Medzinárodná organizácia Four Paws je proti tomu, aby akékoľvek zviera prežilo život v zajatí. No medvede zo zábavného priemyslu alebo z fariem na žlč sa nemôžu vrátiť do prírody. Preto pre ne budujú rezervácie s čo najprirodzenejšími podmienkami. Najbližšia je v Rakúsku, pri dedine Arbesbach neďaleko Sankt Pöltenu.

S Martinom Bauerom, ktorý zachraňoval zvieratá z pásma Gazy aj od nelegálneho albánskeho chovateľa, sa rozprávala JANA ČAVOJSKÁ.

Prečo vznikla organizácia Four Paws?

Začalo sa to v roku 1988. V Rakúsku ešte fungovali farmy na kožušinové zvieratá a Heli Dungler, vtedy mladý aktivista, rozbehol protesty a požadoval uzavretie tých fariem. Podarilo sa mu vyvolať verejnú diskusiu. Rakúšania nakoniec povedali, že také farmy nechcú. Ďalšou témou boli klietkové chovy, v ktorých žijú sliepky natlačené v hrozných podmienkach. Kampaň bola úspešná. Four Paws sa postupne stala medzinárodnou organizáciou. Rozšírila sa najprv do Nemecka, potom do Švajčiarska. Teraz pôsobíme v pätnástich krajinách a je nás viac ako päťsto.

Robiť kampane proti trpiacim kožušinovým zvieratám v Rakúsku a zachraňovať medvede a levy na druhom konci sveta je však úplne iná káva.

V Rakúsku sme postupne v štandardoch zaobchádzania so zvieratami dosiahli veľa. Nemáme klietkové chovy sliepok ani kožušinové farmy, zakázané sú šelmy v cirkusoch aj ich súkromný chov. Takže sme sa začali sústreďovať na problémy v ďalších krajinách. Najprv vo východnej Európe, kde bolo veľa šeliem v zajatí, napríklad v Bulharsku chovali tancujúce medvede na pobavenie publika. Po skúsenostiach s európskymi medveďmi sme začali uvažovať o projekte vo Vietname. Chceli sme pomôcť medveďom z fariem na medvediu žlč.

Ako?

Vždy sa snažíme o dobrý vzťah s vládou. V ázijských krajinách bez podpory vlády nemôžete nič. Vo Vietname sme od vlády dostali pozemok na vybudovanie rezervácie. Úrady pomáhali aj s konfiškáciou medveďov. Sme síce aktivisti, ale iní ako pred tridsiatimi rokmi. Nie sme už takí radikálni. Radikálnosťou sa ľudia často cítia dotknutí. Naše radikálne kampane jednoducho nepočúvali. Otočili sa, že to nie je nič pre nich. Naučili sme sa hovoriť s dôležitými ľuďmi, s politikmi, získavať podporu vlády. Bez nej by bol náš dosah limitovaný.

Na čo používajú v Ázii medvede na farmách?

Držia ich v malých klietkach a odoberajú im žlč. Odteká im cez katéter, ktorý majú neustále zavedený. Používajú ju v tradičnej medicíne. Vo Vietname je to už síce nelegálne, ale to tam nič neznamená. Dopyt je obrovský. A vymožiteľnosť práva až tak nefunguje.

Takže vláda už túto krutú praktiku zakázala?

Áno, ale stanovila prechodné obdobie na uzavretie fariem. Farmári ho potrebujú. Sú závislí od predaja medvedej žlče a nedokážu si zabezpečiť iné živobytie zo dňa na deň. Niekedy sa vzdajú medveďov dobrovoľne a volajú nám, či si ich môžeme prísť zobrať. Iní farmári nechcú medvede vydať. Vláda ich musí skonfiškovať. Niektorí farmári ich, nanešťastie, zabijú. Hovoríme im - Prosím, nezabíjajte ich, zavolajte nás a my ich odvezieme. No oni si povedia, že keď ich nemôžu mať, tak ich nebude mať nikto iný.

Miestni ľudia už chápu, že k zvieratám sa nemôžu správať tak zle? Alebo chcú svoje tradičné lieky a nič iné ich nezaujíma?

