Tip na článok
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.

Stvorili literárnu postavu závislú od sexu a v poslednej knihe nechali vraha likvidovať treťotriedne celebrity

Michael Hjorth a Hans Rosenfeldt sa stali svetoznámymi autormi vďaka knižným trilerom, ale i seriálom Most a Wallander.

Galéria k článku (6 fotografií )
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.

So švédskymi spisovateľmi MICHAELOM HJORTHOM (54) a HANSOM ROSENFELDTOM (53) sa o temnej Škandinávii, o údajnom rasizme v knihe Pipi Dlhá Pančucha, ale aj o kampani #metoo zhovárala MARTINA BEDNÁROVÁ.

Hlavnou postavou vašich kníh je svojrázny policajný psychológ Sebastian Bergman, člen elitnej skupiny Riksmord. Je závislý od sexu, ani sociálne nie je veľmi zručný, no je ozajstný expert.

Rosenfeldt: Sebastiana Bergmana sme vytvorili ako seriálovú postavu. Istý čas bol policajt, ale jeho postava sa neskôr rozhodla, že už nechce pracovať v tejto profesii. A tak sme vytvorili triler, v ktorom mohol pokračovať ako vyšetrovateľ vrážd. Jeho charakter je komplikovaný, ťažko čitateľný, ale zároveň ho môžu čitatelia milovať i nenávidieť. Pretože sme mu dali určité vyhrotené črty, vďaka ktorým aj čitateľ k nemu môže pociťovať negatívne postoje.

Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
APPENDIX FOTOGRAFI

Mimochodom, prečo práve Berg-man? Má to niečo spoločné so slávnym režisérom Ingmarom Bergmanom?

Rosenfeldt: (Smiech.) Nie. Bergman je, skrátka, dobre vysloviteľné meno pre Švédov aj pre ostatných ľudí. Aj keď sme nemali ani tušenie, že príbeh sa stane medzinárodným.

Máte niečo spoločné so Sebastianom Bergmanom?

Rosenfeldt: Mmm… Musím povedať, že sme prevzali nejaké zážitky z vlastných životov a z osudov našich priateľov. Najmä niektoré časti medziľudských vzťahov. Obaja sme lepší v kreovaní príbehu, fikcie ako v písaní o vlastných pocitoch a zážitkoch. A, pravdupovediac, nezažívam veci, o ktorých by som mal nutkavú potrebu písať a za každú cenu ich dostať do života knižných postáv.

Hjorth: Sme v prvom rade spisovatelia, ktorí sa zameriavajú na fikciu. Ale radi si myslíme, že všetko v živote je možné.

Sú spisovatelia, ktorí vravia, že najlepšie sa píše práve o veciach, ktoré zažili na vlastnej koži.

Rosenfeldt: My určite nie. Po prvé, ak by sme písali o našich životoch, bola by to jedna z najnudnejších vecí na svete. (Smiech.) Preferujem skôr útek z reality. Všetko, čo píšem, ma dokáže preniesť do iného vesmíru. A verím, že aj čitateľov. Neutekáme pred ničím, ale vytvárame nový svet. Postavy, príbehy, dokonca aj ulice a konkrétne miesta. Viac je pre nás zaujímavé vyrozprávať príbeh, ktorého sme nikdy v živote neboli súčasťou.

Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
APPENDIX FOTOGRAFI

A chceli by ste niekedy zažiť niečo, o čom vo svojich knihách píšete?

Hjortht: (Smiech.) Sebastian Bergman je vždy pochmúrny a psychicky sa nachádza na „temnom mieste“. Ale niekoľko vecí by som určite chcel zažiť. Viem si ich predstaviť, a tak o nich dokážem písať. Rozvíjame príbeh a povahy postáv a zrazu sa pozastavíme a povieme si - Fíha, tak toto zažiť! Niekedy dopredu ani netušíme, do akých situácií a vzťahov naše postavy vstúpia. To je tajomstvo nášho písania. Stále nás prekvapujú osudy postáv, aj keď ich vytvárame sami. A keby som bol ja jednou z postáv, určite by sa stalo veľa veľmi zlých vecí.

