V júli, len týždeň po 65. narodeninách, ktoré nestihol ani osláviť, prišiel nečakane o milovanú manželku. Bez varovania zomrela v spánku a našiel ju práve Otto. Zobudiť sa vedľa mŕtvej manželky by položilo aj silnejšieho chlapa a nie toho, ktorému srdce pracuje na tretinový pohon. Riešil to po svojom - práca, alkohol, cigarety, až kým neskolaboval aj on. Takmer šesť týždňov v nemocnici otočilo jeho vnímanie života a sveta o 180 stupňov. Veci, ktoré sa zdali dôležité, už dôležité nie sú. S OTTOM WEITEROM (65) sa rozprávala ANKA ÖLVECKÁ. 

Čím momentálne žijete? Prešli štyri mesiace od nečakanej smrti vašej manželky, speváčky Andrey Fischer (†47).

Platím, platím, platím... Na všetko som sa po smrti Andrejky vykašľal, priznávam. Potom prišiel takmer šesťtýždňový pobyt v nemocnici. Začali chodiť nielen účty, ale prvá, druhá upomienka. Riadne sa to nakopilo. Naraz mi volá technik z elektrární, že mi ide vypnúť elektrinu do penziónu, ktorý ešte stále vlastním v Kuchyni. Tak som ho prosíkal, nech nikam nejde, že to hneď vyrovnám obratom. Okamžite som to zaplatil a zahasené. Účty som predtým platil vždy načas, tak mi teraz vyšli v ústrety. Mám šťastie na ľudí, že pochopia a počkajú.

Weiter v júli tohto roku prišiel o svoju manželku Andreu.
Zdroj: archív, internet

Dnes som bol na pošte, myslel som si, že to vybavím za desať minút, tam milión ľudí, rozstupy, tak­že hodina a pol preč. Potom obchod, kde som sa zohol k spodnému regálu po sviečky, zakrútila sa mi hlava a ako som sa zachytil regálu, rozrezal som si ruku. Takto žijem.

Všetko sa na vás zosypalo.

A ešte mi doma exploduje, čo môže. Odišla mi kamera na vchodových dverách, v sobotu som mal elektrikára, pretože bola prasknutá, dostala sa mi tam voda a poškodila všetko. V kuchyni mám bodové svetielka, kde vypadol transformátor, takže tma v celej kuchyni a obývačke, zase elektrikár. Sám som prekvapený, ako to zvládam bez hystérie, v pokoji a pomaly systematicky dávam všetko do poriadku - niečo sám, niečo s pomocou.

Muselo to zájsť tak ďaleko, že ste hľadali útechu v alkohole a cigaretách?

Keď žijete s partnerkou, ktorá je o šestnásť rokov mladšia, celý deň pracujete, večer ešte píšete spolu scenár, ráno sa zobudíte a ona vedľa vás nedýcha - to by položilo aj silnejšie osobnosti, ako som ja. Zvlášť po tom, čo mi pred rokom skolabovalo srdce. Siahol som po tom, čo nikomu neodporúčam - alkohol, cigarety, kola, žiadna poriadna strava. Pre ďalší kolaps som sa dostal do nemocnice a dnes sa nestačím čudovať, aký som sa vrátil plný síl. Dokážem hovoriť o Andrejke bez plaču a bez toho, aby som siahal po alkohole.

Takže whisky by sme vo vašom dome ťažko hľadali?

Nájde sa. Pred pár dňami som mal doma robotníkov, ktorí mi zazimovávali záhradu, nalieval som im aj whisky, aj kolu a absolútne nič to so mnou nerobilo. Nebolo mi to ani odporné, ale ani som nemal chuť dať si s nimi.

Alkohol ste už zo života vytesnili. Ako je to s cigaretami, boli ste tuhý fajčiar?

Aj s tým som sa rozhodol skoncovať. Hoci som fajčil, vadilo mi, keď som v poslednom období prišiel zvonka do domu a cítil v obývačke cigaretový smrad. Aj tak som si zapálil. Absolvoval som teraz jednorazovú odvykaciu kúru, kde mi pripojili na isté body niečo také, ako keď idete na EKG. Musel som vyfajčiť pol cigarety, ktorú potom hodili do nejakého stroja, skúmali sliny a vyhodnotili ich. Stroj potom vytvoril čip, ktorý som niekoľko dní nosil na tele. Myslím si, že toto je skôr podporná činnosť, funguje tak na tridsať percent, a ostatné je v mojej hlave.

Na rozdiel od alkoholu mám na cigarety stále chuť, piť kávu bez cigarety je takmer nepredstaviteľné. Zaháňam to napríklad jablkom nakrájaným na plátky či iným ovocím alebo idem von a niečo robím. Žiadna zázračná mašina, hlava je najpodstatnejšia.

DO IZBY NECHODÍ Ukázal dvere miestnosti, kde zomrela jeho manželka Andrea Fischer.
Zdroj: Instagram

Dom ste budovali spoločne s Andreou, všade je aj jej rukopis. Neuvažovali ste zbaviť sa ho a odísť niekam?

