Holokaust nie sú len desivé štatistiky, ale najmä tisíce obyčajných ľudských príbehov a zmarených životov. Potupne, kruto. „Následkom Židovského kódexu sme bez všetkého príjmového zdroja, a preto vo veľkej núdzi. Ja by som išla do práce, ale židia ma odmietajú, lebo som katolíčkou a do katolíckej rodiny, do úradov alebo podnikov ma neprijmú, lebo nemám árijského uznania,“ píše mladá Židovka „slovutnému pánovi prezidentovi“. Takto Jozefa Tisa oslovovali žiadatelia o výnimku, ktorú umožňoval článok 255 Židovského kódexu, súboru protižidovských opatrení.
Americká bádateľka, ktorá sa usadila na Slovensku, sa v tichu archívu na dlhé hodiny ponorila do opisov rozvrátených životov užialených ľudí: otcov, ktorí prišli o prácu a dôstojnosť, starostlivých dcér, ktoré sa nemali ako postarať o nemohúcich rodičov. Čítala ich listy, neraz s očami plnými sĺz. Všetci pisatelia sa spoliehali na Tisovu svetskú aj duchovnú autoritu, na jeho ľudskosť a milosť. Zväčša márne. Príbehy niekoľkých z nich opísala v knihe Slovutný pán prezident. V čom sa holokaust na Slovensku líšil od iných krajín okupovaných nacistickým Nemeckom? Podarilo sa jej stretnúť s niektorými potomkami žiadateľov o výnimku alebo všetci zahynuli v plynových komorách? S MADELINE VADKERTY (65) sa zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.
Listy, ktoré ste skúmali, sú v Slovenskom národnom archíve v Bratislave a fond obsahuje až 263 škatúľ, čo je odhadom asi 131 500 strán. Koľko osudov ste už stihli zmapovať?
Prečítala som asi 1 500 listov, ale pokračujem ďalej.
Takže Američanka sa usadila na Slovensku, aby skúmala, čo slovenskí Židia napísali prezidentovi Tisovi?
Áno, je to už päť a pol roka. Žila som tu však aj predtým, koncom deväťdesiatych rokov. Potom som sa vrátila domov a začala pracovať pre Múzeum holokaustu vo Washingtone. Odtiaľ ma opäť vyslali na Slovensko, aby som z archívov priniesla kópie rôznych dokumentov pre budúcich bádateľov. Vtedy som natrafila na veľmi emotívny list mladej ženy, ktorej židovskí rodičia konvertovali ešte pred jej narodením, takže bola veľmi prekvapená, keď ju zrazu evidovali ako Židovku a jej život sa zmenil. Vtedy som si povedala, že raz sa sem vrátim a uspokojím svoj osobný záujem a možno napíšem nejaký článok o týchto listoch. Už som na dôchodku, a tak som prišla. Pôvodne som si myslela, že zostanem maximálne rok. A vidíte, ešte som tu. Stále skúmam.
Takže spomínaný list rozhodol o vašej budúcnosti a novej vášni, ktorú ste vymenili za pokoj a relax na penzii?
Áno, musela som počkať, kým môj syn vyrastie. Nevedela som, čo bude, bola som len zvedavá. Začala som však o svojom výskume debatovať s ľuďmi a bola som veľmi prekvapená, že nevedeli o tých listoch. Len historici, ale neskúmali ich. A tak som sa do toho pustila. Lebo veľmi často hovoríme o holokauste v číslach - šesť milión ľudí, 58-tisíc vysťahovaných Židov zo Slovenska - a nemyslíme na konkrétneho človeka. Tieto listy boli napísané v reálnom čase, sú veľmi emotívne, hovoria o smútku, strachu, hlade, pisatelia nevedia, ako im vystačia financie. Je to ľudskejšie ako štatistiky, o ktorých tiež treba hovoriť, ale každý človek mal aj svoj vlastný príbeh.
Nakoľko ste poznali našu históriu?
Keď som tu bola prvý raz, tak veľmi málo. Po návrate do Washingtonu, keď som pracovala v Múzeu holokaustu, začala som viac skúmať, čo sa u vás dialo.
Kedy ste sa naučili po slovensky?
