Čo vás na materstve najviac prekvapilo?
Vedela som, že bude treba vstávať, prebaľovať, kŕmiť, venovať väčšinu svojho domáceho času jednej bytosti. Asi ma prekvapilo, že mi vôbec neprekážajú okakané plienky, že aj keď je uspávanie niekedy dlhé a náročné, je to tá najkrajšia činnosť. Že detský úsmev dokáže tak veľa, že sa budem vedieť roztopiť pri každom pohľade na túto osobu, že mi vlastne vôbec neprekáža, keď vrieska, a trpezlivo s Viktorom hľadáme dôvody a riešenia. Že dieťa človeka absolútne sprítomní. A ospravedlňujem sa, že tu pre mnohých nehovorím nič objavné, no pre nás je to veľký a krásny objav.
Odkiaľ čerpáte informácie, ako sa starať o bábätko, alebo konáte intuitívne?
Asi tak prirodzene z okolia a zo skúseností mojich známych a rodiny, od odborníkov, ktorých máme tiež v okruhu známych a priateľov, ale aj z kníh. Predovšetkým sú pre nás smerodajné rady psychológov a odborníkov v oblasti adopcie, lebo pri takýchto deťoch sú trochu iné pravidlá ako pri biologických. Napríklad je dôležité, aby sme s dieťatkom boli v úzkom kontakte iba my dvaja. Aby sa ľahšie a rýchlejšie budovalo puto.
Kto vám okrem Viktora aktuálne s bábätkom pomáha?
Nepovedala by som, že Viktor pomáha. Sme rovnocenní rodičia. Čiže rovnocenne v množstve vynaloženej energie a času k tomu celému pristupujeme. Nie je to moje, ale naše dieťa (teda veríme, že aj oficiálne čoskoro bude). Takže sme na to rovnocenne dvaja. Ako som spomínala, mali by sme byť prioritne s bábom len my dvaja, takže sme zatiaľ nikoho ani nepotrebovali.
Ale mama je veľmi zlatá, uvarí nám niekedy jedlo. Svokrovci v Šali nám nachystali výbavu, aby sme nemuseli všetko vláčiť, čo dosť pomôže, alebo sa mama s dieťatkom trochu pohrá. Kamoši nám zo začiatku priniesli raňajky, občas niekto ponúkne nejaké praktické veci, rady. Hlavne je pre nás veľkou pomocou, koľko láskavej podpory v našom rozhodnutí sme odvšadiaľ dostali. To urobí veľmi veľa.
Adopcia je zdĺhavý proces. Mali ste niekedy chvíle, že ste to chceli vzdať?
S dieťaťom sme to nikdy reálne nevzdali. Nemali sme prečo, lebo v adopčnom zozname by sme určite raz prišli na rad aj my. Skôr sme to brali slobodne. V tom zmysle, že možno dieťa skrátka nie je súčasťou nášho príbehu, mali sme to v sebe prijaté. Lebo aj keď vám zavolajú z úradu, neznamená to, že vám hneď dieťa sadne.
Človek musí byť v týchto veciach veľmi úprimný, lebo rozhodnutím nasilu môžete veľmi skomplikovať život sebe aj dieťaťu. Osobne som nemala žiadne očakávania. Nikdy som k úplne malým deťom nemala vzťah, preto som bola skeptická. No s Viktorom nás veľmi prekvapilo, aká to bola láska na prvý pohľad. Po stretnutí sme sedeli v aute a vraveli si: „Tak toto je ono.“ Je to vzácne, lebo nie vždy to tak prebieha a nie vždy sa v tom pocite zhodnú obaja partneri.
Bol telefonát z úradu naozaj šokujúci alebo ste sa na to s Viktorom vnútorne chystali?
Ani sme sa nepripravovali, ani to nebol šok. Tým, že sme netušili, kedy by mohli zavolať, vypustili sme to z hlavy. A keď zavolali, skôr sme sa na tom pobavili. Že je to tu a čo s tým urobíme. Všetky skutočné emócie prišli až na prvom stretnutí s bábätkom.
FOTO V GALÉRII
Museli ste okrem večerných eventov zrušiť aj iné pracovné aktivity?
Niektoré sa zrušiť nedali, lebo boli dlho dohodnuté. Hovorím o vopred dohodnutých televíznych projektoch, ale nie je to vôbec taká dráma. Väčšina mojej práce sú aj tak porady a prípravy. Samotné nakrúcanie nie je každodenné. Veľa robím preto doma. Viki robí tiež len niekoľko dní a poobede. Zatiaľ sa nám darí krásne kombinovať naše povinnosti tak, že väčšinu času sme doma obaja alebo jeden z nás.