Oboje. Odoberanie medvedej žlče tam fungovalo odjakživa. Ale vietnamská spoločnosť sa mení. Ľudia majú lepšie životné podmienky, kvalitnejšie vzdelanie, kupujú si domácich miláčikov, práva zvierat sa stávajú témou.

Prečo ste sa rozhodli sprístupniť rezervácie verejnosti?

Lebo vzdelanie je kľúčom k zmene. Ľudia musia zvieratá vidieť a niečo sa o nich dozvedieť. Ale u nás je to iné ako v zoo. Návštevníkovi negarantujeme, že zviera naozaj uvidí. Naše výbehy sú obrovské a prirodzené, čo najviac sa podobajú krajine, v ktorej zvieratá prirodzene žijú. Je tam veľa miest na úkryt. Všetkých dvanásť našich rezervácií je prístupných za poplatok. Peniaze potrebujeme, pretože zvieratá musia jesť, treba platiť ošetrovateľov a údržbu priestorov. Ďalší rozdiel medzi nami a zoo je, že zvieratá neodchovávame. Podľa nás nemá žiadne zviera žiť v zajatí. Zachránené zvieratá však do voľnej prírody vypustiť nemôžeme. Nemajú inštinkty, nedokážu sa o seba postarať, veľa z nich je chorých.

Kde máte na prácu najkomplikovanejšie prostredie?

Vo vojnových zónach. Irak, Sýria, Gaza. Napríklad v Gaze sme v apríli zachraňovali päťdesiat zvierat zo zoologickej záhrady. Na zorganizovanie tejto akcie sme museli hovoriť s Izraelom, Jordánskom, Egyptom, palestínskou samosprávou a hnutím Hamas. Všetci si museli sadnúť za jeden stôl. To bolo zložité, keďže sú v hlbokom konflikte. Okrem toho sú to krajiny, kde všetko prebieha vágne. Sľúbia, že zajtra pre vás otvoria hranicu, no na druhý deň len myknú plecom a neotvoria. Veľa vecí nedávajú na papier, len dohadujú podaním ruky. V ázijských krajinách ako Vietnam a Mjanmarsko zas vláda všetko kontroluje. Vládne tam cenzúra. Neželajú si byť zobrazované v negatívnom svetle.

Martin Bauer: V organizácii má na starosti komunikáciu.
Martin Bauer: V organizácii má na starosti komunikáciu.
Zdroj: Jana Čavojská

Ako prebiehala záchranná akcia v Gaze?

Logisticky bola veľmi náročná. Vyjednávanie o otvorení hraníc a príprava zabrali mesiace. Izrael nakoniec súhlasil s otvorením hranice na tri dni. A upozornil nás, že ak o tri dni z Gazy nevyjdeme, zostaneme tam. Potrebovali sme veľa áut, kamióny, veľké klietky. Z Gazy sme nakoniec odviezli päťdesiat zvierat. Levy, hyeny, mačky, psy, líšky, vlky, exotické vtáky. Máme pobočku v Jordánsku a jednou z našich podporovateliek je princezná Alija. Z Jordánska sme mali kamióny a klietky. Prekročili sme hranicu do Izraela, čo bolo veľmi stresujúce. Cez Izrael sme prešli k hranici Gazy. Tam postupne otvoril hranicu Izrael, Palestína i Hamas a boli sme vnútri. Na naloženie zvierat sme mali tri dni. Vôbec sme nespali. Bola to práca na 24 hodín denne. Potom sme zamierili naspäť na hranicu. Hamas ju otvoril, palestínska samospráva tiež. V krajine nikoho sme klietky museli zložiť z požičaných palestínskych kamiónov, pretože tie nesmú vojsť do Izraela. Kamióny odišli naspäť do Gazy. Palestínska hranica sa zatvorila. Potom otvoril hranicu Izrael, vošli izraelské kamióny. Naložili sme klietky a mohli sme pokračovať v ceste do Jordánska.

Určite to bol stres nielen pre vás, ale aj pre zvieratá. Prišli ste o nejaké?

Žiadne zviera nezomrelo. Vždy máme so sebou veterinárov. Tí zvieratá vyšetria ešte pred prevozom, aby sme si boli istí, že sú dosť zdravé a silné na transport. Priebežne ich kontrolujú aj počas cesty. Nemôžeme ich uspať, lebo by mohli vracať a udusiť sa. Takže musia byť pri vedomí.