Rosenfeldt: Naše postavy žijú zaujímavý život. Pochmúrny a temný, ale vzrušujúci. Bolo by skvelé zažiť niektoré situácie, ale jedine v prípade, ak by nás pred ne postavil samotný život, určite by som ich účelovo nevyhľadával. Lebo aj keď naši hrdinovia žijú vzrušujúco, sú smutní a zaťažení komplikovanými situáciami.

Bergman je poriadny sukničkár. Čo hovoríte na škandál, ktorý spustilo obvinenie Harveyho Wein-steina zo zneužívania herečiek? Množia sa ďalšie, na adresu jeho i iných hviezd.

Rosenfeldt: Myslím, že kampaň #metoo, ktorá je dôsledkom tohto škandálu, je fantastická. Svet sa konečne sústreďuje na dôležité a skutočné problémy, ktoré majú ženy na celom svete, nielen v Amerike. Originálna idea kampane je skvelá a silná. Mení to pohľad a debatu na celý problém s pohlaviami a so zneužívaním.

Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
Charizmatickí severania: Pôvodne nečakali, že séria ich kníh prerazí do zahraničia. Teraz sú čestnými hosťami knižných festivalov. Vľavo Michael Hjorth, vpravo Hans Rosenfeldt.
APPENDIX FOTOGRAFI

Hjorth: Pre mňa to ukazuje doslova silu genderovej revolúcie. A môžete ma aj citovať. Počas 72 hodín človek, ktorý bol mocný a na výslní, padol doslova na dno. Pyká za svoje chyby, pretože ženy našli odvahu hovoriť. Je to ohromné a mocné.

Späť k vašim knihám. Ako sa píše dvom? Delíte si pri písaní kapitoly alebo každý vytvára inú postavu? Má niekto hlavné slovo?

Hjorth: Každý sme iný. Najmä osobnostne. Hans chce mať všetko pod kontrolou, každý výkričník, skladbu viet. Keď píšeme celý deň, polovicu ďalšieho dňa mu trvá, kým text prečíta a zrediguje. To ja nikdy nerobím, unudil by som sa na smrť. (Smiech.) On je viac na opisy a ja zas na dialógy a vytvorenie atmosféry vo vzťahoch medzi postavami. Viac-menej si vieme inštinktívne vybrať jednotlivé časti a kapitoly, ktorým sa venujeme osobitne.

Rosenfeldt: Nie vždy to bolo dokonalé, od prvej knihy, ktorú sme spolu napísali, sme výrazne zmenili postup, akým tvoríme. Napísali sme na tabuľu kapitoly a začal som písať. Po pár dňoch sa pýtam Michaela, kde skončil s písaním, a pokračoval som ja. To však nefungovalo, postupne sme sa vyprofilovali a našli rytmus, spoznali sme viac naše literárne postavy a začali rozvíjať ich osudy a príbehy na základe toho, komu bola daná postava osobnostne bližšie. A, samozrejme, ja mám hlavné slovo. (Smiech.)

Hjorth: V tom má Hans pravdu! Občas ma treba naháňať, aj keď ja by som najradšej písal len o vyhrotených situáciách, emóciách a vzťahoch. Takú tu mravčiu poctivú detailnú prácu robí Hans. Pamätám sa, ako sme dostali od editora zredigovanú verziu šesťstostranovej knihy. Sadli sme si nad to a začali aspoň meniť slová za vhodnejšie. Trvalo to dve hodiny a dostali sme sa na stranu jedenásť. Pozrel som na Hansa a hovorím mu - Umriem, toto nedokážem! (Smiech.) A Hans? Ten to jednoducho miluje! Oči mu svietia zakaždým, keď môže opraviť chybnú čiarku.

