Zdá sa vám, že kedysi sa hovorilo čistejšie? Vystrelí vás z kresla pred „telkou“ zakaždým, keď počujete „ťieto“ namiesto tieto? Hlasová školiteľka už niekoľkých generácií moderátorov a redaktorov nielen v televíziách, ale aj v mnohých rádiách vie o kráse hovorenej slovenčiny rozprávať hodiny. Dokáže sa každý naučiť rozprávať ako moderátor? Čo jej samej išlo najťažšie? Má obľúbencov, ktorých dáva žiakom za príklad?

Bývalá rozhlasová hlásateľka JANKA ZVALOVÁ (66) v rozhovore s VERONIKOU COSCULLUELA odhaľuje svoje metódy pre všetkých, ktorí potrebujú, aby ľudia okolo chceli počúvať.

Janka Zvalová: „Pánovi Filanovi som o jeho chybách vo výslovnosti povedala v rozhlasovom výťahu a reagoval slovami: „Keď ja som Bratislafčan.“
Janka Zvalová: „Pánovi Filanovi som o jeho chybách vo výslovnosti povedala v rozhlasovom výťahu a reagoval slovami: „Keď ja som Bratislafčan.“
Zdroj: Robo Hubáč

Počúvate rozhlas alebo pozeráte televíziu bez toho, aby ste si všímali chyby v prejave moderátorov? Alebo ste nejako profesionálne deformovaná?

Som profesionálne deformovaná a poriadne, preto si musím dobre rozmyslieť, či si zapnem rádio alebo televíziu. Premýšľam, kde sú chyby, ako by sa dalo pomôcť, ak je to niekto, s kým som jeho prejav konzultovala, vyhodnocujem jeho postup, prípadne ho v duchu pochválim a podobne. Často si sadám k počítaču a píšem pripomienky, maily alebo esemesky alebo si ho pozvem na stretnutie. Okolo mňa sú vždy lístky s poznámkami, aby som nezabudla, kedy to bolo a čo máme spolu prebrať.

Väčšinou vnímame potrebu dobrého prejavu len pre hercov či ľudí v médiách. Je to mylná predstava?

Ja by som dobrý ústny prejav zahrnula do bežného života. Je veľmi dôležitý všade, kde sa pohneme a kde sa komunikuje. Je to niečo ako vizit­ka, imidž, oblečenie alebo vystupovanie - aj na základe prejavu sa rozhodujeme, či s tým človekom chceme byť, alebo nie, či sme zvedaví na to, čo povie, alebo nie, či nám niečo prekáža alebo láka a priťahuje.

Čo tam musí byť, aby sme boli zvedaví a niečí prejav nás priťahoval?

Môže to byť hlas, výslovnosť, zrozumiteľnosť, úprimnosť, presvedčenie, zanietenie a mnoho iného. Práve preto sa čudujem verejne činným ľuďom a politikom, že nedbajú na svoj prejav a robia niekedy školácke chyby - napríklad nesprávne vykajú, zle vyslovujú, nemäkčia, nespodobujú, nedávajú dlhé samohlásky, nečlenia svoj prejav na časti, ktoré by sa mali oddeliť. Mali by si uvedomiť, že oslovujú voličov, a mohli by ísť príkladom.

A herci? Sú na tom lepšie ako politici?

Aj u nich sa občas objavujú nedostatky, najmä u tých mladších. Súvisí to zrejme s podceňovaním a nevšímavosťou, akoby na tom až tak nezáležalo. Kto cestuje vlakom, určite zaregistroval nový (mužský) hlas, ktorý oznamuje odchody a príchody. Mrzí ma, že aj tam sú chyby vo výslovnosti, ktoré sa denne opakujú niekoľkokrát a vytvárajú dojem, že to tak má byť.

Verejných rečníkov je dnes možno viac ako v minulosti - populárne sú diskusie, podcasty, rôzne konferencie. Je to tak, že verejné vystupovanie patrí do povinnej výbavy kariérneho úspechu viac dnes ako v minulosti?