Pred predchádzajúcim životom a spomienkami neutečiete. Nie, paradoxne si uvedomujem, že nejde o dom, ale o Andrejku. Keby som išiel do hotela alebo do iného domu, všade by som ju videl, pretože sme boli nonstop spolu. Spolupracovali sme, boli sme partneri. Podarilo sa mi jej veci odložiť, aby neboli na očiach, prestaval som nejaké nábytky, porobil zmeny. Dokonca dokážem spať v našej spálni, ale, samozrejme, vždy tam bude so mnou. Mám tu peknú záhradu, ktorú sme budovali, výhľad na ňu ma upokojuje.

Nie, neplánujem odísť, je to priam vysnívané bývanie na konci ulice, kde mám pokoj, ticho a všade, kde potrebujem, blízko. Každý deň zapálim sviečku, bezpečne v skle, aby mi nezhorel dom, niekedy mi vyhŕknu aj slzy, ale život ide ďalej. So smrťou blízkeho sa musíme vyrovnávať všetci, či sú to rodičia, partneri. Ak sa vám niečo podobné stane, neostávajte sami, majte pri sebe niekoho, pretože cez deň to ide, ale večery a rána sú strašné. A potom fľaša a cigarety. Samota je v tomto prípade najstrašnejšia.

Spomínali ste, že v dome ste sa rozhodli pre veľké upratovanie.

Neustále sme boli na cestách alebo v štúdiu či v kancelárii, makali na scenároch, kolotoč, ktorý nemal konca-kraja. Samozrejme, doma sme upratovali, ale len zbežne povysávali, utreli prach, vytreli podlahy a keď som sa vrátil z nemocnice, prvá mi padla do oka špajza, aká je natrepaná rôznymi vecami, plné regály všeličoho.

Tak som sa pustil do toho, všetko vyniesol von, pretriedil, zaplnil do polovice kontajner potravinami po exspirácii. Niekoľko darčekových súprav alkoholu, kávy s pohármi a so šálkami. Úplne nové, zabalené. Vyhodiť som to nechcel, tak som to vyložil na ulicu, nech si to zoberie, kto chce. Do pol hodiny všetko zmizlo, asi sedem kaziet. Teším sa, že niekto našiel nečakané darčeky. Mal som radosť aj sám, chodil som sa pozerať niekoľkokrát do špajzy, ako je tam krásne. A tak pomaly nasledovali ďalšie izby. Andrejkine šaty a topánky som len odložil do skríň, nechám to na jej mamičku, nech to zoberie, keď bude konečne môcť prísť z Brna, a urobí s tým, čo chce.

Stále ste majiteľom penziónu v Kuchyni.

Je na predaj, ale mám ľudí, ktorí sa oň starajú, aby nechátral. Chodím tam aj osobne pomerne často a mám na penzióne bezpečnostné zariadenie, ktoré ma upozorní na akýkoľvek pohyb.

Sedemnásť rokov žili v harmonickom vzťahu. Jej smrť OTTA položila.
Zdroj: Archív NMH

Nebránite sa žiadnej fyzickej práci?

Veľa vecí som si vždy porobil sám, no teraz, samozrejme, som na všetko sám. Padá lístie, denne treba pohrabať. Palmy som obaľoval, aby nezamrzli, potom idem na nejaký čas k papierom a počítaču, keď ma to omrzí, vybehnem zase von niečo porobiť. Nie chaoticky, ako som to robil, ale vždy si vytýčim jednu vec a tú dokončím. V pokoji, s prehľadom. Rovnako je to s papiermi, ktoré boli naukladané na stole, chytím, vybavím, založím do šanónu, nech sa k tomu nemusím vracať, krásne sa to čistí a čím ďalej, tým viac ma to baví.

Keď ste lietali z jednej vypredanej sály do druhej, trávili čas v aute, na benzínkach, napadlo by vám, že takéto maličkosti vám niekedy spôsobia radosť?

Ani vo sne. Môj život, to boli naozaj koncerty, scenáre, stále sme sa niekam ponáhľali. Aj dom sme zariaďovali za pochodu, najprv bola dielňa, potom kancelária a napokon spálňa. Asi dva roky sme nemali ani spálňu, to fakt.

Práca okolo domu a papierov je pre vás aj akousi terapiou z udalostí, ktoré ste zažili?

Zažil a stále zažívam, pretože sa to neskončilo. Teraz som bol zase v nemocnici - síce len dva dni, kde mi zavádzali hadičku cez ruku a rameno, lebo niečo sa im nezdalo na srdci. Kontrolovali mi cievy, sono, všetko. Srdce ide na 25 percent, čo je o tri percentá viac, ako bolo, ale stále je to zlé pod tridsať percent. Verím, že to stúpne, hýbem sa, naberám na svalovej hmote, pretože som mal veľmi labilné nohy, a už chodím relatívne dobre. Dokonca sám jazdím, čo je tiež oslobodzujúce. Predtým ma musel všade voziť švagor Janko, lebo ja som neudržal nohy na pedáloch.

