Von vyšiel pekne vystrihaný, čakalo na neho športové auto a nevyzeral, že by ho väzenie, v ktorom bol podľa generálnej prokuratúry ako nevinný, zlomilo. Podľa jeho slov však nebolo jednoduché sa s tým vyrovnať. Vo väzenskej cele vás ničí nuda, hovorí bývalý riaditeľ tajnej služby. Ako vníma obvinenia z úplatkov, pre ktoré sedel, až kým ho neoslobodili? S VLADIMÍROM PČOLINSKÝM sa aj o tom, kto ho podľa neho zradil, rozprávala LENKA DALE.
Po mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe ste necelý týždeň na slobode. Pôsobíte však dosť optimisticky. Čo sa deje? Leopoldov vás nijako nezasiahol, nezlomil?
Viete, som veľmi flexibilný typ, ktorý sa vie prostrediu dosť dobre prispôsobiť. V 90. rokoch som býval na vysokoškolských internátoch a ten rozdiel medzi internátmi v tom čase a súčasnou väzbou v Leopoldove veľký nie je. Až na to, že v Leopoldove nemôžete ísť na diskotéku ani dať si drink. Ale nie som typ ako niektorí, že po troch dňoch v cele predbežného zadržania plačem a púšťam sople do rúška. Mám rád skupinu Monty Python, mali známy film Život podľa Briana, kde bola ústrednou pesničkou filmu Always Look on the Bright Side of Life (Vždy sa dívaj na svetlú stránku života) - a ja sa tým riadim. Snažil som sa hľadať veselé príhody z väzenia, ktoré budem rozprávať známym a príbuzným, keď ma pustia.
Našli ste nejaké?
Taký paradox - uteráky mi po príchode s eskortou do bratislavského Justičného paláca vydal v sklade mafián Juraj Ondrejčák, alias Piťo, v Leopoldove som videl na chodbe aj Kočnera. Takí sme boli premiešaní v tom väzení.
Ako často ste mohli mať návštevy?
Raz za mesiac päť ľudí, okrem advokátov. Bolo to fajn. Prišla za mnou manželka, mama a traja bratia. A mohol som volať každý deň 120 minút, ale účty by boli v stovkách eur, takže som to až tak veľmi nevyužíval.
Od nudy som čítal príbalové letáky na liekoch. Keď som cez okno videl páriacich sa ježkov, to bol zážitok, že sa niečo deje.
Je pekné hľadať optimistické stránky, ale fakt je, že vonku ste mali manželku a malú dcéru, ktoré vám asi chýbali. Asi to nebolo až také jednoduché, ako sa zdá.
Najťažšie je to vo vzťahu k deťom, nie k dospelým, hoci rodina človeku prirodzene chýba. Dospelí sa však musia vedieť vyrovnať aj s takýmito situáciami, nech je to akékoľvek ťažké, s deťmi je to horšie. Deti predsa ešte nemusia niesť kríž dospelých. Samozrejme, keď ma pustili, išiel som hneď za rodinou. Desaťročnú dcérku som nevidel celý čas, to bolo pre mňa najhoršie, pol roka vyrastala bezo mňa. Hoci vedela, kde som, nechceli sme ju do tohto väzenského prostredia vodiť, je to ešte dieťa. Ale celý čas som si vravel - zavrieť vás môžu, ale prepustiť musia.
Pôvodne sme vás zastihli na strednom Slovensku, cestovali ste aj cez víkend za širšou rodinou, ako to vyzeralo?
Bol som pozrieť aj starú mamu, ktorá má už deväťdesiat rokov a dosť sa jej zhoršil zdravotný stav. A mama sa pýtala, čo sa stalo, keď som si na raňajky naložil kus banánovo-čokoládovej torty a ešte jeden zákusok, k tomu porciu hovädzieho vývaru. Nechápala, čo to robím, lebo sladké inak nejem, som diabetik a dávam si pozor, ale asi som tak oslávil, že som vonku. Dcére som zase ukazoval zábery z Leopoldova.
V čase, keď vás zavreli, ste boli jedným z najmocnejších ľudí v štáte. Riadili ste tajnú službu a zrazu ste sa ocitli vo väzbe, kde ste boli od všetkého izolovaný. Čo ste tam robili každý deň?
Našťastie som nevyrastal so zlatou lyžičkou v ústach. Najhoršia bola nuda. Ráno vstanete, postavíte sa k dverám, kde vás skontrolujú, či žijete, dajú vám raňajky. Ste izolovaný. Jediné, čo vás spája s okolitým svetom, je rádio, ktoré vám púšťajú a striedajú stanice. Ale väčšinu staníc, ktoré púšťali, ja naozaj neznášam, lebo je tam málo hovoreného slova a zlá hudba alebo, naopak, veľa hovoreného slova, ktoré sa nedá počúvať. Takže mal som s tým trošku problém.
To ste celý deň len sedeli alebo chodili po cele a počúvali rádio, ktoré vás iritovalo?
Okrem počúvania rádia nemáte čo robiť. Žijete v nastavení, kde aj odber krvi je udalosťou. Od nudy som čítal príbalové letáky na liekoch. Keď som cez okno videl páriacich sa ježkov, to bol zážitok, že sa niečo deje. Dostal som tam Nový zákon, myslím časť Svätého písma, tak som si čítal pasáže, ktoré majú viac deja, ako napríklad Skutky apoštolov a ďalšie veci. Neskôr sa to zlepšilo, mohol som mať televízor, začala mi chodiť denná tlač, ktorú mi ako aj iným väzňom predplatili z domu. Myslím, že som odoberal najviac dennej tlače, videl som pri preberaní zoznam, koľko titulov komu chodí. Jedine možno bývalý zástupca riaditeľa Národnej jednotky finančnej polície pán Mihálik odoberal viac novín, ale on mal aj také ľahšie čítanie. Hoci som ho nestretol, vedel som, čo číta.
Môžete trošku opísať, ako vyzeral denný režim?
Zobudia vás o 5.30, spravíte si rannú hygienu, nastúpite k dverám, že žijete, a dajú vám raňajky. O 10.30 sa podáva obed, ktorý sa nedá jesť, a zachráni vás bufet, kde sa však dá nakúpiť iba raz za týždeň, takže mliečne výrobky alebo veci, ktoré treba uchovávať v chlade, si môžete kúpiť len ten jeden deň v týždni. Popoludní máte niekedy možnosť využiť psychológa alebo psychiatra, k dispozícii je aj duchovný. Prichádzajú advokáti. Večera je o 15.30. Svetlá sa zhasínajú okolo 21.45. Kontrolujú vás aj v noci každú polhodinu, svietia vám rovno do očí, ale mňa to často ani nezobudilo. Sprchy sú na chodbe, dvakrát do týždňa máte na ne nárok. Je to naozaj nuda.
Nejaké prechádzky ste v kolúznej väzbe nemali povolené?
Áno, mal, prvé tri mesiace som sa prechádzal spolu asi hodinu. Dvor je totiž v tvare trojuholníka, sú tam holuby, priestory sú malé ako vaša cela a nad hlavou vám visí sieť. Takže som usúdil, že nemá význam chodiť von a stačí si otvoriť okno. Inak je nárok na prechádzky každý deň jednu hodinu.
Pokračovanie rozhovoru s Vladimírom Pčolinským na ďalšej strane
