Stráca vláda reformné ambície? Azda jediný poslanec za SaS, ktorý je nezaočkovaný proti covidu, chodí do televíznych relácií diskutovať hlavne o ťažkých ekonomických témach. Vie však hovoriť aj po lopate. O opravách gastrolístkového zákona, o tom, či ho zlákala kolegova dôchodková reforma na tretie dieťa, aj o pravidelnej neprítomnosti ministra financií Igora Matoviča na finančnom parlamentnom výbore, sa cez videohovor s MARIÁNOM VISKUPIČOM rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Je fajn, že sa vidíme online, lebo vy asi tie proticovidové opatrenia do bodky nedodržiavate. Videla som na Markíze, že cestujete bez registrácie do e-hranice, teda vynechávate karanténu…
Áno, stalo sa to, ospravedlnil som sa, priznal som chybu. Mrzí ma to. Trikrát som bol za mamou na Morave, kúsok za českými hranicami, nepovažoval som to za cestu do zahraničia. Podcenil som to.
Kto vás udal?
Pýtali sa novinári a ja sa snažím vždy hovoriť pravdu, takže som sa priznal.
Pravidlá poznáte. Prečo ste sa rozhodli porušiť povinnosť, ktorú máme všetci?
Bol som aj na dovolenke v Chorvátsku, po návrate som išiel do karantény, ospravedlnil som sa z rokovania parlamentu, po piatich dňoch som išiel na test. Vtedy som pravidlá splnil a bol som zodpovedný. Návštevy mojej chorej mamy… to je fakt pár kilometrov za hranicami, sadol som do auta, vystúpil na Morave v dedine, ktorá má 130 obyvateľov, a nikoho okrem nej som nestretol. Nebolo tam žiadne epidemiologické riziko. Ešte v rámci dňa som sa do pár hodín vrátil.
Mysleli ste si, že vám to prejde?
Ani som nevnímal, že idem do zahraničia. Som klasický Čechoslovák, moja mama je Češka. Hranicu medzi našimi krajinami som si vlastne naplno uvedomil až teraz.
Skoro hodinu ste na začiatku jesene vysvetľovali Denníku N, prečo ste sa nedali zaočkovať. Ako zaočkovaný by ste problémy s cestovaním nemali, vyhli by ste sa negatívnej publicite. Nie je to pre vás dôvod dať si teraz pichnúť vakcínu?
Môj postoj k očkovaniu som viackrát jasne vyjadril. Je to moje osobné rozhodnutie a nerád by som sa k tejto téme vracal.
Mnohí ľudia sa dali očkovať aj preto, aby mali jednoduchší život, nie preto, že by po vakcíne extra túžili.
Myslím, že očkovať by sme sa mali zo zdravotných dôvodov a nie pre to, aby sa ľahšie cestovalo. Konzekvenciu voči sebe vyvodím. V najbližšom období asi svoju maminu vidieť nebudem, pretože si nemôžem dovoliť ísť ju na pár hodín pozrieť a potom byť celý týždeň v karanténe. Tieto pravidlá sú dosť drakonické a možno by stálo za to pozrieť sa, či ich až také prísne potrebujeme.
Karanténa má brániť šíreniu vírusu, denne vidíme tisícky nakazených. Matku neuvidíte, lebo sa nechcete dať zaočkovať. Jej návštev sa vzdávate dobrovoľne.
Je to moje osobné rozhodnutie.
Vo Wikipédii sa o vás píše, že ste stáli v roku 2009 pri zakladaní SaS. Ako to, že sme o vás do roku 2019, keď ste ako náhradník vymenili v národnej rade Luciu Nicholsonovú, ktorá odišla do europarlamentu, nepočuli?
Každá relevantná strana má aj svoje podhubie a ja som bol vtedy relatívne mladý. Do parlamentu som sa dostal postupne. Už za vlády Ivety Radičovej som pôsobil na ministerstve obrany ako riaditeľ sekcie majetku a infraštruktúry, hoci to nebola viditeľná funkcia. Roky som pôsobil ako krajský predseda SaS v Trnave, následne ako župný poslanec a riaditeľ Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. Venoval som sa aj regionálnej politike, takže som sa neobjavil zrazu. Je dobré, keď človek rastie v politike pomaly a postupne získava skúsenosti. Organický postup je správny.
O rok budú dvojvoľby, župné a komunálne. Ako to, že sa ešte nehovorí o koalíciách, kandidátoch?