Verejné vystupovanie bolo, je a ostane súčasťou povinnej výbavy kariérneho úspechu, aj keď v čase internetu sa zdá, že to nebude také nevyhnutné. Potreba komunikovať ústne a fyzicky prítomne sa podľa môjho odhadu opäť dostane viac do popredia, keď sa počítačový svet „nasýti“. Verím tomu, že to ľudské v nás zdolá tieto nástrahy. Podľa mňa nezaniknú ani knihy, ani rozhlas, ani divadlo, ani televízia, len sa zmení forma. Viem, že mladí ľudia to vnímajú inak, ale hovorím si, že aj oni zostarnú a budú chcieť komunikovať so živým človekom, ktorý zmierni ich osamelosť a obohatí svet, ktorému prestávajú rozumieť.

Pánovi Filanovi som o jeho chybách vo výslovnosti povedala v rozhlasovom výťahu a reagoval slovami: „Keď ja som Bratislafčan.“
Janka Zvalová

Pracujete pre rozhlas, ale asi robíte aj školenia pre firmy. Ktoré odvetvia posielajú svojich ľudí na hlasovú prípravu?

Väčšinou to boli ľudia z oblastí, kde sa komunikuje s médiami a klientmi, napríklad hovorcovia poisťovní, bánk, ale aj z ministerstiev či obchodných spoločností. Títo ľudia mávajú prezentácie, ktorých cieľom je presvedčiť niekoho o niečom, prípadne sa pripravujú na kontakt s médiami, aby vedeli správne reagovať. Preberali sme prácu s hlasom, štylistiku, zdolávali sme trému a napätie, učili sa správne dýchať, artikulovať, improvizovať. Samozrejme, venovali sme sa aj spisovnej slovenčine, bez ktorej by to nešlo. Teraz sú pre mňa najzaujímavejšie médiá a „mediálnym tréningom“ sa už tak nevenujem.

Prijali by ste ako klienta Andreja Danka? Trúfli by ste si ho vyškoliť?

Predseda parlamentu má určite svojho školiteľa, s ktorým okrem iného trénujú napríklad jednoznačné vyústenie myšlienok pri voľnej reči a logické členenie dlhších prejavov. 

Môže sa každý človek naučiť rozprávať ako moderátor?

Môže sa o to pokúsiť, ale výsledok nemusí byť dobrý. Môže dobre rozprávať, ale to nestačí. Na kultivovanú komunikáciu v médiu potrebujete talent, vlastnosti a dispozície. Nesmie chýbať túžba prezentovať obsah s primeranou energiou a zaujatie. Čo sa týka dispozícií, sú hlasové, artikulačné, štylistické a, ako my hovoríme, „správne nastavená hlava“. K tomu pridajme úprimný záujem, schopnosť stotožniť sa, uvoľniť pri napísanom texte. Začiatočníkom sa stáva, že text začnú čítať tak, že zvýrazňujú nesprávne momenty alebo nezvýrazňujú nič, rešpektujú pravopis. Ich prejav je potom plochý, strnulý, falošný, často mu chýba energia a zaujatie.

Čo sa dá naučiť a čo nie?

Technicky sa dá všeličo naučiť, ale talent buď je, alebo nie je. S talentovanými sa veľmi dobre pracuje, reagujú rýchlo, chápu súvislosti a logiku komunikácie, sú zväčša extrovertní a komunikujú s radosťou. Treba však povedať, že v médiách sú aj menej talentovaní ľudia. Vtedy sa teším, keď sa mi podarí vykresať slušného spík­ra z niekoho, kto je usilovný a veľmi mu na tom záleží.

Je nejaká rečová chyba, ktorá vás vyslovene rozčuľuje?

