Spevák Peter Lipa odhaľuje mnoho rokov staré rodinné tajomstvo

Peter Lipa nevie byť sám, priateľku má aj v osemdesiatke

„Žiaľ, v tomto som už zrejme dosiahol vrchol,“ hovorí Peter Lipa o jednej zo svojich vášní

Novinárkou chcela byť od 4. triedy základnej školy po vzore otca, ktorý vymyslel aj jej netypické krstné meno. Počas štúdií žurnalistiky na FF UK v Bratislave začala pracovať v týždenníku Mladé rozlety, po ich zániku bola 22 rokov redaktorkou týždenníka Život. Trénuje thajský box, tancuje zumbu, sleduje bojové športy, rada číta, počúva muziku a snaží sa držať známeho múdra Jana Wericha: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“

Felícia Boronkayová

Na rozhovor do bratislavskej starej horárne prišiel na sekundu presne. Ako správny muzikant ma upozornil, že miesto na sedenie, ktoré som vybrala, nie je najvhodnejšie, pretože nad nami je reproduktor. Keď sme sa presunuli do altánku, išiel okolo jeho známy. Reč bola o&nbsp;dovolenkách, na čo PETER LIPA (80), s&nbsp;ktorým sa zhovárala FELÍCIA BORONKAYOVÁ, odpovedal: „Ja si v&nbsp;lete spievam. Na dovolenky chodím v&nbsp;zime.“

Pozerala som si váš letný koncertný program a&nbsp;musím konštatovať, že to máte husté. Stíhate?

Stíham a&nbsp;navyše mám veľkú radosť, že môžem stále robiť, lebo to ma drží pri živote, to ma drží nad vodou. Neviem, čo by som robil, keby som to nemal. No a&nbsp;keď ma niekam zavolajú a&nbsp;potom mi za to ešte aj zaplatia a&nbsp;zatlieskajú, tak som vďačný človek. Navyše mám v&nbsp;kapele štyroch mladých muzikantov, o&nbsp;ktorých sa musím starať, aby vedeli, že so mnou sa oplatí byť.

Koncertujete po celom Slovensku a&nbsp;Česku, čo si vyžaduje dlhé prejazdy a&nbsp;hodiny v&nbsp;aute. Šoférujete sám?

Niekedy aj sám, lebo nevystupujem vždy s&nbsp;kapelou, ale väčšinou sedia za volantom kolegovia. Máme mikrobus alebo dve autá a&nbsp;tak sa pohybujeme po republike.

Nečítam, robím spoločnosť. Zadriemem málokedy, som veľmi zlý spáč, ale niekedy mi od únavy klesne hlava, to je pravda.

Už pred rokmi ste hovorili, že po koncerte idete najradšej domov.

Teraz to platí ešte viac, takže ak musím niekde prespať, chcem samostatnú izbu, a&nbsp;keď môžem, po koncerte idem čo najskôr domov. Najnovšie je móda fotenie na mobil, prípadne podpíšem nejaké cédečká a&nbsp;potom sa chcem už len zbaliť, zavrieť sa a&nbsp;mať svätý pokoj až do rána.

Keď som doma, mám trochu starosti s&nbsp;tým, aby všetko fungovalo, to znamená, že musím sedieť aj za počítačom, plánovať, telefonovať, riešim dopravu, zmluvy, honoráre, stále mám rozhlas, „džezáky“. A&nbsp;čas na poriadne raňajky.

Kedysi dávno mi odporučili jesť otruby, ale ja som to „abgrejdoval“, nejem ich s&nbsp;mliekom, ale s&nbsp;červeným grepom, pomarančom, pridám čučoriedky, sušené slivky, goji, mleté ľanové semiačka, chia, takú kašu si urobím. No a&nbsp;potom podľa toho, či je pekne, chodím často na prechádzky práve sem, do Horského parku; je to skoro dvojhodinová prechádzka každý deň, okrem horúcich a&nbsp;daždivých dní, rád si zájdem do kina, niečo si prečítam a&nbsp;pri YouTube dokážem presedieť hodiny. Nachádzam tam totiž veci, ktoré som celý život poznal, počul, ale nikdy nevidel. Teraz mám tú šancu a&nbsp;stále nachádzam nové súvislosti. Tie filmy a&nbsp;dokumenty, to nemá konca.

V&nbsp;lete trávim voľný čas práve tam, neďaleko Bratislavy pri Šulianskom jazere. Je to taká kolónia domov, ktoré stoja pri jednej z&nbsp;jám, ktoré vznikli, keď sa budovalo Gabčíkovo. Je tam pekná voda, zeleň, mám tam kopu kamarátov a&nbsp;známych a&nbsp;som tam celkom rád. Odtiaľ vyrážam na koncerty a&nbsp;tam sa aj vraciam.

Na chatu ste sa presťahovali počas kovidu s&nbsp;tým, že na chvíľu, a&nbsp;postupne ste sa tam usadili. A&nbsp;tam čo? Kúpanie?

Poopravil by som vás, ja sa nekúpem, ja plávam. V mori sa rád kúpem, ale na plávanie mi je lepšia pokojná hladina nášho jazera.

