Za svetovú kariéru Edity Gruberovej môže Slovenské národné divadlo: Nenašlo pre ňu miesto

Meno Edita Gruberová je zárukou kasového trháka. Inak to nebolo ani v Bratislave, kde sa rozlúčila so slovenským publikom na vianočnom koncerte.

S EDITOU GRUBEROVOU (72) sa zhovárala KATARÍNA KORECKÁ. 

Oslávili ste päťdesiat rokov na scéne. Ešte ani nezačnete spievať a publikum už aplauduje. Aký je to pocit? 

Je to veľký záväzok. Každé vystúpenie je pre mňa ako skúška na vysokej či maturita. Musím sa koncentrovať, aby som nezabudla texty, aby som ich vedela odovzdať publiku, aby som si ho získala. A k tomu treba pridať techniku. 

Mávate ešte trému? 

Jasné, dokonca už niekoľko dní pred vystúpením. Je to taký tlak, viem, že musím niečo dokázať sebe aj publiku. Ale potlesk na záver, ten mávate aj 40-minútový, zrejme stojí za to. Tam už nie je tréma, ale veľké uvoľnenie. Nazvala by som to blaho. Je to ako droga, pre ktorú žijeme a podvedome jej holdujeme, a keď príde, je to úžasný pocit. Pocit uľahčenia a uznania. Pre mňa tiež veľká radosť, že to, čo robím, dokáže ľudí strhnúť tak, že sa postavia a skandujú. To je úžasný pocit, toho sa nedá vzdať.

Po dlhšom čase ste prišli do Bratislavy, chýbala vám? 

Áno, hoci sú to už roky, čo sem chodím. Mala som tu niekoľko koncertov najmä vďaka svojej priateľke a manažérke Melanke Kušnírovej, ktorá ma vždy v dobrom donútila prísť. Vravela mi - Príď, publikum ťa už chce počuť, stále sa ma pýtajú, kedy prídeš.

Spievali ste koncert na doskách SND, divadla, ktorému možno vďačíte za svetovú kariéru. Pretože po škole pre vás nemali miesto.

V SND som debutovala ako Rosina v opere Barbier zo Sevilly, v poslednom ročníku. Predspievala som a zobrali ma. Naučila som sa rolu. Najprv som spievala iba predstavenia pre školy. Už to bolo pre mňa veľké vyznamenanie. Prešla som celým skúšobným procesom a spievala som pre školákov. Samozrejme, školáci sa bavili, lebo do divadla prišli povinne, čiže tam bol hurhaj. Bolo im asi jedno, kto spieva a čo spieva, ale pre mňa to bola úžasná prax. Po čase som dostala aj večerné predstavenia. Nádejala som sa, že po skončení školy ma angažujú, dostanem zmluvu a bude to moje zamestnanie. Nič sa nedialo, tak som sa šla popýtať. Nemali miesto a odporučili mi ísť ďalej študovať. 

Vraj ste mali dve možnosti - Sovietsky zväz a Bulharsko. 

Poradili mi Sovietsky zväz. Chceli ma poslať do Leningradu. Aj sa všetko vybavovalo na najvyššej úrovni, priamo na ministerstve kultúry - povolenie, víza a pas. Do Leningradu som mala letieť 26. augusta 1968. A 21. augusta prišli oni k nám, tak som nemusela letieť. V podstate som bola celkom rada. Až dodatočne som sa dozvedela, že to malo byť na päť rokov. To som sa ešte väčšmi zhrozila. Nejaká vyššia moc ma oslobodila. V Banskej Bystrici sa vtedy stal riaditeľom Ján Hadraba. Prišiel k rodičom do Rače, aby ma prehovorili aby som šla do Banskej Bystrice. Ja som však nechcela. Tam šla len druhá liga. Ale keď už prišiel sám riaditeľ... Ešte aj moja pani profesorka Medvecká mi dohovárala, aby som šla na dva roky a potom sa uvidí.

Spievali ste tam dve sezóny. 

Odkrútila som si dva roky v malilinkom divadle. Dostala som najväčšie roly. Traviatu, všetky tri roly v Hoffmannkách, roly, o ktorých by som nebola mala vtedy ani snívať, ešte na ne bolo priskoro. Keďže tam bol malý orchester, spievala som ich. A tiež Zuzu v Jánošíkovi, Gildu v Rigolettovi či My Fair Lady. Na to si veľmi rada spomínam. Musela som hrať ako herečka, spievať a tancovať, to mi veľmi sedelo. 

