Tréner MAROŠ MOLNÁR (50) bodoval v časopise Forbes a darí sa mu aj v ankete Sowa. Stretnúť sa s ním, pokiaľ nie ste jeho klientom alebo s ním nespolupracujete na jednom z množstva projektov, je takmer nemožné. My sme sa zmestili medzi tréning s „hobíkmi“, teda bežnými klientmi, a ďalším pracovným stretnutím. Kým naskočil na červenú kolobežku a odfrčal, sa so známym trénerom zhovárala FELÍCIA BORONKAYOVÁ.
Napadlo vám niekedy, že práve vy sa stanete influencerom roka? A čo teda hovoríte na tento svoj hetrik?
Do dnešného dňa to nechápem, ale teší ma, že sa štyri roky umiestňujem v top 20, čo je pre mňa neuveriteľné. Pre mňa je to v prvom rade veľká pocta a zodpovednosť. Niekto si možno povie, dobre, veď Slovensko je malé. Na druhej strane si vezmite, že tu žije 4,5 milióna ľudí a je tu kvantum influencerov, ktorí ovplyvňujú milióny mladých ľudí a mne sa podarí tretíkrát vyhrať? Myslel som si, že to nie je možné, veď predtým bola Sowa…
… v ktorej ste skončili tretí a počas štyroch rokov jej existencie ste boli zakaždým v prvej trojke…
V tej Sowe sa stále menia kategórie. Vlani bol so mnou Attila Végh ako bývalý vrcholový športovec, ktorého si veľmi vážim za to, čo dokázal a urobil na Slovensku pre tento šport, a vyhral. O. k., nehovorím, že nemal vyhrať, ale keď je niekto v kategórii šport a zdravie, tak nemôže propagovať stávkovanie, alkohol, nedáva mi to zmysel. Diváci rozhodli, ale kto ho nasadil do tejto kategórie, neviem.
Rok a pol sme žili len na karimatkách, ale mali sme dosť miesta na cvičenie.
Kým v Sowe hlasujú diváci, Forbes má vlastné kritériá. Ako ste sa o víťazstve dozvedeli? Dostali ste nejaký certifikát, finančnú odmenu?
Odmenu? Nie, a načo? Nik mi nevolal, dozvedel som sa to z časopisu a som šťastný, milujem víťazstvá. I keď ja mám len 80-tisíc followerov a za mnou sú takí, ktorí ich majú 200- až 300-tisíc.
Ako sa vyvíjala vaša cesta influencera a kedy ste sa na sociálnych sieťach ocitli?
V roku 2017, keď som začal robiť Extrémne premeny. Vtedy som usúdil, že by bolo dobré mať Facebook a Instagram. Nejako to fungovalo, mal som asi 20-tisíc followerov a prišla korona. Vtedy som ocenil, aký je to fantastický kanál. So ženou sme sa dohodli, že budeme dávať online cvičenia zadarmo. Iní tréneri ich robili za peniaze, čo úplne chápem, lebo stratili prácu a z niečoho existovať museli.
Vy predsa tiež. Ako ste si to mohli dovoliť?
V mojom prípade sa zišlo niekoľko šťastných udalostí. Nájomné vo fitku mi zachránila kniha Šťastie alebo gauč, mimochodom, k dnešnému dňu sme predali 25-tisíc kusov. Inak som trénoval len vrcholových športovcov, lebo tí trénovať museli, a „hobíkov“ po vonku, aby bolo na chlieb. Považovali sme však za povinnosť pomáhať ľuďom, ktorí boli ešte v horšej situácii ako my.
Tesne pred koronou sme sa presťahovali do nového bytu a bolo super, že sme nemali peniaze na gauč do obývačky. Rok a pol sme žili len na karimatkách, ale mali sme dosť miesta na cvičenie. Keby som vtedy neuzatvoril zmluvu s poisťovňou a so značkou minerálky, asi by sme si to nemohli dlhodobo dovoliť. Napriek všetkému sme sa museli výrazne uskromniť. Na druhej strane nám začali rásť followeri a vtedy sme sa začali intenzívnejšie venovať sociálnym sieťam a skúšali všetko možné.
Extrémne premeny vám teda dali prvých 20-tisíc followerov a zvyšok pribudol v čase korony. Robili ste to sami? Čo ste zlepšili?
