Vždy budú existovať jednotlivci, ktorí budú chcieť mať v justícii vplyv, a vždy budú existovať skupiny ľudí, ktoré budú chcieť mať nad justíciou moc, - hovorí trestný sudca Okresného súdu Bratislava I MAREK FILO. V minulosti súdil drogové skupiny či brutálneho zločinca Miroslava Vlčeka, čoskoro bude môcť rozhodovať o vine či nevine bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku a mafiána Mariana Kočnera. O nich, o korupcii a problémoch v justícii aj o novej reforme súdnictva sa s ním rozprával KAROL BUSTIN.

Ste prvý sudca v histórii republiky, ktorý súdi bývalého generálneho prokurátora. Prekvapilo vás niečo počas doterajšieho procesu s Dobroslavom Trnkom?

Vidíte, takto som sa na vec ešte nepozeral. Skôr som doposiaľ vnímal vážnosť faktu, že je to prvýkrát, čo bývalý generálny prokurátor sedí na lavici obžalovaných. Čo sa týka priebehu hlavného pojednávania, toto sa okrem zvýšeného záujmu verejnosti a médií zatiaľ ničím neodlišuje od iných trestných vecí, ktoré som ako zákonný sudca prejednával a rozhodol. Bližšie vec komentovať nemôžem, keďže nebola právoplatne rozhodnutá.

Keď ste sa dozvedeli, že budete riešiť Trnkovu kauzu, keď vraj vo svojom trezore schovával nahrávku Gorily pre Kočnera, čo ste si pomysleli?

Najprv do môjho senátu napadla trestná vec obžalovaného Mgr. Mariana Kočnera pre tak­zvané motáky a pár dní nato trestná vec obžalovaného JUDr. Dobroslava Trnku. Ide bezpochyby o dve verejnosťou najsledovanejšie kauzy, ktoré boli na Okresný súd Bratislava I v tomto roku podané. Potešili sa teda najmä moji kolegovia, že čierny Peter padol v oboch prípadoch na mňa. A čo som si pomyslel? V zásade myslím, že nič výnimočné mi hlavou neprebehlo. Považujem sa za profesionála a nerozlišujem obžaloby podľa mena a priezviska obžalovaného. Nerobím žiadne rozdiely, či na lavici obžalovaného sedí politik, úspešný podnikateľ alebo radový občan. Jediné, čo som vnímal, že bude iné, je zvýšený záujem médií o tieto kauzy. Na interakciu s médiami nie som príliš zvyknutý, ale učím sa.

Otázne je, či by takýto človek chcel vo výkone funkcie sám pokračovať, keď ho pred zrakmi národa za asistencie vybraných novinárov demonštratívne zadržiavali po zuby ozbrojení kukláči s cieľom predvedenia na výsluch. Takýto človek sa pošramotenej povesti a zlého mena už nikdy nezbaví.
Marek Filo

Odsúdili ste aj zločinca Miroslava Vlčeka, ktorý údajne zavraždil svoju exmanželku Andreu a rozpustil ju v kyseline. Ako si na neho a celý prípad spomínate?

Ten prípad mi zostane v pamäti asi navždy. Všetky ťažiskové dôkazné prostriedky, ktoré Miroslava Vlčeka nakoniec usvedčili z objednávky pozbavenia Andrey Vlčekovej na osobnej slobode, boli prvýkrát vykonávané až v priebehu hlavného pojednávania na súde. Išlo teda o dôkazné prostriedky, ktoré boli dovtedy neznáme a v podstate iba zhodou rôznych náhod sa objavili počas hlavného pojednávania. Všetko vtedy spustil svedok, o ktorého existencii nikto až do súdneho pojednávania ani netušil. Domnievam sa, že z tohto pohľadu ide o prípad, s ktorým sa sudca nestretne častejšie ako raz za život.

V korupčných kauzách Búrka a Víchrica Okresný súd Bratislava l dosť vyčnieval. Čomu to pripisujete?

Asi to bude súvisieť predovšetkým so sídlom súdu, v ktorého obvode sídlia mnohé obchodné spoločnosti. Neviem sa však k tomu exaktnejšie vyjadriť, keď­že mám informácie iba z médií a ani neviem, v akom stave tieto podozrenia aktuálne sú, teda či došlo k posilneniu alebo oslabeniu dôkaznej situácie.

Sú ešte na súdoch vybavovači a korupčníci, na ktorých sa neprišlo a teraz tíško šúchajú nohami a sekajú dobrotu?

