Od Nežnej revolúcie sa začala písať nová kapitola našich dejín. Prvé roky slobody mali aj svoju odvrátenú tvár - drsnú, zbavenú istôt a bezpečia, s novými hodnotami. Niektoré aspekty sme si uvedomovali intenzívnejšie, na iné sme si postupne zvykali. Spisovateľ JOZEF KARIKA (41) venoval pätnásť rokov práce a života literárnemu spracovaniu obdobia, v ktorom sa rodila slovenská demokracia. V roku 2010 mu vyšla kniha V tieni mafie a veľmi rýchlo sa stala bestsellerom na Slovensku aj v Česku. Za 25-tisíc predaných výtlačkov získal platinovú knihu. Odvtedy uzreli svetlo sveta ďalšie romány, ktoré vytvárajú previazaný príbeh. Najnovší s názvom Čierny kruh uzatvára rozsiahlu mafiánsku ságu. O knižnej novinke, porevolučných rokoch, ale aj o tom, prečo sa necíti spisovateľom, sa s jedným z najúspešnejších slovenských autorov zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

O rodnom Ružomberku, ktorý vystupuje aj vo vašich knihách, hovoríte ako o temnom meste. Prečo?

Má veľmi špecifickú atmosféru. Obklopujú ho hory, je to bývalé priemyselné centrum, kde niektoré fabriky ešte fungujú, ale mnohé skrachovali, a to všetko vytvára také temné pro­stredie. Aj atmosféra je tam veľmi ťaživá, oveľa ťaživejšia než napríklad v neďalekom Liptovskom Mikuláši. Mám však toto mesto rád a za veľa mu vďačím, lebo práve atmosféra určitej temnoty ma inšpirovala a skoro v každom mojom románe vystupuje na pozadí aj Ružomberok.

Ako na vaše zobrazovanie Ružomberka v knihách reagujú domáci?

Veľmi to neskúmam, lebo žijem viac v Bratislave. Do Ružomberka chodím zväčša len písať. Mám veľmi rád okolitú prírodu. Je to tam inšpiratívne - v dobrom aj zlom, ale to je život.
Momentálne je mesto vo veľmi zlom stave, ale tento osud postretol na Slovensku veľa menších miest, kde kedysi boli rôzne fabriky. Mám odsledované, že to, čo sa deje v Ružomberku, deje sa väčšinou aj na celoslovenskej úrovni.

Vaša posledná kniha Čierny kruh, ktorá uzatvára mafiánsku sériu, vychádza v období 30. výročia Nežnej revolúcie. Kde bol Jozef Karika 17. novembra 1989?

Mal som desať rokov a v predsieni nášho bytu som počúval mamu s tetou, ako diskutujú o tom, či sa aj ony pripoja k protestom, ktoré sa rozbiehali. Vnímal som celú situáciu veľmi intenzívne, aj keď som dobre nerozumel, čo sa deje. Veľmi intenzívne si pamätám obdobie o desať rokov neskôr, keď sa lámal mečiarizmus, to som už bol aj protestovať.

Na čo ste sa najviac tešili?

Bol to obrovský nádych slobody. Mohli sme cestovať do Rakúska, čo sme hneď využili a išli tam na zájazd. Tešil som sa, že začali vychádzať nové knihy. Bola mi veľmi blízka filozofia, že človek môže snahou ovplyvniť svoj život. To bolo cítiť hneď krátko po revolúcii - každý s niečím podnikal, hoci väčšina skrachovala, lebo je to ťažké. Presvedčenie, že váš prístup k životu môže ovplyvniť jeho kvalitu, a nie nejaké plánovanie, štát, ale každý človek môže byť aktívny, to bol fantastický pocit.

Takto to však videli hlavne mladšie ročníky, mnohí starší ľudia si ťažšie zvykali na systém, v ktorom sa už mali spoliehať len sami na seba.

