Keď päť dní po začiatku predvolebnej kampane uväznili jej manžela, rozhodla sa Sviatlana Cichanovská kandidovať v prezidentských voľbách namiesto neho. Alexander Lukašenko jej to umožnil. Zrejme to považoval za dobrý vtip. Povedal niečo v zmysle, že ženy majú doma variť a nie diskutovať o politike. Smiech ho však prešiel, keď Cichanovská voľby pravdepodobne vyhrala. Pravdepodobne preto, lebo režim v istom momente prestal zverejňovať spočítané hlasy. Dlhoročný prezident sa nakoniec vyhlásil za víťaza a protikandidátke dal na výber: buď odíde z krajiny za svojimi deťmi, ktoré už predtým poslala do Litvy, alebo pôjde do väzenia a deti možno roky neuvidí. Na rozhodnutie mala tri hodiny. Dnes žije v exile v Litve a pokračuje v politických aktivitách. Viaceré krajiny aj Európsky parlament ju uznávajú za predstaviteľku demokratických zmien Bieloruska a zvoleného lídra krajiny. Vo Vilniuse sa s ňou rozprávala JANA ČAVOJSKÁ.

Kedy ste si uvedomili, že život v Bielorusku nie je skutočne slobodný?

Nebol to jeden klik v mojej hlave. Rovnako ako väčšina Bielorusov, ani ja som sa nikdy nezapájala do politického diania. Žili sme v našich malých svetoch v rámci našich rodín a politike sme nevenovali pozornosť. Neboli sme vychovávaní k politickým aktivitám. Naši rodičia boli ľudia Sovietskeho zväzu. Nemali príležitosť participovať na politike. Vedeli sme, že v našej krajine nevládnu spravodlivé zákony, že sa z času na čas stane niečo hrozné, že niekedy ľudia len tak zmiznú. Ale prežívali sme, ako sa dalo. Možno sme necítili zodpovednosť, lebo sme vedeli, že s tým nič neurobíme.

Čo sa deje v Bielorusku, nie je len o Bielorusku. Aj v iných krajinách sa k moci dostávajú autokratickí politici.
Sviatlana Cichanovská

Zmenila sa situácia, keď váš manžel začal blogovať?

Krok za krokom sa zapájal do politiky. Ja som rozmýšľala len o tom, aké nebezpečné je hovoriť pravdu a pýtať sa určitých ľudí nepohodlné otázky. Približne v tom období prišla pandémia koronavírusu. Režim odmietal jej existenciu. Obyvatelia medzi sebou zbierali peniaze na nákup zdravotníckych pomôcok a liekov pre lekárov, ktorí zostali na všetko sami. Môjho manžela v prezidentskej kandidatúre verejnosť podporovala. Chcela verejne známeho človeka, dostatočne odvážneho na to, aby vyzval diktátora. Bielorusi si začali uvedomovať, že potrebujeme zmenu.

Bolo to iné ako pred predchádzajúcimi voľbami?

Absolútne. Ja som nikdy predtým predvolebnú kampaň nesledovala ani som nevolila. Po každých voľbách protestovali tisíce ľudí a časť z nich skončila vo väzení. Doteraz však kandidovali iba politici. Teraz to bol aj bloger, bankár, IT špecialista. A ja, žena v domácnosti. V Bielorusku máme príslovie: Môj dom je ďaleko. Teda veci sa ma netýkajú. Z tohto sa národ pomaly prebúdzal. O voľbách sme sa už nerozprávali potajomky doma v kuchyni, ale diskutovali verejne a otvorene.

Päť dní po spustení predvolebnej kampane však vášho manžela zatkli. Prečo ste sa rozhodli kandidovať namiesto neho?

Z lásky k nemu. Aby som mu ukázala, že to, čo robí, je pre mňa dôležité. Nič z toho, čo sa dialo potom, som nečakala. Tisícky občanov zbierali podpisy na podporu mojej kandidatúry.

Uvedomovali ste si, že to môže byť pre vás nebezpečné?

Strach som cítila každý deň. Vedela som, že ma môžu zatknúť a uväzniť. Mnohým ľuďom z môjho tímu sa to stalo. Ja som vtedy šoférovala od jedného väzenia k druhému a hľadala manžela. Členovia jeho tímu zas zbierali pre mňa podpisy. Bola to obrovská solidarita. Keď som niesla dokumenty na volebnú komisiu, zazvonil mi mobil: Prestaň s tým, inak pôjdeš do väzenia a tvoje deti do detského domova. Vtedy som prvý raz zaváhala. Mám pokračovať? V stávke boli moje ratolesti. Som za ne zodpovedná. Ale nemohla som povedať, že toho mám dosť a končím. Mnohí si vtedy mysleli, že to vzdám. Nevzdala som a inšpirovala som tak aj ďalších. Ak obyčajná žena v domácnosti pokračuje, aj my by sme mali, kvôli nášmu národu, povedali si. Pamätám si tie preplakané bezsenné noci. Rozhodla som sa poslať deti preč z krajiny, aby boli v bezpečí.

Prečo práve do Litvy?

Bola to náhoda. Niekto mi vtedy zavolal a ponúkol pomoc s litovskými vízami. V tom momente som si nevyberala. Prijala som pomoc.

Lukašenko povedal, že bieloruská ústava nie je pre ženy a spoločnosť nedozrela do stavu, že by ženu volila. Hovoril o vás ako o chúďatách a raz uviedol, že možno dobre navaríte, no diskutovať o politike sa s vami určite nedá.

Aj tieto slová ľudí ovplyvnili. Nakoniec sme sa tri ženy (Sviatlana Cichanovská, vedúca kampane uväzneného prezidentského kandidáta Viktora Babarika, Marija Kalesnikavová a aktivistka Veranika Cepkalová, manželka odmietnutého kandidáta na prezidenta Valeryho Cepkala - pozn. red.) spojili a dohodli na spoločnom programe. A veci sa udiali spôsobom, aký režim nepredpokladal. Bielorusi sa zjednotili. Volili ženu bez akýchkoľvek skúseností v politike. Stalo sa to, lebo režim úplne stratil spojenie s ľuďmi. Nepochopil, že sú pripravení na zmenu. Že čas dozrel a vyrástla nová generácia. Počas našej predvolebnej kampane začal uzatvárať miesta, na ktorých sme mali hovoriť. Už cítil nebezpečenstvo, ale nemohol vrátiť čas.

Naozaj ste vtedy verili, že môžete vyhrať a veci sa zmenia?

Ľudí sme požiadali, aby zaregistrovali svoju voľbu v alternatívnom internetovom programe. Počas počítania hlasov zostali mnohí v blízkosti volebných miestností a čakali na oficiálne výsledky. Prvé sčítané hlasy hovorili v môj prospech. Aj naše počítanie hlasov ukazovalo, že víťazstvo je blízko. V tom momente som cítila, že sme uspeli. Verili sme v dobro. Ale podcenili sme krutosť režimu. Ten prestal zverejňovať spočítané hlasy, ľudia vyšli do ulíc a začalo sa toto peklo.

Bolo pre vás ťažké opustiť krajinu?

Hrozili mi: Ak neodídeš, svoje deti roky neuvidíš, vyrastú bez teba, tvoj manžel je vo väzení. Ako budú žiť? Každá žena je predovšetkým matka. Celú dovtedajšiu cestu som bola s ľuďmi. V tom momente som sa však rozhodla pre deti. Do Vilniusu som prišla o tretej ráno. Nemohla som spať, nevedela som, čo robiť. O piatej som nahrala video, v ktorom som to verejnosti vysvetlila. Prvých pár dní v Litve som bola ako v bezvedomí. Len som sledovala zábery z Bieloruska, na ktorých režim občanov mlátil a zatváral do väzenia. Potom za mnou prišlo niekoľko priateľov a Anna Krasulinová, moja terajšia asistentka, a vytiahli ma z toho dna. Začala som s politickými aktivitami, nahrávala videá. A fakt, že som síce opustila krajinu, no nevzdala som sa, priviedol ku mne ďalších. Mnohí sú Bielorusi, ktorí dlho žili v zahraničí, mali dobrú prácu, dobrý plat a všetko to opustili, aby sa pridali k nášmu zápasu. Tím sme zostavovali spontánne. Niekto zavolal: Viem toto a toto, potrebujete ma? Áno, potrebujeme ťa, príď.

Nebola som politička. Len obyčajná žena. Postupne som sa učila, ako zdôrazňovať dôležité veci, dávať stanoviská.
Sviatlana Cichanovská

V konečnom dôsledku môžete urobiť oveľa viac z Vilniusu než z bieloruského väzenia.

Stala som sa hlasom Bieloruska. Ale nejde iba o mňa. Ide o politickú vôľu iných krajín. Litva vložila veľa úsilia do toho, aby ma svetoví lídri akceptovali. Zorganizovala moje prvé stretnutie s francúzskym prezidentom. Emmanuel Macron dal príklad iným politikom. Po ňom som začala navštevovať ďalších prezidentov a premiérov.

Aká bola pre vás premena na človeka, ktorý rokuje so svetovou politickou špičkou?