Bojujem s tým už tridsať rokov. (Smiech.) Vedela som po rusky, pracovala som v diplomatických službách ako sovietologička a organizovala som programy pre úradníkov, novinárov, sudcov, vládnych činiteľov. Keď padol Berlínsky múr, prichádzali delegácie z východnej Európy. Založila som v Bratislave eseročku a ponúkala služby pre zahraničných podnikateľov. A vydala som sa za Slováka. Čakali sme dieťa, ale vrátila som sa kvôli mame do Ameriky. Už nežije, ale aspoň videla vnuka.
V roku 2017 ste teda znovu prišli k nám, do našich archívov a začali skúmať...
Áno, listy z celého Slovenska. Chcela som mať prehľad o rôznych častiach krajiny, študovala som listy mužov aj žien rôzneho veku. Najmladší autor mal päť rokov a najstarší 89 rokov.
Kto častejšie písal prezidentovi - muži či ženy?
Povedala by som, že 98 percent muži. Ale chcela som ukázať aj ženský pohľad.
Čím si to vysvetľujete, že bolo viac mužských žiadateľov?
Asi tým, že boli viac vzdelaní a hlavou rodiny. Často napríklad v listoch ženu spomenuli, ale nenapísali ani jej meno.
Ako na ľudí vplývalo, že Tiso bol nielen prezident, ale aj kňaz?
V listoch spomínali náboženstvo, patriotizmus a lásku k štátu. A zrejme práve preto, že bol kňaz, Židia od neho viac očakávali milosť. Jedna mladá žena napísala, že „najprv dôverujem Bohu a potom vám“. Je silné hovoriť takýmto spôsobom. Židia, ktorí chceli konvertovať alebo to už urobili, veľa spomínali svoj vrelý vzťah ku kresťanskému náboženstvu.
Čo všetko obsahovali listy prezidentovi z rokov 1939 až 1944, ktoré ste čítali, a čím vás ich obsah zaujal?
Chcela som ukázať nielen osobný príbeh, ale aj to, čo sa tu dialo. Napríklad som čítala list muža, v ktorom spomenul, že pracuje ako dobrovoľník v Ústredni Židov, a tak som sa dozvedela, ako táto organizácia fungovala.
Zákon napríklad zakazoval sobáš medzi kresťanom a židom. A potom máte v rukách list, kde zúfalá mladá žena píše, že „moje srdce je zlomené, lebo sa nemôžem vydať, som zaľúbená, dajte mi výnimku“. V histórii čítame o zákonoch, ale toto je priamy dosah na ľudí, ktorí nimi trpeli.
Videla som aj listy, ktoré písali Nežidia. A tie sú tiež pre mňa zaujímavé. Niekto sa napríklad sťažoval, že nemohol arizovať nejaký podnik a že celá arizácia je skorumpovaná.
Najbolestivejšie sú však iste tie, kde ľudia žiadajú o obyčajné veci - aby mohli vôbec pracovať či chodiť do školy a nemuseli sa cítiť ako dobytok, keď sa mali označovať žltou páskou a vyhýbať svojim susedom. Ako úrady reagovali na tieto listy?
Niekedy ich vôbec neskúmali a žiadatelia nedostali žiadnu odpoveď. Veľa prípadov Kancelária prezidenta republiky (KPR) odoslala na spracovanie iným vládnym inštitúciám. A časť listov KPR posunula na okresný úrad na prešetrenie. Na rad prišlo skúmanie, či ten Žid hovorí pravdu, aký jazyk doma používa, v akých organizáciách sa angažuje, či žije mravne, aká je jeho manželská situácia. Vypovedali aj jeho susedia či kolegovia a z toho všetkého som sa dozvedela o tom človeku viac.
Preto ste teda do knihy mohli dať ucelenejšie príbehy, nielen listy.
Áno, ale beletrizovanú formu mi navrhli vo vydavateľstve. Pôvodne som chcela zverejniť len výskum. Nakoniec som ho spracovala do poviedok, aby kniha zaujala nielen historikov, ale aj bežných čitateľov.
Aj nadpis knihy má svoj význam, hoci obsahuje slovo, ktoré dnes málokto pozná...
Oslovením „slovutný pán prezident“ sa začínal skoro každý list. Názov knihy vymyslel historik Ivan Kamenec, s ktorým som veľa hovorila o svojom výskume, takže to je jeho zásluha.