Vaša svetová kariéra sa začala vo Viedni, predspievanie vám vybavila už spomínaná pani Melanka Kušnírová. V tých časoch bola doslova kovbojka dostať sa do Viedne. 

Melanka mi kvázi nariadila predspievať vo Viedni. Nevedela som si predstaviť ako, veľmi som tomu neverila. Ona sa nedala a napísala na riaditeľstvo Viedenskej štátnej opery, aby mi dali termín. Mala som ísť na súťaž do Mníchova. A keďže sa nedalo len tak ísť do Viedne, spojili sme to s cestou do Mníchova. Predspievala som na skúšobnom javisku a všetko dobre dopadlo. Pretože vedeli, že idem na súťaž, rozhodli sa, že cestou zo súťaže prídem do Viedne už ako laureátka a oni ma prijmú ako víťazku súťaže. Z laureátky nakoniec nič nebolo, vypadla som v druhom kole. Spievala som Kráľovnú noci, ale v tom strese mi nevyšlo „efko“, tak som sa nedostala do tretieho kola. Vracali sme sa cez Viedeň a Melanka zase vybavila predspievanie napriek tomu, že som nevyhrala. Predspievala som na javisku. Poznamenali, že škoda, že som nevyhrala. Tak som si myslela, že už je koniec. No šli sme na riaditeľstvo a ponúkli mi zmluvu. Nechcela som ju podpísať, lebo som už mala zmluvu so Stuttgartom. Pravda, tú zmluvu som dodnes nevidela. Zo Stuttgartu ju poslali do Slovkoncertu - agentúry, ktorá zastupovala slovenských umelcov -, ale Slovkoncert mi ju neposunul. Nakoniec riaditeľ povedal, že keď nemám zmluvu v rukách, nech podpíšem zmluvu s Viedňou. Donútili ma podpísať, hoci som stále hovorila nie, už som sa sľúbila v Stutt­garte. Stále zvyšovali nástupnú gážu. Pani Herta Maďarová, klaviristka, ktorá bola so mnou na súťaži, mi prekladala, lebo moja nemčina bola vtedy nulová. Nakoniec mi hovorí  - Editka, ďalej to už nejde, už ti zdvihli nástupný plat na maximum, ďalej už nie sú ochotní zvyšovať. Mne to bolo trápne, tak som podpísala.

Dostali ste sa na jednu z najprestíž­­nejších svetových scén.

Zmluvu som mala od 1. septembra 1970. Toto bolo na jar 1969. Požiadali ma však, aby som prišla ako elévka skôr. Koncom decembra 1969 som prišla na tri mesiace. Večer 7. februára 1970 som debutovala vo Viedenskej štátnej opere ako Kráľovná noci v Čarovnej flaute, dochádzala som z Banskej Bystrice, kde som bola zamestnaná.

Zrejme to neboli ľahké roky. Pustili vás len tak?

Mala som takzvaný služobný pas a do Viedne som dochádzala. Moja prvá cesta bola 8. decembra 1969. V noci veľmi snežilo a šla som autobusom. Vo Viedni boli kopy snehu. Na stanici som si vzala taxík, neovládala som reč, hoci som chodila doma na súkromné hodiny nemčiny. Hovorím taxikárovi : In Oper. A on : Volksoper? Staatsoper? Našťastie pochopil, že to asi má byť Staatsoper, a tam ma vyložil. 

Viedeň vám zmenila život. Napokon ste sa ta presťahovali. Ale spomínali ste mi, že ste nikdy neplánovali opustiť Slovensko.

Musím povedať, že to vždy boli ľudia okolo mňa, ktorí ma niekam poslali. Najprv to bol detský zbor Slovenského rozhlasu, kde mi Ondrej Francisci povedal, aby som šla študovať spev. Tam som figurovala ako sólistka, nahrávali sme koncerty, počúvala som sa v rozhlase, všetky kamarátky som prinútila, aby ma počúvali. Neskôr, keď som končila školu, mi náš evanjelický farár tiež povedal - Choď študovať spev, musíš sa stať speváčkou. Spýtala som sa, či sa z toho dá žiť. Pripravil ma na skúšky. Na fare mi dvakrát do týždňa dával hodiny klavíra a naštudoval so mnou aj pieseň. Po škole to bola Melanka, ktorá ma poslala do Viedne… 

Nebol to len talent, ale určite aj veľa práce. 

Nikdy som nechcela sklamať ľudí, ktorí vo mňa verili. Vedela som, že oni vidia a vedia, čo mám robiť, ja sama som to nevedela. Moji rodičia boli jednoduchí ľudia, nemali šajnu o veciach a rozhodnutie nechávali na mňa. 