Spomínam si na svoje úplne prvé stretnutie s vysokopostavenými osobnosťami z USA. Nevedela som, ako sa správať. Bola som ohúrená: Takí ľudia sa so mnou chcú rozprávať! Nemala som úplný obraz o tom, čo to znamená. Len kúsky skladačky. Cítila som strach. Nie, aký cítite pred jednotkami OMON-u v Bielorusku, ale čo výstižné povedať o situácii v mojej krajine. Keď sa teraz pozerám späť, myslím si, že som konverzáciu mala viesť viac ako politik. Vysvetľovať, ako veľmi potrebujeme mediáciu s Ruskom. No nebola som politička. Bola som obyčajná žena. Postupne som sa učila, ako zdôrazňovať dôležité veci, ako dávať stanoviská. Na začiatku som bola iba stratený človek. No možno to nie­ktorí politici potrebovali - vidieť niečo obyčajne ľudské.

Odvtedy prešiel viac ako rok, no aktivity medzinárodného spoločenstva neboli zatiaľ dostatočne razantné na to, aby situáciu v Bielorusku zmenili. Sklamalo vás to?

Na začiatku som nepoznala všetky nuansy medzinárodnej politiky. Bola som vďačná za každý maličký krok. Každé stretnutie bolo extrémne dôležité. Ak aj krajina nakoniec nič neurobila, vážila som si aspoň možnosť hovoriť o Bielorusku. Keď po niekoľkých mesiacoch prišli prvé sankcie, tešila som sa. Najprv sa týkali sedemnástich predstaviteľov režimu, potom ďalších pätnástich. Teraz ich považujem za slabé. Vtedy som ich však vnímala ako obrovské. Svet venuje Bielorusku pozornosť! No vidím, že sa malo urobiť oveľa viac a rýchlejšie. Myslím si, že keby v období, keď boli ľudia najviac mobilizovaní, v uliciach sa konali najväčšie demonštrácie a násilie režimu bolo najkrutejšie, urobila Európska únia a USA rýchle rozhodnutie o sankciách, situácia by sa vyvinula inak. Tvrdo pracujeme na tom, aby bolo Bielorusko súčasťou medzinárodnej agendy. Sme vďační za všetko, čo krajiny robia. Aj za ich aktivitu po únose lietadla Ryanair, aj za ďalší balík sankcií uvalených v súvislosti s migračnou krízou na poľskej hranici. Chápeme však, že tieto opatrenia neprichádzajú kvôli nám, ale kvôli vašej bezpečnosti. Pozornosť sveta sa presunula z Bielorusov na nové problémy a záujem svetovej verejnosti o situáciu v Bielorusku klesal. Únos lietadla a migračná kríza ho opäť zvýšili. V Bielorusku už ľudia nevychádzajú do ulíc. Vysvetľujeme: nie preto, že by nechceli, ale preto, lebo násilie voči nim bolo príliš tvrdé. No pravidlom dnešného sveta je: žiadne fotky, žiadna pozornosť.

Nová generácia pochopila, že Lukašenko je zlý manažér. Hodiny vie rozprávať o kravách a mlieku, no ekonomika je na dne.
Sviatlana Cichanovská

Dúfajú ešte Bielorusi v pomoc medzinárodného spoločenstva?

Ľudia sú aktívni v krajine aj v exile. Vidím, aký silný národ sme. Lukašenkov režim vládne len „vďaka“ násiliu. Občania sa na medzinárodné spoločenstvo spoliehajú. Že sa svet bude držať principiálnej zásady nekomunikovať so zločincom a jeho režimom. Zistila som však, že organizácie, ktoré majú za úlohu riešiť takéto krízy, nemajú veľa nástrojov, ako to urobiť. Skúsený politik by to, samozrejme, dokázal predpovedať. Ja som dúfala vo viac. Ale toto je naša realita. Musíme fungovať v jej medziach. Musíme zvyšovať povedomie o dianí v Bielorusku. Je to ťažké, lebo vo svete sa dejú ďalšie krízy, na ktoré sa upriamuje pozornosť. No naši ľudia trpia vo väzeniach. My sme ich nádejou.

Bieloruský režim dokázal uniesť lietadlo, aby zadržal novinára, v auguste násilne zomrel v Kyjeve bieloruský aktivista Vitalij Šyšov... Cítite sa v bezpečí? Aké dlhé prsty môže Lukašenko mať?

Vďaka litovskej vláde mám ochranku. No členovia môjho tímu ju nemajú. Ani tisícky aktívnych ľudí nie sú chránení. Nemáme však právo nepracovať len preto, že sa necítime v bezpečí. Teraz nemyslíme na seba. Myslíme na iných. Máme obrovskú zodpovednosť voči ľuďom, ktorí sú vo väzení, obetovali svoj život a slobodu, aby nám dali možnosť pokračovať.

Myslíte si, že sa Bielorusi zmenili?

Som o tom presvedčená. Nevrátia sa do toho, v čom žili toľké roky. Hoci je teraz pre nich nebezpečné verejne sa prejavovať, sme tu my, ktorí môžeme v exile pracovať aj za nich. Ľudia sú aktívni. Sledujú alternatívne správy, šíria informácie, organizujú internetové čety, komunikujú, podporujú rodiny politických väzňov. Áno, chodia do práce, vychovávajú deti. Vyzerá to tak, že sa vrátili do normálu. Ale nevrátili. Ja som optimistická, čo sa týka budúcnosti, ale žiada si to čas. Dúfam, že to nebudú roky. Zároveň verím v pomoc demokratického sveta. Lebo to, čo sa deje v Bielorusku, nie je len o Bielorusku. Aj v iných krajinách sa k moci dostávajú autokratickí politici. To je nebezpečné. Svet musí stáť za demokratickými hodnotami.

Napriek všetkému má Lukašenko stále svojich podporovateľov. Čím si podľa vášho názoru dokáže udržať priazeň ľudí?

Niektorým sa páči jeho rétorika. Hlavne generácii našich starých rodičov. Chodí na družstvá, kontroluje kravy a prasatá, ukazuje, ako sa vo všetkom vyzná. V nadojenom mlieku aj v práci vo fabrike. Dvadsaťsedem rokov hovorí, že krajina sa bez neho zosype. A občania tomu začali veriť. Nedokázali si predstaviť, že by ho niekto nahradil. Ale nová generácia pochopila, aký je zlý manažér. Rozpráva síce celé hodiny o kravách a mlieku, no naša ekonomika je na dne. Máme úžasných, tvrdo pracujúcich ľudí. Prečo stále žijeme z takých malých výplat? Máme skvelú geografickú polohu a krásnu krajinu. Mohli by sme budovať obchodné vzťahy so zahraničím. Ale Lukašenko je milovník Sovietskeho zväzu. Svet sa pohol míľovými krokmi vpred, no on stále presadzuje myšlienku stability. Výplaty sú síce nízke, ale stabilne nízke, kto pracuje, peniaze dostane. Naši ľudia si však zaslúžia viac. Nepotrebujeme stabilitu. Potrebujeme rozvoj.

Stretli ste sa niekedy s Lukašenkom?

Nie.

Ani pred voľbami?

Počas predvolebnej kampane som nahrala video a vyzvala som všetkých kandidátov do debaty. Ale žiadny z nich neprišiel.

Čo by ste mu povedali, keby sa teraz zjavil tu vo dverách?

Prepusť politických väzňov, ukonči násilie a mysli na krajinu, nie na seba.

Vo väzení je stále aj váš manžel. Máte možnosť s ním nejako komunikovať?

Komunikujeme cez právničku. Ale pred týždňom prišla o licenciu. V Bielorusku to je bežná praktika. Ak právnik obhajuje politického väzňa, len tak mu zrazu odoberú licenciu. Naša právnička je veľmi skúsená. Po dvadsiatich rokoch praxe vraj zrazu nekorešponduje s naším právnym systémom a nesmie viac vykonávať svoje povolanie. Máme ďalšiu právničku, a tak pokračujeme. Čo sa týka manžela, dostávam veľmi limitované informácie o jeho zdraví, nálade, čo dostáva na jedenie. A to je všetko. O jeho takzvanom súdnom procese nie.

Ako to?

Lebo právnik podpisuje mlčanlivosť. Je to považované za tajné. Proces môjho manžela sa neodohráva v budove súdu, ale priamo vo väzení. Aj procesy na súdoch sú neverejné. Režim nechce, aby uväznení inšpirovali ďalších. Chce ich umlčať, ukryť. Chápe, ako by ich odkaz medzi ľuďmi rezonoval. Ako keď sa Maša Kalesnikavová usmievala, tancovala, ukazovala symbol srdca dokonca aj z väzenskej cely. Lenže ľudia už videli Mašu, Sergeja (Cichanovského - p­oz­n. red.), Viktora Babarika. Nezabudnú na to. Režim to nebude schopný násilím zastaviť. Násilím ľudí nedonútite, aby vás opäť mali radi.

Čo vám z Bieloruska najviac chýba?

Chýba mi všetko. Naozaj si veľmi želám vrátiť sa naspäť. Neviem si predstaviť, že by som navždy žila v inej krajine.

FOTO V GALÉRII

Ľutujete niekedy, že ste toto všetko urobili? Neželáte si občas vrátiť čas a žiť normálnym životom ženy v domácnosti a učiteľky angličtiny?

Z bodu, v ktorom som teraz, si nedokážem predstaviť, že by sme ďalších päť, desať, pätnásť rokov žili v Bielorusku v tej istej slepote. Samozrejme, to, čo sa tam deje teraz, je strašné. Nechcem ľudí vo väzeniach. Ale nemôžem povedať, že by som niečo urobila inak. Túto otázku si nesmiem klásť.