Pozrite, ja sa považujem za racionálne uvažujúceho človeka, pričom hlavu na klát dám len sám za seba. Na Slovensku je do 1 400 sudcov a jednoducho nemôžete vylúčiť, že v systéme existuje nejaký vybavovač typu Vladimír Pohárik, na ktorého sa neprišlo. To sa vylúčiť naozaj nedá, pretože aj sudcovia sú iba ľudia. Nemyslím si však, že individuálne zlyhania sudcov predstavujú systémovú chybu, ako sa to snaží niekto verejnosti podsúvať v mene vytĺkania politického kapitálu. Napokon, súdna moc je jediná z mocí štátu, kde sú nastavené spôsoby a postupy preverovania spĺňania predpokladov sudcovskej spôsobilosti. V rámci trojdelenia štátnej moci by sa ostatné dve moci mohli týmto iba inšpirovať.

Nakoľko je podľa vášho odhadu slovenské, respektíve bratislavské súdnictvo očistené od korupcie a záujmových vplyvov?

Na túto otázku neviem odpovedať. Treba si uvedomiť, že rôzne záujmové vplyvy tu boli, stále sú a vždy aj budú. Vždy budú existovať jednotlivci, ktorí budú chcieť mať v justícii vplyv a vždy budú existovať skupiny ľudí, ktoré budú chcieť mať nad justíciou moc.

Niektorí sudcovia ako Sádovský alebo Jankovskej sestra Andrea Haitová sú obvinení z trestných činov. Ak nebudú odsúdení, viete si predstaviť, že sa vrátia do talára?

Stále sa snažím dôverovať tomu, že žijeme v právnom štáte, kde o vine a treste rozhoduje jedine nestranný súd a nie médiá, politici a rozhorčené masy. Ak teda sudcovia s pozastaveným výkonom funkcie nebudú právoplatne odsúdení, tak sú nevinní z pohľadu trestného práva. Uvedené platí, či sa to niekomu bude páčiť alebo nie. Ak by sa teda títo sudcovia chceli vrátiť do výkonu funkcie na svoje miesta, zabrániť im v tom môže jedine súdna rada, ktorá dohliada, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu. Otázne však je, či by takýto človek chcel vo výkone funkcie sám pokračovať, keď ho pred zrakmi národa za asistencie vybraných novinárov demonštratívne zadržiavali po zuby ozbrojení kukláči s cieľom predvedenia na výsluch. Takýto človek sa pošramotenej povesti a zlého mena už nikdy nezbaví.

Na vašom súde práve prebieha výberové konanie na predsedu. Hlási sa aj poradkyňa ministerky spravodlivosti Eva Behranová.

Zaregistroval som už dávnejšie chodbové reči, že JUDr. Behranová by mala byť horúcou kandidátkou na post predsedníčky mestského súdu v Bratislave. Zlé jazyky hovoria, že jedným z cieľov reformy sídel a obvodov súdov je i výmena doterajších súdnych funkcionárov za tých ministerstvu lojálnejších. Ministerka Kolíková v minulosti sama povedala, že spolupracovať vie iba s ľuďmi, ktorí nie sú jej názoroví oponenti. V tomto kontexte s prihliadnutím aj na zloženie výberovej komisie, v ktorej má ministerka svoju väčšinu, je potom úspech JUDr. Behranovej vo výberovom konaní pomerne očakávateľný.

Pripravovaná reforma súdnictva má mať niekoľko častí. Vidíte v nej svetlé stránky?

Aktuálne ministerka Kolíková v mediálnom priestore predstavila už tretiu verziu súdnej mapy a ja sa v tom pomaly začínam strácať. Svetlou stránkou reformy by podľa ministerstva mala byť špecializácia sudcov a rýchlejšie a kvalitnejšie rozhodnutia. Čo sa týka špecializácie, to je naprieč justíciou vítaný zámer. Treba však dodať, že súdov, kde sudca vykonáva viacero rozličných agend - napríklad obchodnú a trestnú agendu súčasne -, je v rámci Slovenska iba zopár. Reforma ako taká sa teda z tohto pohľadu dotkne iba veľmi malého počtu sudcov. Čo sa týka zvyšovania rýchlosti konania a kvality rozhodnutia, obávam sa, že želaný výsledok sa nedostaví a občan žiadnu pozitívnu zmenu nepocíti. Som zvedavý, kto za to potom bude niesť zodpovednosť.

Príde zriadením Mestského súdu v Bratislave k zefektívneniu súdnictva? Nebudú už musieť ľudia čakať na rozsudky dlhé roky?

