Pani prezidentka Čaputová je tiež na druhom brehu rieky, než som ja, a viac to nebudem komentovať. Profesor VÁCLAV KLAUS patrí medzi najväčšie a najvýraznejšie osobnosti v susednej Českej republike. Slováci si ho pamätajú hlavne ako ministra financií ešte v spoločnom ponovembrovom štáte, neskôr sa stal českým prezidentom. V súčasnosti sa venuje práci vo svojom Inštitúte Václava Klausa, ktorý organizuje prednášky, workshopy, semináre, konferencie, on sám aktívne prednáša doma i v zahraničí. Komentuje a analyzuje aktuálny vývoj nielen v Česku, ale aj vo svete a vyjadruje sa k zásadným ekonomickým, politickým i spoločenským problémom a otázkam súčasnosti. Na pôde svojho inštitútu poskytol exkluzívny rozhovor pre PLUS 7 DNÍ, ktorý viedol JOZEF HÜBEL.
Prezidentom republiky ste sa stali dvakrát a je o vás známe, že kritizujete priamu voľbu prezidenta. Prečo je vám bližší zastupiteľský systém voľby?
Myslím si, že náš systém vždy bol a vo svojich základných rysoch je ešte stále systémom nepriamej demokracie. Nie je to systém referend a podobných vecí a nemal by to byť ani systém priamej voľby starostov, primátorov, prezidentov. Som zásadne proti, pretože voľby sa potom stávajú nie politickým aktom, ale niečím podobným voľbe kráľovnej krásy alebo víťaza StarDance. Priama voľba je únik od politiky, ktorú chápem ako presadzovanie nejakých záujmov, jasne definovaných, jasne formulovaných, a to súťaž kráľovnej krásy jednoducho neumožňuje.
Predsa len sa ešte vrátim k jednému politikovi, ktorý v československých dejinách zohral významnú úlohu, k Alexandrovi Dubčekovi. V čase, keď ste boli vo federálnej vláde, sa Alexander Dubček stal po rehabilitácii predsedom Federálneho zhromaždenia.
Bolo podľa vás správne, že sa vrátil do veľkej politiky?
Mne sa Dubček zdal ako človek beznádejne stratený v istej minulosti, nechápajúci dobre, kde sa práve ocitol a čo táto doba vyžadovala. Keď v januári 1968 Dubčeka zvolili za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ja ako človek žijúci politikou, angažovaný v Ekonomickom ústave ČAV, som jeho meno počul prvýkrát. Nebol to niekto, od koho by som mal nejaké očakávania. My sme boli sklamaní, že nebol zvolený nikto z radikálnejšej skupiny.
Dubček nebol ťahúňom ničoho ani do januára 1968, ani medzi januárom a augustom 1968. Správal sa síce sympaticky, na rozdiel od iných sa usmieval, skákal do vody zo skokanského mostíka, čo zachytila jeho slávna fotografia, a bol to azda úprimný človek. Ale bol situáciou vždy skôr vláčený, než by stál nad ňou. Čiže ja som v jeho znovuzrodení v roku 1989 nevidel žiadny krok vpred. Pre mňa nebol partnerom či konkurentom. Pre mňa bol ťahúňom ekonomických zmien niekto celkom iný zo 60. rokov.
Kto?
Nepochybne Ota Šik. Mojím politickým cieľom bolo nedopustiť, aby ideológia šesťdesiatosmičkárov determinovala našu krajinu po novembri 1989. Šikovi som to jasne povedal, naliali sme si čistého vína a on na rozdiel od niektorých iných usúdil, že nemá zmysel, aby sa tu o niečo pokúšal. Potichu sa vrátil do St. Gallenu do Švajčiarska, kde aj v pokoji dožil.
Vráťme sa do regiónu strednej Európy. Vždy ste boli zástancom úzkej spolupráce krajín V4. Dnes význam tohto zoskupenia spochybňujú niektorí politici v Česku i na Slovensku.
V priebehu troch dekád existencie V4 vždy existoval niekto, kto bol v disente a nechcel sa zaťažovať ďalšími tromi krajinami, pretože si myslel, že mu to pôjde lepšie bez tejto „záťaže“. Dlhý čas to bolo Maďarsko. Na začiatku 90. rokov si Maďarsko myslelo, že vďaka prepusteniu množstva východných Nemcov cez svoje územie im to Helmut Kohl nezabudne a že preto budú mať obrovské výhody, čo na začiatku aj mali, takže sa nami nechceli zaťažovať.
Neskôr sa to rôzne posúvalo, „disentovať“ začalo Slovensko, trúfam si povedať kiskovsko-čaputovské. Dnes je disentom V4 Česká republika, pekarovsko-adamovská, to je dnes hlavný ničiteľ akejkoľvek spolupráce Vyšehradskej štvorky.