Prekáža mi každá rečová chyba, ktorá na seba púta pozornosť a odpútava od obsahu, zbytočne narúša zrozumiteľnosť. Na druhej strane, ľudí s úplne čistou artikuláciou je málo. Stáva sa, že mnohí svoju rečovú chybu vôbec nevnímajú a čudujú sa, keď im o tom hovorím. Najviac sa to týka sykaviek, ráčkovania, ale aj nesprávnej výslovnosti spoluhlásky l - to je taký novodobý fenomén. Osobitne v spravodajstve sa očakáva úplne čistá výslovnosť a to býva niekedy problém.

Stane sa, že redaktorov pošlete najskôr k logopédovi pred tým, ako sa pustíte do práce?

Nie som logopéd, ale zo skúsenosti viem, že v dospelosti sa málokedy podarí rečové chyby upraviť. Tieto veci sa musia riešiť v ranom detstve, keď sa učíme tvoriť hlásky v ústnej dutine na mieste, ktoré je na to určené. Odchýlka sa „zakonzervuje“ a potom sa ťažko napráva.

Ktoré chyby mimo škály týchto logopedických problémov vám trhajú uši a pritom by sme sa im vedeli ľahko vyhnúť?

Okrem chýb vo výslovnosti („sme“ namiesto „zme“, „takmer“ namiesto „tagmer“, „kvôli“ namiesto „gvôli“, „ťieto“ namiesto „tieto“, nesprávne číslovky) je to napríklad póza či klesavá intonácia (hlas klesne bezdôvodne po jednom-dvoch slovách), alebo bodka na konci výpovede alebo vety. Tak­zvaná „falošná bodka, ktorá ostane visieť“ vznikne vtedy, keď interpret sám neverí tomu, čo hovorí, a len sa kĺže po povrchu. Číta písmenká, vety, ale nie celky. Vtedy hovorím, že text musí prejsť jeho hlavou a srdcom a takto spracovaný vyznie úplne inak, najmä uveriteľne.

Keď spomínate tieto chyby, všimli sme si, že prezidentka Čaputová používa „ťie“. Myslíte, že jej to už poradcovia vytkli?

Keby to poradcovia pani prezidentke vytkli, táto chyba by sa zrejme už neobjavila. Všetko sa dá odnaučiť, ak nám na tom naozaj záleží. Keby som chcela riešiť nejaký zlozvyk, najprv by som si pozrela svoje výstupy, aby som to videla a počula. Keď zistím, že je to pravda, sústredím sa na to, aby som chybu už neurobila alebo by som výskyt obmedzila na minimum. Postupne by sa chyba mala vytesniť z ústneho prejavu. Je zaujímavé, že mäkčenie tohto typu sa objavuje najmä na západnom Slovensku, pre ktoré je typická inak tvrdá výslovnosť.

Existuje nejaká pomôcka, ak napríklad používame medzi myšlienkami a vetami často dlhšie „mmmm“, čo si ľudia všimli napríklad u exministerky Žitňanskej?

Podobné pazvuky objavíme vo voľných ústnych prejavoch veľmi často - hovoriaci chce získať čas na premýšľanie a namiesto toho, aby bol chvíľu ticho, použije „vyčkávací“ zvuk. Môže mať rôzne podoby. Keď sa objavuje často, sústredí na seba pozornosť počúvajúceho a ten sa potom už nevie vrátiť k obsahu. Narastá nervozita a hovoriaceho už nepočúva, len si želá koniec prejavu. Dá sa to trénovať a postupne neželané zvuky vyradiť. 

Manžel našej šéfredaktorky si doteraz spomína na profesora z práva, ktorému študenti krížikmi rátali, ako často za hodinu povedal „teda“. Ako sa toho zbaviť? Okrem „teda“ sa často vyskytuje vlastne, akoby, možno, takže… Postupovala by som podobne ako v iných prípadoch - nahrať sa, uvedomiť si, trénovať a postupne vyčistiť prejav od všetkého, čo tam nepatrí a len znervózňuje. Mne sa podarilo obmedziť slovíčko vlastne, keď som si ho začala uvedomovať. 

Mnohí ľudia kritizujú hlasový prejav rozhlasáckej stálice Borisa Filana, lebo ich jeho hlas vyslovene irituje. Iní ho zas milujú. Prečo to je podľa vás?

