Tip na článok
Zuzana Štelbaská: Úspešná autorka detských kníh nechce vystupovať ako nedosiahnuteľný ideál.

Stíha pracovať, vychovávať dve deti aj písať úspešné knihy. Mnohé ženy tým rozčuľuje

Na Slovensku máme viacero skvelých autorov detských kníh, aj keď ani jedného písanie pre najmenších neuživí.

Tvoria pre vlastné potešenie a svoje nadšenie dokážu preniesť aj na generáciu, o ktorej sa hovorí, že jej literatúra príliš nevonia. ZUZANA ŠTELBASKÁ (39) to tak tragicky nevidí. „Na besedách zisťujem, že deti majú načítané moje knihy. A tínedžerov zaujíma aj tvorba. Radím im, že je jedno, čomu sa venujú, dôležité je, aby robili niečo, čo ich baví,“ hovorí známa spisovateľka detských kníh, ktorej dva príbehy sa dostali aj do čítanky pre prvákov na základných školách.

O tvorbe, detských čitateľoch aj životných skúškach sa s úspešnou autorkou detských kníh zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

Veľa matiek nestíha… Zamestnané ženy sa ponáhľajú z práce k deťom a na seba a záľuby im veľa času nezostáva. Pracujete v známej televízii, zväčša sama vychovávate dve deti, keďže váš manžel Ondrej je ako kameraman často na cestách. Kde beriete čas a energiu na písanie?

Veľa ľudí to skôr rozčúli, než aby to pôsobilo motivačne. Hoci je to veľká životná téma žien našej generácie, je ťažké hovoriť o tom tak, aby som niekoho nenaštvala. Skrátka, do ničoho sa nesilím, robím veci, ktoré ma bavia. Mám šťastie, že od pätnástich rokov pôsobím v médiách a táto práca ma baví. Spisovateľstvo prišlo ako prirodzená vec, lebo som nechutne aktívny človek. To je asi všetko. Robím to preto, lebo to chcem robiť. Nemusím to robiť. Nedá sa z toho žiť, nemôžem z toho urobiť svoje životné poslanie, lebo písanie kníh by ma neuživilo. Na moje veľké potešenie to ľudia chcú čítať. Som však presvedčená, že veľa žien sa venuje zaujímavým veciam, len nie sú také viditeľné.

Ako vznikala vaša prvá kniha?

Mala som veľa psích námetov, lebo sme vlastnili viacero psov. A nefiguroval v nich dospelý človek. Keď sa mi pred ôsmimi rokmi narodil syn Filip, ponorila som sa do chlapčenského sveta, preto bol môj prvý knižný hrdina chlapec. Vždy som vedela, že chcem písať pre deti, nikdy som nemala ambíciu písať pre dospelých.

Kniha zaujala, a tak ste pokračovali.

Nakoplo ma to a hľadala som iné námety. Ale ani prvá kniha nevyšla hneď. Začala som ju písať, keď mal syn tri mesiace, a kým vyšla, mal Filipko päť rokov. To už som mala dcéru Zorku. Často som ju pozorovala a fascinovalo ma, ako to dievčatko chodí samo po záhrade, má svoj svet, a tak som rozmýšľala, čo by tam asi mohla zažívať. Tak vznikla kniha Zornička a potom ďalšia, Filipko.

Najnovšie ste prešli na tínedžerské knihy, hoci deti v tomto veku ešte doma nemáte.

Môj najobľúbenejší žáner je poviedka, mám ich veľa načítaných. Vychádzala som z toho, že medzi poviedkami vždy môžu byť lepšie aj slabšie a ani tínedžeri nie sú vyhranení, že by čítali napríklad len fantasy. Ponúkla som im rôzne príbehy a pripravila knihy Trinásťroční, 14-roční a 15-roční s rôznymi hrdinami, v rôznych historických obdobiach. Trinásťroční a 14-roční sa vypredali, 15-roční práve vyšli.

Ako prebieha vaše písanie? Je skôr o disciplíne alebo chuť tvoriť prichádza spontánne?

To, že väčšina ľudí na niečom robí, keď uloží deti spať, ja nedokážem. Mne so zvyšujúcou sa hodinou klesá IQ. Večer si s deťmi čítame a potom zaspím. Som škovránčí typ. Takže píšem medzi druhou a šiestou hodinou rannou. Ak nepíšem, vstávam o tretej, o štvrtej. Potrebujem čas pre seba, keď som sama. Celý deň som s ľuďmi a tých pár hodín, ktoré mám ráno, si vyplním svojimi potrebami. Vstávam nie preto, že musím, ale preto, že chcem.

