Vyrastala v „asimilovanej“ rodine v Trnave a hoci ju rodina vždy podporovala, peňazí nemali. Vyštudovať právo jej pomohol kamarát, ktorý jej do knihy vložil peniaze zarobené cez leto v USA na to, aby nemusela premýšľať, či ísť pešo alebo si kúpiť lístok na MHD a byť normálnou súčasťou partie. Irena Biháriová bola dlhé roky tvárou neziskovky Ľudia proti rasizmu. Dnes je podpredsedníčkou Pro­gresívneho Slovenska (PS) a trúfa si na kreslo vicepremiérky pre ľudské práva. Teší sa z každého stretnutia, na ktorom „ukradne“ voliča kotlebovcom.

O zlyhaniach verejnej politiky vo vzťahu k našej najväčšej menšine, ale aj o práve a o prezidentke sa s IRENOU BIHÁRIOVOU (39) rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Ako sa máte v Progresívnom Slovensku? Fungujú u vás motivačné metafory o drogách? Bavíte sa na kauze?

Určite sa na tom nesmejeme, náš predseda to bral veľmi citlivo. Nikto sa na tom nebavil. Na druhej strane mám potrebu rozlišovať. Keď si uvedomím, čo všetko sa stalo za posledné roky na politickej scéne a my dokážeme týž­dne stráviť tým, že sa pohoršujeme nad niečím, čo niekto robil vo svojej mladíckej minulosti… To sa mi zdá trochu skrivodlivé.

Vedeli ste o tejto časti minulosti Michala Trubana?

Nevedela som, ale viete, v mojej generácii sa marihuana neberie ako nejaké príliš veľké tabu. Osobne som to nevnímala, že je to nejaká veľká vec či kauza. Je to súčasť jeho experimentovania v mladosti, nemalo to žiadne dôsledky do budúcnosti, do prítomnosti, nikomu tým neškodil. Nebrala som to tak, že by niekoho zradil, a tobôž nie, že by zradil mňa.

Aký vzťah máte s Michalom Trubanom?

Musím povedať, že dosť zaujímavý. Veľa ľudí má pocit, že sme dva protipóly. Hlavne keď sa vyťahujú jeho libertariánske názory. Kamoši mi niekedy zo žartu hovoria, preboha, ako môžete byť v jednej strane.

Aj vy poviete, ako každý straník, že je to najlepší predseda zo všetkých?

Miša som spoznala ako dobráckeho človeka. Nech to znie ako klišé, ale on je ten typ, ktorý sa nechvastá bohatstvom ani úspechom. Často je potichu solidárny a nech sa deje, čo sa deje, aj veľmi férový. Je odolná povaha.

Takže ste naozaj politička zbožňujúca svojho šéfa?

Nie, často máme odlišné názorové pozície. Nemáme to dané tak, že on je môj šéf a nekriticky budem brať všetko, čo vychádza z jeho úst. Vnútri strany prechádzame diskusiami, aj nám musel vysvetľovať, prečo prvýkrát nezvládol povedať o drogách celú pravdu, až po moment, keď nechcel byť celý život v pozícii, že musí zahmlievať vec, ktorá je vo svojej podstate banálna.

Kto vás dotiahol do politiky?

Ivo Štefunko.

Takže jeho skorá výmena Michalom Trubanom vám asi nebola po chuti…

K Ivanovi mám veľmi vrúcny vzťah, interne ho voláme Tatko Šmolko. Je tatko zakladateľ a je pravda, že v istej chvíli som jeho odchod vnímala s nostalgiou. V strane však zostal a Mišo bol prirodzená voľba. Jeho línia sa nevychyľuje od línie Ivana Štefunka, takže sklamaná nie som.

V politike ste od mája 2017. Stihlo vás za tie dva roky už niečo sklamať?

Nepovedala by som, že ma niečo sklamalo, lebo to slovo už hovorí o frustrácii. Ale, samozrejme, mám sínusoidy. To je normálne, nech by som bola v akejkoľvek strane či v práci. 

Neprišli ste zatiaľ na žiadnu špinu, ktorá by vás odradila?