Spolupracovali ste pri písaní kníh aj s odborníkmi, napríklad so psychológmi?

Rosenfeldt: Nepracovali sme so žiadnymi psychológmi a musím priznať, že ani s policajtmi či vyšetrovateľmi - napríklad pri opisoch miesta činu alebo vyšetrovacích techník. V knihe laboratórium zašle výsledky DNA do niekoľkých hodín, pretože sme sa tak ako autori rozhodli. (Smiech.) V reálnom svete sa treba doslova biť s byrokraciou a niekoľko dní čakať.

Hjorth: Sme tvorcovia príbehu a nie je pre nás podstatné priniesť realitu do fikcie, ale fikciu do reality. Veľa googlime, to áno, ale so žiadnymi psychológmi či kriminalistami sme nespolupracovali. Budujeme príbeh kameň po kameni a radšej sa zameriavame na príbeh ako na správny časový sled kriminalistických úkonov.

V knihe Tí, ktorí zlyhali, ktorá u nás práve vyšla, zabíja sériový vrah treťotriedne celebrity. Lezú aj vám takíto ľudia na nervy? Mimochodom, zdá sa, že nemáte veľmi radi ani novinárov. Naznačujete, že sme veľmi povrchní…

Rosenfeldt: (Smiech.) Hm… Teraz si musíme pozorne premyslieť odpoveď.

Hjorth: Čoraz viac si uvedomujem, že žijeme v období, keď ľudia nemusia oplývať skúsenosťami, rozumom a výnimočným talentom, aby sa stali známymi a bohatými. Bohužiaľ, je to tak. Stačí ukázať sex v televízii a ste stredobodom diania. A chápem, že pre ľudí, ktorí sa celý život vzdelávajú a tvrdo na sebe pracujú, to môže byť frustrujúce.

Rosenfeldt: Taký ten „oldschool rozum“ už nie je terno. Myslím tým dlhoročné skúsenosti a prirodzenú múdrosť a inteligenciu. Takže áno, myslím, že dnes sú populárni ľudia, ktorí celý život nedokázali nič skutočné a hodnotné. A novinári? Ak sa mám vyjadriť práve v tejto chvíli, novinári sú veľmi sympatickí a rozumní. (Smiech.) Ale áno, je tu fenomén bulvárnych hyen, ktoré idú nielen po celebritách a známych ľuďoch, ale i po nešťastí jednoduchých a chudobných. Prikladajú váhu titulkom a obsahovo neprinesú takmer nič. Nemyslím, že to je niečo, čím by prinášali spoločnosti osoh. Týchto novinárov skutočne nemáme radi, ale zas treba povedať, že ich nie je veľa. Dúfam.

Aj keď ste oznámili ukončenie knižnej série o Bergmanovi, osudy niektorých postáv zostali neukončené. Nechávate si zadné dvierka na pokračovanie?

Hjorth: Trochu exkluzívne prezrádzam, že áno. Chceli by sme pokračovať ďalej v rozvíjaní príbehu. Niektoré vedľajšie postavy sa vyprofilovali do takých rozmerov, že nám je ľúto ukončiť ich knižný život. Nevieme však povedať, koľko pokračovaní napíšeme. Možno to bude jedna kniha a možno sedem. Sami netušíme, kde nás vlastná fantázia posunie, aj my sa nechávame prekvapiť.

V strednej Európe žnú severskí autori posledné roky nevídaný úspech. Prečo to tak podľa vás je?

Hjorth: Severská literatúra je fenomén, ale ak by som mal radiť čitateľom, tak odporúčam byť náročný a preberavý. Pretože niekoľko priekopníkov prinieslo skutočne kvalitnú severskú literatúru a potom sa roztrhlo vrece s ďalšími spisovateľmi. Máme Stiega Larssona, ktorý dal do pohybu temnú, hlbokú a tmavú severskú literatúru, je to skvelý autor a priekopník, čo skutočne uznávame. No nie všetko, čo je severské, je i kvalitné.

