Tip na článok
Juraj Karpiš: Štát by mal mať v dobrých časoch vyrovnaný rozpočet a splácať dlh.

Svetoví ekonómovia varujú: Čaká nás ďalšia kríza!

Ľudia by mali zvážiť, či sa musia zadlžovať: Počas krízy totiž môžu mať problém.

Niektorí svetoví ekonómovia varujú pred ďalšou krízou, ktorá nás vraj už onedlho čaká. Ako bude vyzerať, to sa zatiaľ nevie, no možno sa na ňu pripraviť. Pravdepodobne môže byť jej pôvodcom množstvo peňazí, ktoré tlačia do obehu centrálne banky, a následné zadlžovanie ľudí.

O tom, čo robiť, aby nás budúca kríza príliš nezasiahla, ale aj o tom, či štát dobre hospodári, sa s ekonomickým analytikom JURAJOM KARPIŠOM (40) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Politici radi tvrdia, že Slovensku ako krajine sa darí ako ešte nikdy predtým. Je to naozaj tak?

Nie je to pravda, lebo naša ekonomika rástla pred poslednou krízou rýchlejšie, čo bolo možno dôsledkom toho nezdravého stavu. Teraz, keď musíme dobiehať vyspelý svet, to ide pomalšie. Je pravda, že nezamestnanosť je nižšia, ale keď sa pozrieme na HDP ako produkt ekonomiky, tak rast nie je taký rýchly, ako bol pred krízou. Je zaujímavé, že po poslednej kríze akoby sa niečo pokazilo. Keď sa pozrieme napríklad na Ameriku, rast je síce dlhý, ale je slabý v porovnaní s predchádzajúcimi rastmi. Od druhej svetovej vojny je najslabší a platí to nielen pre Ameriku, ale aj pre eurozónu. 

Čím to je?

Na to je množstvo teórií, ale mne sa páči tá, ktorá hovorí, že to je pre spôsob, akým riešime krízy. Teda cez nové peniaze tak, že centrálne banky znížia úroky, vytlačia nové peniaze a dajú ich do obehu. Snažia sa stimulovať ekonomiku, ale takáto stimulácia vedie k tomu, že síce zabezpečíte rast na nejaké roky, ale zaplatíte tým,

že ste niektorých investorov, občanov či podnikateľov pomýlili nízkymi úrokmi. Tak, že podnikateľ možno investuje viac, ako by mal, a potom, keď sa začnú dvíhať úroky, zistí, že spravil chybu. Podobne domácnosti, keď si zoberú väčšiu hypotéku, než by mali, lebo bola za nízke úroky. To sa deje už roky, dialo sa to po roku 2000, keď praskla technologická bublina v USA, a takisto, keď praskla realitná bublina. A myslím si, že teraz sme vo fáze nafukovania inej bubliny. Ktorá to bude, to ukáže budúca kríza. Vidím to tak, že stimuláciou zlými peniazmi, ako ich volám, strácame časť produktivity.

Dá sa to chápať tak, že ľudia si kupujú zbytočne veľké byty, zbytočné veci a zadlžujú sa? Ako má človek odhadnúť, že na to nemusím v budúcnosti mať? 

Ťažko, obyčajný človek to nevie odhadnúť, on ide do banky a je rád, že tá mu dá na nehnuteľnosť. Obyčajný človek nevie, aká bola sadzba na hypotekárnych úveroch pred krízou. Teraz príde do banky, kde mu ponúknu 1,3-percentný úrok na 30-ročnú hypotéku. Je rád a povie si, že to bude vedieť splácať, lebo má dostatočný príjem. Je to však 30-ročný kontrakt a keď sa pozrieme na historické priemery úrokov, tak pred krízou boli okolo 7 percent. Väčšina ľudí si to však nedá do Excelu a nespočíta si, či to bude vedieť splácať, aj keď bude úrok 5 percent. Práve domácnosti sú najmenej sofistikovaným dlžníkom, ktorého dobehne hra centrálnej banky. No pomýli to aj podnikateľov, čo bolo vidno, keď bola bublina v Írsku alebo Španielsku. Až keď začne centrálna banka zvyšovať úroky, ukáže sa, kto to zvládne a kto nie. 

