Pochádza z právnickej rodiny, jeho otec je emeritný bratislavský trestný sudca, s mamou rozoberal právne otázky od detstva. „Vyrastal som v Justičnom paláci, kde pracovali moji rodičia, a to aj v súdnych sieňach, kde pojednávali,“ spomína trestný sudca Krajského súdu v Bratislave PETER ŠAMKO. Právo ho fascinuje. Jeho webový portál určený pôvodne pre sudcov na odbornú diskusiu masovo zverejňujú ľudia na sociálnych sieťach, monitorujú ho novinári. Servítku si pred ústa nekládol ani v rozhovore s LENKOU DALE.
Žijeme v polarizovanom období, ľudia sa pre názorové rozdiely prestávajú medzi sebou normálne baviť. Vás kedysi novinári velebili za kritiku, že obvinenie prokurátora Špirka je postavené len na jednej výpovedi, a teraz vás za to isté v inom prípade chcú zniesť pod zem. Ako to prežívate?
Je to paradox. Bolo to v roku 2016, keď som na svojom webe pravnelisty.sk zverejnil uznesenie o vznesení obvinenia proti prokurátorovi Vasiľovi Špirkovi. Kritizoval som, že je založené len na jednej nepreverenej výpovedi. Vtedy som bol všade vykresľovaný perfektne, že takto má reagovať sudca, takto má vyzerať aktívny sudca, nemá byť len mlčiaca väčšina. V roku 2020 som urobil v podstate to isté v prípade Búrka. Písal som, že niektorí sudcovia boli obvinení len na základe jednej nepreverenej výpovede a hneď sa trochu premotivovane vznieslo obvinenie. No a tie isté médiá sa úplne otočili, stal sa zo mňa kontroverzný sudca, ktorý hádže polená pod nohy vyšetrovateľom. Ale nijako ma to nezasahuje. Kontinuálne tvrdím, že jedna nepreverená výpoveď nestačí na vznesenie obvinenia a už vôbec nie, ak ide o kajúcnika. Je jedno, či je to výpoveď proti Špirkovi alebo v Búrke. Dostal som za to napomenutie od predsedu súdnej rady, ktorý v tom asi vidí nejaký rozdiel.
Sudcovia a prokurátori tu nie sú na to, aby papagájovali názory, ktoré médiá zastávajú.
Niečo podobné sa stalo aj námestníkovi generálneho prokurátora Jozefovi Kanderovi, ktorý bol vnímaný ako profesionál. Ale keď zastavil chystané vyšetrovanie NAKA na policajnej inšpekcii, vnímanie jeho osoby sa obrátilo. Vidíte tam podobnosť?
Toto je problém Slovenska, že médiá prenikli do trestného konania a paralelne vedú vlastné dokazovanie, hodnotia dôkazy a určujú, kto je zlý a kto je dobrý v trestnom konaní. Pár médií vlastne rozhoduje o tom, ako vás vykreslia a či budete mediálne považovaný za kvalitného sudcu či prokurátora alebo budete na druhej strane. To sa stalo aj doktorovi Kanderovi. Tu vidno, ako sa tvorí obraz ľudí v médiách. Ale sudcovia a prokurátori tu nie sú preto, aby papagájovali názory, ktoré médiá zastávajú.
Kolegyne z vášho súdu rozhodovali, či majú byť stíhaní väzobne vyšetrovatelia NAKA Čurilla a spol., ktorí si podľa odposluchov vymýšľali dôvody na trestné stíhania. Súd rozhodol o ich prepustení na slobodu. Váš otec, bývalý sudca, na vašom portáli následne dosť ostro rozoberal argumentáciu súdu. Ako ste to vnímali?
Každý môže napísať svoj odborný názor. Ak tam nie je nič vulgárne, zverejňujem príspevky iných bez problémov, a to aj vtedy, ak sa s nimi právne nestotožňujem. Zverejňujem aj rozhodnutia Najvyššieho súdu či Ústavného súdu, ktoré sú zaujímavé. S niektorými súhlasím, s niektorými nesúhlasím. Kauzu vyšetrovateľov nebudem bližšie komentovať.