Ak chcete, aby vašu stránku sledovalo čo najviac ľudí, musíte jej dať formu a nakoniec prídete k záveru, že si musíte nájsť človeka, ktorý sociálnym sieťam rozumie. Ešte počas korony som zaangažoval kamarátku Guťku, ktorá otehotnela, a našiel som si Kristínu. Je síce len začiatočníčka, ale na rozdiel odo mňa sociálne siete miluje a presne takého človeka som potreboval. Okrem toho sme sa spojili s webovým portálom, ktorý nám poskytol odborníkov, aby sme prinášali dôveryhodný a pestrý obsah a aby som zostal Marošom Molnárom.
Urobili nám nástrel, ako to robiť, a my pokračujeme. Keby som to mal robiť sám, zbláznim sa. Ja už len doklepávam čerešničku na torte, ale áno, musíte mať nápad, natočiť ho, toto všetko robím, len Kika to spracováva a ukladá na siete. Jediné, čo tam fyzicky dávam ja, sú odpovede na Instagrame, kde odpisujem 95 percentám followerov, ale Facebook už nestíham, ten rieši ona. Zozbiera mi otázky, ja jej odpoviem a ona ich nahodí.
Máte dve deti, nenapadlo vám zaangažovať do sociálnych sietí aj tie?
Dorota bude mať 2. septembra iba 15 rokov a syn Jakub, ktorý má 27, sa práve v ten deň bude ženiť. Má toho dosť. Študuje architektúru, popritom zarába v jednej developerskej firme ako architekt, okrem toho už dva či tri roky trénuje deti pre jednu značku, chvália ho, asi nejaké tie gény podedil, takže on by na sociálne siete určite nemal čas.
Počula som však, že by mal čas manažovať vaše fitko…
Áno, povedal, že by ho rád zastrešoval, a ja som len rád, že budem mať komu odovzdať biznis. My s manželkou Zuzkou by sme už len trénovali, lebo nás to baví. Napríklad obézne deti, ktoré pozveme za 10, 20 eur na víkendový workshop, kde ich naučíme, ako sa správne stravovať a cvičiť.
Konkurencia influencerov je na malé Slovensko, ako ste povedali, veľká. Nedostáva sa vám po týchto prvenstvách poznámok od kolegov na sieťach? Nezávidí vám napríklad taká Zuzana Plačková?
S ostatnými influencermi sa ani nestretávam, keď, tak len na Sowe. Jediní, ktorí ma podpichujú, sú kolegovia, že pozor, jednotka, influencer. Inak som mimo komunity týchto ľudí, ja mám 50, oni od 30 do 40, mám rodinu a stretávam sa s ľuďmi, ktorí mi dajú niečo hodnotné. Výnimkou je Jany Landl, občas si napíšeme, lebo tie skákavé a posilňovacie cvičenia, čo robí on, by som ja nevedel, ale on to robí veľmi dobre.
Pre mňa je dôležitejšie tmelenie rodiny, že ideme s deťmi napríklad stanovať. Má to svoje čaro, ste spolu vonku, sedíte, varíte, rozprávate sa. Ľudia začínajú byť veľmi povrchní a neuvedomujú si, že toto je správna hodnota života, nie značkové kabelky a autá. V konečnom dôsledku je úplne jedno, koľko núl máte na účte, pokiaľ nebudete zdravý a šťastný, sú vám naprd.
Dá sa povedať, že influencerstvo je to, čo vám zarába najviac peňazí?
Viete čo? Ja som stále relatívne proti sociálnym sieťam, mám ich, lebo musím, šírim cez ne informácie, čo je super, pomáham, ale keby bolo na mne, nemám žiadne. Nemôžem povedať, že je to môj najvyšší príjem. Bol by, keby som nerobil „hobíkov“ a nechal si iba vrcholových športovcov, ale musím to mať rozdelené, lebo potrebujem aj „hobíkov“, aj vrcholových, aby som bol stále v hre a posúval sa. Ďalší príjem sú projekty typu Extrémne premeny a až posledné sociálne siete. Z nich mám najmenší príjem.
Väčšina ľudí to vidí opačne.