Téma covidu už vyše roka prebíja všetky ostatné. Povedzme si pravdu: sme talianska koalícia, veľká politika prináša veľa rôznych problémov a napĺňa prvé stránky médií. Komunálna politika je trochu v tieni. S blížiacimi sa voľbami sa však stáva aktuálnou aj tá, rovnako mená kandidátov. To, že sa o nich zatiaľ všade nehovorí, je v poriadku. Ladíme sa a voľby sú, ako vravíte, o rok.
V Trnavskom kraji je už jasné, že opäť podporíte svojho menovca Jozefa Viskupiča z OĽaNO? Diskutovali ste už o tom v SaS?
Rokovania stále prebiehajú, ale áno, v Trnavskom kraji sme v koalícii a darí sa nám. Aj z finančnej stránky. Tam, kde všetko funguje, zvyčajne nie je dôvod na zmenu.
Nie je zatiaľ ticho o regionálnych voľbách preto, že vašu koalíciu netvoria strany so silnými regionálnymi štruktúrami? Myslím hlavne OĽaNO, Sme rodina, ale aj vy máte len asi 250 členov. No a Za ľudí, ktorí vravia, že oni v regiónoch sú, zase v prieskumoch nebodujú.
V SaS nás nikdy nebolo veľa, dlhodobo však máme funkčné okresné aj krajské štruktúry. Nie sme a nebudeme strana, ktorá má tisícky členov a vo veľkom obsadzuje regionálne zastupiteľstvá. Urobíme maximum, aby sme boli v nadchádzajúcich voľbách úspešní.
Županov treba osem, stovky poslancov, manažérov. Obcí máme tri tisícky. Mnohí z vašich členov pôsobia aj na ministerstvách či v štátnych úradoch. Máte z čoho vyberať starostov, primátorov, predsedov VÚC? Lebo mne to nejako nevychádza...
U nás kvalita prevažuje nad kvantitou. Okrem straníkov však máme okolo 6-tisíc priateľov slobody. Sú to sympatizanti strany, a ak chcú, nielen ju podporujú, ale s nami aj spolupracujú. Máme kvalitných kandidátov, nie vo všetkých obciach, no je z čoho vyberať. U nás členstvo nie je vstupenkou do funkcií.
Ako sa stane z biológa a matematika doktor antropológie a neskôr absolvent Ekonomickej univerzity?
Odmalička som chcel byť učiteľom, ale bavila ma aj ekonómia. Mal som blízko k prírode, k vedomostiam, k ich prezentovaniu. Prirodzenou voľbou bola prírodovedecká fakulta. Aby som mohol učiť matematiku a biológiu na strednej škole. Rigoróznu prácu som robil zo športovej antropológie, pretože som súťažne hrával basketbal a šport ma vždy zaujímal tiež. Postupne ma však zlákala aj ekonómia, ktorá má vo svojej podstate veľmi blízko k matematike. Fakulta podnikového manažmentu bola pre mňa ďalším logickým krokom. Nejaký čas som učil, ale väčšinu doterajšieho profesijného života som strávil na manažérskych pozíciách v súkromnom i vo verejnom sektore.
Bola to so stredoškolákmi väčšia divočina ako s politikmi v parlamente?
Nebudem porovnávať, sú to dva odlišné svety. Mám celý život šťastie, že robím, čo ma baví. Učenie ma bavilo, bavila ma práca v súkromnom sektore a možno to znie divne, ale aj tento parlamentný život, tú divočinu, mám rád.
Vyhli ste sa odpovedi, pritom som si myslela, že bude jasná. Veď byť v triede s pubertiakmi musí byť divokejšie ako s dospelými ľuďmi, reprezentantmi celého národa.
(Smiech.) Zostanem pri tom, že sú to dva odlišné svety.
Vy ste pred pár mesiacmi, keď sa zvyšoval vlaňajší štátny rozpočet a SaS bola proti, povedali, že „dnešné deficity sú budúce dane“. To je vaša verzia Pellegriniho vety „bude to drahé“?
Pána Pellegriniho by som nechal pánom Pellegrinim. SaS je rozpočtovo zodpovedná strana a práve preto si za svojím vyjadrením stojím. Všetky vytvorené dlhy bude potrebné splácať. Politici majú vždy tendenciu preniesť ich na občanov práve formou zvýšených daní.
Ak krajina nefunguje ako celok, je jedno, koľko budeme mať detí, aj tak nám tu zostanú len starnúci rodičia.