Je známy počet, koľko Tiso udelil výnimiek?
Američan, ktorý to skúmal, zistil, že ich bolo 922. A keď človek dostal výnimku, s ním aj jeho rodina, takže celkovo ju získalo asi okolo štyri- až päťtisíc ľudí.
V čom sa podľa vás líšil slovenský variant holokaustu od priebehu v iných krajinách okupovaných nacistickým Nemeckom?
V každej krajine boli iné podmienky. U vás boli tri špecifiká. Slovensko bola jediná neokupovaná krajina, ktorá deportovala Židov. Druhý rozdiel je v tom, že svoje konanie dávali do súladu s kresťanským učením. A po tretie - Slovensko bolo satelit. Dohodlo sa s Nemcami na ochrane a sľúbili im, že ak dostanú štát, budú sa Židmi zaoberať tak, ako to robia nacisti.
Boli ochotní obetovať časť svojich obyvateľov, aby mohli mať samostatný štát. Nepodarilo sa im to po prvej svetovej vojne, lebo vtedy sa vytvorilo Československo. Nacionalistickí Slováci sa stále cítili pod tlakom susedov a chceli mať vlastnú krajinu. Videli, že Nemecko je mocné, a tak sa s ním dohodli. Zaplatili za každého Žida poplatok aj lístok na vlak a Nemci sľúbili, že sa už nevrátia a Slovensko si môže ponechať ich majetok.
Aké boli vaše pocity zo Slovenska, keď ste toto všetko zistili?
Nerozmýšľala som o tom takto. Som Američanka - čo sme my robili otrokom, Indiánom? Každá krajina má svoju temnú minulosť.
Nevynášali ste teda nad nami súdy?
Nie. Je to desivé obdobie. Vo svojej knihe neposudzujem ani Tisa, nechám to na čitateľa. Toľko času som trávila v archíve, veľa som o tom rozmýšľala, ale každá krajina má krv na rukách. Ako môžem ako Američanka s našimi problémami posudzovať iných? Skôr nerozumiem, ako môžu byť ľudia takí krutí, chamtiví. Nielen Slováci, ľudia všeobecne. Prečo nemôžeme tolerovať inakosť? Chápem, že nemôžeme každého ľúbiť, ale neubližujme. Veď všetci chceme to isté - starať sa o rodinu, mať pokoj a dobrý život. Často, keď som skúmala rôzne osudy, zrazu som si uvedomila, že plačem.
Kedy boli tie emócie najsilnejšie?
Keď som sa dozvedela osud konkrétneho človeka: bolo mi ľúto, keď zahynul, ale ak aj prežil, mala som radosť asi tridsať sekúnd. Potom som si uvedomila, čím všetkým prešiel, aké utrpenie ho čakalo. Takže som plakala a neraz nemohla spať.
Občas to veľmi bolí, keď na to myslím. Zažívala som naozaj aj duševnú nepohodu. Ale stojí mi za to, aby som pokračovala vo svojej misii a prinášala informácie z tohto obdobia. To je dôležitejšie ako moja nepohoda. Je v poriadku, že občas trpím.
V listoch spomínali náboženstvo, patriotizmus a lásku k štátu. A zrejme práve preto, že bol Tiso kňaz, Židia od neho viac očakávali milosť.
S utrpením máte bohaté skúsenosti, pracovali ste v Amerike ako prekladateľka pre obete mučenia. V čom to bolo iné?
Počula som veci, pre ktoré som takisto nemohla spať. Šla som domov a plakala. Ale potom som si povedala, že už to, že pre nich prekladám, im umožňuje, aby dostali pomoc. Prišli rozbití, špinaví, unavení ľudia, ktorým sa postupne vracala dôstojnosť, a to bolo veľmi inšpirujúce.
Ale s holokaustom je to iné, lebo tí ľudia zahynuli. Niektorí už tri mesiace potom, ako odoslali list. Myslím na nich, žijú tu, v mojej hlave.
Mnohí pisatelia sa zriekali všetkého židovského, ponížene Tisa prosili, lebo chceli len normálny život. Našli sa aj odvážnejší žiadatelia o výnimku?
V tých listoch bolo kadečo. Napríklad pokiaľ ide o zmiešané manželstvá, jeden napísal, že sa do ženy zaľúbil ešte predtým, než to bol problém. Ďalší tvrdil, že sa oženil so Židovkou, lebo nebol veľký výber. Ľudia povedia všeličo. Istý muž opisoval, že je katolík, jeho manželka konvertovala a mali svadbu v kostole. Napriek tomu majú problém. Pýtal sa teda prezidenta, čo má robiť, či sa má ako katolík rozviesť.
Veľa ľudí zdôrazňovalo, že sa spoliehajú na Tisovu dobrotu. Jeden Žid, ktorý nebol konvertita, napísal: „Verím v toho istého Boha ako vy, len chcem robiť obuv.“ Chceli len normálne žiť, nechceli špeciálne privilégiá. A to nevedeli, čo na nich ešte čaká...
Vy ste však nečítali len listy, ale pátrali ste aj po pisateľoch.
Áno, chcela som sa o nich dozvedieť viac, a tak som šla aj do okresných archívov a skúmala som jednotlivé osudy. Niekedy pomohol Google, židovské genealogické stránky a sú aj zoznamy zosnulých v múzeu vo Washingtone a v Izraeli. Toto pátranie mám veľmi rada. Vždy sa veľmi teším, keď ráno vstanem a viem, že idem do archívu.
Stretli ste sa aj s nejakými potomkami žiadateľov o výnimku?
Tí, ktorí písali Tisovi, už zomreli. Bol jeden prípad mladej ženy, keď som dúfala, že prežila a že ju vypátram, ale ani ona sa konca vojny nedočkala. Ale prežil ju chlapec, ktorý ako päťročný písal Tisovi.
To je malý Peter, ktorého kópiu listu písaného rukou máte na obale knihy?
Áno, ten. Spolu s rodičmi vojnu prežil a našla som jeho dcéru. Žije v Prahe, skontaktovali sme sa, spriatelili a urobili už zopár rozhovorov.
Aká bola jej reakcia, keď ste sa jej ozvali?
Najprv si myslela, že sa mýlim. Čudovala sa, kto je tá cudzinka a o čom hovorí. (Úsmev.) Prišla do Bratislavy, vzala som ju do archívu a ukázala list jej otca. Jeho rodičia pochádzali z Prešova a mali sympatického arizátora. Lebo boli aj takí, ktorí arizovali, aby mohli Židom pomáhať. Tento dal chlapcovmu otcovi povolenie pracovať a vďaka tomu sa vyhli deportáciám. Poslali ich preč až po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944. Ale opäť sa našli takí, ktorí im pomohli, takže chlapec aj rodičia vojnu prežili, hoci vychudnutí na kosť. Odišli do Prahy, kde našli iných členov rodiny, a zostali tam. Toto všetko som sa už dozvedala od jeho dcéry, ktorá má dnes 55 rokov.
Čo však netušila, bolo to, že na jej starých rodičoch robili v táboroch pokusy. Dedkovi niečo pichali do nohy, takže mu museli časť z nej amputovať. Jej starú mamu sterilizovali. Aj preto jej otec nemal viac súrodencov. Najprv som nevedela, či jej to mám povedať, ale chcela vedieť všetko.
Ale aj vaši predkovia zahynuli v koncentračnom tábore.
Moja prastará mama bola Maďarka. Mala 86 rokov, keď zomrela v Auschwitzi. Dozvedela som sa to neskôr, ani môj otec to nevedel o svoje babke. Mám jej fotografiu na písacom stole a takto si ju uctím.
Napriek smutnej téme, o ktorej spolu hovoríme po slovensky, na tvári máte úsmev a vyžaruje z vás spokojnosť. Čím to je?
Keby mi niekto pred piatimi rokmi povedal, že prídem na Slovensko, napíšem knihu a v 65 rokoch, štyridsať rokov po skončení školy, začnem robiť dizertačnú prácu, tak by som si pomyslela, že nie je v poriadku. Nič také som neplánovala ani neočakávala. Ale veľmi ma to napĺňa, je to moja vášeň a som rada, že môžem ľuďom niečo odovzdať.
FOTO V GALÉRII
Nemám ani kvapku slovenskej krvi, váš jazyk je teda pre mňa cudzí, ale nechystám sa odísť. Je ešte veľa vecí, ktoré musím preskúmať.
