Trest za Gorilu: Lex Haščák je tu preto, lebo šéfa Penty nevieme potrestať za to, za čo chceme

Kauza Threema by mohla Slovensko ovplyvniť k lepšiemu, no rozsah vplyvu Mariana Kočnera ho šokoval. Ide podľa neho o príznak rozpadu právneho štátu. Nadšený nie je ani z lex Haščák, zákona, ktorý má ovplyvniť podnikanie Penty v zdravotníctve a médiách. „Dnes stačí zakričať finančná skupina‘ a všetko ostatné je podružné. Potom prechádzajú aj veci typu bankový odvod, keďže proti nepopulárnym subjektom si možno dovoliť  čokoľvek,“ myslí si. O tom, či je lex Haščák v súlade so slovenskou ústavou, či je v poriadku zakázať na celých 50 dní pred voľbami zverejňovanie prieskumov, ale aj o Marianovi Kočnerovi sa s ústavným právnikom a bývalým politikom RADOSLAVOM PROCHÁZKOM (47) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

 

Čomu sa teraz venujete?

Advokácii, akademickej práci a rodine, to poradie sa strieda zo dňa na deň.

Spoločnosť teraz máta najmä kauza Threema. Prekvapilo vás niečo v mobilnom telefóne Mariana Kočnera?

To, čo sa našlo v Kočnerovom mobile, je príznak úplného rozkladu právneho štátu. V domácej politike momentálne neexistuje dôležitejšia úloha ako dôkladná obnova celého systému výkonu spravodlivosti, bez nej stráca na naliehavosti aj všetko ostatné.

Ako podľa vás Kočnerova Threema ovplyvní Slovensko?

Zatiaľ sa mi zdá, že by mohla Slovensko ovplyvniť k lepšiemu a naštartovať očistné procesy. Myslím si, že aj aktéri v justícii si uvedomujú neudržateľnosť toho stavu. Šok je obrovský a pýta si zásadnú odpoveď.

Ste advokát. Ako vnímate to, že sú do toho namočení sudcovia, prokurátori, advokáti? Dokonca je tam advokátka, ktorá vraj pre sudcu písala rozsudky.

Mňa šokoval rozsah vplyvu Mariana Kočnera. Medzi advokátmi, s ktorými sa poznám ja, mal vždy povesť nebezpečného a zlého človeka, ktorý svoj biznis postavil na šikanovaní a zastrašovaní. Veľa vecí sa keď nie vedelo, tak tušilo. V istom zmysle je to pre mňa satisfakcia, že sa na nejaké veci prišlo a vie o nich aj široká verejnosť. Na druhej strane je to frustrujúce a človek si kladie otázku, koľko takých menších Kočnerov ešte na súdoch a prokuratúrach vybavuje veci. To je pre človeka, ktorý sa v profesii vždy presadzoval len odbornou prácou, ťažký pocit.

Čo si myslíte o návrhu lex Haščák? 

Je úplne prirodzené, že politické strany prichádzajú pred voľbami s témami, o ktorých si myslia alebo dokonca vedia, že sú pre ich voličov dôležité. A je normálne, že tieto témy presadzujú spôsobom, ktorý im zaručí mediálnu pozornosť. To neprišlo ani to neodíde s lex Haščák, je to bežná súčasť politickej prevádzky. Ak sa však odborné výhrady ľudí so širokou kredibilitou v oblasti ústavného a európskeho práva ignorujú len preto, „lebo Penta“, a ak sa vecná debata nahrádza davovou psychózou, vzniká atmosféra, v ktorej už na ústave prestáva záležať. Dnes stačí zakričať „finančná skupina“ a všetko ostatné už je podružné. Potom prechádzajú aj veci typu bankový odvod, keď­že proti nepopulárnym subjektom si možno dovoliť čokoľvek.

Keby ste boli poslanec, hlasovali by ste za taký návrh?

