Dáta občanov treba chrániť aj pred štátom. Zavedenie registra účtov všetkých občanov aj firiem, aký navrhuje ministerstvo vnútra, je podľa neho snahou využiť tlak z oneskoreného prebratia európskej smernice. Vstup do registra by mala mať kriminálna polícia, policajná inšpekcia, finančná spravodajská jednotka, prokuratúra, súdy, Kriminálny úrad Finančnej správy, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo či ešte nevytvorený úrad na vyhľadávanie majetku. Ľahší prístup pri vyšetrovaní však bude mať svoju cenu, a to stratu ochrany súkromia. O rizikách takéhoto registra sa s analytikom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz RADOVANOM ĎURANOM rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Vláda chce mať prístup k zostatkom na našich účtoch. Prečo?

Za posledné dekády sa aj na globálnej, aj európskej úrovni prijalo veľa legislatívy, ktorá má zabrániť praniu špinavých peňazí. Toto je jedno z opatrení. Vlády tvrdia, že ak majú bojovať s praním špinavých peňazí, potrebujú mať prístup k informáciám o účtoch ľudí. Diskusia je, či to má byť prístup ku všetkým účtom a rovno aj k zostatkom na účtoch.

V čom spočíva vládny návrh? Nerobí z nás všetkých potenciálnych kriminálnikov?

Z nášho pohľadu je to uplatnenie princípu prezumpcie viny. Tým, že vláda chce mať prístup ku všetkým účtom, akoby občanom hovorila, že kto nič zlé nerobí, nemá sa čoho báť. Ale tento prístup sme mali za komunizmu a nedopadlo to dobre. Moderná spoločnosť je postavená na princípe prezumpcie neviny a to znamená, že aj verejná autorita musí vždy preukázať nejaký relevantný dôvod, prečo chce prekonať ochranu súk­romia, ktorú v modernej spoločnosti občanom priznávame. Čiže ak verejná autorita nemá odôvodnené podozrenie z páchania trestného činu alebo nekalej činnosti, mal by som byť pre ňu ako občan uzavretá pevnosť, kam nemá dôvod vstupovať. Nový register však prekonáva tento pohľad a vychádza z princípu, že niektoré organizácie na finančnej správe, prokuratúre, polícii by mali mať výrazne zjednodušený prístup k informáciám. A s tým sú spojené veľké riziká. Nezabúdajme, že policajné databázy sa rutinne používali na sledovanie politicky nepohodlných novinárov. Dáta občanov treba chrániť. A to aj pred štátom.

Polícia má prístup k účtom aj dnes, ak jej to odobrí súd. Nie je nápad s registrom „navyše“?

Z môjho pohľadu je to navyše. Už dnes existuje register, ktorý banky poskytujú exekútorom či notárom. Na báze takéhoto registra mohli mať prístup aj orgány verejnej správy. Ale z nejakého dôvodu sa to zastavilo a hovorí sa o úplne novom registri. K nemu by malo mať prístup oveľa viac úradníkov. Kontrola toho, kto si zisťoval informácie o mne, bude náročná, teda zneužitie údajov bude ťažké sledovať.

Ak je problémom komunikácia s bankami a zdĺhavý postup, nestačilo by zlepšiť tieto postupy a nie urobiť zásah do súkromia miliónov občanov?

To je prvá možnosť, ktorá každému rozumne uvažujúcemu človeku napadne. Tvrdiť, že spolupracujeme s bankami, ale trvá to 30 dní… No tak poďme nájsť takú formu spolupráce, ktorá bude trvať jeden alebo dva dni. V čase okamžitých platieb a mailov je to len vec dohody. To má byť tá prvá možnosť.

Odborníci sa zhodujú na tom, že ideme nad rámec toho, čo od nás chce Európska únia. Ako to majú iné krajiny?

Smernica Európskej únie nehovorí o tom, ako to Slovensko musí urobiť. Môžeme to urobiť podľa seba. Teda buď so širokým prístupom k účtovným zostatkom ako u nás, alebo spraviť register, kde budú len základné informácie o účte a jeho majiteľovi, bez zostatkov. A práve ten druhý model je rozšírenejší.

Únia nedávno schválila GDPR, veľmi sa bdie nad ochranou súkromia na internete. Nebije sa s tým slovenský návrh?

Myslím si, že tento filozofický konflikt sa prejavuje v mnohých oblastiach, kde vlády na jednej strane vypočujú žiadosť občanov na ochranu súkromia, na druhej strane veľmi rady zasahujú do správania občanov. To nemusí byť len zásah v podobe nahliadania na zostatky účtov, ale aj sloboda v spotrebe. Moderný sociálny štát sa snaží občana rôznymi obmedzeniami a opatreniami viesť k nejakému druhu správania. Čiže akoby odchádzame od toho, že každý nesie zodpovednosť za svoje správanie, k tomu, že je tu štát, ktorý sa má postarať o to, aby občan nekonzumoval alkoholické nápoje, aby si neškodil fajčením, aby chodil skoro spať a nepil sladené nápoje.