O tom je aj kniha Čierny rok, kde ukazujem, že tieto procesy pre celé vrstvy ľudí boli absolútne deštruktívne a nie každý sa na to dokázal adaptovať. Každý hľadal inú cestu - niekto legálnu, iný to legálne nedokázal a niekto to nedokázal vôbec a doba ho rozomlela. V mojich šiestich románoch je veľa osudov práve tých ľudí, ktorých to rozomlelo.

Kde ste hľadali inšpiráciu na tieto knihy?

Samotný román je fabulácia, ale skladá sa zo stoviek mikropríbehov, ktoré sú skutočné, či už to boli moji rovesníci, alebo iní ľudia z reálneho života. Možno preto tie príbehy vyvolávajú u čitateľov takú rezonanciu, lebo sú to komplexné spoločensko-kriminálne romány. Každý sa stal bestsellerom a získal zlatú či dokonca platinovú knihu. Myslím si, že je to práve preto, že esencia tej doby cez môj vlastný život je podaná úprimne.

AJ SPISOVATEĽ MÔŽE BYŤ HVIEZDA „Možno preto som úspešný, že sa nevnímam ako spisovateľ,“ hovorí populárny autor.
AJ SPISOVATEĽ MÔŽE BYŤ HVIEZDA „Možno preto som úspešný, že sa nevnímam ako spisovateľ,“ hovorí populárny autor.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Táto vaša viacgeneračná sága má vyše 2 300 strán. Kto vás najviac literárne inšpiroval?

Vladimír Mináč a Milo Urban mali takéto románové cykly a škoda, že sa táto tradícia po roku 1989 nerozvíja, neudržuje. Tak som ju chcel trochu oživiť.

Stali ste sa niekedy svedkom zločinu, prípadne ktorú udalosť zo svojho života považujete za najťažšiu či najdramatickejšiu?

Koncom 90. rokov boli bežné všelijaké šarvátky na diskotékach, vtedy sa to volalo - poď na férovku. Veľa sa bilo, prichádzali akčné filmy so Jeanom-Claudom van Dammom či Bruceom Leem a to som sa snažil zachytiť aj v knihách. Priamo sa ma nejaký mafiánsky zločin nedotkol. Ale pracoval som dlho v samospráve, takže taká sivá sféra je na Slovensku všadeprítomná.

Postavy a osudy z vašich kníh nie sú čierno-biele. Starý eštebák vzbudzuje istú ľútosť, z disidenta sa stal jeden z prvých mafiánskych bosov... Nebáli ste sa, že čitateľa zmätiete? Mám pocit, že dnes je spoločnosť značne polarizovaná.

Podľa mňa je úplne polarizovaná. Nejaký stred akoby sa zo spoločenskej diskusie aj z politiky vytratil. Samozrejme, sú veci, ktoré sú principiálne, kde neexistuje nijaký stred. Drvivá väčšina vecí v individuálnom aj spoločenskom živote je však aj o tých nuansách. Mám pocit, že u nás zaznieva už iba hlas extrému a z rôznych strán, aj z tej takzvanej extrémistickej a z môjho pohľadu občas aj z tej slušnej. Tak sa to vyhrocuje, že neviem, kam to ľudia chcú dotiahnuť.

Vo vašej najnovšej knihe Čierny kruh je celý príbeh vystavaný na osobných dilemách hlavného hrdinu Milana Ostrého. Môžete ich stručne opísať?

Je to asi univerzálna ľudská skúsenosť, že kým ide človek s davom, tak sa mu môže dariť. Milan Ostrý má veľké ambície a ide v zločineckom prúde, ale v momente, keď sa pokúsi z neho vybočiť, začne veľmi tvrdo narážať. Myslím si, že to je zásadná skúsenosť, s ktorou sa každý z nás v nejakej forme stretal. Napríklad ružomberský rodák Ľudovít Fulla, ktorý ma veľmi inšpiruje v umení aj v živote, hovoril, že koruna stromu, ktorú maľuje, je určená tisíckami jednotlivých lístkov. To isté platí aj o spoločnosti. Individuálny prístup každého z nás a riešenie dilem formujú konečnú podobu spoločnosti, v ktorej žijeme. Áno, musíme riešiť politikov, kriminálnikov, skorumpovaných úradníkov, je to dôležité, ale v konečnom dôsledku tvar koruny určuje každý z nás svojím individuálnym životom. Rozhodnutia robíme každý deň a tak ovplyvňujeme, v akej spoločnosti žijeme.

