Vymyslieť budovu, to je aj estetika, ale hlavne to, ako sa v nej budú cítiť obyvatelia. Takto zmýšľajú architekti PATRICK LÜTH, výkonný riaditeľ štúdia Snøhetta, ktoré stálo napríklad za zrodom prvej európskej podmorskej reštaurácie, a DAVID WEST, zakladateľ a riaditeľ Studio Egret West, ktoré sa pričinilo okrem iného o obnovenie staníc londýnskeho metra. V Bratislave navrhli projekt Southbank z dielne Penta Real Estate, ktorý má vyrásť na južnom brehu Dunaja. Rozprával sa s nimi VIVIEN COSCULLUELA.
Predpokladajme, že som obdivovateľom architektúry devätnásteho storočia, konkrétne francúzskeho neoklasicizmu, kamenných budov, ríms na fasádach a tak ďalej. Ako by ste ma presvedčili, aby som bol otvorený moderným trendom?
Patrick Lüth: Povedal by som vám, že nejde o trendy, o modernú alebo klasickú architektúru. Ani v jednom prípade veľmi nezáleží na štýle a na tom, ako budovy vyzerajú. Ide skôr o to, čo môžu urobiť pre ľudí. Čo môžu zastavané územia a mestá urobiť, aby sme v nich chceli žiť, aby sme sa v nich cítili pohodlne, bezpečne, príjemne, aby sme v nich chceli tráviť čas. My sa snažíme využívať nástroje architektúry na to, aby sa tieto veci stali skutočnosťou. Rozhovory o tom, ako chceme, aby budova vyzerala, sa vedú v procese až oveľa neskôr. Ide naozaj o to, čo môžeme dosiahnuť. Môžeme sa rozprávať o historickom štýle oproti tomu súčasnému, ale v konečnom dôsledku nám viac záleží na tom, čo ponúkame ľuďom, ako na estetike.
Rozumiem tomu, ale niektorým ľuďom ide aj o to, čo vidia. Je vôbec možné kombinovať takéto rôzne štýly v rámci miest?
David West: Každé mesto má množstvo štýlov a rôzne typológie. Ľudia robili zásahy v rôznych obdobiach. Sedíme teraz v hoteli Devín a keď sa pozerám na nábrežnú promenádu, vidím kompletnú škálu architektonických štýlov. Všetky majú rôzne účely a inak prispievajú k celkovému pocitu z tohto miesta. Prostredie, ktoré navrhujeme, vychádza z miesta, ľudí, prírody a účelu plánovaných zásahov. Sú to všetko ingrediencie, z ktorých sa vytvára architektúra. V súčasnosti nachádzame v našich mestách stieranie hraníc a prelínanie rôznych štýlov.
Keď sa pozerám na nový bratislavský downtown, vidím veže, ktoré sú si navzájom veľmi podobné. Vy asi nie. Ako by ste definovali rôzne trendy v súčasnej architektúre?
David West: Jedným z nich je flexibilita. Vytvárame priestory, ktoré ľudia môžu obývať, či už na prácu, alebo na bývanie, a sú zároveň udržateľné, čiže môžu mať časom rôzne využitia a účely. S tým súvisí aj túžba byť bližšie k prírode, a teda ju istým spôsobom vnášame do objektov. Sme svedkami toho, ako sa mnohí projektanti snažia rozpustiť hranice medzi budovami a verejným priestorom, a pozvať prírodu, či už na prízemie, do horných podlaží, alebo na terasy. Je to niečo, čo sa snažíme dosiahnuť v projekte Southbank aj my.
Patrick Lüth: Jedným z dôvodov, prečo vidíme čoraz viac vertikálnych budov alebo veží, je skutočnosť, že zahusťovanie mestských centier je niečo, čo považujeme za dobrú vec.
Prečo?
Patrick Lüth: Lebo tým môžeme znížiť dopravu a zmestiť tam viac ľudí. Samozrejme, vždy spájame viaceré ľudské aktivity. Nejde teda o akési monofunkčné navrhovanie, ale naozaj o kombináciu práce, bývania a doplnkových služieb. Veže môžu teda prispieť k rušnému životu miest. Takže by som nebol príliš kritický voči vežiam ako takým, pretože nám pomáhajú opätovne zahusťovať centrá namiesto toho, aby sa rozrastali predmestia.