Vo svojom okolí poznám ľudí, ktorí si kúpili takzvané investičné nehnuteľnosti na hypotéky a prenajímajú ich. Čo sa môže stať, keby došlo k výraznému zvýšeniu úrokov? Keď napríklad prenajímateľ nebude vedieť nájsť nájomcu v období krízy za vyššie nájomné alebo keď poklesne hodnota nehnuteľnosti a bude nižšia ako hypotéka?

V určitej miere je normálne, že ľudia kúpia byty ako aktívum, ktoré im produkuje výnos. Je v poriadku, ak do výpočtu dávajú správne predpoklady, napríklad, čo spravím, keď úroky narastú, či to bude ešte výhodné. Ak to však v ekonomike začne robiť príliš veľa ľudí, dávajú výpovede a začnú sa takto živiť, môže vzniknúť problém. To sa ukázalo pri hypotekárnej bubline v USA. Ľudia už prestali domy prenajímať, lebo počítali s rastom cien nehnuteľností. A to je prejav bubliny, keď dlhý rast ceny nehnuteľností pomýli ľudí, ktorí si už ani nevedia predstaviť, že by to mohlo byť inak, a keď sú zároveň príliš dostupné hypotéky. 

Prečo je teraz ľahké zohnať úver?

Lebo aj desať rokov po kríze Európska centrálna banka (ECB) tlačí peniaze a posiela ich do obehu, aby stimulovala ekonomiku, to sa volá kvantitatívne uvoľňovanie. Vedie to k tomu, že v niektorých krajinách sú už nafúknuté bubliny. Možno aj na Slovensku, možno v Rakúsku a ešte v Nemecku. Je to preto, lebo eurozóna je rôznorodá. V Grécku bola depresia, ani v Taliansku ekonomika nerastie a ECB sa snaží podporiť rast týchto oblastí. Tak však nafukuje bubliny v krajinách, v ktorých to bolo doteraz v poriadku. A teda, keď si naše banky vedia požičať z ECB za 0-percentný úrok, tak ony ich rady posunú ďalej za 1,3-percentný úrok. Treba podotknúť, že v súčasnosti medziročne rastú ceny asi o 3 percentá a to znamená, že ľudia si požičiavajú za záporný úrok. Je to, akoby ľudia zarábali na bankách. Bankám je to jedno, lebo ony za tie peniaze neplatia. Ľudia si teda povedia, že je výhodné kúpiť si byt na úver a prenajímať ho, lebo to je perpetuum mobile. Ale iba dovtedy, kým zostanú takéto úroky. A tu sa nezhodneme s mnohými ekonómami, lebo niektorí tvrdia, že takéto nízke úroky už ostanú dlhodobo. Ako príklad uvádzajú Japonsko, kde sú nízke úroky naozaj dlhodobé. Ja si to však nemyslím, podľa mňa úroky začnú rásť. Vidíme to na USA, kde sú úroky na hypotékach okolo 4 až 4,5 percenta. Vedia si ľudia u nás predstaviť, ako budú splácať 4,5-percentný úrok?

Niektorí ekonómovia a finančníci, napríklad Ray Dalio, si myslia že už do dvoch rokov príde kríza, ktorá bude väčšia ako kríza v 30. rokoch. Aké sú opatrenia štátov? Uvažujú vôbec dôležití ľudia v Európskej centrálnej banke alebo v Národnej banke Slovenska o tom, ako to zvrátiť?

Uvažujú. Majú ukazovatele, ktorými sa snažia predpovedať, čo príde. Ale ekonomika nie je stroj, je to živý organizmus, ktorého reakcie sa nedajú predpovedať. Je tam množstvo spätných väzieb, je to nelineárny systém, čo sme videli aj v Grécku. Lepšie, ako sledovať rôzne ukazovatele, by bolo neprispievať k problémom znižovaním spomínaných úrokov. Dalio sa na to pozerá podobne, problém je dlh, ktorý bude nepríjemný, keď narastú úroky. Mali sme dlhovú krízu, no aj tak narástol dlh. Čakáme, že nebude kríza, keď narastú úroky? No bude. 

Sú bežní ľudia viac zadlžení, ako to bolo pred krízou?