Vieme, že vaše kolegyne z toho neboli práve nadšené. Považovali za nekolegiálne, že ste to zverejnili.
Skutočne to nebudem nijako komentovať. Rozhodovali to kolegyne, trestné stíhanie nie je zastavené a vec sa môže ešte teoreticky vrátiť na Krajský súd v Bratislave. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutia súdov môžu byť zverejňované, môžu byť odborne hodnotené, môžu byť kritizované. Aj s mojimi rozhodnutiami sa viackrát odborne polemizovalo. Ja v tom naozaj nevidím problém.
Spoločnosť už dlhšie rieši chatu a pytliactvo, kde policajné kamery a mikrofóny zachytili opozičných politikov Fica a Kaliňáka s advokátmi. Záznamy unikli na verejnosť, čo si o tom myslíte?
Každý trestný čin, ktorý je úmyselným zločinom, môže byť predmetom priestorového odposluchu v obydlí. Pytliactvo sa však pácha hlavne mimo obydlia, vonku. Buď lovíte zver, alebo chytáte ryby a tak ďalej. Dávať teda priestorové odposluchy a odôvodňovať to pytliactvom je to, čo vyvoláva oprávnené pochybnosti. Isteže, mohlo v tom obydlí dochádzať trebárs k niečomu inému, napríklad k rozdeľovaniu mäsa, k jeho neoprávnenej distribúcii do reštaurácií, ale k samotnému klasickému pytliactvu - k ukrývaniu mäsa či loveniu zveri - v tomto priestore zjavne nedochádzalo. Neboli tam ani žiadne mraziace boxy na obrovské množstvo mäsa, rozumiem teda dohadom a pochybnostiam, okolo ktorých sa verejne diskutuje. Isté je, že sudca dal na to súhlas, ale či to bolo aj legitímne, a teda odôvodnené, čo je takisto podstatné, to netuším, lebo nepoznám spis.
Trestné stíhanie v prípade pytliactva, pre ktoré chatu odpočúvali, zrušili. Podľa TV JOJ vysvitlo, že jeden podozrivý mal povolenie na lov a druhý tam nepoľoval. Kam to posúva celú kauzu s nahrávkami, ich únikom, keď boli dané na Úrad špeciálnej prokuratúry do iného spisu?
Ja viem z médií iba to, že prokuratúra zrušila vo veci pytliactva uznesenie o začatí trestného stíhania z dôvodu nezákonnosti. Nečítal som odôvodnenie, ale môže to súvisieť s možným neoprávneným nadkvalifikovaním skutku zo strany polície, aby sa mohol vydať príkaz na priestorové odpočúvanie. Je to pravdepodobné, pretože nadkvalifikovanie skutkov je pomerne bežný spôsob konania polície v trestných veciach, čo je však v rozpore so zákonom. Ak to tak skutočne bolo, potom tieto nahrávky nie je možné použiť v trestnom konaní, a to ani v iných trestných veciach. K úniku nahrávok sa vyjadriť neviem, ale už sme si zvykli, že vždy všetko záhadne unikne do presne vybratých konkrétnych médií.
Z pohľadu práva sumarizujete roky. Rok 2020 ste ohodnotili ako rok, ktorý bol trendom kultu kajúcnika. Prečo?
Pre rok 2020 bolo typické, že orgány činné v trestnom konaní až slepo verili všetkému, čo kajúcnik povedal, a často sa ani nenamáhali výpoveď kajúcnika overovať. Doslova až lipli na výpovediach kajúcnikov a neustále opakovali, že kajúcnik nemá dôvod klamať, a to napriek tomu, že kajúcnik dôvod klamať má a už sa tak aj v minulosti stalo. Dovtedy sa síce používali kajúcnici tiež, ale fanatická viera v ich výpovede nebola. Nepovažoval som tento trend za správny.
Prečo k nemu podľa vás došlo?