Ako teda prišlo k definitívnemu odchodu zo Slovenska? 

V septembri 1970 som podľa zmluvy nastúpila do Viedne a pendlovala som medzi Bratislavou a Viedňou. Na víkend som prišla do Bratislavy, ale nemohla som sa vrátiť v pondelok na desiatu na skúšku do Viedne, lebo mi dali vízum len na jeden týždeň. V pondelok ráno som teda šla o ôsmej na políciu. Bolo tam plno ľudí a policajt sa na niekoho rozčúlil, zavrel okienko a zmizol. Bolo nemožné byť o desiatej na skúške vo Viedni. Vždy som prosila, aby som mala skúšku až o piatej, lebo ani vlak nechodil každú hodinu. Zvládala som to do konca roka. A hovorím si buď, alebo. Buď nevyšlo, tak som zvolila alebo.

Na čo najkrajšie si pamätáte z tej svetovej kariéry?

Vo Viedni som bola v ansámbli 11 rokov ako stála členka. Potom som sa vzbúrila, lebo kolegyne, ktoré hosťovali, platili dane 25 percent a ja ako domáca som platila 65 percent. Brala som to z ekonomického hľadiska. Zo 100 šilingov mi zostalo 35. Tak som si povedala, že to musím zmeniť. Hoci to bolo dobré zamestnanie, mala som 14 platov a dva mesiace dovolenky. Neskôr som začala spievať na letnom festivale v Salzburgu a od 1. júla do konca augusta som bola tam. Vtedy som sa rozhodla, že musím ísť na voľnú nohu. Veľmi som to zvažovala a celé noci som nespala. Je to neisté, keď človek nebodaj ochorie, ako môj kolega Jose Carreras, nik sa o neho nepostará. V stálom pracovnom pomere sú aj sociálne istoty. Ale riskla som to a vyšlo to. Samozrejme, musela som viac cestovať. Zrazu som okrem Európy spievala v Japonsku a v Amerike, stala sa zo mňa svetobežníčka. 

Nie je to trochu osamelý život? 

Je to veľmi osamelý život. Keď boli deti malé, zostali doma s manželom. Cestovala som sama, sama som všetko vybavovala, sama som si všetko organizovala. Život v hoteli je niečo hrozné. Najneskôr po troch dňoch máte každého hotela plné zuby. Je to vlastne život mníšky, ktorá sa nemôže smiať, ktorá nemôže nič piť, ktorá nemôže oslavovať, žiadne žúry, len spev a pokoj, lebo po predstavení mám už zase pred predstavením. 

Ste koloratúrny soprán, v opere sa vám ušli asi najkrajšie roly. 

Koloratúrky, to je ťažká drina. Začínate Kráľovnou noci, je to síce dobrá matka, ale je veľmi prísna, núti dcéru, aby zabila jej protivníka Sarastra. Máme tam divé koloratúry, ktoré Mozart napísal, to sa dá zdolať len veľmi dobrou technikou. Kráľovná má len dve árie, musíte byť hneď top, tam sa nedá rozospievať na nejakých recitatívoch. To bola veľmi ťažká rola. Hráte prísnu matku, ale ste vlastne mladučká, lebo to dokážete spievať asi do tridsiatky. Ja som to spievala do 45 rokov, pretože ma nútili. Nikolaus Harnoncourt, rakúsky dirigent a veľký znalec Mozarta, mi povedal - Zaspievaš ešte Kráľovnú noci. Hovorím mu, že už mám 45 rokov, a on, že no a čo, ty to vieš, ty to dokážeš. Cvičila som a techniku som hnala na limit. Nahrala som to ešte ako 45-ročná. Je to však veľmi neskoro, spievajú to začiatočníčky, keď je vysoká poloha kvázi nedotknutá. 

Aké ďalšie pekné postavy máte?

Potom prišla Lucia z Lammer­mooru vo Viedni. Tú má aj publikum veľmi rado. Pre mňa potom oveľa neskôr prišla rola Elisabetty v opere Roberto Devereux. Tú som si obľúbila, má aj lyrické časti, aj koloratúry, aj dramatické party. Veľmi mi vyhovuje. Medzinárodný zlom pre mňa však v roku 1976 znamenala postava Zerbinetty v opere Ariadna na Naxe od Richarda Straussa. 

Spomínali ste, že si každé predstavenie značíte do zošita. 

Píšem si tam len to, kto dirigoval, kde a kedy to bolo. 

Robíte si aj poznámky?  

Nie. Ale mám ešte jeden zošit, kam si značím koncerty, piesňové recitály alebo koncerty s orchestrom. Tam si píšem dátum, meno dirigenta alebo klaviristu. A ešte si značím, aké som mala šaty. 