Na Slovensku, žiaľ, sú. My sme mali svoju bankovú a menovú krízu v rokoch 2000 a 2001. Ozdravovali sme banky. To viedlo k tomu, že naše banky vstupovali do finančnej krízy v roku 2008 relatívne zdravé a naše domácnosti menej zadlžené. Preto sa nás až tak nedotkla. Samozrejme, ceny nehnuteľností klesli, ale Slovensko nebolo až také ovplyvnené. Podobne to bolo v Nemecku, ktoré pred krízou nefungovalo celkom tak, ako malo, ale pokrízové opatrenia ho naštartovali. Úvery na bývanie domácnostiam u nás od krízy narástli na dvaapol- až trojnásobok. Keď to porovnáme s HDP, je to okolo 40 percent. Možno si poviete - veď aj vo vyspelých západných krajinách, napríklad v Dánsku, majú domácnosti takýto dlh. Ale ony majú aj oveľa väčší majetok. U nás ľudia nemajú nakúpené akcie či úspory. Väčšinou majú nejakú nehnuteľnosť a čosi na bankovom účte. My Slováci sme na dlh zraniteľnejší než ľudia vo vyspelých krajinách.

Nie je jednoducho chyba v tom, že súčasná mladá generácia, teda Husákove deti, ktoré si teraz zakladajú rodiny a majú deti, nemajú inú možnosť, ako si zaobstarať bývanie, než kúpou nehnuteľnosti? Niekedy dokonca hypotéky vychádzajú lacnejšie než prenájom.

Ja ako Husákovo dieťa s tým súhlasím. Naša generácia si už asi 10 rokov rieši bývanie. Na jednej strane sú to investície do rozumného bývania. Na druhej strane je tu aj taká kultúrna záležitosť, ktorá vyzdvihuje vlastníctvo na úkor prenájmu. Na Slovensku nie je trh s prenájmami veľmi rozvinutý. Aj keď si človek vezme stopercentnú hypotéku na nehnuteľnosť, v skutočnosti ju nevlastní. Teraz je možno splátka hypotéky menšia ako nájomné a človek si povie - Čo som blázon, aby som vyhadzoval peniaze do koša? Ale treba sa na to pozerať v horizonte tých 30 rokov a počítať s tým, že môže prísť list od banky, že zvyšuje úroky na 2 či až 7 percent. Samozrejme, treba vnímať aj to, že človek má riziko z celej sumy nehnuteľnosti, ak si požičal 100 percent. Ak to bude tak, že klesne cena nehnuteľnosti, tak strata bude jeho. Ja bývam v prenájme a v prípade, že poklesnú ceny nehnuteľností, nebude to môj problém. Väčšinu času cena nehnuteľnosti rastie, takže to nie je zlá investícia. Ale nemôže to byť jediný druh investície, môže to byť len časť portfólia. Nie je dobré dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Slováci napríklad úplne ignorujú, že existujú aj akcie. To mnoho ľudí na Slovensku zanedbáva, akcie mávajú z dlhodobého hľadiska vyšší výnos ako nehnuteľnosti.

Spomínali ste, že výška dlhu zostane človeku v prípade, že klesnú ceny nehnuteľností. Znamená to teda, že ak si niekto zoberie stopercentný úver na nehnuteľnosť v cene 100-tisíc eur a jej hodnota klesne na 80-tisíc, tak ten človek príde o nehnuteľnosť a ešte bude banke dlhovať 20-tisíc?