Aby bolo jasné, netvrdím, že všetky konania, v ktorých vystupuje kajúcnik ako nosný dôkaz, sú vymyslené. To som nikdy nepovedal a nebola by to pravda. K čomu však došlo? Menila sa vláda, generálny a špeciálny prokurátor, vedenie Policajného zboru a každý chcel mať výsledky veľmi rýchlo, veľmi skoro a za každú cenu, možno aj za cenu skratiek v dokazovaní. Tou skratkou boli kajúcnici. Kajúcnik povie o svojej trestnej činnosti a zároveň musí udať aj nejakých ďalších ľudí. Spravidla sú to spolupracovníci alebo nadriadení, tí sa hneď obvinia bez náležitého preverenia výpovedí kajúcnika, posadia do väzby, z nich sa niekto vo väzbe prizná, udá ďalších a tak ďalej. To je absolútne nebezpečný trend, pretože tak vzniká akási permanentná snaha o sústavnú očistu, ktorá musí produkovať čoraz viac obvinených, a to za každú cenu. Tak sa kopia nielen obvinení, ale zároveň kajúcnici.
Prečo by si kajúcnici mali vymýšľať, keď klamstvom ohrozujú vlastnú pozíciu?
Výpoveď kajúcnika nie je výpoveďou náhodného človeka - svedka, ktorý ide po ulici, stane sa svedkom trestnej činnosti a nemá dôvod klamať. Kajúcnik je páchateľ trestnej činnosti, o ktorej vypovedá. Vie, že iba ak sa prizná a zároveň za páchateľov označí aj iné osoby, môže dosiahnuť beztrestnosť alebo podstatne znížený trest. Preto sa musí výpoveď kajúcnikov vždy obozretne hodnotiť a preverovať aj inými dôkazmi. To hovorí aj Európsky súd pre ľudské práva. Motivácia kajúcnika niečo si pribájiť a primyslieť je vysoká. Niekedy to môže byť aj tak, že rozkrýva trestnú činnosť, povie desať skutkov, ktoré sa naozaj stali, ale môže pribaliť navrch tri či štyri ďalšie, ktoré sa však nikdy nestali. Popridáva ľudí, s ktorými mal osobné účty, nemal ich v láske, alebo nejako vycíti, že bude mať nižší trest, ak zahrnie do páchania trestnej činnosti nejaké osoby, ktoré by tam rady videli orgány činné v trestnom konaní. Preto musíte hodnotiť výpoveď kajúcnika prísnejšie než výpoveď náhodného svedka.
Ako často ste sa osobne stretli s tým, že kajúcnik nehovorí pravdu?
Myslím, že prípad univerzálneho kajúcnika Krajčíka, ktorý vypovedal na prokurátora Mamráka či vo veci vraždy Čongrádyho a klamal, a to aj o svojej vlastnej trestnej činnosti, je dostatočne známy. Ale napríklad máme aj veci, v ktorých chodia vypovedať spoluväzni kajúcnika. Hovoria, že kajúcnik sa v cele učil z papiera, ako má vypovedať, a oni ho museli následne skúšať, či sa to dobre naučil. Existujú aj výpovede kajúcnikov, v ktorých je uvedených veľa udalostí, ktoré však má kajúcnik iba z počutia alebo ide len o klebety. Keď som bol v minulosti prokurátor a prišiel niekto, kto začal podávať dôkazy z druhej ruky, že niečo počul a tak ďalej, tak sme ho vyhodili. Teraz som videl obvinenia, kde skutky boli založené len na dôkazoch z druhej ruky, čo je absolútne neprijateľné.
Napríklad?
Napríklad sudca Najvyššieho súdu Kolcún v kauze Víchrica. Z obvinenia vyplýva, že kajúcnik sa s ním nikdy nestretol, nikdy sa nevideli, nerozprávali, kajúcnik však vraj počul, že ho práve tento sudca chcel korumpovať. Sudcu obvinili. Vtedy musel dať ešte súhlas na väzobné obvinenie Ústavný súd SR, ktorý ho nedal. Obvinenie následne zrušil až generálny prokurátor Žilinka s tým, že obvinený sa nemá ako brániť, lebo sú to len obvinenia z druhej ruky. Bolo pre mňa veľmi zarážajúce, že v roku 2020 je možné vzniesť obvinenia na základe tvrdenia z druhej ruky a na nepreverených dôkazoch.