Odpoviem vám protiotázkou. Keby ste v Bratislave formálne zrušili názvy nemocníc - dajme tomu Ružinov, Kramáre a Antolskú - a nahradili by ste ich novým názvom Mestská nemocnica v Bratislave, dostal by pacient automaticky rýchlejšiu a kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť?Obávam sa, že vznik Mestského súdu v Bratislave nenaplní očakávania. Bratislavské súdy netrápi, že by sudcovia neboli špecializovaní. Naopak, všetci špecializovaní sme na úrovni okresných súdov i odvolacieho súdu. Bratislavské súdy roky trápia úplne iné problémy. Môžeme si to rozobrať na konkrétnych číslach, aby čitateľ lepšie pochopil. Civilní sudcovia na Okresnom súde Bratislava I majú na oddeleniach bežne viac ako 600 vecí. Rozvrhom práce má sudca pridelené dva pojednávacie dni, zvyšok týždňa študuje spisy a píše rozhodnutia. Počas jedného dňa je sudca schopný odpojednávať štyri štandardne náročné veci. To znamená za týždeň osem pojednávaní. Matematicky by teda trvalo 75 týždňov, kým sa môže opätovne vrátiť k prvej veci, ktorú pojednával, ak sa mu ju nepodarilo rozhodnúť na prvom pojednávaní. Počas celého toho obdobia mu stále pribúdajú nové a nové prípady. Ešte sa tu niekto chce naozaj čudovať, koľko trvá priemerne v Bratislave rozhodnutie?Čo sa na uvedenej katastrofálnej situácii zmení tým, že všetkým civilným sudcom z Bratislavy vytvoríte jedno spoločné pracovisko? Odpoveď je, že pre občana vôbec nič.

Ďalšou časťou má byť spájanie krajských súdov. Môže to mať pozitívny prínos pri odvolaniach, kde ľudia dostanú väčšiu možnosť výberu senátov?

Opätovne sa tu operuje argumentom o potrebe špecializácie. Tento argument je však aspoň z pohľadu Bratislavy falošný. Pokiaľ však viem, Krajský súd v Bratislave je plne špecializovaný už celé roky. Napriek tomu má byť zrušený, pričom občianske a obchodné kolégium sa má presunúť do kapacitne nevyhovujúcej budovy Krajského súdu v Trnave a z Trnavy sa má do budovy Justičného paláca presunúť trestné kolégium. Špecializácia teda asi nebude zámer, ktorý je skutočne týmito krokmi sledovaný. Zo strany ministerstva som doposiaľ nezachytil ani jeden argument, ktorý by racionálne odôvodňoval zrušenie odvolacieho súdu v Bratislave. Jediným vysvetlením pre mňa je, že ide o čisto politické rozhodnutie. V takom prípade v ňom logiku hľadať netreba.

Zmysel dávalo spojenie menších okresných súdov v rámci Slovenska, kde povedzme na jednom súde piati sudcovia robili všetko a nemohli byť špecializovaní. K tomuto zámeru možno vôbec nepríde.

Nezachytil som naprieč justíciou doposiaľ názor, že by niekto namietal proti snahám ministerstva zaviesť špecializáciu na malých súdoch, kde špecializácia doteraz nebola z kapacitných dôvodov možná. Ak by ministerstvo od tohto zámeru teraz ustúpilo, nerozumel by som už vôbec zmyslu a účelu reformy, ktorá dáva zmysel práve na malých súdoch.

Zaoberalo sa ministerstvo dostatočne pripomienkami sudcov k reforme?

Nechcem pani ministerke krivdiť, ale nemyslím si, že ju niekedy skutočne zaujímal názor sudcov na ňou pripravovanú reformu. Mária Kolíková sama uviedla, že súdna reforma je jej politické rozhodnutie, na ktoré dostala mandát vo voľbách, a tak ho i presadzuje. Tomu potom zodpovedá i spôsob, akým o reformných zámeroch so sudcami diskutovala. Vždy išlo skôr o monológ ako o diskusiu. Navyše, spôsob diskusie cez internet, kde sudcovia mohli klásť otázky ministerke iba písomne do četu, a následné turné po súdoch, kde si napríklad na Okresný súd Bratislava I vyčlenila čas asi hodinu, považujem za veľmi nedôstojný spôsob komunikácie. Osobne som z toho mal taký pocit, že Mária Kolíková neprišla diskutovať s partnermi, ale s niekým, voči komu pociťuje silnú animozitu.

Neustále útoky na súdne rozhodnutia a samotných sudcov podkopávajú dôveru spoločnosti v súdny systém, čo môže vyústiť až do extrému, keď ľudia zoberú spravodlivosť do vlastných rúk.
Marek Filo

Váš kolega sudca Branislav Harabin odmietal protipandemické opatrenia a nosiť rúško. Vedenie súdu ho preradilo na iný úsek. Boli k nemu zhovievaví?

