Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Do Kanady ju priviedla láska - jej manžel tam dostal prácu. Reportérka, ktorá písala pre poľský mienkotvorný týždenník Polityka, si chcela dať od novinárčiny pauzu. Nepodarilo sa. Dva roky zasvätila rozhovorom a štúdiu kontroverznej kapitoly kanadských dejín - kultúrnej genocíde páchanej na pôvodných obyvateľoch. „Naša práca je skôr povolanie a keď vycítime tému, niet sily, ktorá by nás zadržala,“ komentovala svoje rozhodnutie napísať knižnú reportáž 27 smrtí Tobyho Obeda JOANNA GIERAK-ONOSZKOVÁ. „Kniha nie je len o tom, že niekto niekomu ublížil, ale aj o tom, ako si s tým ublížením poradiť. V týchto ťažkých časoch potrebujeme pravdu a nádej,“ povedala v rozhovore s MONIKOU MIKULCOVOU. „Tak ako pohľad do minulosti bol zlomovým bodom v dejinách Kanady, tak súčasné dianie je zlomovým bodom v našej spoločnosti. Som v Bratislave prvý deň a už počúvam, ako Slováci pomáhajú našim priateľom a utečencom z Ukrajiny.“

Kedy ste sa prvýkrát stretli s&nbsp;témou, ktorá v&nbsp;Kanade rezonuje už niekoľko rokov?

O&nbsp;existencii internátnych škôl som sa dozvedela od môjho uja lekára ešte pred tým, než som sa presťahovala do Kanady. O&nbsp;hrozných veciach, ktoré sa diali deťom, vedel už od 60. rokov minulého storočia. Bola však takým boľavým zubom, ktorý som chcela ignorovať tak dlho, ako sa dá.

Mám pocit, že o&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;školách dialo, Kanaďania vedeli už dávno. Len Kanada nevedela. V&nbsp;mnohých rodinách sú témy, ktorým sa, skrátka, vyhýbame.

Po konfrontácii s&nbsp;faktmi nie je ľahké sa modliť. Ako Poľka a&nbsp;kresťanka sa ťažko zmierim s&nbsp;tým, že krivdám na deťoch dochádzalo v&nbsp;tieni cirkvi. Nečudujem sa, že v&nbsp;Poľsku z&nbsp;nej veľa ľudí odchádza.

S&nbsp;veľkou pokorou a&nbsp;obdivom som sa pozerala na hrdinov tohto príbehu. Myslím, že by ho mali poznať aj čitatelia v&nbsp;Európe. Som veľmi vďačná, že aj na Slovensku siahajú po tejto knižke a&nbsp;sú ochotní zmerať svoje sily s&nbsp;obrovským zlom, ktoré sa páchalo na deťoch. V&nbsp;súčasnosti máme veľmi veľa informácií, ale málo vedomostí. Literatúra faktu nám pomáha usporiadať tieto informácie.

Aký bol váš prvý kontakt so smutnými hrdinami tohto kanadského príbehu?

Bolo to veľmi prozaické. Cestou domov som každý deň prechádzala okolo stanu, v&nbsp;ktorom bývali pôvodní obyvatelia. Svojím tichým protestom pred štátnou inštitúciou sa domáhali vypočutia. V&nbsp;Toronte bola veľká zima, mínus 30 stupňov Celzia a&nbsp;ľudia im tam nosili horúcu kávu či chlebíky. Nemohla som to ignorovať.

Survivor - preživší sa najprv nechceli so mnou rozprávať. Brali ma ako novinárku z&nbsp;Európy, z&nbsp;úplne iného sveta. Ľady sa prelomili, keď som im povedala, že žijem v&nbsp;Kanade, vychovávam tu deti a&nbsp;cítim zodpovednosť za to, ako bude vyrastať nová generácia.

Začala som sa s&nbsp;nimi stretávať, deliť o&nbsp;chlieb, ale stále som hľadala hrdinu, vďaka ktorému by sa dalo urobiť posolstvo, ktoré by malo širší kontext. Čakala som na neho rok. Našla som Tobyho Obeda, ktorého život je hotovým scenárom o&nbsp;úpadku a&nbsp;nádeji.

V&nbsp;roku 2017. Vtedy už Kanada vedela, čo sa dialo v&nbsp;internátnych školách s&nbsp;deťmi pôvodných obyvateľov, už to nemohla skrývať. Ale ako spoločnosť sa snažila urobiť ešte krok k&nbsp;odpusteniu a&nbsp;vyrovnaniu s&nbsp;minulosťou. Bol to rok, v&nbsp;ktorom sa oslavovalo 150. výročie založenia Kanady a&nbsp;k&nbsp;narodeninám si dali zrkadlo, aby sa pozreli, kým naozaj sú a&nbsp;kým nechcú byť.