Ústavný súd už dnes kompetenciu rozhodovať o väzbe nemá.
Dva mesiace nato mu ju zobrali. Ale celkovo, keď sa k tomu ešte vrátim, v kauze Búrka bolo napríklad veľa obvinení založených čisto na nepreverenej výpovedi jedného kajúcnika, sčasti to bolo aj z druhej ruky. To isté neskôr v kauze Víchrica. Ja nehodnotím, či je to obvinenie pravdivé alebo nepravdivé, ale takto by sa určite postupovať v dokazovaní a pri vznášaní obvinenia nemalo.
Nielen v Búrke a vo Víchrici časom začali obvinených na základe výpovedí jedného kajúcnika alebo zreťazených kajúcnikov púšťať z vyšetrovacej väzby. Spomeňme napríklad bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského.
Ten zoznam je dlhý. Mohli by sme hodinu vymenovávať, kto všetko bol obvinený iba na základe výpovede kajúcnika s tým, že s preverovaním jeho výpovede sa začalo až po obvinení a vzatí do väzby, ak vôbec.
Tam smerujem. Láme sa v súčasnosti trend zatvárania ľudí do väzby len na základe výpovede kajúcnikov alebo je to niečo, čo sa očakávalo?
Z môjho pohľadu sú teraz väzby kratšie, viacerí sudcovia nevyhovejú návrhu prokurátora a nezoberú obvinených do väzby, takže je možné, že to spôsobil aj plynúci čas. Na druhej strane sa prepúšťanie z väzby čakalo, pretože väčšina väzobných konaní bola v roku 2020 a väzba môže trvať len určitý čas. Niekde po pol roku, niekde po roku boli teda obvinení prepustení z väzby.
Tí ľudia majú zničený život, majú po kariére v štátnej správe, a ak si zoberieme, že niektorí, nehovoríme, že všetci, sa tam skutočne možno ocitli len na základe toho, že to povedal nejaký premotivovaný kajúcnik, je to veľmi nešťastný zážitok.
Väčšinu prípadov detailne nepoznám, lebo ich rozhoduje Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd. Ale - väzba je zákonný inštitút a to znamená, že ak zo spisu vyplývajú sudcovi väzobné dôvody a rozhodne o nej, je to v súlade so zákonom. Čo sa mi nepozdáva, je dĺžka väzobných trestných stíhaní v prípravnom konaní. Nie je v poriadku, ak niekoho zoberú do väzby na kolúzny dôvod, teda ovplyvňovanie, a je tam v prípravnom konaní dvanásť mesiacov. To je veľmi dlhý čas. Za ten čas sa musia realizovať všetky podstatné úkony, a preto sa aj menil trestný poriadok. Dĺžka kolúznej väzby sa skrátila. Väzba sa vždy využívala aj sa bude, nemá však nič spoločné s vinou či nevinou, je to len zabezpečovacie opatrenie, ale základom je trestné stíhanie obvineného na slobode.
Aby väzba trvala čo najkratší čas, teda aby ľudia nesedeli zbytočne v celách, mali by vyšetrovacie orgány postupovať rýchlejšie. Pri novele Trestného poriadku sa im vyčítala liknavosť. Súhlasíte?
Áno. Často sa stáva, že dôvody väzby sú, obvineného vezmú do väzby, ale potom nastane ako keby vákuum. Prestane sa vo veci konať, respektíve robia sa len nepodstatné úkony. Podstatných svedkov mesiac, dva, tri nevypočujú, a keď obvinený žiada o prepustenie z väzby napríklad po troch mesiacoch, tak prokuratúra argumentuje, že ešte treba vypočuť kajúcnika alebo nejakého podstatného svedka. Niekedy sa mi zdá, že tak polícia postupuje zámerne, aby bol obvinený čo najdlhšie vo väzbe a možno sa zlomil, priznal a tak jej uľahčil dokazovanie. Ak súd zistí výraznejšie prieťahy vo vyšetrovaní, mal by obvineného prepustiť na slobodu.