Ja si v lete spievam. Na dovolenky chodím v zime.&nbsp;

To stále je. Mám tam stôl, a&nbsp;keď príde človek, ktorý má ešte kondíciu a&nbsp;chce hrať, veľmi rýchlo a&nbsp;rád ho rozkladám. Ale pozor! Nesmie byť dobrý, lebo ja nehrám dobre, ja hrám rád.

Žiaľbohu, v&nbsp;tomto som už zrejme dosiahol vrchol. Ale hrám aj s&nbsp;dobrými, lebo od nich sa dá všeličo naučiť. Tak som to robil celý život aj v&nbsp;muzike. Vždy som mal okolo seba dobrých muzikantov, lepších ako ja, a&nbsp;od nich som sa učil.

… hlavne v&nbsp;lete. V&nbsp;zime sme tam málo, lebo je to drevený domček, nie veľmi dobre zaizolovaný, takže v&nbsp;zime tam musíme veľmi dobre kúriť. Strecha je slamená, sympatická na prvý pohľad, ale je v&nbsp;nej veľa hmyzu napríklad a&nbsp;treba ju často opravovať.

Už neopravujem nič, nemám doma ani vŕtačku, žiaden prístroj. Kladivo a&nbsp;nejaké klince by sa našli, ale ďalej nejdem. Nechávam to na odborníkov.

Vaši fanúšikovia sa zase utiekajú k&nbsp;vám ako k&nbsp;neúnavnému propagátorovi džezu. Lipa spieva Lasicu je teraz extra program alebo súčasť koncertov?

To je súčasť koncertu, s&nbsp;Lasicom sme našu spoluprácu rokmi pretransformovali. Začalo sa to tým, že mi písal slovenské texty na zahraničné pesničky, ktoré som kedysi spieval. Potom sme však natočili minimálne 50&nbsp;nových na jeho texty, vydali dva čisto lasicovské albumy, na každom bolo po 15 pesničiek plus ďalšie a&nbsp;tie, samozrejme, spievam, na každom koncerte spomínam a&nbsp;povzbudzujem publikum, aby mu zatlieskalo. Lebo som presvedčený, že on to tam zhora niekde sleduje.

Nechcem kuvikať, ale jeho smrť na pódiu po úspešne odohratom koncerte by sa vám pozdávala?

Je to veľmi sympatické, myslím, že je to dobrý odchod zo sveta. Ideálne by bolo, keby sme odchádzali v&nbsp;príslušnom veku podľa našich fyzických a&nbsp;psychických síl a&nbsp;stále robili, čo máme radi. Či sa to podarí, nikto nevie, plánujú to tam hore, uvidíme, čo pre nás majú.

Viem, že je to nepríjemná otázka, ale niektoré známe tváre o&nbsp;tom hovoria verejne, napríklad Eva Máziková alebo nebohý Juraj Sarvaš. Tí si posledné veci vopred naplánovali vrátane scenára či miesta posledného odpočinku. A&nbsp;vy?

Toto neriešim, nemám nič. Mám však štyri deti, dúfam, že sa o&nbsp;mňa postarajú.

Peter s&nbsp;vami hrá už roky a&nbsp;ešte máte ďalších troch potomkov. Pomáhajú vám?

So všetkými máme blízky vzťah, sme v&nbsp;kontakte, máme sa radi, navštevujeme sa a&nbsp;občas ich pomoc potrebujem. Najmladší Paľko a&nbsp;druhá najmladšia Katka mi často pomáhajú s&nbsp;internetom. Potom je tu Miško, ktorý žije štvrtý rok v&nbsp;Kanade. Vyzerá to tak, že tam ostane. S&nbsp;ním si píšem, ale keď som mal v&nbsp;máji narodeniny, prekvapil ma, naraz bol doma, v&nbsp;našej chatovej záhrade.

Takže aj rodina na ňu za vami chodí. Pozývate na chatu občas aj spoluhráčov?

Minimálne raz do roka robím takzvaný susedský koncert a&nbsp;vtedy prídu všetci. Vedľa nás je reštaurácia, ktorá je občas otvorená, tak sme si ju prenajali, ale inak má každý z&nbsp;mojej kapely svoju rodinu a&nbsp;svoje veci.

Áno, lebo Peter má dvoch synov. Peter Lipa tretí má deväť rokov a&nbsp;Leo Lipa bude mať v&nbsp;novembri tri.

Miško je filmový strihač, tu s&nbsp;tým začal a&nbsp;teraz pracuje pre televíziu vo Vancouveri. Katka je produkčná, robí paralelne na „džezákoch“ a&nbsp;na festivale Viva Musica. Paľko je sochár. Musel som sa ho zastať, lebo to je vážne, ale dosť nepraktické povolanie. Stále sa hľadá, pred rokom skončil školu a&nbsp;čo bude, nik nevie. Sochári sa musia v&nbsp;živote veľmi veľa učiť, kým sa eventuálne niektorému z&nbsp;nich podarí okolo päťdesiatky niečo dosiahnuť. Spolupracuje s&nbsp;etablovaným sochárom Viktorom Frešom, synom Fedora Freša, s&nbsp;ktorým som roky spolupracoval ja, a&nbsp;takto sme zostali v&nbsp;rodinnom vzťahu.