Nie. Ale to by bol možno moment, keď by som zvažovala, či pokračovať a nechať sa do niečoho stiahnuť. Keď ma zlákal Ivo Štefunko, povedala som mu, že jediné, čo môžem priniesť, je môj čistý štít. Povedala som mu, že nemám peniaze, nebudem môcť prispieť na kampaň. Ak by som mala pocit, že môžem v strane o svoju povesť prísť, začala by som prehodnocovať zotrvanie.

Pred tým, ako ste sa pridali k PS, ste boli na materskej, mali ste krízu, či vaša práca pre Ľudí proti rasizmu má ešte zmysel. Takže do politiky z letargie?

Medzitým som ešte krátko externe pracovala pre Človeka v ohrození. Dlhodobo som si v mimovládnom sektore uvedomovala, že kampane proti extrémizmu alebo za nejakú dobrú vec niekedy nepomáhajú. Pýtala som sa, či to má zmysel. Mala som pocit, že mi je už samej trápne používať nástroje, ktoré mi mimovládka dávala, že nemôžem ísť ďalej. Boli príliš obmedzené vzhľadom na hĺbku problému. Hlavne, ak je reč o extrémizme. Lebo to nie je len problém rasistov, ale celkovo ľudí, ktorí sa dajú rôznymi ideológiami zlákať, nielen tých prvoplánových. Ani samu ma už nebavilo hrať to na rasistickú strunu.

Keď som sa blížila ku kostolu, vybil sa mi telefón, tak som sa tam motala, obzerala sa, kde sú. Vtom ma odchytil farár, čo tam snorím.
Irena Bihariová

Čo vás aktuálne živí? Ste platená ako podpredsedníčka?

Doteraz som nebola, ale práve dnes som vystavila prvú faktúru.

Je vyššia, ako zvykla byť v mimovládnom sektore?

Ani nie, možno o stovku.

Chcete byť vnímaná ako hlas Rómov v politike?

Nerada by som si osobovala túto pozíciu. Uvedomujem si, že som zvláštny typ Rómky. Etnicky som a som na to hrdá, aj som vždy mala potrebu zastať sa Rómov. Na druhej strane sa nerada štylizujem do roly niekoho, kto vojde do osady a automaticky si tam vie získať rešpekt. Ja som z mestského prostredia, vyrastala som viac medzi majoritou a určite by som sa nerada štylizovala do roly nejakej rómskej líderky. Keď sa v strane interne rozprávame o tom, či budem komunikovať tieto témy, tak sa tomu nebránim. Len to nie je môj cieľ.

Ten je aký?

Snažím sa posunúť od vnímania, že ak sú Rómovia angažovaní a ak sa objavia v politike, automaticky sú nositeľmi takzvaných rómskych tém. To je trochu nešťastné, fixuje to pohľad verejnosti, že šikovní Rómovia nie sú pre spoločnosť ani tak užitoční, ale aspoň sa starajú o tých svojich. A niekedy nás aj spoločnosť posiela - vy tu nemudrujte, choďte si poriešiť osady.

Irena Bihariová: „Keď som sa blížila ku kostolu, vybil sa mi
telefón, tak som sa tam motala, obzerala sa, kde sú. Vtom ma odchytil farár, čo tam snorím.“
Irena Bihariová: „Keď som sa blížila ku kostolu, vybil sa mi telefón, tak som sa tam motala, obzerala sa, kde sú. Vtom ma odchytil farár, čo tam snorím.“
Zdroj: Tony Štefunko

Ku ktorým témam teda inklinujete viac?

Mojou ambíciou je pokryť všetky liberálne ľudskoprávne témy menšín, takže práva LGBTI, občianska spoločnosť, boj proti extrémizmu a dezinformáciám. Chceli by sme obnoviť úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva, v ktorého gescii by mali byť práve všetky tieto témy. Ale to je v procese úvah a ešte stále na to hľadáme prieniky so Spolu.

Takže, keby vaša strana uspela v marcových voľbách, budete poslankyňa, ministerka, vicepremiérka?

Nechcem byť ministerka, páči sa mi úrad vicepremiéra pre menšiny a ľudské práva. Ale to je predčasné, stále sme v procese rokovaní so Spolu, nechcela by som znieť nejako opovážlivo. Ak sa dovtedy čokoľvek zmení a zistím, že by som sa tam necítila komfortne, určite si to rozmyslím. Som človek, ktorý si šesťkrát niečo rozmyslí, kým si trúfne. Nekreslím si nejaké miestečká.

