Život JANY KIRSCHNER (42) pretínajú prechody z jednej strany na opačnú. Z malého Martina sa vydala do veľkej Bratislavy, aby sa cez modeling mohla stať speváčkou. Z „prvej dámy slovenského popu“, ako ju internet prezýval, sa stal symbol domáceho experimentovania. Neskôr opustila Slovensko, aby si založila rodinu v Spojenom kráľovstve. MAREK MAJZON sa v rozhovore spýtal nielen na nahrávanie titulnej skladby k pripravovanému seriálu Slovania, ale aj na to, čo sa dialo v speváčkinom živote, keď sa musela pre pandémiu koronavírusu zastaviť.

Skladbu k Slovanom ste pomenovali Láska neumiera. Uvádzate ju s tým, že láska je jediná istota, ktorú v tomto podivuhodnom svete máme. Čo je to ostatné?

Myslela som tým udalosti, ktoré zasiahli svet v minulom roku. Bolo to dosť jasné a intenzívne. O iných istotách sme boli presvedčení, že sú nezmeniteľné, ale o niektoré sme zo dňa na deň prišli. O to viac sme si začali vážiť prítomnosť toho druhého. O to viac v našej rodine. Mám pocit, že nás to väčšmi zblížilo. Trochu som sa bála, lebo sme skutočne boli naučení mať rozlietaný život, ale musím povedať, že prvý lockdown aj s deťmi bol fantastický. V ďalšej etape sme oveľa pripravenejší a vo väčšom pokoji. Takže minimálne v našej rodine víťazí láska. A humor.

Vraj ste mali problém skladateľsky poňať Slovanov, lebo ste ich považovali za mužskú tému.

Bola to pre mňa výzva. Videla som ukážky zo seriálu a zdalo sa mi, že je to maskulínne. Samozrejme, seriál má diváka aj pobaviť a je teda celkom akčný. Všetko však potrebuje rovnováhu. Wanda Adamik Hrycová (producentka - pozn. red.) to cítila asi rovnako a na napísanie titulnej piesne oslovila ženu. A podľa mňa to celkom vyšlo.

Aké je pre vás písať takto na objednávku?

V tomto prípade sa svet zmenil, prišla pandémia, ktorá nám všetkým nabúrala plány. Trošku som Slovanov odsunula na niekoľko mesiacov a potom som sa v tom začala vŕtať a hľadať zdroje. Nakoniec som dospela k tomu, že tak, ako sme si minulý rok mnohí dávali základné otázky a v mnohom sa nám zjednodušil život, aj Slovania možno uvažovali podobne.

Čiže sme sa podľa vás dostali v 21. storočí na začiatok?

Je to celkom možné. Akoby sme sa teraz vracali k zá­kladom. Možno nie úplne všetci, ale myslím si, že veľká časť sveta je veľmi silne postihnutá pandémiou a rieši najzákladnejšie otázky. Preto sa mi zdalo aktuálne sa k týmto otázkam vracať a to je aj v texte.

Pandémia vás zastihla v Spojenom kráľovstve. Ako prebieha tam? Čítal som, že ste mali problém nakrútiť videoklip.

Áno, nakrúcanie videoklipu bolo ťažké. Londýn sa postupne dostával do štádia, keď bol za­vretý. Keď sme išli nakrúcať, tušili sme, že to nebude otázka niekoľkých dní, ale možno hodín. Sedeli sme nad tým a lámali si hlavu. Maximálne množstvo ľudí, ktoré sa v tom čase mohlo v Londýne stretnúť, aj to iba v exteriéri, bolo päť. Vedeli sme, že potrebujeme východ slnka. No vyzeralo to skutočne biedne, v rozmedzí dvoch týždňov malo byť slnečno iba jediný deň - 17. decembra.

A vy ste sa vydali do Richmondského parku načierno.

Áno, nemali sme inú možnosť, pretože sme vedeli, že povolenie nedostaneme vzhľadom na opatrenia pre covid, ale aj preto, že už nie je čas. Štyridsaťosem hodín po nakrútení sa Londýn uzavrel. Stihli sme to s odretými ušami. V hodine dvanástej.