Aby ste neprišli dvakrát v rovnakých?

Áno, publikum by to rušilo. Stalo sa mi už, že som spievala koncert a dostali sa mi do rúk fotky spred rokov. Zistila som, že mám tie isté šaty. To by sa nemalo stávať. Mám veľa koncertných rób, oveľa viac ako civilného oblečenia, lebo v každom meste musím mať iné šaty. Viem, že ľudia fotografujú, a už sa mi aj stalo, že som mala tie isté šaty ako pred rokmi v tom istom meste.

Kto vám ich šije?

Mám vlastného dizajnéra vo Viedni, ktorý mi všetko pripravuje na mieru. Vždy sa pýta, aký mám program na koncerte. Vyberie farbu, strih, vytvorí model a povie, toto si oblečiete. 

Mali ste obľúbeného speváckeho partnera? 

Mala som veľmi veľa partnerov - tenorov. Bohužiaľ, nenašiel sa taký tenor, ako bol Pavarotti, s ktorým všetko spievala a nahrávala Joan Sutherland. Na začiatku to bol Peter Dvorský, s ktorým som robila Luciu z Lammermooru, neskôr La Traviatu či Rigoletta. On sa dal neskôr na ťažší repertoár, ktorý nebol prístupný pre môj hlas, tak som ho stratila. Po ňom prišiel Francisco Araica, s tým som robila tiež Lucie, Traviaty a Manon. Začal spievať Wagnera a stratila som ho. Spomeniem ešte Alfreda Krausa, to bol už trošku starší pán, ale spievali sme spolu v Taliansku aj vo Viedni. Bol to pán spevák.

Máte stáleho dirigenta Petra Valentoviča. Oslovili ste ho, keď mal 33 rokov, bol vlastne ešte zelenáč. 

Nahrávali sme CD vo Freiburgu, La Straniera - Cudzinka. Na skúškach sedel za klavírom, organizátor nás predstavil. Vynikajúco sprevádzal. Najprv sme to všetko naskúšali s klavírom, až potom prišli nahrávky s orchestrom. Jeden deň musel dirigent odísť a na nahrávaní ho zastúpil Peter. Vtedy som si uvedomila, že je nielen klavirista, ale aj dirigent. Práve som hľadala klaviristu, ktorý by ma sprevádzal pri piesňových recitáloch, a tiež dirigenta. Tak som ho oslovila, či to spolu neskúsime. Po nahrávaní prišiel za mnou do Zürichu spolu s Rišom Švedom, s ktorým sme práve chystali koncert v Mníchove. Dala som mu noty, nech to zahrá. Nikdy predtým tie skladby nehral, napriek tomu to malo taký výraz, akoby sme pracovali už desať rokov. Prvý spoločný koncert sme mali vo Viedni v Theater an der Wien, kde som spievala tri záverečné scény tudorovských kráľovien - Anna Boleynová, Mária Stuartovna a Elisabetta z Roberta Devereux. Odvtedy spolupracujeme. Našli sme sa hudobne aj ľudsky. 

Aký máte vzťah k oceneniam? Viedenská štátna opera vám udelila titul Kammersänger, ktorý si speváci veľmi považujú.

To je ocenenie mojej desaťročnej práce vo Viedenskej opere, ktoré mi odovzdal rakúsky minister kultúry. Neskôr, čo je ešte väčšie ohodnotenie, som dostala ocenenie Ehrenmitglied, čestný člen Viedenskej štátnej opery. Výhody to má, že keď zomriem, môžem byť vystavená vo foyer. Môžu mi tam spievať.

To si mám ako predstaviť? 

Vo foyer vystavia váš katafalk, zaspieva vám zbor a myslím, že k tomu patrí čestný hrob. Ale ja nechcem byť pochovaná vo Viedni! 

Po 50 rokoch na scéne máte ešte nejaké plány?

Nabudúci rok na jeseň zvažujem Čínu, lebo tam som ešte nikdy nebola. A na rok 2020 sa hlási Viedeň. Nechcem to pripomínať, ale je fakt, že už mám svoj vek.

Viete si predstaviť, že by ste úplne skončili? 

V podstate ešte nie. Aj Melanka mi vždy hovorila, že budem nešťastná. Hovorím jej - Melanka, veď už 50 rokov spievam. Spievanie nie je obťažujúce, ale všetko okolo, balenie kufrov, taxík, vlaky, letiská, hotely. Samo spievanie je to najjednoduchšie, aspoň pre mňa.