Narážate aj na Mila Urbana, ktorý urobil rozhodnutie tiež?

Áno, v Urbanovi je to krásne zosobnené. Aj keď mne sa páčia autori, ktorí, v úvodzovkách, nie sú len spisovatelia, ale vstúpili aj inak do diania, či už šťastným, alebo nešťastným spôsobom - väčšinou nešťastným. Mne sa zdá, že to pridáva ďalšiu rovinu aj do ich tvorby, a to nechcem glorifikovať Urbana ani Mináča, naopak, som k nim kritický, ale vnímam ich komplexne. Napísali vynikajúce veci, prečo to nepriznať? A, áno, treba povedať aj to, že v inej sfére zlyhali, že stáli na zlej strane. Keď je niekto šéfredaktor Gardistu ako Urban, to nie je len chyba, alebo keď sa Trnka rozpráva s Kočnerom, čo sme počuli, to nie je len zlyhanie, je to istým spôsobom zlo. Ale kde je tá hranica? Presne to ukazujem na Milanovi Ostrom, že keď vystúpite zo schematizmu do reálneho života, všetko je veľmi zložité.

V knihe používam motív čierneho kruhu, pretože sa naozaj motáme - ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci -, a je veľmi ťažké nájsť z neho východisko. Ktovie, či sa to vôbec dá.
V knihe používam motív čierneho kruhu, pretože sa naozaj motáme - ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci -, a je veľmi ťažké nájsť z neho východisko. Ktovie, či sa to vôbec dá.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Dá sa vôbec v takejto situácii správne rozhodnúť?

To je večná otázka!

Lebo z každého uhla pohľadu môže byť správne niečo iné...

Áno, lebo aj keby bol Ostrý zostal v zločineckej línii so Štarchom alebo písal knihy, ako chcel, nevnímal by to ako úplne správne rozhodnutie. Preto používam motív čierneho kruhu, pretože sa naozaj motáme - ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci -, a je veľmi ťažké nájsť z neho východisko. Ktovie, či sa to vôbec dá. Po časoch mečiarizmu prišiel nádych, že by sa už spoločnosť mohla zo všetkého dostať. Prešlo dvadsať rokov a mám pocit, že sme možno ešte vo väčšom bahne ako vtedy. Aj naša generácia - boli sme takí idealistickí a nejako nám tých dvadsať rokov pretieklo pomedzi prsty. A kde sme sa ocitli?

Ktoré porevolučné roky boli teda pre vás najkrajšie?

Mne osobne sa páčili roky 1998 - 2006, ale, ako sa ukázalo, aj tam sa dialo veľa svinstiev, korupcie a určite sa robili chyby. Ale to, čo sa mi na tom páčilo, bol nádych pravicovej filozofie, že v prvom rade je osobná zodpovednosť, individuálny prístup k životu a potom, áno, má štát pomáhať. Bol mi blízky princíp individuálnej zodpovednosti aj aktivity, ktorá určuje, akým spôsobom žijete. Ale možno je to dané tým, že som mal vtedy 18 až 25 rokov a to je ešte veľmi optimistické obdobie života, pritom na Slovensku bola enormná temnota. Veľa vecí vníma človek cez vlastnú optiku.

Hrdina posledného románu Milan Ostrý je vraj vaše alter ego.

Viac postáv v mojich románoch je moje alter ego, napríklad v tých prvých je to Michal Harvan, aj keď povahy týchto hrdinov sú protikladné.

Čo máte s Ostrým spoločné?