Isteže, sudcovia by mali rozhodovať podľa vlastného uváženia, ale nemajú obavy, neovplyvňuje ich trebárs mediálny tlak?
Málokto zo sudcov by mohol povedať, že žije v nejakej bubline a nečíta noviny, nepozerá televíziu. Jasné, že ten tlak tu je, veď novinári stoja pred pojednávacou miestnosťou, žiadajú informácie, všetko fotia, bombardujú súd otázkami. Takže áno, tlak tam je. Ale nedovolím si tvrdiť, že sudca niekoho zoberie do väzby preto, že je tu tlak. Tlak vnímate, áno, ale určite by ste nemali rozhodovať podľa toho, čo sa píše v novinách, a to ani vtedy, ak viete, že sa po rozhodnutí na vás spustí mediálna kritika.
Sme pred koncom roka 2021. Ten predošlý bol podľa vás trendom kajúcnikov, ako by ste označili tento rok?
Kajúcnici sa teraz začali reťaziť. Už sa nepovie, že to povedal jeden, ale dvaja či traja. Stále sú to však len spolupracujúci obvinení. Rok 2021 je špecifický hlavne tým, že je to rok akoby osláv priznaní, ktoré boli získané hlavne vo výkone väzby. Robia sa tabuľky - už 22 alebo 25 obvinených v rôznych kauzách sa priznalo. Alebo máme tlačovku, že z 18 obvinených sa 10 priznalo. Ako keby priznanie bolo cieľom orgánov činných v trestnom konaní.
Prečo by nemalo byť priznanie cieľom?
Je to absolútne mimo demokratického trestného procesu. Nás nemá vôbec zaujímať výpoveď obvineného, či sa prizná alebo neprizná, máme trestnú činnosť dokazovať inak než jeho výpoveďou. Veľa priznaní v podmienkach väzby je typických pre feudálnu justíciu, pre inkvizičné procesy. Tam bolo cieľom urobiť tortúru, získalo sa priznanie a povedalo sa: máme koniec procesu, získali sme priznanie. Päťdesiate roky a napríklad Milada Horáková, to bolo to isté. Cieľom bolo získať priznanie a potom sa išlo do procesu pre verejnosť. Príliš veľa priznaní v podmienkach väzby je príznačných pre totalitné režimy a mali by byť skôr dôvodom na obavy než na oslavy. Vyzerá to, ako keby sme sa vrátili do minulosti, že priznanie je kráľovnou dôkazov, ak ho dosiahneme, tak ho oslavujeme a mediálne prezentujeme ako faktický koniec dokazovania.
Priznanie sa stalo priepustkou na slobodu. Len čo sa človek v korupčnej kauze prizná, ide na slobodu. Súvisí s tým riziko, že sa priznáva k niečomu, čo nespáchal?
Určite áno. Priznanie totiž vôbec nemusí byť pravdivé. Aj v zahraničí sú o tom celé štúdie, aj my sme už mali kajúcnikov, ktorí klamali. Vyšetrovacia väzba spôsobuje niektorým veľký psychický tlak. Keď ste v kolúznej väzbe, nestretávate sa s nikým iným len s advokátom. Môžete mať maloleté deti, ktoré na vás lipnú, vy na nich a ponúkajú vám benefity, že ak sa priznáte, budú vás vyšetrovať na slobode… Je veľa motivácií priznať sa falošne. Preto by mala byť vyšetrovacia väzba čo najkratšia a nariadená len vtedy, ak je to skutočne nevyhnutné.
Vracia nás vyšetrovanie na Slovensku do feudalizmu?