Často sa zúčastňujete na besedách s najmenšími čitateľmi. Ako reagujú na vaše knihy? Máte nejaký recept, ako prilákať deti k čítaniu?

Nemám. Poznám ľudí, ktorí sú veľkí intelektuáli, prečítali stovky kníh a ich deti nečítajú. Zrazu príde táto mama za mnou, že jej syn siahol po 14-ročných a po každej poviedke chodil za ňou a nadšene sa s ňou delil o to, čo si prečítal. Decká na besedách očakávajú, že tam príde nejaká tetka, ktorá ich bude nudiť, lebo žije vo svojom uzavretom svete, píše hlúposti, ktoré ony neprežívajú. Zistia, že je to inak. Moja skúsenosť s tínedžermi je veľmi dobrá. Nakoniec dostanú zo seba, že majú niečo prečítané. Skôr mi pripadá, že podľahli tlaku zvonku. Kedysi bolo čítanie skôr výsadou chlapcov, boli samí chlapčenskí hrdinovia. Teraz je viac dievčenských hrdiniek, dievčatá čítajú viac. Som zvedavá, ako sa to prejaví o dvadsať rokov. Akoby to čítanie nebolo podporované, nie je to niečo, čím by sa niekto chválil. Skôr sa podporujú pohybové a iné aktivity. Doma aj v škole. Ale deti čítajú, možno nie všetky veľa, ale čítajú.

Vidíte rozdiely medzi vaším tínedžerským vekom a súčasnou mládežou?

Neviem, či sme to mali ľahšie, alebo ťažšie, to si nedovolím povedať, bolo to iné. Okolnosti boli určite diametrálne odlišné. Emočná stránka veci je však rovnaká. Nemám rada prílišné romanticko-nostalgické spomínanie, aké to bolo, keď sme my boli mladí. Aj súčasní tínedžeri prechádzajú všetkým možným, len inak. Je jedno, či prvý bozk zažijú pod panelákom na prakeri, alebo pri obchodnom centre. V tom momente aj tak pre vás neexistuje celý svet, ale len tá jedna chvíľa, jeden človek, jeden moment. To si jednoducho zapamätáte. Emočné zážitky idú celým ľudstvom stále dokola, len kulisy sa menia.

A čo nástrahy digitálneho sveta? Ako sa vyrovnať s tým, že dnešné deti trávia veľa času pri smartfónoch a počítačoch?

Rodičia musia viac uvažovať, kedy ich do toho sveta pustia, aby ich neobrali o niečo vzácne. Nepripadá mi šťastné, že mnohí prežívajú celý svoj rodinný život na sociálnych sieťach. Detí sa nikto nepýtal. Keď vyrastú, musia sa zmieriť s tým, čo všetko tam rodičia podávali, a nemusia byť s tým v pohode. Namočili ich do toho rodičia bez toho, že by sa ony mohli k tomu vyjadriť.

A počítačové hry? Aj my sme ich mali. A sťažnosti, že deti trávia celé hodiny na počítači - čia je to chyba? Rodičia si predsa musia urobiť poriadok s malými deťmi a určiť jasné pravidlá, za akých okolností a koľko môžu pri počítači sedieť. A keď decko povie, že nemá čo robiť a nudí sa, tak nech… Nech preleží na gauči celý deň a trucuje, prejde ho to a nájde si niečo. Dnešné deti sú rovnako tvorivé ako naša generácia a generácie predtým. My rodičia to máme v rukách. V tínedžerskom veku nám ubziknú do sociálnych sietí, ale môžeme ovplyvniť, kedy sa tak stane. Dôležité je nepremeškať obdobie, keď sa ako rodič môžem ešte s dieťaťom rozprávať, formovať ho. Potom je zbytočné dvíhať ruky a sťažovať sa, že presedel detstvo pri počítači. Veď čia je to chyba?

Pôsobíte ako vyrovnaná žena, ktorá má svoj život pod kontrolou. Ale to nie je vždy možné. Aj vy ste prešli ťažkými chvíľami a dokážete už verejne hovoriť o svojom probléme - panických atakoch. Kedy prišiel prvý záchvat a ako ste sa vyrovnali s touto diagnózou?

