Dnes sa venuje kultúrnej diplomacii a v Ríme šéfuje Slovenskému kultúrnemu inštitútu.
S maestrom PETROM DVORSKÝM (67) sa zhovárala KATARÍNA KORECKÁ.
Vo Viedni ste si prevzali najvyššie rakúske štátne ocenenie Rakúsky čestný kríž za vedu a umenie. Aký je to pocit?
Keď som sa to pred pár mesiacmi dozvedel, zostal som krátko príjemne šokovaný. Prvé, čo mi zišlo na um, bolo - ja? Veď už nič nerobím. Pán, ktorý mi to oznámil, mi povedal - O to nejde, Rakúšania ťa stále považujú za svojho a vedia, kto si a čo si spravil pre kultúru, a vedia tiež, čo ti majú dať. Bol som nadšený, pocit pri preberaní ocenenia je úžasný. Atmosféra sa nedá opísať. Všetci akoby na polceste zadržali dych. Bolo to spontánne, neboli dlhé reči. Ľudí doslova rozcítilo laudácio pána Otta Schenka.
To ma zaujíma. Slávnostný prejav Otta Schenka, významného rakúskeho herca a divadelného a operného režiséra, dnes 88-ročného pána. V Rakúsku i vo svete si ho veľmi vážia.
Ako hovoríte, je to absolútna hviezda, čo sa týka divadelného umenia. Myslím si, že je jeden z najlepších operných režisérov na svete. Už mi robil laudácio, keď som dostal cenu Centrope (ocenenie individuálnych zásluh za angažovanú prácu v stredoeurópskom regióne) a úžasne rozprával. Má veľký zmysel pre humor, takže hovorí tak, aby sa ľudia aj zasmiali, ale všetko súviselo s mojím speváckym umením, ktoré hodnotil. Krásne rozprával o mojich umeleckých hodnotách, ale keď rozprával o tých ľudských, dojal ma k slzám, lebo až príliš pekne o mne hovoril.
Čo najkrajšie o vás povedal?
Neviem, či je vhodné o tom hovoriť. Povedal, že sú dobrí speváci a umelci, ktorí veľa dokázali, ale Peter Dvorský je navyše veľký človek. Lebo všetko robil nielen svojím fenomenálnym hlasom, ale aj dušou. To ma naozaj dojalo.
Ako to beriete, že v Rakúsku dostávate vysoké ocenenia? Už v roku 1986 ste dostali titul Kammersänger, ktorý dostávajú len výnimoční operní speváci.
Rakúšania si ma ocenili veľmi vysoko, no musím povedať, že aj na Slovensku si ma ctia. Ale toto som nečakal. Ešte v roku 1988 som dostal cenu Lieber Augustin na viedenskej radnici ako miláčik publika, ako Slovák. Bolo to veľmi milé. Ďalšie ocenenie som už nečakal, lebo už sa venujem kultúrnej diplomacii. To, že ma ocenili, mi hovorí, že na mňa nezabúdajú, a, ako zaznelo z úst pána, ktorý mi odovzdával ocenenie, Rakúšania ma berú ako svojho. Som teda na polovicu Slovák, na polovicu
Rakúšan.
K Viedni a Rakúsku máte teda blízky vzťah, dá sa povedať, že to bola práve Viedenská štátna opera, kde ste mali veľký operný debut.
Debutoval som po štúdiách v La Scale. Boli to výmenné hosťovačky. SND hosťovalo vo Volksoper s Faustom, kde som spieval titulnú postavu. Vtedy sa pre mňa všetko začalo. Ľudia boli nadšení, lebo som spieval ľahko všetky výšky či držané céčka a prišli za mnou hneď traja agenti. Niekoľko dní nato som pre vydavateľstvo Decca nakrúcal Janáčkovu operu Káťa Kabanová. Prišli za mnou dvaja páni zo štátnej opery a spýtali sa ma, či by som si u nich nechcel zaspievať. Hovorím - Kto by si nechcel? Tak si môžete zaspievať zajtra. Myslel som si, že mi ponúknu niečo z môjho repertoáru - Traviattu, Rigoletta, ale ponúkli mi rolu v Rosenkavalierovi. To som nikdy nespieval. Hovorím im, že to neprichádza do úvahy, že to neviem. Išlo o úlohu talianskeho speváka. Páni mi hovoria - To neprekáža, prídete, otvoríte partitúru a budete spievať z listu. Zobrali ma do opery na skúšku. Zaspieval som, podarilo sa.