Predseda súdu mal len tri možnosti. Mohol ignorovať podnety na to, že JUDr. Harabin nenosí rúško, a sám sa vystaviť prípadným následkom za toto konanie. Alebo mohol konanie kolegu JUDr. Harabina riešiť oficiálne, čo by na konci dňa znamenalo, že by ho s vysokou pravdepodobnosťou postihol rovnaký osud ako sudcu JUDr. Miľana, ktorému súdna rada pozastavila výkon funkcie sudcu. Tretia možnosť bola JUDr. Harabina preradiť na úsek, kde by nepojednával a neprichádzal do styku s verejnosťou. Ovca ostala celá a vlk sýty. Nemyslím si, že zo strany predsedu súdu išlo o akt zhovievavosti s JUDr. Harabinom, ale o racionálne manažérske rozhodnutie v rámci riadenia na už i tak personálne poddimenzovanom súde.

Bude mať reforma justície vplyv na opätovné nadobudnutie dôveryhodnosti v justíciu?

V občanoch je dlhodobo živená predstava, že súdna moc je nový triedny nepriateľ a zlyhania jednotlivcov sú paušalizované na celý sudcovský stav. Na tvrdenia, že ide o systémovú chybu, neexistujú žiadne dôkazy a tieto tvrdenia degradujú celý sudcovský stav. Napriek tomu sa ministerstvo spravodlivosti rozhodlo celý systém „rozorať“, aby predvolebné sľuby o zastavení korupcie nezostali iba na papieri. Ide však o veľmi nebezpečný sociálny experiment s neistým koncom. Ľudí trápi najmä nízka a pomalá vymožiteľnosť práva. Nemenej významným faktorom nízkej dôveryhodnosti je aj neustále a čoraz častejšie spochybňovanie súdnych rozhodnutí politikmi a inými verejne činnými osobami, čo je v civilizovaných krajinách neprípustné. Robia tak aj pred laickou verejnosťou, ktorá nemá možnosť overiť si ich tvrdenia. Súdne rozhodnutia sa re­špektujú a verejne nekomentujú. Na ich revíziu je predsa vytvorený systém riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Neustále útoky na súdne rozhodnutia a samotných sudcov podkopávajú dôveru spoločnosti v súdny systém, čo môže vyústiť až do extrému, keď ľudia zoberú spravodlivosť do vlastných rúk. Najvypuklejším príkladom zasahovania do nezávislosti súdnictva je aktuálna kritika sudcu JUDr. Juraja Kapinaja za jeho právny názor pri rozhodnutí o vzatí obvinených policajtov z NAKA do väzby. To, že toto rozhodnutie kritizoval obhajca, i keď nevyberaným spôsobom, ešte pochopiť dokážem. Ale že na sudcu zaútočili všetky mienkotvorné médiá na čele so špeciálnym prokurátorom, ktorý si dovolil verejne v rámci svojho mediálneho turné naznačiť nekalé úmysly daného sudcu, k čomu sa pridali následne aj iné verejne činné osoby, považujem za konanie za všetkými červenými čiarami, ktoré nemá v demokratickej spoločnosti miesto a ktoré treba verejne odsúdiť.

FOTO V GALÉRII

Vy osobne ste zástanca písania krátkych rozsudkov. V čom je výhoda?

Neviem, kedy sa to stalo ani prečo sa to stalo, ale v justícii sa tak nejako zaužíval názor, že krátke rozhodnutia sú slabo odôvodnené rozhodnutia. Úplne zbytočne sa začali prepisovať spisy, otrocky sa prepisujú obsahy jednotlivých dôkazov, kopírujú sa právne vety a dokonca i celé odôvodnenia z rozhodnutí vyšších súdov. Dnes nie je výnimočné, že rozsudky v pomerne jednoduchých veciach majú 20 a viac strán. Nič výnimočné nie sú 50-stranové rozsudky a dokonca som videl už i rozsudky, ktoré mali sto a viac strán. Keď si takýto rozsudok potom otvoríte, väčšinou sa skutočné odôvodnenie sudcu nachádza na posledných stranách. Nie som fanúšikom takýchto rozsudkov a osobne sa mi často práve pre ich rozsah zdajú neprehľadné. Pri písaní rozsudkov sa preto snažím ísť rovno k podstate veci a v rámci záverov o preukázaných skutkových zisteniach na jednotlivé dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti poukázať, vyrovnať sa s obhajobou a vysvetliť, akými právnymi úvahami som sa spravoval, keď som dokázané skutočnosti posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Je to praktické, pretože to šetrí čas, ktorého okresný sudca nemá na rozdávanie, je to presvedčivejšie a lepšie sa to čitateľovi aj číta. Priznávam však, že niekedy je naozaj ťažké týmto spôsobom rozhodnutie napísať a stále sa to učím.