Čiže menia koncept našich miest?
David West: Veže môžu prispieť k väčšej hustote a vyššej miere zmiešaného využitia. Môže to vytvoriť niečo, čo niektorí nazývajú pätnásťminútovým mestom. Je to štvrť, v ktorej sa dá chodiť všade pešo, v ktorej sa dajú uspokojiť všetky každodenné ľudské potreby a túžby. Treba ešte dodať, že úspech veže sa často dá posúdiť podľa toho, ako sa postaví, ako sa spojí s verejným priestorom.
Čo tým myslíte?
David West: Keď sa nezačlení šikovne alebo neprinesie život, pohyb či pridanú hodnotu, môže byť negatívnym prvkom. Veža, ktorá sa skutočne zaradí do okolia tým, ako „presahuje“ do ulice, námestia alebo parku, však môže byť skutočným prínosom. Musí však s verejnými priestormi reálne interagovať.
Patrick Lüth: Myslím, že v Bratislave nájdete príklady, kde sa to podarilo, aj také, kde integrácia verejného priestoru do zastavaného územia nebola úspešná. Nechcem byť konkrétny, ale ide najmä o nové projekty trochu ďalej na východ od hotela Devín.
Aká je budúcnosť architektúry?
Patrick Lüth: Som presvedčený, že potreba byť udržateľnejšími a znížiť našu uhlíkovú stopu bude mať silný vplyv na to, ako budovy vyzerajú, ako sú postavené, no aj na to, ako budeme žiť. Najmä v západnej Európe vidíme veľký trend smerom k drevu v architektúre. Bude sa to posúvať na východ. Aj Slovensko a ďalšie krajiny si uvedomia, že použitím dreva sa dá ušetriť veľa CO₂. To isté platí aj pre opätovné použitie materiálov. Hovorím napríklad o urban miningu, kde sa využívajú materiály po dekonštrukcii starých budov.
Najmä v západnej Európe vidíme veľký trend smerom k drevu v architektúre.
Je to teda to, na čo sa všetci v nadchádzajúcich rokoch sústredia?
David West: Najväčšou zmenou pre naše mestá za posledných dvadsať rokov bol príchod internetu a hyperkonektivity. Najväčšou zmenou, ktorú uvidíme v nasledujúcich desiatich až pätnástich rokoch, bude mimoriadny význam udržateľnosti. Ide o to, aby sme mohli ďalej žiť na tejto planéte. V kombinácii s prebiehajúcou technickou revolúciou a vplyvom umelej inteligencie budeme môcť využívať čoraz výkonnejšie nástroje na formovanie a meranie potenciálu aj výkonnosti prostredí, ktoré vytvárame. Úlohou dizajnéra bude viesť proces navrhovania a definovať udržateľné parametre miest, priestorov a budov.
V mnohých podnikateľských oblastiach sa všetko vyvíja neuveriteľne rýchlo. Platí to aj pre architektúru alebo má vlastné tempo?
Patrick Lüth: Vo všeobecnosti je architektúra pomalá disciplína. Vývoj mesta trvá roky, ak nie desaťročia. Je teda veľkou zodpovednosťou vytvoriť rámec pre to, ako budú naše budúce mestá fungovať. Vymyslieť tieto priestorové podmienky je dôležitou úlohou, pretože mesto, aj keby jeho realizácia netrvala viac ako tri, päť či desať rokov, tu bude pravdepodobne ďalších tridsať, päťdesiat, sto alebo dvesto rokov. Vzhľadom na to je možno dobré, že architektúra bude vždy pomalá disciplína.
Je vaším „pánom“ len developer, s ktorým spolupracujete, alebo aj niečo vyššie, čo by sme mohli nazvať krásou?
Patrick Lüth: Klient nám dáva príležitosť pracovať na konkrétnej úlohe. Má určitý súbor možností i poznatkov a my máme zase iné znalosti. Preto nás poverí vytvorením konkrétneho zámeru. Pretože vďaka našim kompetentným kolegom či špeciálnym inžinierom dokážeme kreatívne vymyslieť budúce mesto. V istom zmysle to nerobíme pre klienta.