Takže ste to na prvýkrát zvládli z listu?
Áno, hoci som už dlho nespieval z listu a nevedel som, či to dokážem. Keď som dospieval, je to vysoká exponovaná ária, samé vysoké háčka, intendant divadla sa postavil a povedal mi - Môj milý, máte angažmán a zajtra o piatej máte premiéru. Za tri týždne som spieval túto rolu trikrát. Potom si ma intendant zavolal opäť a spýtal sa ma - Čo by ste si želali spievať v Štátnej opere? Čo máte naštudované?
Čo ste si želali?
Vymenoval som mu roly, ktoré som mal v repertoári - Alfredo v La Traviate, Vojvoda z Mantovy v Rigolettovi, Rodolfo v Bohéme. O týždeň som mal v rukách zmluvu a presný rozpis titulov a predstavení, ktoré ma čakali.
Ako ste to prežívali? Bola to doslova bleskovka.
Dostal som zimomriavky. Pocit zodpovednosti a strachu. Mal som 26 rokov.
Dovtedy ste spievali len v Československu a zrazu skok na jednu z najprestížnejších svetových scén.
Bolo to veľmi príjemné, ale cesty do Viedne boli hrozné. Vtedy bola železná opona, kontrola vždy, keď som išiel na skúšku či predstavenie. Musel som otvoriť auto a často som narazil na colníkov, ktorí sa vyžívali v tom, že mi môžu „rozobrať“ auto. Niekedy sa stalo, že som prišiel o pár minút neskôr na skúšku, hoci som šiel vo veľkom predstihu. Bolo to ťažké.
Práca v opere zrejme stála za to.
Bolo to krásne. Keď som robil Rigoletta, Vojvodu z Mantovy, mojím prvým partnerom v role Rigoletta bol Piero Cappuccilli, jeden z najväčších barytonistov na svete. Zbožňoval som ho, vždy som si želal stretnúť
sa s ním a stretli sme sa ako kolegovia na javisku. To boli veci, ktoré sa mi dnes už zdajú ako sen. Akoby sa nestali.
V mladom veku ste skočili do veľkého sveta opery, o čom ste zrejme len snívali. Nerobili vám doma problémy, predsa len, vtedy sa de facto nedalo cestovať na Západ.
Musím povedať, že som sa toho bál, ale problémy mi nerobili. Samozrejme, vždy som šiel cez agentúru Slovkoncert, tá všetko zastrešovala a vedela, kde sa pohybujem. Takisto ministerstvo vnútra, lebo pri každej ceste som potreboval víza a doložky. Keď som chodieval do Viedne, vždy som nahlásil, koľkokrát pôjdem, a agentúra mi vybavila doložky. Mal som jednu trvalú a potom som mal na každú cestu trhacie doložky - ako vstupenky do divadla.
Vtedy ste už boli ženatý s manželkou Martou.
Áno a prvá dcéra Kristína sa narodila po mojom viedenskom debute. Neskôr sa nám narodila druhá dcéra Marta.
Mali ste pocit, že vás strážili?
Nestrážili ma. Neskôr mi do pasu dali pečiatku po rusky - služebnaja. Marte dali rovnakú pečiatku, lebo som sa pýtal, či môže ísť so mnou do Viedne na predstavenie. Chodili sme teda aj spolu. Vtedy bola veľmi zlá situácia, nedalo sa len tak vycestovať. Zaujímavé bolo, že aj neskôr, keď sme mali deti, im dovolili cestovať.
Nikdy ste neuvažovali zostať v zahraničí?
Ani raz. Hoci veľa ľudí mi to navrhovalo. Mal som veľa príležitostí aj som dobre zarábal. Mám tu štyroch bratov, žili tu moji rodičia a takisto priatelia. A, nie je to fráza, milujem Slovensko. Do zahraničia som šiel za prácou, umením a svojím hoby - tak som to vnímal.
Veľa ste spievali aj po Slovensku.
Raz ma zavolali spievať na koncert do domu kultúry v Modre, tak som išiel. Trochu sa ošívali, ako ma vyplatia, tak sme sa dohodli, že po koncerte ma pozvú na večeru a víno a sme vyrovnaní. Nakoniec na pódium dogúľali 50-litrový sud vína, dostal som nádhernú metrovú keramickú vázu, takže to bol oveľa lepší honorár, ako by som bol dostal zaplatené v korunách. Nikdy mi neprekážalo spievať na Slovensku ani v menších mestách, na pódiách, ktoré možno neznamenajú svet. Lebo spievam rád, a keď mi to čas a zdravie dovolili, vždy som išiel.