Všetci vieme na úrovni našich domácností, že sa nedá dlhodobo míňať viac, než sú disponibilné príjmy. Ak sa tak deje, skôr či neskôr prídu problémy. Je úlohou nás politikov robiť všetko pre to, aby zadlženie nepresiahlo kritickú mieru. Máme na to zákon o rozpočtovej zodpovednosti a maastrichtské kritériá na úrovni EÚ.
Robíte všetci všetko pre to, aby sa nešlo za čiaru?
Robíme dosť. Ale vždy sa dá lepšie, vždy sa dá viac. Je prirodzené, že v krízach rastú dlhy. Stalo sa to aj v tej predchádzajúcej. Rozpočet mal v roku 2009 deficit 8,1 percenta HDP a v roku 2010 bol 7,5 percenta HDP. Teraz deficit rovnako stúpol a je to normálne. Štát má fungovať proticyklicky, v kríze musí pomáhať ľuďom i ekonomike. Robili sme opatrenia tak, aby ekonomika nestrácala svoju kapacitu a po skončení krízy mohla znovu rýchlo nabehnúť. To sa nám podarilo. Napriek tomu, že niektoré problémy pretrvávajú, najhoršie máme za sebou. Ako spoznáte dobrú vládu? Podľa toho, ako dokáže spravovať verejné financie v dobrých časoch, v našom prípade budú kľúčové najbližšie dva roky.
Ak sa pozriem na našich predchodcov, v dobrých časoch nešetrili. Po ukončení minulej krízy, keď boli výrazné daňové nadpríjmy, keď ekonomika rástla, neboli použité na znižovanie deficitu, ale prejedené a asi aj rozkradnuté. Slovensko v lepších rokoch prepáslo príležitosť nielen urobiť reformy, ale ani nedostalo verejné financie do takej formy, aby bola krajina pripravená na ďalšiu krízu.
Smer míňanie na sociálne balíčky a iné veci v čase hojnosti prezentoval cez mantru, že ak sa štátu darí, má sa o úspech podeliť s občanmi, aby to pocítili vo svojich peňaženkách.
Má to fungovať naopak. Keď sa ekonomike darí, darí sa aj ľuďom: majú prácu, zvyšujú sa platy, občania sú schopní fungovať sami, zlepšovať si svoju situáciu. Úloha štátu je, aby pomáhal, keď je najhoršie. Aby sanoval zamestnanecké miesta, aby zaplatil dávky ľuďom, ktorí prišli o prácu, aby podporil ekonomiku či zabezpečil fungovanie zdravotníctva. Smer nám však odovzdal verejné financie v stave, keď ich dlhodobá udržateľnosť je najhoršia v celej EÚ.
Ešte k vášmu výroku, že dnešné deficity sú budúce dane. SaS je proti zvyšovaniu daní, z toho mi vyplýva, že ich zvyšovanie nechávate ďalšej vláde.
SaS nemá veľa červených čiar, ale zvyšovanie daní tou červenou čiarou je. Chceme dosiahnuť, aby ani dnes, ani v budúcnosti nebolo možné zvyšovať celkové daňovo-odvodové zaťaženie. Preto je naším cieľom uzákonenie daňovej brzdy. Posledných desať rokov bolo charakterizovaných silným rastom daňovo-odvodového zaťaženia a postupnou stratou konkurencieschopnosti našej krajiny. Predbehli nás všetky ostatné štáty V4. Ak chceme, aby Slovensko prosperovalo, musí ďalších desať rokov znamenať práve znižovanie daní a hľadanie stratenej konkurencieschopnosti. Potrebujeme znovu zobudiť stredoeurópskeho tigra. Musíme vytvoriť efektívne fungujúci a čo najštíhlejší štát. Musíme pozerať na stranu výdavkov a každé euro minúť čo najefektívnejšie. Znižovať mieru výdavkov a zvyšovať efektivitu je náročné. Prináša to veľké politické náklady. Preto vlády strany Smer za posledných osem rokov vždy sanovali rozpočet na strane príjmov - teda zvyšovaním daní a odvodov. Občania a firmy sú tí, ktorí sa na to skladali.
Ste spokojný s návrhom štátneho rozpočtu?
Áno, dohodnutý kompromis na úrovni deficitu 4,94 percenta považujem za rozumný návrh, za ktorý sa všetky koaličné strany môžu postaviť.