Netvrdím, že obvinenia na podklade výpovedí kajúcnikov sú nutne vymyslené. Je potrebné bojovať proti kriminalite, ale pre mňa je podstatná aj cesta, ktorá vedie k objasneniu trestného činu a k zisteniu páchateľa, nielen cieľ samotný. Je neprijateľné dosahovať spravodlivosť porušovaním či obchádzaním zákona. Hovorím, že sa mi nepáči spôsob objasňovania. Priznal sa, skončili sme, je jasné, že to spáchal, a keď povedal aj o niekom inom, že to spáchal, tak to bude určite pravda. Je dôležité, aby sme sa k vine dostali štandardným demokratickým spôsobom, aby sa nerobili skratky cez kajúcnika alebo cez priznania získané vo väzbe, za ktoré sa dávajú dohody o vine a treste s podmienečnými trestmi. Nehovorím, že je to feudalizmus, ale cesta k vine sa mi v niektorých konaniach vôbec nepáči, chceme rýchle výsledky a za každú cenu, čo je nebezpečné. V trestnom konaní by nemalo platiť, že keď sa rúbe les, lietajú triesky, teda, že cestou k objasneniu závažnej trestnej činnosti sa môže ako vedľajší produkt vyskytnúť nejaký ten justičný omyl, tie triesky sú totiž stále ľudia.
Príliš veľa priznaní v podmienkach väzby je príznačných pre totalitné režimy a mali by byť skôr dôvodom na obavy než na oslavy.
Aký je váš pohľad na reformu súdnictva ministerky Kolíkovej? V parlamente je predložená už tretia verzia tejto reformy a spŕška kritiky neutícha. Ako to vidíte vy?
Slovo reforma je už také devalvované… Ako som to ja pochopil, ide o to, kde sa aký súd zriadi a kde sa aký zruší, a to reforma nie je. Vymenia sa tabule na súdoch, také „škatule, hýbte sa“, to je celé.
Ste sudcom Krajského súdu v Bratislave, ten stráca na svojej dôležitosti. Hlavným odvolacím súdom pre oblasť západného Slovenska má byť súd v Trnave. Úprimne - nedotklo sa vás to?
Pre bývalý Západoslovenský kraj má byť jeden odvolací súd v Trnave, bola by zrušená Bratislava, Nitra aj Trenčín. Ja som trestný sudca a tých sa to nejako nedotkne. Bratislava má väznicu na rozdiel od Trnavy, preto sa počítalo s tým, že všetci trestní sudcovia by sídlili v Bratislave. „Civil“ by sedel v Trnave, správne by bolo v Nitre a účastník by mal chaos, kam má ísť, kde má cestovať. Mňa by sa to teda dotklo tak, že by sme sa volali Odvolací súd v Trnave, detašované pracovisko Bratislava. Žiadne súdne konanie by to automaticky nezrýchlilo.
Pre ľudí by to však asi naozaj znamenalo chaos.
Určite. Napádali by veci asi do Trnavy, tam by sa to prerozdeľovalo a účastníci by zháňali informácie, v ktorom meste ktorý sudca bude ich prípad rozhodovať. Neviem si predstaviť ani to, kde by sudcovia chodili pojednávať, či do Nitry, alebo Trnavy. Je to celé neurčité, na otázky k tomu boli odpovede - to sa potom vyrieši, rozvrh práce to urobí. Ale toto žiadny rozvrh práce neurobí. Musí byť jasné, ako to má fungovať. Pointa bola zrušiť za každú cenu Krajský súd v Bratislave a zriadiť za každú cenu Odvolací súd v Trnave, čo nikto nechápe a žiadne racionálne dôvody na to nie sú.
FOTO V GALÉRII
Existuje nejaké hlavné mesto, ktoré nemá odvolací súd?
Fakt neviem, či existuje. Tu je spádová oblasť milión ľudí, takmer všetky firmy na Slovensku sú registrované v Bratislavskom kraji a povedať, že nemá význam v Bratislave mať odvolací súd , ktorý je špecializovaný vo všetkých agendách, alebo že je to zbytočné, to sa mi zdá veľmi nelogické.