Je to jediná rebelantská vec, ktorú ste v živote urobili?

(Smiech.) Nie. Nemôžem povedať, že by som bola rebel. Ale mám rada, keď sa niečo deje. Keď som bola dieťa, robili sme množstvo vecí, ktoré nie vždy boli po vôli našim rodičom, a bola to obrovská zábava, ale v Anglicku to je inak. Táto spoločnosť je nastavená práve na dodržiavanie pravidiel. Nebolo mi úplne po vôli ísť načierno nakrúcať s celým štábom do parku a išl

a som do toho s malou dušičkou. Môj muž mi dokonca ráno povedal, že to je úplná anarchia a bude sa veľmi čudovať, keď sa nám to podarí. Nakoniec všetky múzy stáli pri nás a zvládli sme to.

Vnímali ste dianie aj na Slovensku?

Áno, veľmi intenzívne. Bola som zvyknutá cestovať domov každý týždeň, a ak nie, aspoň niekoľkokrát do mesiaca. Kontakt s rodinou, priateľmi a mojím životom na Slovensku bol veľmi intenzívny. Dá sa povedať, že keď sa v marci zavreli hranice, prvé dva týždne boli veľmi zvláštne. Boli tiché. Celé to veľké mesto zrazu stíchlo a nikde ste počas dňa ani nevideli ľudí.

Na druhej strane som si hovorila, že miera infekcie na Slovensku nebola vysoká ako v Londýne. Mala som pocit, že to Slováci zvládli. Skôr som sa obávala, kedy sa vrátim domov, pretože, keď sa to na Slovensku začalo už v júni otvárať a postupne sa hrali nejaké koncerty, ja som ešte do polovice augusta bola
v Spojenom kráľovstve.

Fyzicky žijete v Anglicku a v myšlienkach aj na Slovensku. Ako by ste to politicky porovnali?

Pre všetkých, nielen pre politikov, je to úplne nová skúsenosť. Samozrejme, urobili sa mnohé chyby aj tu u nás, aj u vás. Nechcem to nijako hodnotiť, ale to, čo sa v posledných mesiacoch deje na Slovensku, mi trochu vyrába vrásky, pretože už by som si priala, aby boli naši rodičia v bezpečí. Samozrejme, sú v bezpečí, izolovaní a v poriadku, ale človek má, prirodzene, strach, aby to dobre dopadlo.

Porovnávanie ma zaujíma aj preto, lebo kultúra sa na Slovensku stala symbolom buržoázie a prepychu, akejsi nadbytočnosti. Zostalo Anglicko verné láske ku kultúre?

Absolútne. To je jedna z vecí, ktoré ma naozaj dojímajú, pretože britská vláda dala na podporu kultúry niekoľko miliárd, a to nielen pre hudobníkov, ale aj pre divadlá, kluby, festivaly a všetky zásadné umelecké inštitúcie, pretože to považujú za absolútny základ fungovania spoločnosti. Môžeme sa tváriť, že u nás to tak nie je, ale som presvedčená, že žiadny človek nie je živý len z jedla a pitia. Kultúra bude chýbať a určite nás to dobehne. Samozrejme, chápem, že pre spoločnosť je teraz najdôležitejšie zdravotníctvo. Najväčším problémom od začiatku neboli ani komentáre od jedno­tlivcov na sociálnych sieťach, ale to, že ministerstvo kultúry a vláda nevyjadrili takmer žiadnu podporu umelcom a ľuďom pracujúcim v kreatívnom priemysle. Nejde iba o peniaze, možno by stačilo, ak by niekto povedal: „Vieme o vás, bojujeme za vás, riešime to.“ Dalo by nám to pocit, že nie sme zbytoční a sme súčasťou dialógu, jednoducho, nie sme navyše. Ale to, žiaľ, neprišlo.

Namiesto toho na nás ukázali prstom. Dnes mám pocit, že sme si už akoby zvykli. Vravíme si, že to nejako prežijeme, a spoločne naďalej plátame pretekajúcu loď. Niektorí muzikanti išli pracovať k pokladniciam či do skladov, niektorí učia, rozvážajú kvety a pracujú v kaviarňach. Myslím si, že sa vrátime, no určite to nebude zásluhou našich politikov, ale našou vernosťou a hlavne láskou k tomu, čo robíme radi.