To, že som sa motal v samospráve, že som mal veľké ambície, čo sa mi do istej miery podarilo uskutočniť. Na druhej strane, každý chalan má vo veku dvadsať-dvadsaťpäť rokov veľa testosterónu a z toho pramenia túžby, ako byť veľký, presadiť sa a to všetko. Tento aspekt až neuroticky reprezentuje Harvan. Milan Ostrý, hoci je v románe mladší ako ja, reflektuje už iný môj aspekt, keď človek okolo štyridsiatky prichádza na to, že dosiahnuť niečo je fajn, ale hlavné hodnoty sa presúvajú inde.

Cítite sa občas osamelo ako on?

Žijem päť rokov so snúbenicou, nemám pocity osamelosti. Spisovateľ však musí pracovať so samotou, lebo v nej prichádza obsah, ktorý potrebuje spracovať. Takže keď idem do Ružomberka a tam niekoľko dní píšem, samotu určite pociťujem. Beriem to však ako pozitívne rozpoloženie. Chcel by som sa teraz viac zamerať na rodinné záležitosti, nie pracovať v takom tempe.

Uvažujete, že sa oženíte, založíte rodinu?

Áno, rád by som. Lebo som produkoval veľké romány vo veľmi rýchlom tempe. Mám ďalšie námety, ale nepremýšľam nad nimi, chcem si dať pár mesiacov pauzu, aj mentálnu. Osobný život je teraz určite priorita.

Nebude vám tvorba chýbať?

Neviem to posúdiť. Ale od dvadsiatich rokov som každý rok napísal jednu knihu bez prestávky, takže sa mi zdá prirodzené oddýchnuť si po dvadsiatich knihách. Baví ma aj veľa iných vecí.

Bol váš sen stať sa spisovateľom?

Nie, vôbec. Mňa zaujímajú aj iné sféry. Ani teraz to nie je môj sen. Teší ma to, venoval som sa tomu, ale bola to viac-menej náhoda aj šťastie, že romány zabodovali a umožnili mi desať rokov venovať sa iba písaniu.

Prečo ste teda začali písať?

Bola to forma sebareflexie, spôsob spracovávania tém.

Ani potom nebolo vaším zámerom stať sa spisovateľom?

Nie. Ani teraz to nie je.

V knihe používam motív čierneho kruhu, pretože sa naozaj motáme - ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci -, a je veľmi ťažké nájsť z neho východisko. Ktovie, či sa to vôbec dá.
V knihe používam motív čierneho kruhu, pretože sa naozaj motáme - ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci -, a je veľmi ťažké nájsť z neho východisko. Ktovie, či sa to vôbec dá.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Ale živilo vás to...

Áno, a zarobil som tak, že by som nemusel pár rokov pracovať.

Takže sa dá aj na Slovensku písaním uživiť?

Keď ste niekoľko rokov v prvej trojke alebo pätke najpredávanejších autorov, tak áno. Ale nechcem o tom hovoriť, aby z toho nebol titulok. Nerád sa chválim, ale, samozrejme, keď to vypočítate, sú to státisíce predaných kníh.
Baví ma aj biznis, takže keby som sa nemohol písaním uživiť, venoval by som sa niečomu inému, ale takto to dávalo zmysel aj z biz­nisovej stránky. Nebol to však nikdy môj primárny cieľ, hoci mi mnohí vyčítajú, že som komerčný autor. Prvých desať rokov som písal knihy v náklade tisíc kusov a bol som z toho uspokojený rovnako ako z Trhliny, z ktorej sa predalo stotisíc.

Museli ste si niečo odriekať?

Pri pohľade naspäť človek vždy niečo ľutuje alebo premýšľa, čo mohol spraviť inak. Možno to, že som si nezaložil rodinu. Ale mám štyridsať rokov, takže to neberiem ako nejakú tragédiu. Som zasnúbený a zatiaľ nám to klape, sme spolu šesť rokov. Ani som nemal bohémske autorské obdobia, že by som sa utápal. Som pomerne umiernený.

