Tip na článok
Thomas Beatie (44): Oficiálne prvý uznaný tehotný muž, ktorý porodil zdravé dieťa.

Tisíce transľudí na Slovensku: Musia prijať diagnózu mentálnej poruchy a podstúpiť kastráciu

Podľa prepočtov zahraničných výskumov sú na Slovensku tisíce transľudí.

Galéria k článku (7 fotografií )
Nie sú senzáciou: Spoločnosť a okolie neraz ťažko chápu jedinečnosť transľudí.
Už je sama sebou: Vysoká blondínka ako youtuberka pod menom Sob.mar. ka ľuďom ukazovala krok za krokom cestu od Mateja k Martine.
Chlapci neplačú: Film o ťažkom a krátkom živote Američana Brandona Teenu, ktorý sa narodil ako dievča, získal niekoľko Oscarov.

„TransFúzia komunikovala približne so 600 ľuďmi. Nie každý nás osloví a dovolí si byť sám sebou. Je tiež veľmi pravdepodobné, že transľudí stretávate bežne, ale neviete o tom,“ hovoria členovia organizácie na podporu transľudí.

S CHRISTIÁNOM HAVLÍČKOM (31) a so ZAROU KROMKOVOU (32) sa zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

Čo vás motivovalo založiť organizáciu TransFúzia?

Christián: Keď sme zistili, že sme transrodoví, cítili sme sa sami. V okolí sme videli iba ľudí, ktorým pri narodení pripísali pohlavie a oni v súlade s ním prežili celý život. Mnoho z nich, niekedy aj naši blízki, nám najskôr nerozumeli a odmietali nás. TransFúzia vznikla, aby spojila transľudí z celého Slovenska. Vytvorili sme pod jej hlavičkou online priestory, podporné skupiny a eventy a vybudovali transkomunitu, v ktorej sa ľudia vzájomne podporujú a informujú.

Christián Havlíček: Konečne má pocit, že niekam patrí.
Christián Havlíček: Konečne má pocit, že niekam patrí.
Monika Mikulcová

Zara: Do organizácie som vstúpila v roku 2015 a viedlo ma k tomu mnoho vecí. No najzákladnejšími dôvodmi boli vlastné skúsenosti s odmietavými postojmi a nedostatok informácií o transveciach. Keď som našla túto organizáciu a ľudí v nej, ktorých prácu si nesmierne vážim a vďaka nim som dnes omnoho lepšou osobou, stali sa pilierom v mojom živote. Odrazu som mala pocit, že niekam patrím a vnímajú ma ako človeka, nie ako niekoho chorého či divného, koho treba nejakým spôsobom opraviť.

Inakosť vždy bila do očí. S akými úskaliami sa najviac potýkajú transľudia?

Hlavným problémom je nedostatok informácií o nás samých. Informácií o tom, že tu sme a že sa ničím podstatným od iných ľudí nelíšime. Ľudia, ktorí nás nepoznajú, sa nás často boja, preto nás odmietnu. Toto odmietnutie môžeme zažiť v rodinách, školách, zamestnaní aj od tých, ktorí by mali pomôcť, teda od lekárov. Spomíname si na jednu konkrétnu situáciu, ktorá bola mimoriadne frustrujúca. Boli sme spolu s jedným mladým transchlapcom a jeho rodičmi v jeho škole. Lekár mu vystavil potvrdenie, že pre jeho najzdravší vývoj je vhodné oslovovať ho preferovaným menom. Riaditeľka školy nám namiesto podania ruky zabuchla dvere pred nosom a o tomto chlapcovi povedala slová, ktoré nechcem opakovať nahlas.

S čím ešte títo ľudia okrem nepochopenia okolia zápasia?

Christián: S neodbornou zdravotnou starostlivosťou. Na Slovensku nemáme vypracované postupy pre poskytovateľov, preto je zdravotná starostlivosť u nás často neodborná. Niektorí si naštudujú zahraničné zdroje, ale mnohí si myslia, že keď vyštudovali medicínu, majú patent na rozum. Transľuďom tento prístup veľmi škodí.

Zara: Najviac zápasíme s absurdnými požiadavkami lekárov a lekárok na nás. Majú nad nami moc a ja viem, že sa v tejto otázke často opakujem, ale v týchto chvíľach je situácia na Slovensku veľmi zlá. Venujem sa prioritne peer poradenstvu. Niekomu stačí zopár odpovedí, ale niekomu manažujem celú tranzíciu a je pre mňa absolútne neprijateľné, ak klienti či klientky odchádzajú od lekárov v katastrofálnom psychickom stave. Áno, som možno tvrdá, ale stojím si za týmto vyjadrením, lebo sme to my, kto vidí, čo sa s ľuďmi po návštevách u niektorých lekárov deje. A potom, keď v médiách vidím, ako sa niekto pasuje do roly najväčšej „odborníčky“ na „problematiku“ transrodovosti a klientov či klientky hodnotí prostredníctvom astrológie či znamení zverokruhu, chce sa mi povedať veľmi veľa vecí. Ale tie si zatiaľ nechám pre seba.

Zara Kromková: Konečne má pocit, že niekam patrí.
Zara Kromková: Konečne má pocit, že niekam patrí.
Archív

Majú na Slovensku transľudia ťažšiu situáciu než v iných krajinách?

Zara: Nestavala by som túto otázku tak, pretože na Slovensku máme aj pozitívne veci. Samozrejme, sú krajiny, ktoré považujeme za vzor, ale treba si uvedomiť, že môžeme mať aj výborne nastavený systém, no ak sa budú úradníci na matrikách, lekárky v ambulanciách či ľudia na uliciach na nás pozerať s dešpektom, šikanovať nás v školách alebo diskriminovať v práci, situácia sa nijako nezmení. Iba budeme de iure chránení, čo by sme v konečnom dôsledku mali byť aj teraz. Veď máme jeden z najlepších antidiskriminačných zákonov v Európe a napriek tomu čelíme diskriminácii v mnohých oblastiach života. Za dôležité považujem spomenúť, že Slovensko napríklad školským zákonom zakazuje zmenu dokladov o dosiahnutom vzdelaní, čím porušuje právo na súkromie.

Veci sa však aj na Slovensku menia. Minimálne je viac informácií a vyrastá nám generácia mladých ľudí, ktorí sa neboja o sebe hovoriť úplne otvorene a tiež poukazovať na problémy, ktoré ich trápia.

Na Malte či v Írsku, ktoré sú silno katolícke, je možné zmeniť si doklady na vami preferovaný rod či meno na základe sebaurčenia.

Christián: V krajinách, ktoré sú kúsok od nás, v západnej a severnej Európe, sa ľudia na školách učia akceptovať a učia sa rozumieť ľudským právam. V praxi to potom znamená, že dôraz sa viac kladie na to, ako sa človek správa, a podľa toho je hodnotený, nie na to, či má charakteristiku, ktorou sa odlišuje. V takých krajinách sa žije lepšie všetkým ľuďom, nie len transrodovým. Pre transľudí je to potom pochopiteľne ľahšie v rodine, v škole, v zamestnaní aj u lekárov. Mnohé z týchto krajín majú lepšiu zdravotnú starostlivosť a zmena dokladov je v týchto krajinách oproti Slovensku jednoduchá.

VIDEO Plus 7 Dní