Toto je rozdiel oproti niektorým štátom v USA, kde za hypotéky ručia iba nehnuteľnosťou. Znamenalo to, že keď si človek zobral úver na nehnuteľnosť 100-tisíc, jej hodnota klesla na 60-tisíc a medzitým splatil len desaťtisíc, tak v istom momente dlhoval 90-tisíc dolárov. Ale mal možnosť odísť z toho záväzku. Človek jednoducho nechal kľúče v kuchyni a povedal banke, nechaj si nehnuteľnosť aj 30-tisícovú stratu. Na Slovensku sa niečo také nedá urobiť. U nás je to tak, že keď dôjde k zlyhaniu úverového vzťahu, banke ostáva nielen nehnuteľnosť, ale aj pohľadávka voči dlžníkovi na rozdiel medzi nesplatenou časťou úveru a cenou predanej nehnuteľnosti. A to vytvára riziká, že pre mnohých môže byť pokles ceny nehnuteľnosti problémom. Toto sme videli na Estónsku, kde mnoho ľudí prišlo o byty a zároveň im zostali dlhy. Nasledovala veľká vysťahovalecká vlna, lebo ľudia v tej krajine nechceli zarábať na exekúcie. Nie som prorok, neviem povedať, či klesnú ceny nehnuteľnosti a o koľko ani kedy príde kríza. Len odporúčam, aby človek zvažoval aj toto riziko a nepozeral len na to, aká je splátka v porovnaní s úverom. To je totiž také, akoby som si kupoval auto podľa ceny pneumatík.

Nie je to tak, že banky rady rozdávajú hypotéky s relatívne nízkym úrokom, keď to nie sú ony, kto nesie riziko? Že oveľa väčšie riziko na seba berie obyčajný človek, ktorý nemusí byť finančne veľmi gramotný?

Teraz ste si v tej otázke odpovedali, prečo to robia. Lebo riziko, ktoré nesú ony, je nižšie. Banka požičiava podnikateľom alebo domácnostiam. Máme pokrízové obdobie. Kým podnikatelia sa boja, menej investujú a menej sa zadlžujú, úvery domácnostiam rastú. Pritom domácnosti pracujú pre podnikateľov a keď tí nerastú, ako môžu domácnosti počítať s vyššími platmi v prípade vyšších úrokov? Banky však cielia práve na domácnosti, lebo tie sa na nízke hypotekárne úvery vrhajú. Úvery pre ne sú pre banky bezpečnejšie. Keď nebudú platiť, získajú nehnuteľnosť a zostane im pohľadávka voči dlžníkovi. Pri podnikateľovi je to ťažšie. Požičajú mu a on skrachuje, nevedia, koľko dostanú naspäť. Vrátim sa na začiatok a k tomu, že to ovplyvňuje ekonomiku. Ak poskytujete hypotekárne úvery domácnostiam, tak z toho nebude ekonomický rast. Lebo nehnuteľnosti sú len spotreba. Skutočný hospodársky rast je z toho, že banka úveruje podnikateľov, ktorí to investujú do ďalšej výroby.

Čo môžu ešte teraz ľudia urobiť, aby sa pripravili pred krízou, ktorá má prísť?

Nevieme, ako bude vyzerať nasledujúca kríza, ale mohli by sme si minimálne zobrať ponaučenie z predchádzajúcich. Ak máte veľký dlh a nízky majetok, tak ste v podstate závislí od toho, aký úrok vám určí banka. Riešením by bolo kumulovať majetok pre prípad, že sa hrozby krízy naplnia. V prípade, že nemáte dlh, tak zvažovať, či si ho musíte urobiť. A tiež, ak treba zobrať na seba dlh, tak len taký, ktorý som schopný v relatívne krátkom čase splatiť. Ďalšie rady sú klasické. Čiže majte nejakú finančnú rezervu, teda úspory na výdavky na pár mesiacov, optimálne na pol roka. Úspory majte vo viacerých bankách, ideálne aj v zahraničných, majte hotovosť, niečo vo vzácnych kovoch, ako v zlate. A to teraz hovorím, vo fyzickom zlate poruke, nie v papierovom zlate v nejakej banke. Ak by pri­šla zásadná kríza, je dobré vedieť používať kryptomeny. To pomohlo ľuďom na Cypre, keď im zavreli hranice a nedali sa posúvať platby. Úspory je najlepšie mať rozdelené. Napríklad na nehnuteľnosť, akcie. No teraz neradím hneď nakupovať akcie, lebo aj tie sa zdajú nafúknuté zlými peniazmi. 

Toto je riešenie pre niekoho s lepším platom. Bežný človek úspor asi veľa nemá.