Pre koho teda?
Patrick Lüth: Robíme to pre samotné mesto a pre širšie publikum, pre občanov, ktorí v ňom budú žiť. Samozrejme, klient má ekonomický záujem, chce vytvoriť niečo, na čom môže zarobiť. No najdôležitejšie je, aby sme vytvorili mesto, ktoré je pre ľudí.
David West: Klient je investor zmeny a my sme jej kurátori. Našou úlohou a zodpovednosťou je, aby bola pozitívna a aby sme sa vždy snažili o čo najštedrejší výsledok akejkoľvek investície súkromného sektora. Väčšina developerov má na mysli ako východiskový bod počet jednotiek alebo štvorcových metrov kancelárskych priestorov z hľadiska finančnej životaschopnosti. Je to úplne pochopiteľné.
A vy?
David West: Úlohou urbanistu, architekta, krajinného architekta je zistiť, ako môže zámer čo najlepšie posilniť štvrť a komunitu z hľadiska toho, čo dáva späť, z pohľadu jeho veľkorysosti. A na to myslíme, keď premýšľame o projekte Southbank.
Patrick Lüth: Hovorili ste tiež o kráse, toho sme sa ešte nedotkli. Rovnako ako už spomínané aspekty má aj estetika vysokú hodnotu. Myslíme si, že naše objekty musia vyzerať pekne, dokonca krásne. Ak majú ľudia radi svoje prostredie, budovy a mestá, tak sú udržateľné, pretože v nich zostanú. Takže krása zohráva úlohu. Ide len o hierarchiu, o to, kedy tieto myšlienky vizuálnej estetiky zapracujeme.
Ak tomu dobre rozumiem, nemôže sa stať, že by ste išli do projektu len z finančných dôvodov?
David West: Na sto percent nie. Zámery, do ktorých sa rozhodneme zapojiť, majú potenciál vytvoriť pozitívnu sociálnu, environmentálnu a často aj ekonomickú zmenu. Ako sme spomenuli, možnosť a zodpovednosť, keď vytvárame kus mesta, je obrovská. Väčšina našich projektov s klientmi sú partnerstvami.
Mohli by ste to priblížiť?
David West: Ide o spolupráce medzi verejným sektorom, mestom, obcou, politikmi, komunitami či ďalšími zainteresovanými stranami a developermi so súkromným sektorom. Väčšina rozsiahlych transformácií miest je výsledkom podobných dlhodobých partnerstiev. Ide v nich o transparentné a otvorené procesy, v ktorých sa delíme o nápady, výzvy, obmedzenia a výsledky ohľadne ich životaschopnosti. Tento postup pomáha odkryť sociálne, environmentálne a ekonomické stránky projektu.
Ako ovplyvňuje inflácia, drahé materiály a iné krízy súčasnosti vašu oblasť?
David West: Čelíme výzvam v súvislosti s rastúcimi nákladmi na výstavbu, materiály a personál. Treba spomenúť aj zvyšujúce sa výdavky na úroky spojené s investovaním do rozsiahlych transformácií. To je výzva, ktorej sa treba postaviť, hlavne keď premýšľame o cenovej dostupnosti daných projektov.
Čelíme výzvam v súvislosti s rastúcimi nákladmi na výstavbu, materiály a personál.
Vidíte na tejto situácii aj akési pozitíva?
Patrick Lüth: Mám nádej, že rastúce náklady na výstavbu, úroky alebo na financovanie povedú k určitej konsolidácii v realitnom priemysle, čím sa odfiltrujú projekty, ktoré sú príliš zamerané na zisk. Dúfam, že sa vrátime k situácii, v ktorej budeme viac diskutovať o obsahu zámerov, udržateľnosti a hodnotách. Bude to však ťažké aj pre nás, pretože projektov bude menej. V stavebníctve nastane určitý zlom, prepad. Už to pociťujeme.
Čo dnes ľudia potrebujú, čo vám hovoria, čo vidíte, čo cítite?
David West: Už sme spomenuli blízkosť prírody a schopnosť spojiť sa s veľkorysejším, hravejším, produktívnejším, performatívnejším verejným priestorom. Veľkorysosť, ktorú človek môže dať rozsiahlemu projektu, je pre komunitu mimoriadne dôležitá.
Čo to konkrétne znamená?
David West: Pri projekte Southbank túžba po prírode v podobe blízkosti vody znamená, že hovoríme o oveľa veľkorysejších strešných terasách či balkónoch. Budeme teda navrhovať domy na bývanie aj pracovné priestory s cieľom využiť strešný priestor - piatu fasádu - na skutočne bohaté zapojenie prírody.
Patrick Lüth: Opýtali ste sa na dve veci: čo ľudia chcú a čo potrebujú? V Európe sa v priebehu desaťročí zväčšovala obytná plocha na obyvateľa. Napríklad v Nemecku, myslím, že každý obyvateľ využíva viac ako štyridsaťsedem štvorcových metrov, čo je príliš veľa. To je to, čo ľudia chcú. Tento nárast vedie k vysokému objemu výstavby.
A čo potrebujú?
Patrick Lüth: S kvalitnými projektmi môžeme začať redukovať podlahovú plochu. Stále poskytujeme dobré priestory, ale znižujeme množstvo štvorcových metrov v záujme udržateľnosti. O tom sa často nehovorí, pretože pre ľudí je veľmi ťažké pripustiť si, že možno nepotrebujú toľko priestoru. No myslím si, že je to diskusia, ktorú musíme viesť. Koľko priestoru skutočne potrebujeme a koľko toho planéta znesie? V Hongkongu typický obyvateľ využíva, myslím, iba štrnásť a pol štvorcového metra. Samozrejme, je to iné prostredie, ale nie sú tam menej spokojní občania. Takže štyridsaťsedem je privysoké číslo.
Je možné zmeniť toto vnímanie?
Patrick Lüth: Ak ide o kvalitné menšie bývanie, pri ktorom máte prístup k prírodnému vonkajšiemu priestoru, na spoločnú strešnú terasu, ak sú rôzne funkcie, ktoré máte spoločné so susedmi vo vašom dome, prečo nie? Potrebujete hosťovskú izbu? Ak sa o ňu môžete deliť s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, ušetríte veľa miesta. Potrebujete posilňovňu, miestnosť na veslovací trenažér? Možno áno, ale možno je legitímne deliť sa o ne. Keď sa pozriete na Škandináviu, nájdete modely, kde sa ľudia rozhodli zmenšiť svoj individuálny priestor, ale deliť sa o veľa funkcií. Je to niečo naozaj zaujímavé.
V Hongkongu typický obyvateľ využíva iba štrnásť a pol štvorcového metra.
Pre mnohých ľudí je tu však aj otázka intimity.
David West: Prišli sme na to, že existuje aj prijateľný vyvážený prístup, ktorý kombinuje to intímne s tým kolektívnym. Práve dokončujeme naozaj zaujímavý projekt veže v Londýne, kde bude mať každý súkromný priestor vo svojich bytoch. No v budove máme aj sériu hobby miestností, ktoré budú využívať všetci. Budeme mať malé kino, miestnosť s remeselníckou dielňou, na opravu bicyklov, na jogu a tak ďalej. Budú viesť až na vrchol objektu, kde bude spoločná strecha. Bude tu rovnováha medzi súkromným a spoločným priestorom, čo, dúfajme, povedie k väčšiemu pocitu spolupatričnosti.
Zamerajme sa teraz na Bratislavu. Čím je pre vás zaujímavá?
David West: Bratislava je pripravená na ďalšiu etapu svojho vývoja. Zdedila historické jadro, živé centrum a má aj veľmi zelený južný breh. Práve tam máme teraz možnosť my vymyslieť, ako môže centrum mesta udržateľne rásť.
Patrick Lüth: Je to zaujímavé mesto, v ktorom sa dá žiť, pracovať a komunikovať s ľuďmi. Je veľmi blízko Rakúska, ale má silnú identitu. Vždy keď ideme do inej krajiny, zisťujeme, že spoznávanie jej kontextu, obyvateľov, súvislostí obohacuje našu prácu. Sme zvedaví ľudia a radi čelíme novým výzvam, stretávame ľudí, sedíme v nových hoteloch a rozprávame sa o našej profesii, o tom, čím môžeme prispievať. Je to príjemná súčasť našej práce.
Pre človeka, ktorý nie je odborníkom, sa projekt Southbank zdá náročný. Na jednej strane je príroda – Dunaj a les – a na druhej strane je obchvat. Ako je možné zachovať prírodu a zároveň umožniť obyvateľom zabudnúť na obchvat?
David West: V našom návrhu, ktorý zvíťazil v súťaži, sme, obrazne povedané, pozvali ľudí na južný breh Dunaja. Vymysleli sme pre nich celý rad nových destinácií, verejných priestorov, ktoré sa vyznačujú hrou, športom, pokojom, kultúrou a lesom. Chceli sme im dať dôvod tam byť. Dôvod, prečo sa naša práca začala verejným priestorom a vytváraním destinácií, je ten, že stromy tam boli ako prvé. Počas našej prvej návštevy sme si uvedomili, že je tam veľmi veľa zelene, ktorú by sme mohli zachovať tým, že by sme okolo nej vytvorili nový verejný priestor a ubytovacie možnosti. Stromy vlastne pomáhajú chrániť projekt pred prítomnosťou veľkých ťahov.
Iba stromy?
Patrick Lüth: Zameriavame sa na vytvorenie priestorov smerom na sever, k ochrannému pásmu lesa a južnému brehu. Projekt je akoby chrbtom k obchvatu. Navyše ľudia budú prostredníctvom budov chránení pred ním. Obchvat tam je aj zostane, frekventovaný cestný úsek dokonca pretína lokalitu. Práve na tomto mieste bude zhluk piatich administratívnych objektov po oboch stranách cesty, ktorá smeruje k Mostu Apollo. Pre komerčných klientov nie je až taký veľký problém byť bližšie k ceste. Môžeme zabezpečiť ochranu obyvateľov aj prostredníctvom technologických riešení, dobrej zvukovej izolácie, okien a tak ďalej. To sú architektonické stratégie. Patria do širšieho procesu, v ktorom sa snažíme vytvoriť kontextuálne riešenia, ako tieto priestory vytvoriť.
Bude hluk vašou najväčšou výzvou?
Patrick Lüth: Projekt je v rámci vnútorného mesta, no keď sa tam budete prechádzať, budete cítiť, ako ho veľmi ovláda vegetácia, príroda, všetkými tými atribútmi, o ktorých sme hovorili. No zároveň je to desať minút chôdze do centra. Mestské zvuky vám pripomenú, kde ste.
David West: Ide o veľmi vedomé rozhodnutie. Chceme zoskupiť kancelárske budovy, vytvoriť silný areál a impozantnú bránu do mesta. Ako hovorí Patrick, plánujeme komerčné objekty použiť ako nárazník z hľadiska ich urbanistickej formy. Rezidencie budú mať tichšie, chránenejšie prostredie, pretože sú spojené s promenádou a so zeleňou za ňou.
Čo tie štvorcové metre, o ktorých sme hovorili: aká tam bude priemerná plocha bytu?
Patrick Lüth: Máme veľkú škálu ponúk, od menších bytov a apartmánov až po väčšie. Je to dôležité, pretože chceme mať veľkú rozmanitosť ľudí, ktorí tam budú žiť a pracovať.
David West: Ako každý projekt, aj tento si vyžaduje čas na prípravu a realizáciu. Počas nich sa budeme aj učiť. Nevznikne tam tisíc bytov lusknutím prstov. Bude to trvať určitý čas a my sa budeme môcť ako projektový a realizačný tím posúvať a upravovať kombináciu či typológiu bytov a pracovných priestorov, aby slúžili ľuďom.
Pracovali ste v strednej Európe, napríklad v Ľubľane. Aké sú špecifiká tejto oblasti?
Patrick Lüth: Myslím, že je trochu iná. Mnohokrát majú pozemky a samotné projekty väčší rozsah ako napríklad v susednom Rakúsku. Je to zaujímavé. Pracovať na zámere v rozsahu Southbank je dosť nezvyčajné. A nie iba na jednoduchom zámere, ale na skutočnom architektonickom projekte v takomto meradle. Je to fantastická príležitosť!