S&nbsp;manželkou Norinou ste sa rozviedli po vyše tridsiatich rokoch a&nbsp;okolo sedemdesiatky ste si našli novú partnerku, právničku Zuzanu. Stále ste spolu?

Stále sme spolu a&nbsp;cítime sa spolu dobre. Veríme, že je to perspektívny vzťah a&nbsp;vydržíme spolu ešte dlho.

Zrejme ste typ, ktorý potrebuje bytostne rodinné zázemie. Mýlim sa?

Ja na tom dokonca trvám, potrebujem to, určite som prežil kopu času zo svojho života aj sám. Ženil som sa, keď som mal 37 rokov, tak tie skúsenosti sú. Som rád, keď niekoho mám, niekoho blízkeho, keď môžem s&nbsp;niekým byť. Nechcel by som byť sám, priznávam.

Dva roky ste bývali sám v&nbsp;podnájme…

A&nbsp;neznášal som to veľmi ľahko. Čím som starší, tým viac cítim, že je dobré mať niekoho, kto mi vie pomôcť s&nbsp;mojím životom a&nbsp;mojimi starosťami a&nbsp;zabezpečiť mi takú tú istotu domova, že sa mám kam vrátiť. Žena ako partnerka je pre mňa na toto ideálne stvorenie.

Vyplynula vaša túžba po veľkej rodine aj z&nbsp;toho, že váš otec predčasne zomrel v&nbsp;koncentračnom tábore?

Po rodine som túžil odjakživa, aj som si túto túžbu splnil. S&nbsp;Norou sme boli spolu 35 rokov, deti sme vychovali, čo je dosť dôležitá úloha a&nbsp;celkom sa nám podarila. Aj Zuzka má tri deti, dve dcéry a&nbsp;syna, takže to funguje, aj s&nbsp;nimi sme v&nbsp;stálom styku.

Čo sa stalo s&nbsp;vašou mamou? Aký bol jej ďalší osud?

Mama žila počas môjho štúdia v&nbsp;Prešove, ale potom sa presťahovala bližšie k&nbsp;sestre do Košíc. Moje deti, teda jej vnúčatá, nezažila, pretože zomrela v&nbsp;roku 1978.

Vaši rodičia pochádzali z&nbsp;Maďarska. Viete po maďarsky?

Mamina rodina, to boli šiesti súrodenci z&nbsp;rôznych častí východnej Európy – Ukrajiny, Maďarska a&nbsp;Slovenska. Niektorých som nikdy nevidel, dnes žije okrem mňa už len jedna generácia, a&nbsp;to vnuci. No a&nbsp;ja som zorganizoval na Balatone stretnutie, kde nás bolo jedenásť. Musel som dať poriadne zabrať svojej maďarčine, keď sme si rozprávali rodinnú históriu. Každý vie niečo a&nbsp;skladali sme ju dohromady.

Nie úplne, lebo záhada je, že sa tých šesť detí narodilo každé v&nbsp;inom meste, hoci dedo mal iba jednu manželku. Moja mama v&nbsp;Berettyóújfalu, jej staršia sestra v&nbsp;Budapešti, ďalší súrodenec v&nbsp;Šoproni. Vysvitlo, že otec môjho deda bol obchodný cestujúci, ale dedo bol stolár a&nbsp;ten sa asi nesťahuje hore-dole, tak ešte stále nevieme, ako sa toto stalo.

Moje hudobné slnko vychádza v New Orleans. Je to veľmi výživný prameň, v ktorom všetci a všetko žije hudbou.

Zrejme bude treba ešte jedno stretnutie. Rodinu máte veľkú na všetky strany. Napadlo niekedy Petrovi Lipovi zasadiť, povedzme, rodinnú lipu?

Doteraz som nemal kde sadiť, ale teraz mám záhradku a&nbsp;už v&nbsp;nej jednu lipku mám. Dostal som ju na 75. narodeniny od Jara Rezníka, takže teraz má päť rokov a&nbsp;je utešená. Pred dvomi rokmi som zasadil aj klasickú vŕbu, lebo nám tam niečo vyhynulo. Je to môj obľúbený strom z&nbsp;takého optického hľadiska, dokonca sa mu&nbsp;darí.

A&nbsp;darí sa aj hudbe v&nbsp;New Orleans. Nedávno ste tam nahrávali album. Prednarodeninový darček?

Bol som tam vlani v&nbsp;novembri. Zaplatil som si na dva dni štúdio, kde som nahral šesť pesničiek, ktoré vyšli na albume Nola. Za posledných 33 rokov som tam bol niekoľkokrát, lebo moje hudobné slnko vychádza v&nbsp;New Orleans. To je žriedlo, odtiaľ všetko stále ide, je to veľmi výživný prameň. A&nbsp;mesto, v&nbsp;ktorom všetci a&nbsp;všetko žije hudbou.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/lipa-neviem-byt-sam">FOTOGRAFIE povestnej chalupy Petra Lipu nájdete v GALÉRII</a>