Má podľa vás post splnomocnenca zmysel?

Inštitucionálne to má podľa mňa veľmi ťažké. O tom, ako by mohol mať sám zákonodarnú iniciatívu, aby mohol klásť rezortom úlohy, to sú práve veci, nad ktorými premýšľam. Ale v rámci možností, ktoré inštitucionálne momentálne tento úrad má, si myslím, že Abel Ravasz dnes robí dosť dobrú prácu. Výkon a výsledky úradu veľmi závisia aj od osoby splnomocnenca. A to je možno trochu nešťastné - keď je úspešnosť inštitúcie závislá  od konkrétnej osoby. Znamená, že samotná inštitúcia má deficit, ak splnomocnenec potom venuje množstvo času a práce na presviedčanie kolegov z rezortov, na spracovanie konkrétnej osoby s väčšími kompetenciami.

Viackrát ste ešte zo svojej predošlej pozície vystúpili proti Pollákovi. V čom bol ako rómsky splnomocnenej neúspešný? Len preto, že bol z opozície a nemal kontakty vo vláde?

Nemôžem to takto povedať. Nerada by som sa teraz stavala do pozície niekoho, kto mu ide robiť audit úradu. Poviem iba svoj názor a to, čo som mu vyčítala. Prekážalo mi, že v začiatkoch nabiehal na populistický naratív majority. Ak si pamätáte, vydali nejaký manifest, myslím, že sa to volalo Rómska cesta. Obsahoval 10 téz, ktoré prezentovali kriminalizujúci jazyk, vychádzali z premisy, že Rómovia parazitujú na dávkach a treba to riešiť. Hoci v tom čase, teda v roku 2012, sme mali dáta z terénneho prieskumu OSN o situácii v osadách. Hovorili, že sa tam naozaj nekoná dávkový blahobyt. Mne sa zdalo zbytočné a škodlivé, že živil mýty a znovu vyrábal verejnú politiku, ktorá vychádza z mýtov.

To sa im podarilo?

Áno, to je ten slávny zákon o dávkach v hmotnej núdzi, ktoré si musia dotknuté osoby odpracovať, navyše má veľa nášľapových mín. Ľudskoprávnych aj praktických. To som mu mala za zlé.

Čo kvitujete Ábelovi Ravaszovi?

Ak hovoríme o komunikačnej úrovni, od neho som nikdy nepočula ani len jemne populistický jazyk. Ak sa pozriete na typ národných projektov, ktoré rozbehol, mám pocit, že nad tým rozmýšľa komplexne vrátane iniciatívy s povinnou predškolskou dochádzkou.

Priniesol vôbec niekto v tomto úrade skutočne dobré nápady?

Myslím, že ohľadom tohto úradu existuje trochu nedorozumenie. Aj dnes verejnosť možno očakáva nejaké brilantné riešenie, ktoré by sa objavilo. Situácia je však trochu iná. Riešenia a opatrenia, ktoré by mali šancu uspieť v teréne, sú dávno vymyslené a sú obsiahnutné napríklad v Národnej stratégii integrácie Rómov z roku 2011.  My dnes viazneme práve v tom, že nemáme dobre inštitucionálne nastavený systém, aby tieto opatrenia uviedol do praxe.

V čom je ten systém zle nastavený?

Štát delegoval množstvo svojich kompetencií na obce. Dnes tak nemá šancu, aby obce nútil či zaväzoval, že majú napríklad legalizovať pozemky. Štát, teda minister nemôže prísť za starostom a povedať mu - tu sú európske štrukturálne fondy, tu zmapuj pozemky, terén, priprav integračný plán, napíš projekt. Obce možnosti majú, ale nečerpajú sa, nezapájajú sa do nich všetky obce, ktorých sa to týka. Chýba nám tiež metodická podpora pre ne. Veľký problém je tiež, že ak aj starostovia chcú, majorita sa proti niektorým projektom - integrovanej škôlke, komunitnému centru - vzbúri. Starostovia sú tiež politici a chcú byť opäť zvolení, málokrát si vyberú realizáciu projektu proti názoru väčšiny.