Za návrh v tej podobe, v akej je predložený, určite nie. Mňa Pluska roky veľmi škaredým spôsobom prenasledovala a ubližovala mne aj mojej rodine, a dnes s ňou vediem dva nepríjemné súdne spory, takže by som mal plné právo cítiť satisfakciu, ak by jej štát siahol na podnikanie. Ale stavovská česť mi nedovolí zaprieť svoj odborný názor len preto, že ide proti väčšinovému vkusu, či kvôli osobnej pomste.

Čo tým podľa vás chcú navrhovatelia dosiahnuť?

Politické aspekty hodnotiť odmietam, ale celkovo to na mňa zo strany predkladateľov pôsobí ako kapitulácia: Jaroslava Haščáka ani po desiatich rokoch nevieme potrestať za to, za čo ho potrestať chceme, tak mu urobme zle nejako inak. Je to taká náhrada trestu za Gorilu, lenže to sa takto v republike, ktorá má ústavu a mieni ju brať vážne, robiť nedá.

Penta tvrdí, že návrh je protiústavný. Súhlasíte s tým? V čom konkrétne?

Niektoré časti sú v poriadku, ale tých bodov nesúladu je viacero. Dovolím si na ukážku vybrať dva. Jeden spočíva v tom, že návrh sa môže zásadne dotknúť aj osôb, pri ktorých na to neexistuje absolútne žiadny dôvod. Majiteľ lekárne, ktorý má zároveň štvrtinový podiel napríklad v stomatologickej ambulancii, dia­gnostickom laboratóriu alebo klinike plastickej chirurgie, príde o časť svojho podnikania, hoci na pomery v zdravotníctve nemá žiadny zásadný vplyv. Druhá vec, čo mi osobitne vadí, je, že fyzickým osobám sa pod hrozbou obrovskej pokuty kladú povinnosti, ktorých splnenie nemôžu samostatne dosiahnuť. To sa v právnom štáte nesmie.

O aké povinnosti ide?

Povinnosť predať alebo platiť likvidačnú pokutu. Ale keď chcete niečo predať, najmä keď to má byť obchodný podiel v hodnote možno desiatok miliónov eur, tak to sa nedá predať tak ako auto. Ak sa aj nájde kupec, môže tam byť napríklad obmedzená prevoditeľnosť akcií, môže to byť nadviazané na súhlas valného zhromaždenia alebo ostatných spoločníkov a tak podobne. Ten človek sa môže dostať do situácie, že to reálne nebude vedieť predať. Čiže to, či bude štátu platiť desaťtisíc eur každý deň, závisí od rozhodnutí iných osôb, ktoré on nemá ako nahradiť svojimi vlastnými. To sa takto v právnom štáte naozaj nedá. Mimochodom, zistil som, že to je vec, ktorá je na prvý pohľad zrejmá aj „neprávnikom“.

Myslíte, že obmedzenie krížového vlastníctva v zdravotníctve zákonom má nejaké opodstatnenie a bude vôbec fungovať? 

V rozsahu, v akom sa navrhuje, opodstatnenie nemá. Niektoré dôvody navyše pôsobia úsmevne, napríklad že sa tým obmedzí umelá spotreba liekov. Predovšetkým však platí, že ak dochádza k zneužívaniu dominantného postavenia, treba ho veľmi dôsledne a poctivo preukázať a následne preukázať aj to, že všetky existujúce nástroje, napríklad súťažné právo, na ochranu verejného záujmu a férovej súťaže nestačia. Faktické vyvlastnenie je vždy až posledná možnosť a vždy za náhradu. To splnené nie je.

Čo znamená náhrada pri vyvlastnení?

Je tu pomerne rozsiahla judikatúra, z ktorej vyplýva, že primeraná náhrada nemusí vždy dosahovať výšku trhovej ceny. To znamená,
že ak je splnená podmienka verejného záujmu a je legitímne to vyvlastniť, tak ten, komu sa to berie, nemusí dostať plnú cenu. Ale náhrada musí byť primeraná. A to je potom vec skúmania konkrétnych okolností.