Je to zaujímavý fenomén. Myslím si, že u pána Filana ide o vnútorný zápal, opätovné prežívanie príbehov a radosť z komunikácie, ktorá je úprimná a nefalšovaná a prenáša sa na poslucháča. Spolu so silným obsahom je taká intenzívna, že odpustíme aj málo mikrofonický hlas slabej zvučnosti. Dosť ťažko sa však vyrovnávam s chybami vo výslovnosti typu: sme (má byť zme), takmer (má byť tagmer), chýbajúce mäkké ľ a iné. Pánovi Filanovi som to aj povedala v rozhlasovom výťahu a reagoval slovami: „Keď ja som Bratislafčan.“ Škoda. Isté je, že je to originálny a jedinečný autor, ktorý si tak trochu „vynucuje“ ústupky, a stačilo by málo.

Je drina naučiť sa rozprávať tak, aby ste boli spokojná?

Interpretácia napísaného textu, ktorý má vyzerať ako prihováranie, je zložitý proces, ktorý sa trénuje niekedy veľmi dlho. Človek sa musí od papiera alebo počítača odlepiť, zapojiť gesto a predstaviť si niekoho konkrétneho, komu to hovorí. Vyzerá to jednoducho, ale nie je. Hnevá ma aj „vymyslený“ slovosled alebo prevzatý z cudzieho jazyka. Napríklad keď je neurčitok slovesa na prvom mieste vo vete a až potom sa dozviem, s čím to sloveso súvisí. Poslucháč si zmysel vety spätne neposkladá.

Kde to najčastejšie počujeme?

Pozorujem to najmä v komerčných televíziách, ktoré na diváka vyvíjajú nátlak so silným a naliehavým hlasom a s vymyslenou intonáciou. Ako asi všetkých, aj mňa dráždi vysoké tempo reči, ktoré sťažuje artikuláciu, a tým aj zrozumiteľnosť. Snažím sa takým redaktorom „spomaliť hlavu“, ktorá šrotuje veľmi rýchlo a niekedy stačí rešpektovať dlhé samohlásky. Mám výhodu, že som to zažila aj ja za mikrofónom, dokážem sa vcítiť. Na prepojenia hlavy s pocitom a emóciou som prišla sama a zistila som, že pomáha malá psychologická sonda. To sa už pohybujeme v rovine, keď sa práca konzultanta približuje k práci akéhosi mentalistu.

Sú z vašej skúsenosti moderátori, ich obľúbenosť, chyby, zakoktania, stále témou, ktorá ľudí zaujíma? Komentujete vy so známymi, s rodinou výkony známych tvárí z obrazovky?

Keby ľudí nezaujímali moderátori, ich chyby a súkromie, bulvár by nemal témy. Na pleciach ľudí v médiách však leží aj zodpovednosť. Očakáva sa spisovná a kultivovaná reč a to sa vždy nepodarí. Jasné, že v rodine všetko preberáme a podobne je to aj s priateľmi a so známymi. Sú zvedaví na môj názor a mňa zas zaujíma, ako to vnímajú oni ako diváci a poslucháči. Moja rodina ovláda všetky chyby aj to, ako s nimi zatočiť. Vždy som nahlas komentovala akékoľvek vysielanie, niekedy ma to aj hnevalo a potom sme sa na tom smiali.

Máte obľúbenca, ktorý by mohol byť vaším učebnicovým príkladom?

U mňa boduje ten, kto je prirodzený, úprimný, príjemný, vyžaruje pozitívnu energiu a robí svoju prácu rád. K tomu treba ešte pripočítať kultivovanú spisovnú slovenčinu, kreativitu, a tak mi napadajú aspoň dve mená: Ľubomír Bajaník za televíziu, Barbara Štubňová za rozhlas. Obaja sa pre toto povolanie narodili, rada ich vidím a počujem. Viac nechcem menovať, lebo potom by sa niekto mohol uraziť, že som ho nespomenula. Veľa talentov je aj v komerčných médiách, ktorým čoraz viac záleží na tom, aby sa prejavy ich ľudí približovali k štandardu.