Hovoríte „majorita“. Inak tomu doma nepoviete? Bieli? Gadžovia? Ako vlastne Rómovia volajú „majoritu“?

Ako ktorí. Viem, že mnohí Rómovia v osadách hovoria gadžovia. To nie je hanlivé. Práve som bola na východe a ľudia mi hovorili, že u nich sa to používa ako synonymum sedliaka. V rómčine to však nemá hanlivý význam, len to označuje niekoho mimo rómskej menšiny. Niekedy sa používalo Neróm, ale tam došlo tiež k nedorozumeniu, lebo majorita si to zle vysvetlila. Počula som úvahy ako: „Keď Róm znamená človek, tak Nerómovia sú neľudia?“ Preto radšej hovorím príslušník majority, to je, myslím, korektné.

Nikdy sa nepovie „majorite“ Slováci, národnostne?

Nie, lebo to sa nevylučuje. Berie sa to občiansky. Všetci sme Slováci. Ani ja sama neviem povedať, či sa viac cítim ako Rómka alebo ako súčasť majority. V antropologickom zmysle mám rómske korene. Aj som zažila majoritu v situáciách, keď bola skrivodlivá, možno voči mne aj rasistická. Rovnako som ju zažila v situácii, keď to boli moji kamoši, keď to boli ľudia, ktorí mi pomohli, moji učitelia, koniec koncov, aj môj muž je súčasťou majority. To sa snažím vysvetľovať aj na školách, v diskusiách. Stokrát ste sa stretli v reštaurácii s Rómom, ktorý vás obslúžil, sestričku, ktorá vás ošetrila, a ani ste si nevšimli, že sú to Rómovia. Takže ste nemali zlú skúsenosť, až kým neprišla jedna zlá a vtedy sa to u vás zlomilo a utvorili ste si obraz o celej skupine.

Takže svoje „rómstvo“ nejako neprežívate.

Keby som si utvorila obraz o majorite na základe jednej zlej skúsenosti, nemohla by som s ňou žiť, neprežila by som, bola by som neustále frustrovaná. Keď si nabúrate myslenie, viete o dobrom aj o zlom, naruší vám to homogénny obraz o nejakej skupine.

Občas počúvame v spoločnosti negatívne reči o Rómoch, a keď sa ozveme, že máme rómske korene, priateľa či dieťa, ľudia argumentujú, že to sú iní Rómovia. Čo na to odpovedáte?

Neviem ako to myslia. V etnickom zmysle slova sa to nedá takto rozlišovať, v tom sme rovnakí. To, čo hrá rolu, je sociálne prostredie, ktoré vás formuje. Keby som sa narodila v osade, takisto môžem mať isté patologické návyky. A opačne, keby sa niekto odtiaľ narodil v mojej rodine, má úplne iné schémy prežitia. Matrix, v ktorom ste sa narodili, v ktorom žijete a v ktorom vnímate kauzality - ak neprídem do školy, bude toto, ak nepôjdu moji rodičia do roboty, nebude teplo, vyhodili by nás z bytu -, nás naučil chápať mnohé veci. Pre decká, ktoré sa narodili v osade alebo v nejakej sociálne poddimenzovanej rodine, platia iné schémy prežitia.

Rozprávali ste viacero zážitkov o rasizme voči vám osobne. Je nejaká skúsenosť, ktorá vás zasiahla viac ako iné?

Po rokoch, keď som už „vycválaná“, keď si človek myslí, že je obrnený, vždy môže prísť zážitok, ktorý vás dokáže vykoľajiť. Nie som ten typ, ktorý by začal robiť rodeo. Často radím iným, ako sa v podobných situáciách zachovať. Keď sa to však stalo mne, sama som sa cítila bezradná a niekedy som sa od hnevu aj rozplakala. Taký typ skrivodlivosti, aký som zažila nedávno, ma vždy dokáže zabolieť.