Bežným názorom na umelcov na Slovensku je ten, že majú vrátiť drahé kabelky, ktoré si pred pandémiou kúpili, a potom by možno aj vedeli vyžiť. Zarobili ste na Slovensku toľko, aby ste si takú kúpili?

Možno pred tým, ako sa mi narodili deti, ma viac bavilo nakupovať. To už je naozaj tak dávno, že si to ani nepamätám. (Smiech.) Myslím si, že priority sa človeku menia. Raz za čas si kúpim peknú vec, ale nie som fanúšikom drahých kabeliek. To mi pripadá zbytočné. Pravdupovediac, radšej investujem do hudobných nástrojov a cestovania.

Ako potom vysvetliť ľuďom, že nie  všetci mediálne známi ľudia sú umelci?

Lebo nie všetci mediálne známi ľudia sú umelci. (Smiech.)

Vy ako hudobníčka v Anglicku môžete poberať kompenzačné príspevky?

Ja nie, lebo som Slovenka, ale môj muž dostal pomoc, ktorá prišla pomerne rýchlo. Veľký rozdiel bol v tom, že tá podpora nebola vyložene určená iba pre umelcov, ale pre všetkých samostatne zárobkových a bola veľmi slušná. Neboli to obrovské peniaze, ale boli také, aby ľudia, ktorí prišli o prácu, mohli ďalej fungovať. Ja som necítila počas prvých mesiacov potrebu pýtať si podporu, pretože som za posledné roky dosť pracovala a mala som, našťastie, aj niečo ušetrené. Navyše som mala pocit, že peniaze, ktoré tam boli k dispozícii, patria ľuďom, ktorí boli v skutočnej hmotnej a finančnej núdzi. Ja som medzi nimi nebola. Myslím si však, že ak to takto pôjde ďalej, oveľa horšia je vízia na rok 2021, keď mnohí z nás už tie úspory naozaj nemusia mať.

Chodíte brigádovať alebo si hľadáte niečo?

Brigádujem doma. (Smiech.) Od januára sú naše deti doma ako mnohé iné na Slovensku, takže cez deň fungujeme ako učitelia, kuchári a zabávači. Okolo desiatej večer si sadáme obaja k počítaču a začíname tvoriť. Píšem veci aj pre iných ľudí a svoju novú platňu. Môj muž dokončuje dva albumy, ktoré produkoval počas lockdownu, takže je naozaj čo robiť. Čas na brigádu nemám, jedine, že by som si zobrala nočné. (Smiech.)

To už by ste asi vôbec nespali. 

Teraz to beriem celkom pozitívne. Ťažké boli prvé tri mesiace. Prijať fakt, že niekoľko desiatok koncertov, ktoré som mala odohrať od marca do septembra, jednoducho padlo. Google kalendár mi každý týždeň ukazoval, kde všade som mala byť.

Prudký masochizmus nevymazať si všetko naraz.

Áno, bolo to celkom komické a zároveň smutné. Videla som, čo všetko sa malo udiať a neudialo sa. Bola to pre mňa škola. Musela som sa naučiť, ako sa s tým vyrovnať a prijať novú realitu. Dnes sme už zabehaní v nejakom mechanizme. Trávime čas s našimi fantastickými dcérami. Je to úžasné a, samozrejme, niekedy aj únavné, Snívame o tom, že čoskoro budeme môcť objať svojich blízkych aj doma.

Je kalendár dôvodom nedávnych panických záchvatov, ktoré sa vám vrátili po deviatich rokoch?

Nie. Nesúviselo to s kalendárom, skôr s pocitom toho, že nemôžem vidieť svoju rodinu, že nemôžem veci nijako ovplyvniť. Nad hlavou vám cez deň hučia helikoptéry a v noci po uliciach okrem neutíchajúcich sanitiek behajú líšky. Bolo to naozaj intenzívne a v jednom okamihu som mala pocit, že potrebujem z Londýna okamžite odísť. Potrebovala som sa ísť presvedčiť, že všetko je doma v poriadku. Uvedomovala som si však, že aj tu mám zodpovednosť, svoju rodinu, svojho muža a deti. Tak som sa nadýchla a vydýchla, začala každé ráno behať a postupne krok za krokom zlepšovať. Myslím si, že práve čas pre seba a sebadisciplína sú v takých chvíľach najdôležitejšie.