Áno, myslia si, že keď ste influencer, ste automaticky milionár, ale zabúdajú, teraz hovorím o sebe, že nájomné na fitko stojí niekoľko tisíc eur mesačne a tie musíte vyrobiť, máte byt, máte hypotéku, máte deti, rodičov, ktorým treba pomôcť, a v neposlednom rade zaplatiť toho, kto vám spravuje sociálne siete. Vy síce vygenerujete balík peňazí, ale keď to takto rozdelíte… Nezarábam 100-tisíc mesačne s tým, že „padesátka“ je doma a ja ležím a pozerám na plafón. S jednou firmou sme napríklad vymysleli veľmi chutnú a zdravú kašu, ale na každej zarobím 50 centov a z toho nezbohatnete. Mne to vychádza tak, že treba rozvíjať viac vecí naraz, všetky robiť poriadne a možno sa za pár rokov z malej kvapky vytvorí potôčik. A keď ich bude desať, spôsobia, že budete môcť v 65-ke konečne žiť, lebo vám to bude zarábať nejaké peniaze. Ale na to, aby ste to dosiahli, musíte roky a roky makať.
Robíte súčasne niekoľko vecí naraz. Čo aktuálne a ako vyzerá váš deň?
Každý deň vstávam o 5.20 a väčšinou končím večer o siedmej. Cez deň mám voľno medzi jednou a treťou, vtedy chodím na prechádzku do lesa so psom, to je taká moja psychohygiena.
Aktuálne dokončujem detskú knihu o tučnom chlapcovi. Kvôli nej sa musím stretávať s chalanom, ktorý prekladá do ľudskej reči to, čo hovorím, a s ilustrátorom. Mala by vyjsť pred Vianocami. No a ešte dokončujem aplikáciu určenú na chudnutie pre všetkých. Je to na dlhé rozprávanie, už je vlastne hotová, len ju musím skontrolovať, ale vždy je niečo prioritnejšie a nad toto si musím sadnúť v súvislom čase. Už som sa rozhodol, že ak ju chcem dotiahnuť do víťazného konca, musím si vziať dva týždne pracovného voľna, zatvoriť sa na chatu, otvoriť to a nič iné nerobiť. No a ešte nakrúcam piatu sériu Extrémnych premien a trénujem.
Už ste začali aj seba? Lebo od Filipa Šeba ste na päťdesiatku dostali, povedzme, fyzicky náročný darček. Cestu na španielskeho Ironmana do Barcelony. Prečo vám to urobil?
Môžem si za to sám, kedysi som spomínal, že keď dosiahnem päťdesiatku, dám si ako darček half Ironmana na Havaji. Situácia sa však zmenila, je to drahé a ísť tam len preto, aby ste minuli 15-tisíc, mi nedáva logiku.
A Filip to v dobrom využil…
… a zaplatil mi letenku, ubytovanie, lístok, len to musím absolvovať. Je ľahké žiť, keď vám všetko ide a celý deň si žijete v megakomforte. Ja teraz nie, a toto ma zo športovej stránky vystreľuje do absolútneho diskomfortu. Stále mám v hlave, že musím každý týždeň niečo nabicyklovať, naplávať a nabehať, do toho ešte cvičiť a chcem na tom Ironmanovi nezomrieť. Bolo by megadobré vrátiť sa domov.
To by bolo fajn…
Inak je to super challenge – odplávať 4,8 km, odbicyklovať 180 km a odbehnúť klasický maratón, vyše 42 kilometrov. Pripraviť sa na to však za tri mesiace, to je naozaj výzva. Ale pôjdem.
Ja som stále relatívne proti sociálnym sieťam, mám ich, lebo musím. Keby bolo na mne, nemám žiadne.
Keď sa vám po prevzatí fitka synom uvoľnia ruky, budete trénovať a čo máte ešte v pláne?
Milujem a vážim si ručnú prácu a majstrov, ktorí ju robia. Kedysi som sa venoval kresleniu a rád by som sa k nemu vrátil, možno až do sochárstva. Chcel by som maľovať ľudské telo, iné ma nebaví. Chcel by som vedieť kresliť tak, že keď napríklad moja žena zaspí, budem ju vedieť nakresliť. Keď toto dosiahnem, tak môžem rozbaliť svoju umeleckú kariéru.