Čo je verejný záujem?

Zdravotníctvo je oblasť, kde štát a zákonodarca majú väčšiu mieru voľnej úvahy pri určení toho, čo je verejný záujem. Je to spoločensky taká dôležitá oblasť, že zákonodarca má široký priestor definovať, čo je vo verejnom záujme. Tento verejný záujem však musí realizovať spôsobom, ktorý je primeraný a vecne súvisí so sledovaným cieľom. V dôvodovej správe sa hovorí napríklad o umelej spotrebe liekov či o zvýhodňovaní subjektov z vlastného holdingu. Na to však nepotrebujete niekoho zbaviť licencie, ktorú aj nadobudol, aj využíva v súlade so všetkými právnymi podmienkami. Pri vyvlastnení totiž platí, že ak možno verejný záujem ochrániť menej invazívnym a drastickým spôsobom, tak zákonodarca je povinný si ho vybrať.

Už tu bol zákaz zisku zdravotných poisťovní a skončil sa neslávne.

Zákaz zisku je iná téma. Myslím si, že peniaze, ktoré sa vyberú zo zdravotných odvodov, by sa mali do systému aj vrátiť. Ale tu ide o niečo iné. Tu sa zasahuje do osobnej sféry ľuďom, ktorí reálne ani nemajú na zdravotníctvo zásadný vplyv, a tým, ktorí ho majú, sa do práv zasahuje spôsobom, ktorý nespĺňa pravidlá. A keď si dnes väčšina povie, že vyhnať Pentu zo zdravotníctva alebo z médií je také dôležité, že to má mať prednosť aj pred ústavou, kde je záruka, že si to nebude hovoriť pravidelne? Mám skúsenosť, že veľa vecí, ktoré parlament robí pre nejaký aktuálny účel, sa nakoniec obráti proti tým, ktorí tú jamu kopali pre iných. Sami do nej padli. Legislatíva sa nemôže šiť na mieru niekoho konkrétneho. Musí sa robiť tak, aby platila pre každého za každých podmienok. Čo ma však najviac vyrušuje, je, že odborné výhrady sa odmietajú pseudoargumentáciou typu „lokaji Penty“. Nepodobá sa to náhodou na pseudoargumentáciu typu „Sorosovi lokaji“?

Často sa v tejto súvislosti spomína, že štát je ten, kto krížovo vlastní viacero segmentov v zdravotníctve, poisťovňu aj nemocnice. Nie je rozpor v tom, že súkromníkov sa to má týkať, ale štátu nie?

Štát má veľmi špecifickú úlohu a máme ústavou garantované právo na zdravotnú starostlivosť. Štát musí preberať nejaké záruky. Mne nevadí, že by sa na štát v nejakých prvkoch malo nazerať inak ako na súkromného investora. To by tak aj malo byť. Ale neznamená to, že podnikatelia v zdravotníckom sektore sú nevyhnutne nepriatelia a štát si voči nim môže dovoliť čokoľvek len preto, lebo jeden z podnikateľov má nejaký iný problém v minulosti. Problém, ktorý štát nebol schopný desať-pätnásť rokov vyriešiť.

Môže lex Haščák nejakým spôsobom zlepšiť zdravotníctvo či práve naopak?

Na debatu o tom, čo zlepší zdravotníctvo, nemám autoritu. To, kde ju mám nepochybnú, je ústavné a európske právo. A ten návrh odporuje viacerým ustáleným vrstvám rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu pre ľudské práva. V logike predvolebného zápasu sa tomuto pokusu dá rozumieť, len si myslím, že treba byť opatrný pred rezignáciou z odbornej debaty. Ak má byť nejaký legislatívny návrh imúnny proti vecným výhradám len preto, že smeruje proti nepopulárnemu subjektu, tak je to obrovské riziko práve pre právny štát. 