To si veľa ľudí myslí, ale nie je to pravda. Dnes je také ľahké a lacné nakúpiť akcie, aj za 50 eur mesačne. Ja teraz nehovorím o tom, že počujete, že Facebooku sa darí a nakúpite jeho akcie – to je špekulácia. Hovorím o pasívnom investovaní, kde nakúpite celý trh cez nejaký index a ten držíte, nešpekulujete. Držíte ho do dôchodku, lebo si tým sporíte. A to dnes vie urobiť hocikto s prístupom na internet, kto rozumie po anglicky. Aj s kryptomenami sa môže naučiť robiť tak, že kúpi bit­coin za desať eur a učí sa s tým robiť. Dá sa to aj v malom, ale musíte vedieť, že to existuje, že sa to dá robiť.

Čiže ľudia by sa mali viac vzdelávať v oblasti financií?

Určite, osobné financie sú tá najdôležitejšia téma v živote človeka. Pritom to nie je zásadná téma v školách. Z vysokých škôl vychádzajú ľudia, ktorí nevedia, ako sa úročí prečerpanie na karte. To je tragédia. Keď nerozumiete osobným financiám, tak celý život prešľapujete na jednom mieste. Naša generácia, my Husákove deti, kým prídeme do dôchodkového veku, tak dôchodkový systém bude mať veľké problémy. Čiže kto si už teraz nesporí, bude mať problém.

Čo by ste odporúčali, kde sa máme začať tieto veci učiť? Knihy alebo stránky?

Ja robím, čo môžem. Informácie sú na internete, už sú aj u nás dostupné knihy. Len pozor na to, od koho konzumujete informácie. Nie je ideálne brať ich od ľudí, ktorí niečo konkrétne predávajú. A ak, tak si ich tvrdenia overiť. Optimálne je prijímať informácie od niekoho, kto rieši problematiku komplexnejšie a nemá záujem zaviesť vás do niečoho nevýhodného.

Ešte donedávna politici hovorili, že by sa Slováci mohli aj zadlžovať, že tak sa to robí na Západe. Potom došla prvá kríza a je to inak.

Niektorí už začínajú používať slovo finančná gramotnosť, ale zatiaľ je to len slovo a nie sú v tom konkrétne činy.

V akom stave je slovenská ekonomika?

V relatívne dobrom, ale mohlo by to byť lepšie. Oživenie pomohlo verejným financiám, lebo dochádza k znižovaniu deficitu. Ale posledné vlády nehospodária zodpovedne. V dobrých časoch sme mali mať vyrovnaný rozpočet a splácať dlh. Ony ho, naopak, zvýšili, dlh už prekročil 50 percent. A tak, ako môže byť dlh problém pre domácnosti, môže byť aj pre štáty. Druhá vec je, že sa nerobili zásadné reformy, aby sa ekonomike darilo lepšie. My síce rastieme, politici sa pochvália, ale oni nás porovnávajú s vyspelými ekonomikami, ktoré rastú pomalšie. My by sme mali rásť rýchlejšie, aby sme ich dobehli.

Nerastieme aj preto, že čerpáme veľa eurofondov?

Samozrejme, pre eurofondy, ale aj preto, že Európska centrálna banka vybavila nízke úroky. To sú hlavné faktory a nie domáce úlohy, ktoré sme si spravili. Efektívne nefunguje súdny systém, zdravotníctvo, sociálny systém treba sčasti zreformovať.

Namiesto reálnych krokov teda politici naháňali hlasy, urobili vlaky zadarmo.

A zvyšovali dane aj výdavky. Kažimír zvýšil alebo zaviedol nových 29 daní. Nerieši sa znižovanie výdavkov, ale skôr zvyšovanie daní. To môže byť fajn teraz, ale počas krízy to bude zlé, keď sa rast spomalí a dane budú vysoké.

Uvedomujú si ľudia, že tie vlaky zadarmo či obedy zadarmo vlastne platia v daniach?

To uvidíme v budúcich voľbách. Ale mnoho ľudí si to neuvedomuje. Máme projekt Cena štátu, s ktorým chodíme po školách, a udivuje ma, že mnohí si neuvedomujú ani ten základný vzťah. Vždy musí niekomu zobrať, aby to zaplatil. Nie sú obedy zadarmo, nie sú vlaky zadarmo, sú to obedy a vlaky zaplatené z niečích daní, lebo politici rozhodli. Treba však myslieť na dôsledky.

VIDEO Plus 7 Dní