Nemôžem vyskakovať, ale vďakabohu za to, že sa pomaly všetko zlepšuje. Uvedomil som si, že potrebujem aj pravidelnú stravu, normálne začínam deň raňajkami, obedy si nosím z miestnej reštaurácie, večere si robím sám a medzitým niečo malé zjem. Okolo dvanástej cítim hlad, čo predtým nebolo. V sobotu a v nedeľu si varím sám, väčšinou ryby, steaky a podobne.

Vaším živobytím je spev. Ako ste na tom so spievaním, čo vaša hlasová kondícia?

Vnútorne aj na hlase cítim, že som ešte slabý. Keby aj prišlo vystúpenie, tak žiadne skákanie do hľadiska či na debny nebude. Moje pohyby určite budú opatrnejšie. Nahrával som nejaké svoje sólové veci a hudobníci už majú podklady pre duetá, ktoré chcem naspievať - verím, že čoskoro. Plánujem spoluprácu so speváčkou Petrou Maxin, ale zatiaľ je to v štádiu príprav. V rámci hudby i textov chcem dávať von autorské veci. Zase mi začína byť krátky deň. Pretože kopa vybavovačiek, kopa práce v záhrade, aj psy sa dožadujú svojho času a chcem i tvoriť.

Nebojíte sa, že skĺznete zase do hektiky, v ktorej ste boli predtým?

Nie. Myslím si, že keď bude treba, dokážem odmietnuť aj vystúpenie. Nechcem už robiť „na otočku“ Bardejov, lebo na druhý deň ráno ma čakajú v štúdiu v Bratislave, aby som nahrával reláciu, a podobne. Celkom mám v hlave zrovnané, ako chcem ďalej žiť, lebo viem, kam ma to priviedlo a čo to so mnou urobilo. Mám v hlave dva nové projekty pre televíziu, treba však na to aj peniaze, takže pomaly.

Máte zrátané, o koľko koncertov a peňazí ste prišli pre koronu a potom udalosti, ktoré sa odohrali od júla?

Nie, ani sa tomu nevenujem, lebo by ma znova odviezla sanitka a tomu sa chcem vyhnúť. (Úsmev.)

Viete si predstaviť, že do vášho života by pomaly vstúpila nová žena, vznikol by nový vzťah?

O tom momentálne vôbec, ale vôbec neuvažujem. Prešli štyri mesiace, niekedy mám pocit, že sa udialo tak strašne veľa vecí. Od chvíľ, keď som sa tu len motal medzi cigaretami, fľašou whisky a kolou bez toho, aby som vedel, či je deň alebo noc, až po ten môj kolaps, dva pobyty v nemocnici. Aj teraz sa mi stane, že sa zobudím v noci o tretej, zídem dolu, uvarím si čaj, aj si poplačem pre Andrejku. S ľuďmi o nej dokážem hovoriť bez plaču, ale keď som sám, je to zase iná spomienka na ňu. Potom sa upokojím, vrátim do postele, zaspím a ráno už sa venujem pracovným povinnostiam.

Spevák Otto Weiter sa po smrti manželky Andrey Fischer a po vlastných vážnych zdravotných problémoch opäť začal venovať hudobnej tvorbe.
Zdroj: MATEJ KALINA

Som narodený v znamení Raka, pre ktorého je charakteristické, že potrebuje nežnôstky, dotyky, objatia. Tie mi, samozrejme, chýbajú. Môže sa však stať, že si na samotu zvyknem tak, že už navždy zostanem sám. Alebo príde čas, keď si uvedomím, že naozaj niekoho potrebujem, ale momentálne som zaujatý prácou okolo domu, papierov a vôbec mi v hlave nebehajú myšlienky na novú ženu. Cez víkend tu bola moja bývalá priateľka Radka so sestrou, obe majú rodinu, vychádzame dobre, ale na vzťah absolútne nemyslím.

Netajíte sa dobrými vzťahmi s bývalými partnerkami.

Až na jednu výnimku. Inak sa naozaj môžem pochváliť, že Milka, matka mojej staršej dcéry Andrey, so mnou komunikuje. Rovnako Radka, s ktorou sme mali blízko k svadbe ešte pred Andrejkou, je milá, má rodinu, ale viackrát za mnou bola so sestrou Mimou. Intenzívne sa zaujíma aj dcéra Nikola, ktorá žije v Amerike, píšeme si aj sme si volali. Viac ako so mnou je v kontakte so sestrou Andreou, takže vždy vie, čo sa deje. Mám naozaj skvelú rodinu aj švagra Janka a svokru Helenku, veľmi mi pomohli, podržali ma a sú tu stále pre mňa. Takže nemôžem
sa sťažovať.

FOTO z domu Otta Weitera, ako vyzerá dnes, nájdete v GALÉRII

 V ostatnom čase ste poskytli veľa rozhovorov, kde ste úprimne porozprávali o liečení na psychiatrii. Bola to vaša terapia?

Nie pre mňa. Skôr chcem pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii, lebo bolesť je obrovská, ak stratíte partnerku, zamestnanie, ak prežijete akúkoľvek životnú tragédiu. Som normálny človek z mäsa a kostí, ktorý nie je dokonalý, a nechcem zo seba robiť niečo, čo nie som. Možno to naozaj niekomu pomôže.

Prečítajte si aj: