Pochádza z dediny Dolné Dubové pri Trnave. Nikdy nemal v pláne odísť za hranice Slovenska. Stalo sa. Až po dvanástich rokoch pôsobenia na špičkových zahraničných operných scénach sa v roku 2013 prvýkrát na pozvanie predstavil publiku doma. Nebolo to však z iniciatívy štátnej opery, ale na pozvanie súkromnej umeleckej agentúry. Spieva na operných scénach po celom svete. Na svojom konte má účinkovanie v celej veľkej päťke prestížnych operných scén - Viedeň, Miláno, Paríž, Londýn a New York. Hoci stále býva na Slovensku, spieva tu málo. Túto divadelnú sezónu vystupoval vo Viedni, v New Yorku, v Antverpách a v Prahe, kde v júni zaspieva vo Verdiho Requiem pod taktovkou Ondreja Lenárda. V lete sa opätovne predstaví ako Vodník v Rusalke na outdoorovej scéne - Otáčavom hľadisku v Českom Krumlove.
Držiteľ Krištáľového krídla a doktorand na Akadémii múzických umení v Banskej Bystrici Štefan Kocán (45) otvorene hovorí o svete opery. Zhovárala sa s ním KATARÍNA KORECKÁ.
V Antverpách ste debutovali vo Wagnerovej opere Parsifal v role rytiera Gurnemanza. V modernej réžii sedíte na vozíčku, len v prvej časti spievate bez prestávky takmer dve hodiny. Navyše sa pohybujete po scéne, ktorá je šikmá. Pre speváka asi kaskadérsky výkon.
Na vozíčku som už raz spieval v Prokofievovej opere Láska k trom pomarančom. Rola, ktorú som spieval, bola však jednoduchšia a scéna nebola šikmá. Spievať na vozíčku a na šikmej ploche je veľmi náročné. Treba si uvedomiť, že spevákov nástroj je celé jeho telo. Nástroj si treba dobre postaviť, aby hral. To nebolo možné, telo je celý čas v napätí a nedá sa voľne dýchať. Dodajme ešte, že postava Gurnemanza je podľa mojich znalostí najdlhšou postavou klasickej opernej literatúry. Spevák je tri hodiny na scéne a z toho dve hodiny spieva.
Divadlo v Antverpách robí len moderné naštudovania opier. Gurnemanz bola už vaša tretia postava na tejto scéne. Aké to je prísť do divadla s naštudovanou postavou, o ktorej máte svoju predstavu, a zrazu sa dozviete, že budete spievať v de facto nevyhovujúcich podmienkach, na vozíčku? Mohli by ste to odrieknuť?
Nemám problém zahrať a zaspievať čokoľvek. Čo sa týka spievania na vozíku, môj profesor Jevgenij Nesterenko mi spomínal, že raz mal spievať, ak sa nemýlim, v Paríži Mefista v Gounodovej opere Faust. Produkciu odriekol s odôvodnením, že je nemožné spievať takú náročnú postavu celý čas na vozíku. Mne v Antverpách dopredu nikto nič nepovedal. Tak som si povedal, v zmysle hesla, čo nás nezabije, to nás posilní, že to beriem ako výzvu. Bolo by odo mňa aj neprofesionálne odrieknuť produkciu na začiatku samotného skúšobného procesu. Išlo o veľkú produkciu, navyše rolu som mal naštudovanú. Takže to bola výzva.
Možno keby ste to vedeli dopredu, ani by ste to nezobrali.
Asi by som si to veľmi dobre premyslel, lebo v Antverpách sa opera naskúša a potom sa hrá osem-deväť predstavení za sebou. Medzi nimi je len deň či dva voľno. Nevedel som si to predstaviť, ale nakoniec sa to celkom dobre zvládalo. Treba však povedať, že operný spev je náročný fyzický výkon. Opera Parsifal má päť hodín a moja rola je obrovská. Len moja postava na scéne spieva tak dlho, ako trvajú celé klasické talianske opery.
Dnes počúvam pomerne často, že režisér vôbec neberie ohľad na speváka.
V súčasnosti máme v opere novú vlnu, ktorá sa začala veľmi opatrne a postupne asi pred 30 rokmi. Ide o nemecké režijné divadlo, ktoré je silne za inováciu inscenácií a moderný prístup. Ja nie som proti a filozofia inovácie, rozvíjanie myšlienky a využívanie potenciálu herca speváka na maximum sa mi páči. Podľa mňa však dnešní režiséri nie sú dobre zaškolení, preto vyžadujú veci, ktoré idú proti technike nástroja, teda hlasu. Pri hráčoch orchestra by si to nikto nedovolil - im prekáža iná vlhkosť, teplota, nehovoriac o tom, keby mali hrať v daždi - nebudú. V prípade spevákov sa o nástroj nikto nezaujíma. Naším nástrojom je telo a na spev vplýva naozaj všetko - spánok, zdravie, fyzický stav, chemické zloženie tela, hormóny, nálada. Je to veľmi náročné, ale dnešných režisérov to nikto neučí. Kamarátka, ktorá študovala opernú réžiu, mi doslova povedala, že jedna zo základných vecí, ktoré ich učia, je dať spevákovi prekážku, s ktorou nepočítal, ktorá mu sťažuje spievanie. To mám z prvej ruky. Nebudem to komentovať.
Málokto si to uvedomuje, ale život speváka vášho formátu je vlastne rehoľa.
Je to ešte náročnejšie ako rehoľa. Človek stále cestuje, veľa času trávi v divadle, na skúškach, potom príde domov, väčšinou do prenajatého bytu, a venuje sa postave ďalej. Celý čas sa musím udržiavať v hlasovej kondícii. V zásade nemám na nič iné čas. Dnes sa už takmer vôbec nerešpektuje, že spevák potrebuje deň pred predstavením a deň po predstavení voľno. Telo si musí oddýchnuť a musí vyplaviť všetok adrenalín. Pred pár rokmi som videl zaujímavý dokument. Bol o extrémnych povolaniach. Okrem iného sa tam spomínal operný spev. Vedci merali hodnoty adrenalínu v tele a porovnávali náročnosť jednotlivých povolaní. Zistili že hodnota adrenalínu speváka, ktorý ide na scénu v náročnom predstavení, sa rovná hodnote adrenalínu gladiátora, ktorý ide bojovať do arény a vie, že môže zomrieť.
Na svojom konte už máte takzvanú veľkú päťku divadiel - Metropolitná opera (MET) v New Yorku, milánska La Scala, viedenská Štátna opera, londýnska Covent Garden a parížska Opera Garnier. Čo všetko treba na to, aby človek prišiel na vrchol?
Nie je to jednoduchá cesta, je veľmi náročná. Táto profesia operného speváka je mnohokrát čistý masochizmus. Človek to zistí až po čase.
Éra veľkých tenorov je zrejme za nami a v opere sú iné časy.
Aj teraz by boli veľkí speváci, keby im to dovolili. Dnes však máme éru režisérov, ktorí nezriedka chcú psychologickým nátlakom urobiť z teba svojho otroka, presnejšie, vykonávateľa príkazov súhlasiaceho so všetkým. Keď som pred 20 rokmi začínal v opere, veľa mojich starších kolegov mi vravelo, že by tú prácu za takých okolností dnes už nerobili, ani za vtedajšie honoráre, ktoré boli rádovo vyššie ako v súčasnosti.
Prečo?
Je to pre prístup k operným umelcom, ktorých povolanie je naozaj veľmi náročné. Každý večer musíme na scéne dokazovať svoje kvality. Maliar namaľuje obraz, a keď je kvalitný, jeho hodnota rastie. Spevák zakaždým, keď vyjde na scénu, a to je jedno, či to je v New Yorku, alebo v Banskej Bystrici, musí dokazovať, že je dobrý. Mne povedal profesor Nesterenko, ktorému to isté povedal jeho kolega Nikolaj Ghiaurov, ktorí boli top speváci svojej éry v mojom odbore - basisti -, toto: „Jevgenij, vieš, čo je najhoršie na našom povolaní? To, že nikto ťa nemôže presne ohodnotiť. Ohodnotiť ťa vie len ten, kto vie minimálne toľko, koľko vieš ty sám. A kto to vie? Len my.“ To mi povedal profesor Nesterenko, keď som u neho študoval. Je to náročné a nedá sa to odmerať stopkami alebo spočítať ako góly. V dnešnej sprofanovanej dobe sa z hocikoho dá spraviť mediálna hviezda. Preto je aj určitý úpadok opery, lebo riaditeľ divadla si môže robiť, čo chce, a za dôležité sa považujú len čísla predaja. Samozrejme, že predaj lístkov je dôležitý, treba vedieť nalákať publikum, ale ešte dôležitejšou úlohou je vychovávať kvalitné publikum, aby vedelo, čo je dobré, aj kvôli nám samotným. Aby nás vedelo oceniť, ale aj pomenovať negatíva inscenácie. Jedno s druhým súvisí.
Naozaj sa dá v opernom svete vyrobiť hviezda?
Samozrejme, že sa dá vyrobiť hviezda. V dnešnom svete na to stačí dostatočná mediálna a finančná podpora.
Naznačujete, že v rámci opery existuje loby?
Loby existuje všade, kde ide o prestíž. V opere máme operné veľmoci, ktoré si v priebehu stáročí vybudovali pevné pozície vďaka bohatým operným tradíciám. Sú to najmä Nemci, Rusi, Taliani. V podstate všetky národy podporujú svojich umelcov, ktorí ich reprezentujú na poli kultúry. Azda jediná loby, ktorá neexistuje, je slovenská.
Takže cítite, že ste z malého národa?
Necítim, že som z malého národa, ale cítim, že som z národa, ktorý nemá žiadnu tradíciu. Cítim to, že nemáme tradície v ničom. Už len v porovnaní s Českom. Všetci poznajú české opery. Slovensko? Čo to je? Kde to je? Nikto nič nevie. Samozrejme, prvé, čo si pomyslia, že sme bývalá Juhoslávia a pri väčšom šťastí si nás pomýlia so Slovinskom. Lebo nemáme tradíciu. Nemáme opery. Teraz nehovorím o 20. storočí - Suchoň, Cikker… Ale nemáme klasiku, ktorá sa hráva vo svete.
Na budúci rok budete už desiatu sezónu spievať v najlepšej opere na svete, v Metropolitnej opere v New Yorku. Tá momentálne čelí veľkému škandálu, ktorej aktérom je dlhoročný hudobný riaditeľ opery a umelecký riaditeľ programu mladých umelcov James Levine. Je obvinený z obťažovania začínajúcich hudobníkov. V MET pracoval 40 rokov. Naozaj je to v opere ako v modelingu?
Nemyslím si, že je to ako v modelingu, ale je to tak ako všade. Sú ľudia, ktorí využívajú to, že majú moc, a sú ľudia, ktorí sa potrebujú niekam dostať alebo niečo dosiahnuť. Tí sa buď nechajú zneužiť ľuďmi, ktorí majú moc, alebo dokonca sa sami ponúkajú, aby to dosiahli. Takže si myslím, že to funguje ako všade inde. Ja som počul aj historky, že u nás na Jednotnom roľníckom družstve sa tá a tá vyspala s predsedom, aby nemusela dojiť kravy, ale robila jednoduchšiu prácu. Poznám veľa kolegov, ktorí sa ponúkajú. Keď na to došla reč a ja som sa spýtal kolegu, či to naozaj urobil, tak na mňa pozrel a so všetkou vážnosťou povedal - Preboha, však to patrí k biznisu. Niekomu to ani nie je nepríjemné. Ja to nehodnotím, ale mám svoju cestu. Sú ľudia, ktorí celé roky mlčali a zrazu sa ozvali, že ich niekto zneužil. Tak prepáčte, doteraz ste o tom nevedeli? Keby odo mňa niekto chcel nejakú intímnu privátnu vec, aby som potom dostal niečo naspäť vo forme práce alebo nejakého ohodnotenia, povedal by som nie. Myslím si, že každý mal možnosť odmietnuť, že nedochádzalo doslova k nejakým znásilneniam. Samozrejme, že je to nepríjemné, ale je na každom, či súhlasí, alebo nesúhlasí. Ja som nesúhlasil. Takisto sa mi stalo, že som dostal nepríjemnejšie návrhy, ale hneď na začiatku som dal jasne najavo, že nie. Takže tieto veci sú okolo nás, či je to Hollywood, či je to opera, či je to kancelária, je to všade a rozhodnutie je len a len na nás.
Ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom. Potvrdzuje sa to aj vo vašom prípade. Doma skoro vôbec nespievate. Pomaly si vás privlastňujú Česi, ktorí vás pozývajú na zaujímavé koncertné produkcie, v pražskom Národnom divadle spievate krásne veľké basové postavy Mefista a Vodníka. V Bratislave nič. Kde je problém?
Česi si ma neprivlastňujú, ale musím povedať, že si ma vážia a sú radi, keď tam zaspievam, a mne sa tam veľmi dobre spieva. Nechodím do Prahy často, ale mám tam kvalitné ponuky v opere aj na koncertných pódiách. Vraciam sa tam viac-menej pravidelne a veľmi rád. Musím povedať, že to nie je ani otázka financií, lebo všetci dnes poukazujú na financie.
A teda čo Slovensko?
Slovenské národné divadlo mi od roku 2013, čo bolo po dvanástich rokoch môjho profesionálneho účinkovania v zahraničí, ponúka ročne zaspievať jedno-dve predstavenia. Tento rok to tak nebolo, jedno predstavenie som pre chorobu musel zrušiť a druhé dalo divadlo inému kolegovi. Ja sa ponukám zo SND vždy poteším a veľmi rád ich prijmem. Párkrát som spieval aj v opere v Banskej Bystrici. Musím vyzdvihnúť, že hoci je to malé divadlo, keď môžu, tak raz za rok, za dva ma pozvú a ja tam veľmi rád zaspievam. Ale napríklad Slovenská filharmónia mi ešte nikdy nič neponúkla. Mal som dva koncerty v budove Slovenskej filharmónie, raz piesňový recitál s klavírom v malej sále a raz veľký recitál s orchestrom vo veľkej sále, ale organizovala ich súkromná agentúra. Nemalo to so Slovenskou filharmóniou nič spoločné. Ja som Slovák, žijem na Slovensku a nemám nič proti Slovensku, inak by som tu už dávno nežil. Nemám však dôvod cítiť sa ako domáci spevák, lebo nikto sa ku mne tak nespráva.
Prečo ste odišli spievať do zahraničia?
Ja som neodišiel spievať do zahraničia, ja som odišiel študovať do zahraničia, teda do Viedne. Potom som mal prvé predspievanie v opere v rakúskom Linzi, to mi vyšlo. V Bratislave nebol záujem. A tak som tam zostal. Hneď prvý rok sa mi začali hosťovačky v európskych divadlách, mal som veľa práce. V Linzi ma veľmi vyťažili. Štyri roky som bol členom súboru a spieval som všetky basové roly od najmenších po najväčšie. Prvé dva roky som bol jediný bas v súbore. Ďalšie dva roky sme boli dvaja s ruským kolegom, ale tak či tak to bolo veľmi náročné a nemal som na nič iné čas. Neplánoval som ísť von, nechcel som ísť ani študovať von, nemal som ani halier a už som mal 25 rokov, keď som šiel do Viedne. Niektorí moji spolužiaci z konzervatória sa už od osemnástich vozili v audinách, lebo chodili hrávať na kšefty, väčšinou to boli nástrojári. Ja som do tridsiatky nemal ani halier. Po VŠMU som išiel študovať do Viedne iba kvôli profesorovi Nesterenkovi, aj keď sa mi do Viedne vôbec nechcelo ísť. Potreboval som peniaze, ale ako slovenský študent som nemohol pracovať. Pracoval som načierno, robil som rôzne podradné práce v reštauráciách či špinavú a najťažšiu robotu na stavbách. Bolo to veľmi zle platené. Utečenci z Tuniska a Turecka dostávali oficiálnu robotu, ja som musel byť vždy niekde vzadu zašitý, aby som mohol v prípade kontroly ujsť zadným vchodom. Pred 20 rokmi to bolo naozaj ťažké, lebo ako cudzinec z bezvýznamného národa som musel niekoľkonásobne viac pracovať a dokazovať, byť niekoľkonásobne lepší ako ktorýkoľvek iný spevák. O domácich ani nehovorím. Takí Američania, Taliani, Nemci alebo Rusi to mali oveľa jednoduchšie ako ja.
Ak by ste dostali pozvanie na naštudovanie veľkej roly v SND, ktorá by to mala byť?
Nejaká z veľkých basových rolí z môjho repertoáru. Ak mám byť konkrétny, tak Boris Godunov, Boitov Mefisto a Attila od Verdiho. SND má v repertoári Čarovnú flautu, v nej by som si rád zaspieval rolu Sarastra. Ale zatiaľ ma na ňu nezavolali.
Tento rok pribudla vo vašom repertoári rola Gurnemanza v opere Parsifal, na svojom konte máte už niekoľko desiatok rolí. Je ešte nejaká, ktorú by ste chceli spievať?
Prijmem hocijakú zaujímavú rolu. Keď som začínal, tak som mal isté predstavy a želania. Neskôr sa ukázalo, že to, čo ma napĺňa, nie je ani konkrétna rola, ale je to kvalita celkovej práce. Skôr ma poteší spievanie v kvalitnej, režijne a hudobne dobre zvládnutej inscenácii. V dnešnom divadle sú okolnosti spojené s produkciou inscenácií často náročné. V prípade, že inscenácia nie je dobre zvládnutá, väčšia rola sa rovná väčšiemu trápeniu. A tak si niekedy radšej zaspievam menšiu rolu v dobrej inscenácii ako veľkú rolu v zlej inscenácii.