Pellegriniho vláda tiež chcela vidieť zostatky firiem, po tlaku návrh stiahli. Ako je možné, že súčasná vláda pretláča ešte niečo invazívnejšie?

Ako ekonóm na to neviem odpovedať. Prekvapilo ma, že pritvrdili týmto spôsobom. Učebnicové správanie byrokracie však je, že byrokrat sa snaží získať maximálnu možnú kontrolu nad občanom. Len čo verejná správa dostane možnosť rozšíriť svoju moc, hneď ju využíva. Bez ohľadu na to, kto tam momentálne sedí.

Čo môže hroziť, keď budú nepovolané osoby vedieť môj zostatok účtu?

Jedna vec je firemný sektor a druhý občania. Pri firemnom sektore je to zaujímavá informácia pre konkurenciu. Napríklad pri nedobrovoľnom prevzatí firmy a podobne. Tieto informácie sa môžu použiť aj na obchodné vyjednávanie. Toto si firmy teraz dobre strážia a, bohužiaľ, sme krajina, kde je momentálne vo väzbe bývalý šéf finančnej správy, hlavný predstaviteľ SIS, exprezident polície. Nemôžeme sa spoliehať na to, že môžeme dôverovať orgánom verejnej moci len preto, že sú to čestní ľudia a robia pre dobro spoločnosti. Preto potrebujeme mať kontrolu, nejaký ďalší pár očí, ktoré povedia, že tento dôvod na nahliadnutie na zostatok účtu je skutočne relevantný.

A čo v prípade občanov?

Tam je to ešte zložitejšie, lebo trestnú činnosť u nás pácha minimum ľudí. To sú jednotky percent, možno ešte menej. A vystavovať tých zvyšných 95 percent ľudí riziku, že sa niekto pozerá na ich zostatky, nie je primerané. Riziko je vyššie ako benefit. Pri zavádzaní nových pravidiel by mali postupovať opatrne. Keď už, tak najskôr by mali zaviesť register s opatrnejšími pravidlami. Ak preukážu, že to nefunguje a že na Slovensku sa točia miliardy eur ročne cez fiktívne firmy, môžu žiadať väčší prístup k údajom. Ale tento postup u nás nie je. To, čo sa deje, je snaha využiť tlak, ktorý vznikol oneskorenou transpozíciou európskej smernice na získanie ľahšieho prístupu pri vyšetrovaní. To sa dá chápať, ale má to svoju cenu, ktorá sa volá strata ochrany súkromia. Myslím, že by sa o tom mala viesť hlboká debata.

Má štát analytikov, ktorí by vedeli s takýmito získanými údajmi narábať? Či tam budú sedieť a analyzovať všetky účty, či sa na nich niečo mení, či Jožkovi Mrkvičkovi necinklo tento mesiac viac peňazí a je podozrivý?

Je to pomerne zložitá otázka. Na začiatku môžeme vychádzať z toho, že finančná správa, ktorá sa snaží odhaliť nejaký daňový podvod, napríklad karuselové obchody, do ktorých sa zapájajú desiatky firiem, si vďaka zostatkom na účte môžu poskladať obraz o tom, ako sa menilo vlastníctvo a ako išli platby. Verím, že vyšetrovatelia tieto veci ovládajú. Dúfam, že register sa nebude analyzovať plošne. Azda neklikne ministrovi vnútra každé ráno upozornenie, že Ďuranovi pribudlo na účte tritisíc eur, čo sa za posledné dva roky nestalo, a teda je v nejakej nelegálnej činnosti. Iba platí, že ak sa rozšíri okruh osôb, ktoré sa do registra dostanú, zníži sa aj latka vážnosti prístupu k informáciám. Ak doň môže ísť sto osôb, ktoré majú limitovaný čas, budú si dávať pozor na to, čo hľadajú. Keď ich bude tisíc, môže sa to skončiť využívaním informácií, hoci aj o celebritách.

Register má stáť tri milióny eur. Je to v momentálnej situácii, keď štát musí dotovať ľudí, ktorí stratili príjem, vôbec mysliteľné?

Myslím si, že by štát mal uvažovať v alternatívach. Tie nám dáva smernica. Štát si má spočítať, ktorá koľko stojí a ktorou získa naspäť akú hodnotu. Súčasný návrh je v pripomienkovom konaní. Uvidíme, ako sa k tomu postavia ďalšie ministerstvá. Verím, že sa nájdu také, ktoré si uvedomia prekročenie ochrany súkromia a že sa návrh podarí upraviť. Nielen obsahovo, ale aj nákladovo.

Predpokladám, že aj banky budú mať nejaké náklady.

Viem si predstaviť, že bude treba naprogramovanie dodatočných aplikácií, ktoré budú vyťahovať dáta z bankových databáz. Skôr sa však obávam, že toto bude ďalší aspekt, pre ktorý sa môžu investori rozhodnúť ísť do inej krajiny než na Slovensko. Keď budú vedieť, že verejná moc má prístup k takýmto dátam „za hubičku“, bez nejakého zložitého preukazovania opodstatnenosti, presunú svoju pozornosť na krajiny, kde je štandardom ochrana firemných a osobných údajov.