Vy čítate severských autorov? Beriete ich ako konkurenciu alebo inšpiráciu?

Rosenfeldt: Samozrejme, že všetci autori sú pre nás teoreticky konkurencia, ale nezapodievame sa tým. Najmä sme si na začiatku nemysleli, že naše knihy prerazia do zahraničia, s čím sa spája skutočne veľa práce a povinností, čo nás odpútava od takých bežných zvykov, ako napríklad čítať pred spaním knihy. Ale ani predtým som nečítal knihy od severanov. A najmä, paradoxne, nečítam rád krimiliteratúru. (Smiech.)

Hjorth: Ako hovorí Hans, pri tom kvante práce sa viac sústredíme na svoje povinnosti. Ale ja čítam často aj severských autorov, najmä kvôli práci. O tom Hans ani nevedel, hádam ma teraz neodsúdi. (Smiech.)

Čo vás spojilo ako autorskú dvojicu? Asi nie to, že ste sa obaja narodili trinásteho. Mimochodom, je to vaše šťastné číslo?

Rosenfeldt: V skutočnosti áno! Keď som bol mladý, hral som basketbal a už vtedy som bol nositeľom čísla 13. S Michaelom sme sa spoznali v roku 1992 a spolupracovať sme začali o dva roky neskôr. Scenáristicky pracoval na jednom televíznom sitkome a potrebovali spisovateľa navyše. Niekto ma odporučil, napísali sme spolu jednu epizódu. Podľa kritikov a, samozrejme, aj podľa nášho skromného názoru to bola jedna z najvtipnejších epizód vtedajšieho roka, ktorú odvysielala televízia.

Hjorth: My sme sa obaja narodili trinásteho? To som si ani neuvedomil! (Smiech.) Paradoxne sme o spoločnej dlhodobej spolupráci uvažovali už od roku 1994 až do 2010. Ale až v poslednom spomínanom roku slovo dalo slovo a bolo to. Takže reálne spolupracujeme sedem-osem rokov, no poznáme sa už dvadsaťpäť.

Pán Rosenfeldt, vy máte za sebou mnoho zamestnaní - starali ste sa o tulene, boli ste hercom aj učiteľom. Inak, u nás sú učitelia veľmi zle platení. Je to tak aj vo Švédsku? To preto ste opustili tento džob?

Rosenfeldt: Áno, je to tak aj vo Švédsku. Učitelia sú finančne podhodnotení a je to otázka, ktorá zamestnáva politikov, aktivistov i samotných učiteľov a médiá. Je čoraz ťažšie priviesť ľudí k tomu, aby si vybrali toto šľachetné povolanie. Prebiehajú diskusie o tom, ako ho zatraktívniť pre vzdelaných ľudí, ktorí budú reálnym prínosom pre mladšiu generáciu. A čo sa týka prvej časti otázky - vždy som mal rád tulene a potreboval som peniaze na život. Žiadny hlbší zmysel v tom nebol. (Smiech.) V tých časoch som ani nechyroval, že budem spisovateľ. Dokonca som sa venoval herectvu, myslel som si, že som fakt dobrý. V tomto omyle som žil šesť rokov! (Smiech.) A dokonca som na to nemal žiadne vnútorné hlboké pohnútky. Chcel som byť slávny. (Smiech.)

Obaja ste aj televízni scenáristi. Je veľký rozdiel medzi tvorbou seriálov a písaním knižného príbehu?

Hjorth: Priznám sa, že mi viac vyhovuje práca na scenári. Je to možno trochu alibistické, ale pri písaní scenárov ide o charakteristiku postáv, o príbeh, vzťahy a najmä o dialógy. Ako som už spomínal - v tom sa vyžívam. Pri realizovaní scenára máme celý tím pomocníkov a spolupracovníkov, ktorí majú neoceniteľné skúsenosti a sú takí profesionáli, že im dôverujem. Dotvárajú atmosféru a prispievajú svojimi dielmi do skladačky.

Rosenfeldt: Na druhej strane, knižné písanie je veľmi zodpovedná práca, pretože sme zodpovední nielen za dialógy, príbeh, ale i za atmosféru, ktorú čitateľ musí cítiť z písaného slova, aby si povedal - Toto je dobrá kniha! Najťažšie na písaní beletrie je vtiahnuť čitateľa do sveta, ktorý skladáme z nekonečného počtu jednotlivých kúskov. A všetky musíme vniesť do knihy práve my. Žiadny tím pomocníkov a radcov, len my.

Pán Rosenfeldt, vy ste autorom seriálu Most, pán Hjorth, vy stojíte za seriálom Wallander. Oba sú dosť pochmúrne. Vážne to vo Švédsku takto vyzerá?

Rosenfeldt: Áno, takto to tam je. Ako som už spomínal, píšeme fikciu. Ale čo sa týka atmosféry, inšpirujeme sa skutočnosťou. Škandinávia je hĺbavá, studená a temná. Dáni a Švédi sa napríklad veľmi nemajú radi. Pre Švédov je náročné rozumieť Dánom. Seriál Most je ilúzia spolupráce národov, vytvorili sme viac-menej jednu mentalitu v konkrétnom prípade vyšetrovania zločinu, ktorá sa snaží kooperovať. Doslova nový vesmír príbehu.

Hjorth: Severania nemajú radi výrazné farby. Červená, svetlozelená či sýta modrá sú nám cudzie. Tieto typické znaky využívame aj v seriáloch, ale nielen preto, aby sme priblížili pochmúrnu a bezfarebnú atmosféru, ale možno i trochu nastavili zrkadlo severanom.

Rosenfeldt: Povedal by som, že spisovatelia priniesli kúsok skutočnej Škandinávie do celého sveta. Severania sú svojskí, zádumčiví, takí ako naše krajiny. Sú síce chladné a nehostinné, ale sú to dobré miesta na život. Platíme vysoké dane, ktoré však skutočne idú tam, kde ich treba. Máme minimálnu korupciu, čo sa o mnohých krajinách nedá povedať. Ale rozhodne to nie je perfektný svet a práve to odhaľujú detektívne príbehy severanov. Vyvracajú mýty vzdialeného, uhladeného a dokonalého škandinávskeho života. Svojím spôsobom je to búranie mýtov.

Pre Slovákov Švédsko znamená Ikea, hudobná skupina ABBA či kniha Pipi Dlhá Pančucha od Astrid Lindgrenovej. Sú populárne aj u vás?

Rosenfeldt: Možno sa budete čudovať, ale áno. Moja manželka miluje nakupovanie v Ikei. Aj keď pre mňa je to utrpenie. (Smiech.)

Hjorth: ABBA je kultovka. Keď mala moja dcéra deväť rokov, poznala texty všetkých jej piesní. Našťastie, okrem pochmúrnej a temnej atmosféry sú aj toto veci, ktoré definujú Švédsko.

Nedávno som čítala, že knihu o Pipi vo Švédsku obvinili z rasistických myšlienok. Zachytili ste to?

Hjorth: Samozrejme, že sme to zachytili! Celá tá „kauza“ sa opierala o jedno nešťastné slovo, ktoré autorka v knihe použila, slovo neger. Treba si však uvedomiť, že vtedy bola iná doba, pred päťdesiatimi rokmi to nebolo nič hanlivé, ani stotinu sekundy som si nemyslel, že by Astrid Lindgrenová chcela do svojho diela vniesť niečo rasistické. A som si istý, že keby žila, ako prvá by bojovala za odstránenie toho slova z textu.

VIDEO Plus 7 Dní