Aj počas cesty lietadlom?

Áno. Prepravujeme ich väčšinou bežnými linkami, v klietkach v batožinovom priestore vyhradenom pre zvieratá. Pasažieri v kabíne pozerajú filmy a pod nimi cestujú levy.

Nepýtali sa vás ľudia, prečo zachraňujete zvieratá a nie ich?

Túto otázku dostávame často. Prišli sme odviezť zvieratá, ale v Gaze žije 1,8 milióna ľudí uväznených na maličkom kúsku zeme. Aj pre nás bolo strašné vidieť to. Ale naša organizácia zachraňuje zvieratá. Situácia ľudí nám láme srdcia a veľmi by sme chceli všetkým pomôcť. No nie je to realistické a nie je to ani naša práca. Sme šťastní, že existujú iné organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom. V Gaze ľudia reagovali - Vďakabohu, že tie zvieratá budú žiť v lepších podmienkach. Sami od seba nám prišli pomôcť. To bolo veľmi príjemné prekvapenie.

Kam putovali zvieratá z Gazy?

Väčšina z nich je v našej rezervácii v Jordánsku. Dva levy išli do Južnej Afriky. Máme tam obrovskú rezerváciu Lions Rock s desiatkami levov.

Z Halabu v Sýrii ste zachraňovali zvieratá počas bojov.

Najali sme si na to špeciálnu bezpečnostnú službu. Jej ľudia sú ozbrojení a trénovaní na prevozy vecí do konfliktných zón a z nich. Museli sme ich naučiť, ako zaobchádzať so zvieratami, ako sa k nim priblížiť a ako ich naložiť do klietok.

Odkiaľ ste o zvieratách vedeli?

Z USA nás kontaktoval ich majiteľ. Ušiel zo Sýrie pred vojnou. O zvieratá sa v Halabe nemal kto postarať, tak nás prosil, aby sme ich odtiaľ dostali. Príprava ich záchrany trvala pol roka. Bolo tam trinásť zvierat, z toho päť levov a dva medvede. Tím ich vyviezol na dvakrát. Prvý raz stihli naložiť deväť zvierat a museli odísť, lebo sa blížila tma a bolo príliš nebezpečné zostať v Halabe dlhšie. Zvieratá zostali najprv pár týždňov v rezervácii v Turecku. Boli v hroznom stave, vychudnuté a vystrašené z bombardovania. Potom leteli do Jordánska. Let meškal našou vinou tri hodiny. Klietky sa pre kolieska nezmestili do lietadla. Museli sme ich priamo na letisku orezať.

Lietadlo na vás počkalo?

Bol to let Royal Jordanian. Už som spomínal, že princezná Alija je naša podporovateľka. Zavolala do leteckej spoločnosti a vybavila to.

Zložitá bola aj vlaňajšia záchranná akcia v Albánsku.

Je tam veľa čudných ľudí, ktorí naháňajú strach, a veľa korupcie. Robili sme veľkú záchrannú akciu levov, zebier a ďalších zvierat od majiteľa, ktorému ich štát skonfiškoval. Polícia nám sľúbila asistenciu. Policajti však neprišli. Bol tam iba majiteľ so všetkými bratrancami. Mal slnečné okuliare a jazvy po celom tele. Nechcel nás pustiť dnu. Volali sme ministerstvo. Poslalo špeciálne jednotky. Tie vyvalili bránu. Majiteľ sa rozzúril a začal byť agresívny. Odvoz zvierat trval dvanásť hodín. Celý čas na nás kričal a prichádzali ďalší čudne vyzerajúci bratranci. Keď sme konečne dostali zvieratá preč, prišiel za nami a s plačom nám ďakoval.

Fiakre, ťahané koňmi, patria k historickému centru Viedne. No jedna z vašich kampaní hovorí aj o tom, že v meste by nemali jazdiť.