Bolo ťažké získať si Tobyho dôveru a&nbsp;vrátiť sa s&nbsp;ním v&nbsp;spomienkach do minulosti?

Áno, bolo. Kontakt som zohnala cez advokáta Stevena Coopera, ktorý je národným hrdinom. Vďaka nemu preživší získali od Kanady ospravedlnenie.

Toby chcel rozprávať svoj príbeh. Aj takto sa rozhodol zachrániť ďalšie generácie pred utrpením. Pri každom stretnutí súhlasil s&nbsp;tým, že sa bude opäť vracať do školy, v&nbsp;ktorej prešiel takým veľkým utrpením.

Príbeh odpustenia však nie je len príbehom tých preživších, ale aj Kanaďanov, ktorí sa za nich postavili a&nbsp;povedali: Dosť! Som presvedčená o&nbsp;tom, že každý národ má také momenty, keď sa môže rozhodnúť, že niečo zmení, že sa chce správať inak, ako sa správa, a&nbsp;vyjadrí nesúhlas s&nbsp;tým, čím je.

O&nbsp;Tobym ste vedeli už predtým, než ste sa spojili so Stevenom Cooperom?

Áno, chcela som sa stretnúť práve s&nbsp;ním. Vo všetkých médiách sa objavila fotografia, ktorá je aj na obálke slovenského vydania knihy. Premiér Justin Trudeau na nej Tobyho objíma. On je vlastne tou osobou, prostredníctvom ktorej vláda a&nbsp;premiér požiadali obete a&nbsp;preživších o&nbsp;odpustenie.

Tobyho život sa začal v&nbsp;pekle, ale je tam prítomné aj to zmierenie. V&nbsp;jeho príbehu je všetko, čo potrebujeme na tom hroznom príbehu pochopiť.

Ale poviem vám jedno tajomstvo: To nie je kniha o&nbsp;Kanade, ale o&nbsp;násilí a&nbsp;o&nbsp;tom, ako ho môžeme zastaviť. Je to metafora, ako sa dobrí ľudia pokúsia a&nbsp;aj dokážu zastaviť zlo.

Neskončilo sa teda zatvorením škôl, ale až teraz postupným zmierením?

Áno. Myslím si, že skutočnými hrdinami knižky nie sú len preživší, ale aj ľudia, ktorí sa rozhodli postaviť a&nbsp;zachrániť budúce generácie. Obetujú veľa energie na to, aby rozprávali o&nbsp;svojom utrpení, hovoria, že sa narodili preto, aby sa postavili proti násiliu a&nbsp;zastavili ho.

Pre mňa ako reportérku a&nbsp;čitateľku je vzrušujúce, že sú to skutoční ľudia, ktorí stále žijú, dajú sa nájsť na Faceboku, vypátrať. My sa tu dnes rozprávame v&nbsp;príjemnej kaviarni v&nbsp;Bratislave a&nbsp;Toby Obed a&nbsp;ďalší preživší teraz niekde rozprávajú tie svoje príbehy.

Vy ste sa však stretli aj s&nbsp;ďalšími obeťami.

Tých príbehov je veľmi veľa a&nbsp;majú spoločný refrén: násilie, ktoré na deťoch vykonávali kňazi a&nbsp;rádové sestry. Ďalšia dôležitá vec, ktorá ich spája, je to, že sú ochotní sa o&nbsp;svoje zážitky podeliť, aby pomohli sebe aj ostatným. S&nbsp;veľkou úctou sa klaniam hrdinom týchto príbehov. Napriek tomu, že sú veľmi kruté a&nbsp;ťažké, dávajú nádej.

Boli ste teda svedkom, ako sa Kanada mení?

Tie zmeny prebiehali na rôznych úrovniach. Napríklad na najpoužívanejšej bankovke - desaťdolárovke, za ktorú sa dá kúpiť chlieb, je podobizeň premiéra Macdonalda. Kanaďania sa rozhodli, že nechcú mať na takom často používanom platidle niekoho, kto vymyslel celý ten systém. Univerzita v&nbsp;Toronte zase nechcela viac nosiť meno ministra školstva, ktorý bol architektom internátneho systému vzdelávania.

Na torontskom filmovom festivale sa pred každým filmom premieta taká vsuvka, že táto krajina kedysi patrila inému kmeňu. Zmeny nastali aj v&nbsp;školách. Každé ráno hrajú kanadskú hymnu a&nbsp;potom spomínajú, že škola stojí na pôde, ktorá bola odobratá jej pôvodným obyvateľom. Takže dnes nikto, kto býva v&nbsp;Kanade, nemôže povedať, že o&nbsp;tom nevie. Informácie prichádzajú z&nbsp;rôznych strán, moja generácia sa o&nbsp;tom dozvedala z&nbsp;novín, mladšia generácia zo škôl. To ukazuje, že slobodné médiá a&nbsp;škola s&nbsp;otvorenou mysľou sú veľmi dôležité pre spoločnosť.