Aký má vzťah Anglicko, kolíska populárnej hudby v Európe, a naša speváčka?

Mňa tu málokto vníma ako speváčku. Do Londýna som prišla v roku 2005 alebo 2006, keď som sa kvôli zmluve s vydavateľstvom Universal Music rozhodla, že tu zostanem nejaký čas. Vtedy som mala pocit, že by to mohlo fungovať. Bolo to v období, keď začala byť slávna Amy Winehousová, s ktorou som sa aj veľmi letmo stretla, keď som si omylom sadla do jej tlačovej miestnosti v sídle Universalu. (Smiech.) Bola som prekvapená, koľko veľa chlebíčkov a nápojov pripravili pre speváčku z malej krajiny v strede Európy. Potom ma upozornili, že sedím v zlej miestnosti, a pri odchode som ju zbadala, ako vychádza z výťahu.

Ale azda ste si niečo aj zobrali. (Smiech.)

Začala som piť kávu a hovorila som si: „Tak, toto je ten veľký svet!“ (Smiech.)

Aké bolo stretnutie s „veľkým svetom“ ďalej?

Je to začarovaný kruh. Človek žije v Londýne a má tu všetky vymoženosti. Mám rada jeho slobodu a otvorenosť. Na druhej strane mu chýbajú všetky maličkosti z domova. Ale aby som sa vrátila aj k hudbe, album Shine, ktorý som tu nahrávala, mali vydať asi v tridsiatich piatich krajinách, nakoniec sa to celkom nepodarilo napriek tomu, že som hrala koncerty tu aj v Škandinávii. Aj tak som šťastná, že sa to stalo, lebo som našla inú cestu a nahrala  albumy, ktoré boli naozaj fantastické, a nahrala som ich vo svojom jazyku. Práve cez Amy Winehousovú som pochopila, že v angličtine takú autenticitu nikdy nebudem mať. V slovenčine áno. Angličtina, hoci ju už ovládam veľmi dobre, bude pre mňa vždy druhý jazyk. Stále uprednostňujem slovenčinu a čím viac sa jej venujem, tým ju mám radšej.

Pred ôsmimi rokmi ste o sebe v jednom rozhovore tvrdili, že sa vnímate arogantne. Zmenili ste aj vďaka prvému stretnutiu s Londýnom pohľad na seba?

Keď sa pozriem do minulosti, nemyslím si, že som sa vždy správala pekne ani že som robila všetko správne. Bola som veľmi mladá, keď som sa stala slávnou, a dlhé roky som mala okolo seba nepriechodnú stenu, ktorá bola asi do istej miery nutná. Primárne sa však nevnímam ako arogantný človek. Niekedy možno mudrujem a snažím sa presvedčiť ostatných, že mám pravdu, a to na niekoho môže pôsobiť arogantne. (Smiech.) Snažím sa to však nerobiť príliš často a učím sa viac počúvať.

Viac FOTO Jany Kirschner v GALÉRII >>

Teraz pôjdem úplne retrográdne. O čom sa nikde nehovorí, je vaše prvé prelomové obdobie - prechod z finalistky Miss Slovensko na speváčku. Odmalička ste sa venovali hudbe, tak prečo ten modeling?

Umenie a hlavne performovanie mi bolo vždy blízke. V mnohých veciach som introvert. Mať chuť ukazovať sa, ísť do väčšieho mesta a dokázať niečo, chuť vidieť, čo je za druhým kopcom, bola vo mne obrovská napriek tomu, že ma Miss absolútne nelákala. Pamätám sa, že som otcovi, ktorý ma viezol na prvý kasting do Banskej Bystrice, hovorila ráno, že nikam nejdem, veď ani neviem chodiť v tých vysokých topánkach. Povedal mi, že buď budem čakať doma, či sa niečo stane, alebo to skúsim.