Ste asi jediný spokojný, lebo žiadny minister po rokovaní vlády nebol…
Tak to má byť. Rozpočet je dobrý vtedy, keď sú s ním všetci nespokojní. Rezortní ministri majú dojem, že nemajú dosť peňazí na svoje fungovanie, ale všetci vnímajú situáciu verejných financií. A ja ako šéf finančného výboru som takisto trochu nespokojný, lebo si myslím, že deficit mal byť nižší. Práve všeobecná nespokojnosť je prejavom dosiahnutého kompromisu.
Aký je minister financií Igor Matovič vo finančnom výbore?
Minister financií je veľmi špecifický človek a špecifický politik. Sám seba nazýva mužom okamihu. Ja toto jeho hodnotenie potvrdzujem, ale musím povedať, že na finančný výbor nechodieva. Posiela štátnych tajomníkov.
Voláte ho, však?
Samozrejme, na každý výbor ide pozvánka vždy pre pána ministra, aby predstavil zákony, ktoré sa vo výbore prerokúvajú. Platné pravidlá umožňujú, že môžu prísť štátni tajomníci.
Môžu prísť, ale je to zvykom? Minister Matovič nebol ani raz?
Zvykom je, že svoje zákony chodia prezentovať ministri. Ak im to pracovný program nedovolí, idú štátni tajomníci. Minister financií nebol na výbore ani raz.
Príde si odprezentovať aspoň zákon roka, ako sa rozpočet nazýva?
Pozvánku na rokovanie dostane.
Pýtali ste sa ho, keď ste ho osobne stretli, čo nechodíš, Igor?
(Smiech.) Nie, nepýtal.
Ako jeho nechodenie vnímate? Vláda je v parlamentnej demokracii podriadená parlamentu.
Vnímam to tak, že nie každý minister má vždy čas. Je prirodzené, že na niektoré výbory prídu štátni tajomníci. Ale zároveň poviem, že ministerku spravodlivosti či ministra dopravy máme na výbore pravidelne. Výbor pre financie a rozpočet totiž prerokúva aj zákony v ich portfóliu. Ak sa pánovi ministrovi nepodarilo ani raz prísť, je to prejav určitého nerešpektu voči členom výboru. Odborné prerokovanie zákonov sa deje vo výboroch a vždy je dobré, ak je prítomný minister.
Je sága s gastrolístkami už na konci?
Po jedenástich rokoch snáh sa nám v marci konečne podarilo dať zamestnancom možnosť výberu medzi gastrolístkami a peniazmi. To bola zásadná zmena. Gastrolístok však zostal daňovo zvýhodnený oproti peniazom. To sa teraz vyriešilo. Gastrolístok mal silné neférové zákonné výhody, čo krivilo trh smerom k štyrom konkrétnym firmám. Niečia výhoda je však vždy nevýhoda iného. Jedálne a reštaurácie museli platiť niekedy až sedempercentnú províziu z toho, čo sme tam my ako zákazníci nechali. Súčasne tratili firmy, platia províziu dve percentá za nákup gastrolístkov firmám, ktoré ich vydávajú. Poškodený bol napokon aj zamestnanec, lebo jedlo muselo reflektovať to, že nejaká časť peňazí odchádza gastroemitentom, a teda hodnota stravy je nižšia. Tieto nevýhody zmiznú. Slobodu, spravodlivosť a možnosť výberu sme teraz dali tam, kde bola regulácia a nespravodlivosť.
Ak sa pánovi ministrovi financií nepodarilo ani raz prísť, je to prejav určitého nerešpektu voči členom finančného výboru.
Ľudia si mysleli, že gastrolístky opravíte tak, že nebudú zdanené finančné príspevky, ak si ich zamestnanec vybral. Vy ste urobili opak, pridali ste daň na lístky a tak ste ich zrovnoprávnili.
Áno, taká bola predstava. Narazila však na neoblomný postoj ministra financií, ktorý sa obával výpadku príjmov verejných financií. Na lepšie porozumenie si to rozoberme. Či ide o gastrolístok, alebo o peniaze, nezdanený príspevok zamestnávateľa je 2,81 eura. Príspevok zo sociálneho fondu je nezdanený do akejkoľvek sumy, býva to do 1,50 eura. Väčšina firiem prispieva týmito dvoma spôsobmi. Pre zamestnancov, a je ich väčšina, sa nezmenilo nič. Je tu ešte jeden trik, ktorý si málokto uvedomuje. Keď sa pozeráte na gastrolístok s hodnotou 4,50 eura, máte pocit, že takú hodnotu ste dostali. Pravda je, že v tej sume je aj časť, ktorú zamestnanec doplácal zo svojej čistej, teda zdanenej mzdy. Nebol to príspevok firmy, teda ani tu sa nič nezmenilo.
Len tým zamestnancom, ktorým firma prispieva viac, ako podľa zákona musí, sa tento dodatočný príspevok zdaní. Viaceré firmy však avizovali, že peniaze i administratívu, ktorú ušetria pri prechode zamestnancov na finančný príspevok, prenesú do zvýšenia sumy stravného. Zvyšovať sa bude aj výška diéty, z ktorej sa vypočítava suma stravného.
Tú chybu, ktorú ste urobili na jar a teraz ste ju opravovali, váš finančný výbor nezachytil?
Nedokázali sme ju zachytiť. Chyba bola len v umiestnení poznámky pod čiarou. Teda v jednom malom čísielku. Jasný dôkaz toho, že diabol sa vždy skrýva v detailoch.
Dôchodková reforma Milana Krajniaka, ktorý chce, aby mal človek na dôchodku viac peňazí, ak má viac detí, vás motivuje mať tretieho potomka?
Deti sa nedajú kúpiť. Tieto nápady sa začali, keď minister financií začal hovoriť o daňovo-odvodovej reforme a o radikálnom zvyšovaní príspevku na dieťa. Tvrdil, že tak bude mať Slovensko viac detí a vlastne sa vyrieši aj dôchodková reforma. Lebo ak sú deti, bude mať kto robiť na dôchodky. Skúšali to aj iné krajiny, nefunguje to. Po prvé, ľudia nemajú potomkov preto, že im niekto zaplatí. Rodinu rozširujú najmä vtedy, keď cítia, že krajina funguje. Keď majú stabilnú prácu, dobré podmienky, keď majú škôlky, funguje zdravotníctvo, školstvo. Po druhé, ak sa aj deti narodia, ale štát nefunguje, odchádzajú do zahraničia. Študovať na stredné i vysoké školy, potom aj za prácou. A málokto sa chce vrátiť. V takom prípade je jedno, koľko sa ich narodí, aj tak nám tu zostanú len starnúci rodičia.
Takže treba reformy. Poľavujete z veľkých cieľov a ministri musia ustupovať, lebo problém s reformou súdnictva aj zdravotníctva má Sme rodina. Prídu reformy k vám do národnej rady vypitvané?
S plynúcim časom je pre akúkoľvek vládu čoraz ťažšie robiť reformy. V ideálnom prípade by sa mali robiť v prvom roku vládnutia, aby sa do konca volebného obdobia stihol prejaviť pozitívny efekt. Toto momentum sme stratili. Ale nie je cesta okresávať reformy tak, že sa stanú balíkom nič neriešiacich slov. Hľadajme dostatok hlasov u koaličných partnerov, ktorí ich podporujú. Ak tri strany budú za a štvrtá nie, matematika je jasná. Keď prejde v stave, že sa ešte dá nazývať reforma, tak ju prijmime a neustupujme. História si nikdy nepamätá tých, ktorí sa báli vyplávať z prístavu na rozbúrené more.
Necítite sa ako rukojemníci Sme rodina?
Rukojemníkmi určite nie, ale súhlasím, že najväčší problém s reformami majú oni. Každá koalícia je ťažká, bývalí premiéri by vedeli rozprávať. Rokujme, ak je to možné, ale v jednom momente už treba povedať koniec kompromisov a poďme hlasovať.
FOTO V GALÉRII
Personálna politika sa akosi vláde začína vymykať z rúk. Obyčajní ľudia upúšťajú od výberových konaní napríklad pri Pozemkovom fonde. Ustupujete aj z reforiem. Je teda koalícia v polčase rozpadu?
Sme koalícia, ktorá svoju bielizeň často prepiera na verejnosti. Hádame sa, povieme si svoje, to je jedna vec, ale máme aj výsledky, a tak je to v poriadku. Veľa vecí funguje, máme pripravený rozpočet, prijímajú sa dobré zákony. Aj tá najtalianskejšia koalícia je lepšia ako jednofarebná vláda. Už sme to zažili a Slovensku to neprinieslo nič dobré.Čo sa týka výberu ľudí, poviem to takto: Nerobme veci, ktoré sme kritizovali u našich predchodcov. Sú politické funkcie, na ktoré je politická nominácia v poriadku. Ale sú pozície, ktoré sú jasne odborné a pri ktorých je dôležité výberové konanie. Náš pohľad je jasný - robme výberové konania, hľadajme vždy najlepšieho odborníka.