Je nejaký dlhodobý hlas našich rádií a televízií nepoučiteľný?

Sú aj takí, ale nepovedala by som, že nepoučiteľní. Skôr im chýba schopnosť rozoznať dobré od zlého, na to je dobrý napríklad hudobný sluch. Našťastie, tých kvalitných je stále podstatne viac.

Kedy a ako ste začínali vy?

V médiách som zakotvila pred 28 rokmi na základe konkurzu do Slovenského rozhlasu na pozíciu hlásateľky. Na konkurze boli samí mladí ľudia a ja som vtedy mala pred štyridsiatkou. O to väčšia bola moja radosť, keď ma prijali, a som osudu vďačná za to, ako ma nasmeroval. Robila som tú prácu 3 roky aj s nočnými službami, keď sme čítali správy, ktoré pripravila spravodajská zmena, zároveň sme robili prehľady programov, moderovali koncerty na Devíne, čítali vodný stav Dunaja vo francúzštine a v ruštine. To boli správy pre lode, aby sa mohli orientovať.

Potom ste presedlali na komerčné rádiá.

Keď ma vybrali do Rádia Twist ako moderátorku správ, bola to pre mňa nová skúsenosť - texty sme si pripravovali sami z ďalekopisu. Tam som sa naučila veľa vecí, z ktorých dodnes žijem, bola to výborná škola pre mňa a mojich kolegov. Okrem moderovania som editovala a zároveň som učila na univerzite. Keď rádio zaniklo, vrátila som sa do rozhlasu ako moderátorka žurnálu Rádia Regina a školiteľka.

Robilo vám v začiatkoch niečo problém?

Čo sa týka profesie, tá ma uchvátila hneď prvý deň, aj prostredie, v ktorom sa stále pohybujem. Obrátená pyramída je pre mňa zázračný priestor, kde sa dejú úžasné veci, a som šťastná, že pri tom môžem byť. Moderátorská skúsenosť mi pomohla pochopiť procesy v hlave a keď ich teraz pomenujem ďalším záujemcom, sú prekvapení, odkiaľ to mám.

Takže sa vám učí dobre, lebo ste si moderovanie vyskúšali na vlastnej koži?

Žiadna teória nestačí, keď chýba skúsenosť. Ja som mala šťastie na tútora s krásnym hlasom Milana Lacu, rozoberali sme každé vysielanie a pomenovali chyby. Spočiatku bol pocit zodpovednosti veľmi veľký a bojovala som s napätím. Vtedy mi najviac pomohla autosugescia, ale aj bránicové dýchanie a takzvaná opora pevného predmetu. Tieto metódy teraz odporúčam kolegom, ktorí chcú trému úspešne zdolávať.

Ako ste od moderátorky rozhlasu prestúpili na dráhu školiteľky?

Prvá myšlienka o tom, že budem pomáhať iným, prišla v Twiste, keď nastúpili noví ľudia a ja som ich zaúčala. Zistila som, že viem vysvetliť súvislosti a začala som si zháňať ďalšie informácie z literatúry. O internete ešte nebolo ani chýru. Potom prišla inšpirácia z Centra nezávislej žurnalistiky, aby som vydala prvú publikáciu, a tá mi otvorila dvere na univerzitu. Začala som učiť, robiť školenia pre médiá a to trvá dodnes. Občas potrebujú pomoc a dobré rady aj súkromné rádiá. Niekoľko rokov som robila porotkyňu a školiteľku na workshopoch regionálnych televízií. Vždy ma poteší, keď niektorého svojho študenta stretnem v médiu a zistím, že si z našich seminárov aj niečo zapamätal.

Vnímate nejaký úpadok v prejave verejnoprávnych médií? Alebo je to mýtus z kategórie - kedysi bolo všetko lepšie?