Po páde železnej opony ste mali krásny koncert s divou Montserrat Caballé v SND, bol to azda prvý taký elegantný koncert po Nežnej revolúcii.
Najmä keď som bol mladý, spieval som veľa benefičných koncertov. Na jednom bol aj Stevie Wonder či Al Bano a Romina Power, ale aj Montserrat. My sme sa tak skamarátili, že som ju vlastne nahovoril, aby prišla. Ona prišla rada. Vôbec ju nebolo treba prehovárať. Potom som ju požiadal, či by neprišla zaspievať na festival do Jaroměříc (Medzinárodný hudobný festival Petra Dvorského, Zámok Jaroměřice nad Rokytnou -
pozn. red.), a ona prišla.
Vo svojej ére ste patrili medzi štyroch najlepších svetových tenoristov. Dá sa povedať, že ste zažili zlatý vek opery.
Všetko išlo spontánne a ja som si ani neuvedomoval, kde sa nachádzam, medzi akými hviezdami. Niekoľko rokov som spieval len s najväčšou špičkou. Bolo to náročné, lebo som sa musel starať o svoj hlas, aby som medzi nimi obstál. Svoje spevácke umenie som musel obhájiť. Bolo to náročné, ale koniec umeleckého večera, potlesk, stál za to.
Ako často ste spievali? Váš kalendár musel byť plný.
Vždy som sa snažil spievať tak, aby som mal medzi predstaveniami alebo koncertmi najmenej dva dni voľno. Nikdy som to nehnal do toho, že peniaze sú mi prednejšie, takže spievam každý deň. To nie je dobré pre hlas. Boli takí speváci, aj vo Viedni, ale mne sa to nikdy nepáčilo. Možno by niekto povedal, že som háklivý, ale naozaj som nespieval hocikedy. Keď som mal nádchu alebo som zacítil, že niečo nie je v poriadku v krku, nespieval som. Nechcel som riskovať. Aj tak sa môže stať, že človek príde na javisko zdravý a v polovici predstavenia stratí hlas. To sa mi stalo raz v Bratislave, keď som bol ešte mladý a robil som Lenského v Oneginovi. Bolo zimné chrípkové obdobie. Prišiel som do divadla a už som mal teplotu, ale hlas bol, všetko dobre spievalo. Nalíčil som sa, obliekol a šiel na javisko. Prvý obraz som hravo zaspieval, v ďalších dvoch obrazoch nespievam, a keď prišla opäť moja ária, začal sa mi meniť hlas, bol som horúci, mal som skoro 40-stupňovú teplotu. Len-len som dospieval štvrtý obraz. Už som cítil, že je zle. Cez pauzu mi odišiel hlas a museli zahlásiť, že ária Kuda, kuda (hlavná Lenského ária) nebude. To sú veľmi nepríjemné veci.
Zrejme svoje zohráva aj stres pred predstavením. Je tam hlas, nie je tam, ozve sa?
Pred každým vystúpením som mal rešpekt. Žiadnu postavu nemožno podceniť. Keď som mal vo Viedni premiéru opery Manon Lescaut, kde som spieval rytiera des Grieux, mesiac som ho skúšal a mal som ho perfektne naskúšaného, dirigent mi povedal - Pietro, to bude bomba, ale ja som bol z toho úplne „vytrasený“. V nedeľu, v deň premiéry, som sa ráno zobudil a skúšal som hlas. Mal som pocit, že nie je v poriadku. Povedal som manželke, že neviem, či budem spievať. Neverila mi. Asi hodinu nato som zavolal doktora Kürstena (ORL Dr. Reinhard Kürsten), fenomenálneho krčiara, ku ktorému chodia speváci z Ameriky. Doletia len kvôli tomu, aby im pozrel hrdlo. Maria Callas tiež chodila len k nemu. Doktor mi hovorí, a čo máte, ste o. k., to je premiérový stres. Povedal som mu, aby sa na mňa predsa len pozrel. Bola nedeľa, bolo to nepríjemné, ale zobral ma. Posadil ma do kresla, otvoril som ústa, pozerá hlasivky, čisté. Na upokojenie mi dal nejaké olejčeky, teplo na hlasivky a zakázal mi až do premiéry spievať a rozprávať.