Išla som do kostola v Dúbravke, kde sme sa mali stretnúť s mužom, lebo som mu omylom zobrala kľúče a on bral dve malé deti zo škôlky. Po ceste som mu volala, nech ma počkajú v kostole, lebo bolo zima. Kľúče nemali, tak nech sa tam idú schovať. Keď som sa blížila ku kostolu, vybil sa mi telefón, tak som sa tam motala, obzerala sa, kde sú. Vtom ma odchytil farár, čo tam snorím. Vysvetlila som mu celú situáciu. Nie aby mi povedal, povedzte mi číslo, zavolám mu - v štýle pomôž blížnemu svojmu. On začal, že nech počkám, že on zavolá políciu, lebo vraj im pred mesiacom niekto ukradol svietniky. Najskôr sa mi chcel hrabať v kabelke, povedala som mu, že v žiadnom prípade. Nakoniec prišiel muž „majoriťák“ po kľúčiky a farár videl, že moja verzia sedí.

Na fotke: Irena Bihariová, právnička a expertka na extrémizmus
Na fotke: Irena Bihariová, právnička a expertka na extrémizmus
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Nosí sa tolerancia vo vzdelanejších kruhoch a rasizmus medzi chudobou?

Nie, takto to vôbec neplatí. Minimálne posledné roky. Práveže mám pocit, že často ľudia, ktorí si pamätajú éru socializmu a nejakým spôsobom vyrastali s Rómami - v školách, v práci - si pamätajú aj spolužitie. Možno majú väčšiu empatiu, lebo vedia, prečo sa tie väzby roztrhli. Pamätajú si transformáciu, ktorá Rómov uvrhla niekde inde. Zdá sa mi, že extrémizmus alebo minimálne zámer voliť tento typ politickej ponuky dnes už nie je o chlapcoch s vyholenou hlavou. Ide to naprieč celou vekovou, sociálnou aj vzdelanostnou štruktúrou.

Študovali ste právo. Venujete sa mu? Ak áno, v čom?

Doteraz si hovorím, že vyštudovať právo je hrozná výhoda. Aj pre politikov, pretože vás to ľahko „uprace“. Máte prehľad o fungovaní štátnej správy. Viete rozmýšľať o tom, aké sú jej mantinely. Rozumiete procesom v štáte. Zároveň ma škola bavila. Do tretice, najviac som vo svojej praxi využívala trestné právo - poskytovala som bezplatnú právnu pomoc obetiam extrémizmu.

Verili vám rodičia, neodrádzali vás?

Aj keď sme pomery nemali ideálne, čo sa financií týka, toto bolo niečo, čo viem, že aj keby mala ísť moja mama po žobraní - a v istej chvíli života naozaj kvôli môjmu štúdiu vypisovala nadáciám a ja som ju brzdila, že sa za to hanbím -, tak ma podporí. Ale na školu som sa nedostala na prvýkrát.

Nechceli ste ako dieťa alebo ako mladá veľa zarábať?

Vo vyšších ročníkoch vysokej školy som mala štipendium, takže to nebolo až také zlé ako v prvom a druhom, keď mi pomohol kamarát Igor. Potom som mala aj pôžičku, ale nikdy som nemala také móresy. Nepotrebovala som kabelky, drahé oblečenie, vždy sa mi páčilo „nezávislácke“ oblečenie. Nehovorím, že som bola nejaká skromná, peniaze som dokázala minúť na iné veci. Ale nefičala som na tom, že mám nejaký materiálny cieľ, ktorý potrebujem splniť.

Aj prezidentka, ktorá vyšla z PS, je právnička. Rozumiete si so Zuzanou Čaputovou?

Áno, dobre si rozumieme. Aj vďaka tomu, že sme boli obe právničky a z mimovládok, v mnohom sme na poradách držali spoločnú argumentačnú líniu. V niečom sme zas protikladné - ona je taká tá tichá sila a ja som skôr uvravená, počuť ma, veľa gestikulujem.

Zmenila sa od víťazstva vo voľbách?

Ani som s ňou poriadne nestihla byť. Čo je mi však sympatické, je, že má rešpekt pred kamerami. Nikdy nejde pred ne s tým, že ide niečo predstierať. Je vždy pripravená. V tom sme tiež podobné. Sme detailistky, nerady sa necháme na niečom nachytať. Občas sa nám smiali, že chceme urobiť z politickej strany vedecký inštitút. Viem, že ten rešpekt stále má a ne­chce sklamať.

Kvitujete zatiaľ všetky jej kroky?

Nebolo niečo, čo by ma vyrušilo. A to som typ, ktorý vie otvorene kritizovať vlastných.