Sú tam skôr pre turistov. Nemyslím, že by sa vo fiakri niekedy viezol nejaký Viedenčan. Chceme dosiahnuť zákaz práce koní, ak teplota presiahne tridsať stupňov. V centre mesta je betón, mačacie hlavy majú teplotu aj štyridsať – päťdesiat stupňov. Kone by mohli jazdiť v okrajových častiach centra s parkami, napríklad v Schȍnbrunne alebo v Prátri. Fiakre sú súčasťou viedenskej kultúry. Nežiadame ich zrušenie. Chceme len urobiť túto prácu znesiteľnejšiu pre kone. A vlastne aj pre ľudí, ktorí sa na fiakroch vezú. V centre mesta sú davy ľudí, hustá premávka áut a horúčava. Aj im by bolo lepšie niekde v tieni.

Nedávno ste sa začali zaoberať témou ilegálneho obchodu s tigrami. Vedú jeho stopy aj na Slovensko?

Česko, Slovensko a Poľsko sú krajiny, kde neexistujú oficiálne čísla o chovoch tigrov. Nikto netuší, koľko týchto zvierat sa skrýva v zadných dvoroch. No vieme, že tu tigre chovajú a potom ich zabijú a časti ich tiel rozpredajú do Ázie na prípravky tradičnej medicíny. V Česku sme sa stretli s prípadom, keď niekto chodil s tigrom na prechádzku. Je to však divé zviera. Tiger váži 350 kíl. Je agresívny a nemá nás rád. Ak ho aj chovateľ odmalička nosil na rukách, môže si spomenúť na svoje inštinkty a uhryznúť ho. Alebo aj zabiť. A tiger na ulici? Kde sa pohybujú deti? Utiecť môže kedykoľvek. Silu na to má. Je to teda aj maximálne nezodpovedné voči okoliu. V divočine zostáva posledných štyritisíc tigrov. Aký má význam, že ich odchovávame a potom zabijeme doslova na polievku? Ak nezačneme konať, o pár rokov tigre nebudú. Preto žiadame zákaz obchodu s tigrami v celej Európskej únii.

Aké ďalšie témy momentálne riešite v Európe?

Veľké zvieratá, ktoré ešte môžu vystupovať v cirkusoch v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku a Španielsku. Napríklad Francúzsko je pozadu, čo sa týka priaznivých životných podmienok pre zvieratá. Stále tam držia veľa medveďov pre zábavný priemysel. A zaoberáme sa aj farmárskymi zvieratami, chovanými v klietkach, dlhou prepravou zvierat v kamiónoch a záchranou pouličných psov a mačiek vo východnej Európe.

A celosvetovo?

Každý rok máme jednu prioritnú kampaň. Tento rok to je psie a mačacie mäso v Juhovýchodnej Ázii, hlavne v Kambodži, vo Vietname a v Indonézii. Psy jedia aj v Číne a Kórei, ale obchod s ich mäsom je organizovaný a chovajú ich na farmách. V Kambodži, vo Vietname a v Indonézii sú tie psy a mačky z ulice. Obchodníci dokonca kradnú psy ich majiteľom. Potom ich predávajú na trhoch. Zákazník si vyberie psa, pred ním ho zabijú a uvaria. Len v Kambodži a vo Vietname tak zabijú deväť miliónov psov a mačiek ročne. Miestni ľudia ich nejedia. Je to len pre turistov zo západných krajín.

Za ktoré zviera sa bojuje najťažšie?

Najväčšou výzvou sú farmárske zvieratá. Levovi v núdzi chce pomôcť každý. Ale krava alebo sliepka v núdzi? Ľudia si povedia: veď tie zvieratá jeme, tak kde je problém? Nechceme vidieť, v akých podmienkach žijú. Takže je ťažké dosiahnuť, aby nás ľudia počúvali. Nie sme vegánska organizácia. Chápeme, že svet funguje tak, že človek je mäso zo zvierat. Bojujeme za čo najlepšie podmienky pri chove týchto zvierat. Spolupracujeme s farmármi. Máme vlastnú pečiatku kvality. Dávame ju mäsu zo zvierat, ktoré mali dobrý život, prirodzenú stravu a bolo zabité čo najhumánnejšie. Naša kancelária funguje aj v Bruseli. Naši lobisti a experti denne hovoria o týchto témach s politikmi.

Cítite, že je to čoraz populárnejšia téma?

Áno. Ľudia nechcú jesť mäso zvierat chovaných v zlých podmienkach a vajcia z klietkového chovu, ktorý prináša utrpenie. Politici sa musia meniť spolu s voličmi.