Zafungovalo to?
Poctivo som celý deň nerozprával, až hodinu pred predstavením som prišiel do divadla a začal som skúšať pri klavíri. Hlas poslúchal, držal som céčka. Predstavenie mi vyšlo perfektne. Manon spievala Mirella Freni a mali sme 48 opôn, to máme spočítané.
Keby ste si mali spomenúť na najkrajší zážitok zo svojej opernej kariéry, ktorý by to bol?
Pre mňa bolo najkrajšie, keď som mal v hľadisku svoju rodinu a svoje deti. Moje dve Marty a Kristínu. Potom tie ich otázky, tá ich zvedavosť. Ako to je a čo to je. Veľakrát mi mladšia dcéra vyčítala, že som bol zlý ako Pinkerton, že som tú Butterfly nechal, aký som bol zlý, keď som v Rigolettovi ako záletný vojvoda objímal všetky ženy. Bola maličká a nerozumela tomu. Po Rigolettovi sme boli na večeri a vraví mi - Ty si ľúbil tú Gildu, však? Chodil si za ňou tajne, tak prečo si na konci objímal Maddalenu? Tak som sa jej to snažil vysvetliť, že o tom je opera, že je to tak napísané. A ona na to - Ale mamičku ľúbiš najviac, však?
A čo rodičia?
Moja mama nebola nadšená, keď som jej povedal, že chcem študovať spev. Povedala mi, že ako komediant sa neuživím, nech idem študovať medicínu. Veľmi ťažko to znášala, už len to, že som šiel študovať do Bratislavy. Potom som ich pozval na premiéru do Bratislavy, neskôr do Viedne, ale keď som ich pozval do La Scaly, to bolo niečo. Zobral som ich do šatne, kde predo mnou boli speváci ako Giuseppe di Stefano, Enrico Caruso, Luciano Pavarotti a teraz som tu ja, povedal som im. Spievali sme s Mirellou Freni Adrianu Lecouvreur a po predstavení mi rodičia povedali - teda najmä mama, lebo otec, ten mi skôr držal palce - Peter, my sme ťa nikdy nechválili, ale toto, to bol zážitok. A že jej to je ľúto.
Dá sa povedať, že Viedeň a Miláno boli vaše najobľúbenejšie scény?
Absolútne. Aj Bratislava zostane vždy moja zamilovaná, hoci nepatrí medzi najväčšie svetové scény. Domovská scéna je špeciálna.
Máte Cenu ministra kultúry za postavu Ondreja v opere Krútňava od Eugena Suchoňa a s Eugenom Suchoňom ste aj narodení v jeden deň, v iný rok, samozrejme. Mali ste bližší vzťah k tomuto skladateľovi?
Mal som to šťastie osobne sa s ním spoznať vďaka jeho dcére Danici Štilichovej a jej manželovi Petrovi. Suchoňa som mal veľmi rád, lebo vo svojej tvorbe využíval slovenskú ľudovosť, ľudové piesne a ja som na ľudovej piesni vyrastal. Veľmi rád som spieval práve Suchoňove piesne. S Petrom sme raz poobede išli na návštevu k maestrovi Suchoňovi. Sedel za klavírom, písal noty a hral si to. Spýtal sa ma - Vieš, čo teraz robím, akú muziku píšem? Vravím, neviem. Píšem ti cyklus piesní. Dohodli sa s Petrom, že on urobí texty a maestro mi zloží tri piesne. Pohľad do neznáma - tri piesne, to bolo venované mne.
Vaša pieseň je jednoznačne Najkrajší kút v šírom svete.
Raz som ju spieval na jednom zhromaždení, kde bolo aj pár veľvyslancov. Ako tak spievam, vidím veľvyslanca z Mexika, ako mu stekajú slzy po tvári. Po mojom vystúpení prišiel za mnou, objal ma a vraví, že oni si doma v rodine túto pieseň spievajú, že si už aj texty preložili do španielčiny. Ja mu hovorím - Vaša excelencia, viete, že táto pieseň je síce o Slovensku, ale nehovorí sa tam nikde, že ide o Slovensko? Je to medzinárodná pieseň, lebo sa tam hovorí, že najkrajší kút je rodná zem, takže aj Nemec ju môže spievať, aj Nór. To je dokonalá pieseň.