Zvykne sa jej hovoriť choroba pracujúcich matiek. Neviem, z čoho vzi­šla, ale pravda je, že pred rokmi sme zažili veľmi náročné obdobie. Stíhala nás jedna katastrofa za druhou. Krátko pred pôrodom Filipka sme dokončovali stavbu domu a človek, ktorý dosť dlho pracoval dobre, zrazu začal robiť veľké problémy. Manžel Ondrej bol odcestovaný, prišla som o prácu, ukradli nám auto, spustil sa mi na rukách ekzém, ktorý vyvolal otravu krvi. A pokračovalo to aj po pôrode. Filipko dostal salmonelózu, Ondro nakrúcal v Dominikánskej republike a napísal mi, že na druhý deň nezavolá, lebo bude v Haiti. Ja s tým ekzémom na rukách a revúcim deckom som pozerala ráno správy, že v Haiti bolo v noci zemetrasenie. Človek, ktorý nám mal dokončiť dom, zmizol aj s peniazmi, právnik, ktorý to mal celé riešiť, stratil všetky dokumenty. V tehotenstve so Zorkou som dostala žlčníkové záchvaty, potom som veľmi schudla a všetko to zavŕšili dve havárie. Najprv do mňa narazilo auto - viezla som obe deti a Filipko na čas prestal rozprávať. Krátko nato vpálilo auto aj do Ondreja. Neustále sme sa museli z niečoho vyhrabávať. Žila som v strese, čo ďalšie sa stane. Zrazu, po takomto období, som si sadla do kresla a uvažovala som o tom, že obe deti máme zdravé, nám sa už dlho nič nestalo, obaja máme prácu. Zahasili sme to najhoršie z finančného hľadiska a konečne som po rokoch mala pocit, že všetko je v poriadku. A vtedy som dostala atak!

Aké boli jeho prejavy?

Nastúpil veľmi zvláštny stav, nevedela som, či mám infarkt, mŕtvicu, či mi prudko klesol tlak, netušila som, čo sa s mojím telom deje. Cítila som veľký závrat, tŕpla mi polovica tela, mala som studené ruky, srdce mi bilo, akoby mi išlo vyskočiť z hrude, napriek tomu ma nič nebolelo. To bol prvý. Nikdy sa nedozviete, prečo atak vznikol. Je len moja teória, že je to dôsledok toho strašného stresového obdobia, ktoré sme zažili, a naraz som si sadla a uvoľnila sa.

Mala som niekoľko veľmi zlých atakov a je to naozaj nepríjemná, strašidelná situácia, lebo vaše telo dáva signály, akoby ste boli v smrteľnom ohrození. Pravidelnou terapiou sa mi podarilo zabojovať, zabrala som, pomenila som mnoho vecí. Prestala som piť alkohol, obmedzila kofeín, prestala som si farbiť vlasy, používať mejkap. Vzdala som sa činností, ktoré ma obťažovali a ktoré som robila preto, lebo sa to patrí. Teraz sa cítim vyrovnaná, v pohode. Urobila som pekné životné zmeny, odbremenila som sa. Famózne na tom je, že nič sa nestalo! Nemám z okolia žiadne reakcie typu - Si čudná, že si to prestala robiť, prečo nenosíš mejkap, vyzeráš ako obluda.

Už je to dlho, čo som atak nemala, ale aj keby mal znovu prísť, už viem, čo to je, už sa nebojím. Dlho som o tom nechcela hovoriť, ale keď som začala, zistila som, že veľa žien má túto skúsenosť. Len v mojom okolí ich je pätnásť.

Napriek všetkému pôsobíte ako hnací motor ľudí okolo seba. Svojou energiou, vyrovnanosťou. Stretávate sa často s tým, že vo vás ľudia, najmä ženy, vidia veľkú inšpiráciu?

Nechcem vystupovať ako nedosiahnuteľný ideál, že všetko zvládam. Nezvládam! Veľa vecí nestíham. Ženy mi však hovoria: „Píšeš, chodíš do roboty, deti máš normálne, s mužom si sa nerozviedla. Čo je za tým?“ Zažili sme strašné obdobia a poznáme cenu za to, že máme úplne obyčajný deň, keď sa nič nestane - žiadne správy, dobré správy.

VIDEO Plus 7 Dní