Čo sa týka obmedzenia vlastníctva médií, o čom ten návrh je?

Prístup ľudí, ktorí dodávajú tovary a služby štátu, k podnikaniu v médiách sa buď zakazuje, alebo sa podmieňuje súhlasom Protimonopolného úradu s návrhom opatrení na zabezpečenie redakčnej nezávislosti. Je to veľmi technická téma, takže opäť skúsim dva príklady. Vlastníkom médií sa ukladajú povinnosti, ktorých obsah je príliš neurčitý, čím sa vytvára priestor na aplikačnú svojvôľu a diskrimináciu, v zjavnom rozpore s mnohými rozhodnutiami Ústavného súdu SR. A medzi príjemcami verejných zdrojov sa rozlišuje bez nejakého zrozumiteľného dôvodu, napríklad akcionár dôchodkovej spoločnosti má mať obmedzenejší prístup k základným právam ako staviteľ diaľnic alebo majiteľ baní. Také rozlišovanie, ak by malo byť súladné s ústavou, by sa muselo opierať o nejaký dôvod, ktorý priamo súvisí s konkrétnym verejným záujmom. To tu chýba. Celkovo mi práve ten mediálny lex Haščák pripomína verejné obstarávania, ktoré sú vopred ušité na mieru konkrétnemu uchá­dzačovi. To sa, samozrejme, nesmie, a o to viac sa to nesmie pri obmedzovaní prístupu k zá­kladným právam. 

Nebolo by vhodnejšie konečne sa v tlačovom zákone zaoberať online médiami? 

Ústava nechráni právo na rozumnú, vhodnú a účelnú reguláciu. Aj zákon, ktorý je takpovediac hlúpy, môže byť z hľadiska ústavy úplne v poriadku. A naopak, aj vecne užitočný zákon môže byť v rozpore so základnými právami a slobodami. Tému online médií by som radšej nechal povolanejším. 

Má vôbec v čase internetu a korporácií zmysel regulovať vlastníkov médií? Čo si myslíte, čo je za touto snahou?

Vlastníci médií podliehajú regulácii a po­dľa mňa zmysel má. Myslím si však, že niektoré sociálne siete už dnes fungujú ako poskytovatelia mediálneho obsahu a absencia akejkoľvek regulácie ich podnikania je naliehavejší spoločenský problém ako to, že Penta vlastní pár tlačových titulov.

Ako sa v tejto súvislosti pozeráte na predĺženie moratória na volebné prieskumy?

To je príklad regulácie, ktorá je hlúpa a protiústavná zároveň. Ten nesúlad so slobodou prejavu je taký zjavný, že fakt netuším, na čo sa tu parlament spolieha. Asi len na to, že to Ústavný súd nestihne včas zastaviť.

Má Ústavný súd šancu to zastaviť do 50 dní?

Teoreticky má. Ale bude to natesno a závisí to aj od toho, kedy sa zákon dostane do Zbierky zákonov. Lebo prezidentka to môže napadnúť až potom, čo to vyjde v Zbierke. Ak to pustia v polovici decembra, bude to závisieť od toho, či budú ústavní sudcovia ochotní pracovať aj cez Vianoce. Keď áno, tak to stihnú do 10. januára, keď nie, môžu ho pozastaviť, aj keď už bude účinný.

Ale ten zákon vyzerá, že sa bude dať ľahko obchádzať.

Je to dosť nedbalo napísané, dá sa to relatívne v pohode obísť. Ale prečo by sa mali zákony písať tak, aby ich človek chcel obchádzať? Alebo ich musel obchádzať? Veď zákony majú byť zrozumiteľné, jednoznačné a rozumné. Povedať ľuďom, že nie sú schopní vlastnej úvahy, a teda nemajú právo 50 dní pred voľbami vedieť, ako a čo sa deje? Už aj 14 dní je podľa mňa zbytočne veľa.