Chcela by som sa vyhnúť paušálnemu hodnoteniu v zmysle úpadok - najradšej mám konkrétne príklady. Najľahšie je kritizovať, ťažšie je pomenovať a najťažšie je nájsť riešenie. Vnímam to tak, že médiá sa vyvíjajú a tento proces je veľmi rýchly. Na všetko je málo času a tak je to aj s prípravou ľudí na túto profesiu. Niekedy sú veľmi mladí a nezrelí. Dostávajú sa k mikrofónu rýchlo a učia sa za pochodu. K tomu pripočítajme internet a sociálne médiá, povrchný spôsob vyjadrovania, akési zhrubnutie alebo znecitlivenie vo vzťahu k slovenčine, cudzie slová, výrazy a konštrukcie z iných jazykov. Nie nadarmo sa hovorí, že je iná doba, ale tá vždy bude iná. Nepomôže nám lamentovať, nič sa nedá vrátiť, môžeme len pribrzďovať odklon od normy vzdelávaním, pripomienkami, návrhmi, odporúčaniami. Mali by sme si uvedomiť aj to, že ešte pred 30 rokmi boli verejnoprávne médiá jediné na trhu a dnes je veľká konkurencia. Vtedy bol aj väčší odstup od adresáta, prejavy boli neosobné, často oficiózne, najmä v spravodajstve, a to sa netýka len spôsobu komunikácie, ale aj štylistiky.

Toto dnes už zrejme neplatí vôbec.

Dnešné médiá chcú byť svojmu divákovi a poslucháčovi blízkym a príjemným spoločníkom, vstupujú do áut, kuchýň, obývačiek či spální. Tomu sa prispôsobuje aj reč - je blízka hovorovej aj s neduhmi, ktoré to so sebou prináša. Poslucháči a diváci oprávnene očakávajú vysokú kultúru reči v médiách. Napokon, vysielanie v spisovnom jazyku je v zákone o štátnom jazyku či vysielaní a retransmisii. Jazyk patrí do kultúry národa a toho sa nesmú vzdať ani verejnoprávne, ani komerčné médiá.

Moja mama počúva banskobystrický okruh rozhlasu a páči sa jej štýl moderátorov aj ich slovenčinu a výslovnosť chváli. Ja som bola skeptická, ale keď som nedávno počúvala úryvok relácie, asi s ňou súhlasím. Počúva sa aj vám Regina lepšie ako hlavný okruh?

Regina prešla zaujímavým vývojom, jej vysielanie sa zmodernizovalo a podarilo sa dosiahnuť, že sa stala veľmi blízkym okruhom pre svojich poslucháčov, rodinným rádiom. V regiónoch je možno viac pokory a skromnosti, rodinná atmosféra, ľudia sú veľmi vďační za všetky rady.

Čo robia regionalisti inak?

Manažmentu záleží na tom, aby ich vysielanie bolo moderné a kultivované. Treba sa však vyhnúť neprirodzeným pózam a prílišnému mäkčeniu, ktoré miestami pôsobí archaicky. V redakciách v hlavnom meste sú ľudia, ktorí tiež odniekiaľ prišli, rodených Bratislavčanov nie je tak veľa. Dajú sa však odhaliť napríklad podľa tvrdej výslovnosti a predĺženej prvej slabiky.

Čo alebo koho si radi vypočujete z moderátorov či relácií našich televízií a rádií?

Veľmi rada si pozriem v televízii dokumentárne filmy a cestopisy, najmä, keď sú dobre načítané. Už keď počujem prvú vetu, viem, či môžem zostať alebo prepnem. Zaujímajú ma aj programy typu Trochu inak či publicistika, ktorá odhaľuje súvislosti. Ak sa mi chce pracovať, tak sledujem spravodajstvo v rozhlase aj v televízii, aby som si zadefinovala spôsob komunikácie a potom to používam na stretnutiach so študentmi ako príklad.  

FOTOGRAFIE obľúbencov hlasovej školiteľky a tiež tváre politikov, ktorí majú s výslovnosťou problémy, si môžete pozrieť v GALÉRII.