Študovali ste filozofiu. Ktorý mudrc či filozofická škola sú vám najbližšie?

Páči sa mi stoicizmus, filozof Seneca. Takže mi bolo jasné, že keď sa chcem venovať písaniu, musím mať nejakú sebadisciplínu a pracovať. Ale myslím, že je to tak v každej kariére. Je to prirodzené.

Čo by ste odporúčali tým, ktorí sa chcú stať úspešným spisovateľom?

Možno preto som v tom úspešný, že sa ne­vnímam ako spisovateľ. Keď človek začne o sebe uvažovať ako o spisovateľovi, tak sa okamžite objavia asociácie chudobný ako spisovateľ, bohémsky život, rozorvaný duševný stav... Potom podvedome musíte tieto formuly prekonávať. Som autor, to áno, ale mne je v zásade jedno, či by som písal knihy, robil scenáre alebo by som pracoval v múzeu. A to odporúčam tým, ktorí by chceli byť úspešní v písaní - vôbec sa nevnímať ako spisovateľ. Jasné, že ako skratku ten termín použijete, ale vnútorne sa človek nesmie tak vnímať.

Takže nie ste rozorvaný typ autora?

Vôbec. Keby som zajtra mal ísť na Liptov pestovať nejaké plodiny na farmu, tak úplne v pohode. Teším sa, že píšem, ale keby sa to zajtra skončilo, je to o. k. Dokonca keby som sa teraz vrátil do Liptovského múzea inventarizovať zbierky, tak by to bolo emocionálne nádherné povolanie. Nezakladám si na tom, že som spisovateľ. A to je dôležité, lebo to sú veci, ktoré ľahko idú do hlavy. A načo?
Aj tak si myslím, že za úspech vďačím šťastiu, dobrému načasovaniu, sebadisciplíne a troche talentu. Tým chcem povedať, že všetky oblasti, ktoré podliehajú ľudskému vkusu, sú ohrozené premenlivosťou. Poznám autorov, ktorí píšu lepšie ako kedysi a predtým predávali státisíce, teraz päťtisíc kníh. Je to v rukách fortúny podobne ako zdravie. Kontrola nad životom je ilúzia. Môžete robiť veci, ktoré k tej kontrole prispievajú, ale v konečnom dôsledku ju nad svojím životom nemáme a v umení už vôbec nie.

V jednom rozhovore ste povedali, že úspech oslňuje, oslepuje a ohlupuje. Takto sa s ním vyrovnávate?

Áno. Úspech je nebezpečný, jedna z najnebezpečnejších vecí spolu so slávou, ktoré môžu človeka stretnúť. Veď Seneca ďakoval bohom, že sa mu do určitého veku vyhla sláva. Na to je dobrá filozofia - dáte si to do nejakého kontextu. Bez toho človek veľmi rýchlo uletí, stratí prehľad o tom, čo je dôležité a čo nie. Mne pomáha stoicizmus. Úspech je len príjemný bonus, ktorý logicky bude zase vyvážený nejakými negatívami v živote. Ako príde, tak môže odísť. 

 

VIZITKA

Každý rok jedna kniha

Jozef Karika sa narodil sa 15. novembra 1978 v Ružomberku. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracoval v múzeu aj v televízii a ako autor debutoval v roku 2005 knihou Zóny tieňa. Nasledovali ďalšie tituly, napríklad Mágia peňazí, Brány meonu. V roku 2010 mu vyšla kniha V tieni mafie, ktorá sa stala bestsellerom na Slovensku a v Česku. Odvtedy sa autor teší veľkej priazni vydavateľov aj čitateľov. Jeho mysteriózny triler Trhlina z roku 2016 bol dokonca vlani sfilmovaný a stal sa víťazom Ceny čitateľov ANASOFT litera 2017. V týchto dňoch sa na pultoch kníhkupectiev objavila nová knižka Čierny rok, voľné pokračovanie bestselleru Čierna hra.