Akú úlohu v&nbsp;procese zmierenia zohral premiér Justin Trudeau?

Je jeho lídrom a&nbsp;tento proces si dal aj do volebného programu. Nie je to však len jeho dobrá vôľa a&nbsp;citlivosť, jednoducho to od neho Kanaďania vyžadujú.

Obrovský rozsah krivdy páchaný na deťoch spôsobil, že si už ďalej nemohli zakrývať oči. Podobne nemôžeme mlčať, keď sme svedkami vojny na Ukrajine.

Po objavení nových faktov však pobúrení ľudia v&nbsp;Kanade začali páliť kostoly. Niektorí kňazi obviňovali médiá z&nbsp;provokácie a&nbsp;manipulácie. Ako vnímate tieto reakcie?

Minulý rok v&nbsp;lete sa spoločnosť dozvedela, že na pozemkoch internátnych katolíckych škôl sa našli neoznačené hroby detí, ktoré zahynuli v&nbsp;škole. To, že chýba niekoľko tisíc žiakov z&nbsp;týchto inštitúcií, Kanada už dlho vedela, lebo sa to vyšetrovalo. Hroby sa však našli až teraz, preto mnohí obyvatelia krajiny obrátili svoj hnev proti cirkvi.

Poliakov žijúcich v&nbsp;Kanade sa útoky veľmi dotýkali. Napríklad, niekto oblial červenou farbou sochu pápeža Jána Pavla II. Myslím si, že by sme to mali chápať, keď sa dozvedáme o&nbsp;tisíckach detí zavraždených v&nbsp;školách. Smútok sa nerozlišuje podľa národnosti.

Poľsko je katolícka krajina. Ako ste sa vy osobne vyrovnali s&nbsp;cirkvou a&nbsp;jej zodpovednosťou?

V&nbsp;roku 2019, keď tam vy­šla moja kniha, vypukol škandál ohľadom zakrývania pedofílie v&nbsp;katolíckej cirkvi. Od toho momentu pociťujeme veľmi veľkú krízu vierovyznania a&nbsp;v&nbsp;Poľsku to znamená aj krízu v&nbsp;sebaurčení. Dnes ani tu nikto nemôže povedať, že nevie o&nbsp;zločinoch, ktoré kňazi páchajú na deťoch.

Kanaďania majú také príslovie, že môžete mať svoj vlastný názor, ale nemôžete mať svoje vlastné fakty. Po tom, ako som sa dozvedela o&nbsp;mechanizme násilia v&nbsp;cirkvi, rozhodla som sa, že nechcem byť súčasťou organizácie, ktorá dovoľuje také utrpenie. Pred dvoma rokmi som oficiálne požiadala o&nbsp;vylúčenie a&nbsp;kňaz, ktorý to prijal, mi potichu povedal, že rozumie.

Som presvedčená, že čím viac sa dozvedáme o&nbsp;svete okolo seba, tým viac vedomostí máme a&nbsp;vedomejšie prijímame rozhodnutia.

Naozaj cirkev dodnes dostatočne vinu nepriznala? Aj hrdina vašej knihy spomína, že celý život čaká na gesto od pápeža.

Je to veľmi citlivá karta. Jednou z&nbsp;dôležitých postáv mojej knihy je katolícka cirkev, ktorá je hlavným pôvodcom násilia a&nbsp;naďalej dôsledne mlčí. Každý ďalší pápež o&nbsp;tom vedel a&nbsp;nič neurobil.

Prichádzali ospravedlnenia od konkrétnych kňazov z&nbsp;konkrétnych farností. V&nbsp;roku 2021 prišlo aj ospravedlnenie od episkopátu v&nbsp;Kanade. Ale bolo vypovedané veľmi potichu a&nbsp;po dlhých rokoch. Preživší, celá náboženská obec a&nbsp;kanadská spoločnosť čakajú na to najdôležitejšie - na ospravedlnenie od Vatikánu.

V&nbsp;roku 2018 kanadská vláda urobila nezvyčajnú vec v&nbsp;diplomacii - nieže pozvala, ale vyzvala pápeža Františka, aby prišiel do Kanady a&nbsp;oficiálne sa ospravedlnil. Vatikán však stále mlčí a&nbsp;rana nie je zacelená.

Dokázali sa obete po rokoch vyrovnať s&nbsp;traumami, ktoré sprevádzali ich detstvo?

Ani jeden z&nbsp;hrdinov, s&nbsp;ktorým som sa rozprávala, nebol schopný vyhnať zo seba démona, ktorého mu nasadili kňazi. Tie školy už neexistujú, ale stále vrhajú na tých ľudí tieň.

Aké následky na ich životoch tie rany zanechali?

Boli to deti, ktoré nikto ni­kdy nevzal na kolená, nepoznali láskavý dotyk. Nie sú schopné vychovať vlastných potomkov, nevedia, ako sa k&nbsp;nim majú správať. Trauma prechádza z&nbsp;generácie na generáciu. Nechcem ich však ukazovať len ako obete. Sú to ľudia, ktorí každé ráno prijímajú rozhodnutie, že chcú prerušiť ten kruh a&nbsp;kvôli svojim deťom sa od tej traumy oslobodiť.

Nie je to kniha iba o&nbsp;utrpení a&nbsp;násilí, ale aj o&nbsp;nádeji, že nemusím byť len tým, čo sa mi stalo. Mnohí z&nbsp;nás majú za sebou aj temné momenty, ale vždy je aj nejaké svetlo, a&nbsp;Kanaďania nám ukazujú, že sa dá na to svetlo vyjsť. Spevák Bono Vox zo skupiny U2 kedysi povedal: „Svet potrebuje viac Kanady.“ A&nbsp;ja sa pod to môžem podpísať.

Áno, lebo Kanaďania ukazujú, že občianska odvaha a&nbsp;úprimnosť pohľadu na seba samých je dobrým začiatkom zmeny.

Každý deň mi chýba, aj ich otvorenosť. Teraz však žijem v&nbsp;Poľsku, v&nbsp;Európe a&nbsp;snažím sa preniesť to, čo som sa naučila, sem k&nbsp;nám. Vidím, že aj moje deti, ktoré tam žili, si to stále pamätajú. Kanaďania nás naučili, že nemôžeme byť ticho, keď sa vedľa nás deje nejaké zlo.

V&nbsp;knihe ste však naznačovali, že domorodí obyvatelia kritizovali náš európsky romantický pohľad na Kanadu.

Mnoho čitateľov v&nbsp;Poľsku hovorilo, že si nevedia predstaviť, že toto sa mohlo diať v&nbsp;Kanade, v&nbsp;takej fascinujúcej krajine. Ale ani jeden nebol prekvapený, že sa to stalo rukou kňaza.

Snažila som sa, aby tá kniha bola objektívna, aby ukazovala vinu a&nbsp;mlčanie cirkvi, ktoré sú bez diskusie. Nechcela som však byť v&nbsp;nej viditeľná, lebo moje názory nie sú zaujímavé. Čitateľ sa musí sám vo svojej obývačke či spálni stretnúť s&nbsp;tými hrdinami a&nbsp;pocítiť ich utrpenie, konfrontovať sa s&nbsp;faktmi a&nbsp;urobiť si názor. Nechcem byť anestetikum proti bolesti.

Myslím, že dnes sa mení postava reportéra. Kedysi to bol niekto, kto vysvetľoval svet, dnes sami cestujeme a&nbsp;čítame, nepotrebujeme sprostredkovateľov.

Čo je teda podľa vás dnes úlohou reportéra?

Dosiahnuť to, aby sa čitateľ cítil nekomfortne. Našou úlohou je zničiť pokoj a&nbsp;zvoniť na poplach.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/tej-hroze-je-tazke-modlit-krivdy-detoch-pachali-tieni-cirkvi-vatikan-mlci" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Potom nám budú vyčítať, že prinášame negatívne správy…

Každá obnova, stavanie ďalšieho poschodia sa začína tým, že sa uprace stavba. Hodnotná literatúra faktu nám umožňuje na chvíľu sa zastaviť vo svete, ktorý trieli šialenou rýchlosťou. Teraz si môže každý čitateľ kedykoľvek overiť reportérovu pravdivosť. Mení sa jeho úloha, ale nie zodpovednosť. Mal by byť pokorný. Novinárčina je privilégium, ale aj služba. Mali by sme byť lojálni nielen k čitateľom, ale ak k hrdinom našich príbehov.

Po tej hrôze je ťažké sa modliť. Krivdy na deťoch sa páchali v tieni cirkvi a Vatikán mlčí!

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Po tej hrôze je ťažké sa modliť. Krivdy na deťoch sa páchali v tieni cirkvi a Vatikán mlčí!

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Smerák Blaha prirovnal ministra k psíkovi, tomu už praskli nervy a podal žalobu. Bude cvakať?

V boji proti Kremľu už zohral významnú úlohu jeden herec v prezidentskom kresle. Pamätáte?

Nič mu nedarujú! Sexuálna aféra stála princa Andrewa tituly, zaplatí milióny libier a ešte...

Óm Nadsamec opäť v akcii: Je stíhaný za znásilňovanie mladých klientok a hrdinom seriálu

Kollár nepomohol: "Som unavený bojom o prežitie," hovorí otec, ktorý sa sám stará o dvoch synov

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás