Je tvrdý k vláde, k študentom aj k slovenskej spoločnosti. Svoju kritiku podkladá dátami, skúsenosťami i pozorovaním, občas však do komentárov vloží aj emócie. Možno preto je mediálnou hviezdou a niektorí majú pocit, akoby sme mali na Slovensku len jedného sociológa. Michal Vašečka učí na tej istej súkromnej vysokej škole ako Iveta Radičová. Prieskumami verejnej mienky a analýzou javov našej špeciálnej politickej, ale aj spoločenskej kultúry sa zaoberá vyše dvadsať rokov. Prečo nie je optimista? Ako dopadne podľa neho konflikt medzi premiérom a prezidentkou, ktorý je podľa neho verejným tajomstvom? Prečo sme ako spoločnosť zhrubli? Aj tieto otázky sa MICHALA VAŠEČKU (48) pýtala VERONIKA COSCULLUELA.
Viac vás unavuje pozorovať a analyzovať slovenskú politiku alebo to, že vás médiá stále oslovujú na jej komentovanie?
Na Slovensku je mnoho mimoriadne talentovaných sociológov a sociologičiek, ale väčšinou nechcú vstupovať do mediálneho diskurzu. Držia si kritický odstup nielen od spoločnosti, ktorú skúmajú, ale aj od médií, ktoré sociálnu realitu spoluvytvárajú. A novinári ma neunavujú, skôr sa stáva, že poviem niečo, čo považujem za treťotriednu, banálnu záležitosť, a chytia sa toho viacerí. Odpovedať na komunikáciu premiéra Matoviča deviatykrát ma už skutočne nebaví. Rád by som sa zaoberal vzletnejšími vecami ako tým, čo premiér napísal na Facebook.
Aké sú to tie vzletnejšie veci?
Stav spoločnosti, kam sa posúva, ako reaguje a prečo práve takto a nie inak. Tieto otázky si užívam, hoci je pravda, že aj politická komunikácia k sociológii patrí. Vzletnejšími vecami myslím tiež tie, ktoré pomenúvajú zmeniteľné veci. Sú predsa také, ktoré nefungujú a nemôžu fungovať pre osobnostný rozmer politika, pre jeho vzdelanie či nevzdelanie. Keď sa musím zaoberať niečím takýmto, vyčerpáva ma to. Je vždy demotivujúce, iste aj pre vás novinárov, keď opisujete veci, ktoré by sa mohli a mali zmeniť, ale nemenia sa.
V škole si delíte odbor sociológia s expremiérkou Radičovou. Zajedno krútite hlavou nad politikou a problémami v spoločnosti alebo máte rozdielne názory?
Väčšinou spolu súhlasíme. Ale možno bývam v niektorých hodnoteniach miernejší. S istým úsmevom však hovorím, že s Ivetou Radičovou sa ťažko nesúhlasí, ale to je aj pre jej skúsenosti a širokospektrálne vzdelanie. Keby bola s nami, asi by sa na tom zasmiala. Na začiatku 90. rokov som bol jej študentom a spomínam si na ňu ako na pedagogičku, ktorá k nám mala najbližšie. Nikdy zo seba nerobila ikonu, nikdy nemala potrebu voziť sa po študentoch.
Stále je taká?
Prešlo veľa rokov, dnes už má k študentom možno trochu iný vzťah, zrejme si už s nimi nejde sadnúť na kávu. Stále je však žičlivá, vždy sa snaží podporiť tých najlepších a posunúť ich dopredu. Ako to sledujem, už si viac drží dištanc - netyká si so študentmi s takou prirodzenosťou ako kedysi.
Pred pár rokmi povedala, že aj študenti sa zmenili. Sú menej zvedaví, menej pracovití, viac ambiciózni, málo skromní. Súhlasíte?
Už pred viac ako 2 000 rokmi hovoril Aristoteles, že mladá generácia nestojí za nič, že už to nie je ono, už nie je, „ako sme boli my“. Doba sa zmenila. Množstvo študentov dnes pracuje, to za mojich mladých čias nebolo. Ak sme pracovali, tak v odbore, ktorý sme študovali, a išlo o skúsenosť, nie o plat. Študenti majú dnes na štúdium menej času. A veľmi nepríjemná realita je, že študentská elita dnes neštuduje na Slovensku.
To je na škodu, lebo sa už nevráti, alebo preto, že sa tak znižuje kvalita našich univerzít?
Poviem to obrazne a pre niekoho trochu demagogicky. V časoch, keď som ja prišiel na vysokú školu, študovalo na univerzitách na Slovensku približne toľko ľudí, koľko dnes študuje zo Slovenska v zahraničí. Obrazne povedané: to, čo za mojich čias študovalo na vysokých školách, je dnes v zahraničí. Niektorým sa to, čo hovorím, nebude páčiť. Tí, ktorí dnes študujú na Slovensku, to sú - s istou dávkou zovšeobecnenia - tí, ktorí by sa kedysi nedostali na univerzitu. Jasné, že aj medzi nimi sú rozdiely. Tí najslabší na dnešných vysokých školách za mojich čias končili učňovky, často bez maturity. Dnes končia magistrov. S éčkom, ale končia.
Situácii asi nepridá ani to, že sa do škôl už vyše pol roka skoro nechodí a vládou opäť neprešiel plán, že sa deti do lavíc vrátia pred Vianocami.
Aktuálna situácia v školstve je obrazom úplného nepochopenia hĺbky problému. Krajiny, ktoré boli na tom s pandémiou oveľa horšie ako my, zatvárali školy skoro posledné a otvárali ich ako prvé. V Madride ľudia pomaly nemohli ísť von so psom, ale základné školy boli otvorené. My nepochopiteľne hazardujeme s budúcnosťou. Bojím sa, že svoju úlohu v tom hrá aj to, že pri moci sú čiastočne aj ľudia, pre ktorých vzdelávanie symbolizuje povinnú školskú dochádzku, niečo, čo ich, zdá sa, nepoznačilo tak, ako malo.
Takže to pôjde ešte viac dolu vodou?
Obávam sa, že áno. Výsledky PISA už niekoľko rokov ukazujú v niektorých dimenziách jasný pád z predchádzajúcich pozícií. Nesmieme už prilievať olej do ohňa. Štúdie ukazujú, že horšie výsledky žiakov sa netýkajú len marginalizovaných skupín, ale všetkých. Vrátane tých najlepších.
Pred voľbami ste v Českom rozhlase povedali, že slovenská spoločnosť zhrubla. Korona na tom nič nezmenila?
Nie, nezmenila a aj som prekvapený. Pandémia priniesla neistotu, frustráciu, ktorá sa pretavuje do hnevu. Vedeli sme, že pandémia nie je takým typom katastrofy, ktorý podporuje solidaritu. Trochu som však čakal, že ľudia začnú rozmýšľať o svojich prioritách, premietať si svoj život, premýšľať, čo má hodnotu, čo nie, nebojím sa povedať, že aj mierne bilancovať. To by nejako prirodzene mohlo viesť k tomu, že začnú byť citlivejší na to, čo by som nazval človečinou. Myslím, že k tomu neprišlo.
Takže ste prekvapený?
Áno, som, hoci by som nemal byť, pretože dáta z výskumov verejnej mienky objednávku na nejakú novú spiritualitu neukazovali. Neznamená to len, že spoločnosť zhrubla, ale že je vo veľmi hlbokom rozklade. Pokročila do štádia, ktoré ani nemáme vyskúmané. Hoci sa nám zdá, že sme na tom zle, zrejme netušíme, kam až sa dá padnúť. Ešte stále máme všetci nejaké ilúzie a hĺbku problému nepoznáme. Pripomína mi to, ako prekvapene, zaskočene a trochu znechutene povedal František Mikloško po roku 1989: „My sme si o slovenskej spoločnosti mysleli niečo iné.“ Kresťanský disent veril, že len čo sa zbavíme komunistov, bude z nás jedna krásna spoločnosť s príjemnými vzťahmi. Nenastalo to. Vlastne nastal pravý opak.
Vy ako sociológ hovoríte o ľuďoch, o spoločnosti. Čo poviete, ak sa vás opýtam, či ste niečo prehodnotili vy osobne? „Zvrúcneli“ vaše vzťahy cez pandémiu?
Áno. Vzťah s rodičmi som začal vnímať inak. Nielen preto, že sú dôchodcovia, a ako mnohí iní som aj ja chápal, že môžu byť ohrození. Priznám sa, že som sa tiež ozval mnohým ľuďom, s ktorými som nebol roky v kontakte. Možno to bude znieť smiešne, ale cítil som, že musím napraviť nejaké chyby z minulosti. Zavolal som teda aj tým, s ktorými som sa nejako zle rozišiel. Snažil som sa to napraviť. To ľudia robia pred smrťou, ale mne pomohla pandémia a kríza vyčistiť si stôl azda trochu skôr.
SND uviedlo inscenáciu Sova s Božidarou Turzonovovou. V Sme povedala, že podľa nej si ešte nikdy neboli vnučka s babkou také vzdialené ako dnes. Súhlasíte?
Má pravdu a nemalo by nás to prekvapovať. Doba sa zrýchlila. Prichádza generácia, ktorá je mentálne v digitálnom a čoraz viac vo virtuálnom svete. Agrárna revolúcia trvala 9-tisíc rokov, priemyslená 300, na Slovensku, samozrejme, menej. Revolúcia smerujúca k postindustriálnej dobe trvala asi 30 rokov, teraz nastupuje štvrtá vlna digitálnej doby, vyvrcholí príchodom umelej inteligencie a singularity. Mladí sa v tom naučili žiť, dnešní dôchodcovia však na Slovensku žijú ešte v modernej dobe a tí najstarší z rurálneho prostredia v doznievajúcej agrárnej dobe. Z tradičnej spoločnosti sme sa modernizovali nesmierne rýchlo a to, čo sa nazýva spoločenské vedomie, nie je schopná držať krok. Pred očami sa nám zrážajú ľudia s rôznymi mentalitami, identitami a predispozíciami v jednej rodine. A u nás je ten rozkol, vzhľadom na špecifiká historického vývoja, medzi generáciami hlbší ako v mnohých krajinách západnej Európy.
Pred deviatimi rokmi dokonca natočili film Contagion (Nákaza), ktorý má skoro navlas rovnaký scenár ako to, čo zažívame. Pandémie v histórii boli. Prečo sme sa skoro nič z ich zvládania nenaučili?
Medzi povinným čítaním je, myslím, stále kniha Giovanniho Bocaccia Dekamerom. Mladí ľudia utečú z Florencie, kde zúri mor, a ukryjú sa vo vile s cieľom prežiť pandémiu na bezpečnom mieste. Príbehy o pandémiách sú nám známe. Na východnom Slovensku dodnes spomínajú na zničujúcu epidémiu cholery na konci 19. storočia, všetci sme sa učili a čítali o španielskej chrípke spred sto rokov. Problém je, že za posledných 75 rokov sme sa nepokorne navzájom presvedčili, že už nám nič nehrozí, že sme akísi nedotknuteľní a zlé veci sa dejú len v sci-fi filmoch a dystopických knihách. Zvykli sme si na svet, ktorý naši predkovia nepoznali - tí počas života prakticky každej generácie zažívali vojny, revolúcie, epidémie a polovica detí sa nedožila prvých narodenín. Teraz prišla facka. Svet zrejme opäť začneme vnímať tak ako naši predkovia, ktorí boli neustále pripravení na zásadné ruptúry vo svojom živote či na všadeprítomnú smrť.
A tie aj chodili...
Presne tak. Žiadna generácia predtým nezažila také pokojné obdobie ako my narodení po II. svetovej vojne. Mohli sme si veľmi efektívne dlhodobo plánovať svoju budúcnosť. Alebo sa na to aj nezodpovedne vykašľať a ani tak to neznamenalo to, čo v minulosti - prežili sme. Stali sme sa citlivými na infláciu, už si nevieme spomenúť ani na také šoky, ako bola devalvácia meny. Myslíme si, že to sa už nikdy nemôže stať. Navykli sme si žiť život v bavlnke a ešte ani s tým nie je takmer nikto spokojný. COVID-19 nám tak iba pripomenul, že to, čo sme žili posledných 75 rokov, bolo asi najlepšie obdobie v dejinách ľudstva a už sa to zrejme nebude opakovať.
Ďakujeme za optimistickú analýzu. Vaši kolegovia v zahraničí komentovali zlyhania vlád v kočírovaní sanitárnej krízy tak, že politika sa robí pre kamery. „Naživo“ sa však seriózne vládnuť nedá.
Bojím sa, že to je do značnej miery pravda. Politické vízie ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť, prestávajú byť príťažlivé. Všetko je vypočítané marketingovo. Niektorí ľudia sú takí zaškolení, že sú neautentickí a umelí. S úsmevom a v dobrom si spätne rypnem do Mikuláša Dzurindu. On, ktorý bol taký autentický na začiatku, prestal ním byť do tej miery, že to začalo byť trápne. Niektorí sme aj vedeli odhadnúť, ktorú floskulu mu pošepol ktorý poradca.
Teoreticky by to však malo fungovať lepšie, veď vlády majú svoje štvorročnice, programové vyhlásenia a mali by ísť podľa nich.
Študenti odboru verejnej politiky sa učia takzvaný cyklus politiky: ako sa majú pripravovať zákony, ako sa od zadefinovania spoločenského problému dostanú až k jeho praktickému riešeniu. Dnes sa však takto politika vôbec nerobí. Keď to študentov učíte, pozerajú na vás, že je to nejaké nedorozumenie. V skutočnosti predsa politici idú v línii vytĺkania politického kapitálu: kto, komu a za čo. Politika sa zmenila na nie úplne úprimné a autentické divadlo. Vízie sa u mnohých stratili alebo ani nikdy neboli. Hrá sa na emócie a na to, aký je kto rečník a ako vyzerá. Volíme ľudí podľa charizmy a nedochádza nám, že mnohí charizmatickí ľudia sú v skutočnosti psychopati. Nudného a kompetentného si asi nikdy nezvolíme. Taký nás ničím nevie zaujať. Pritom práve takých potrebujeme na spravovanie vecí verejných.
Pred voľbami ste povedali, že Slováci sú unavení z dvanástich rokov vlády Smeru. Je súčasná vláda náznakom, že nám svitá na lepšie časy?
Nerád som ľudový, ale poviem to tak, že na veľkú dieru sa dáva občas veľká záplata. Teraz sa dala veľká záplata v podobe ľudí, ktorí najviac kričali, ale nie úplne mali víziu, čo s krajinou urobiť. Jednodimenzionálna vízia „len aby sa nekradlo“ v roku 2020 nestačí. Masarykovo heslo „Nebát se a nekrást“ mohlo fungovať pred sto rokmi, dnes máme vyššie nároky. Dnes nekompetentní ministri neobstoja. Už nie sú ani nemôžu byť tolerovaní, ako to bolo pred 25 rokmi za Mečiara.
Je to tak aj preto, že v hre je veľa? Myslím aj plán obnovy, budúcnosť využitia miliárd eur.
Áno, hrá sa o to, či bude Slovensko naďalej montážnou linkou, aj keď s opravenými hradmi a peknými muškátmi v oknách, alebo budeme vedieť konkurovať Nemecku, budeme vzdelaná, sebavedomá krajina s rozvinutou vedou, efektívnym školstvom. V čase, keď ide o veľa, prišlo Slovensko s vládou málo pripravenou, v niektorých prípadoch málo kompetentnou a často nie najschopnejšou vyhodnotiť výzvy, ktoré nás čakajú a neminú. Samozrejme, vláda je rôznorodá, sú v nej aj vynikajúci ľudia na svojom mieste, ale aj takí, ktorí by nemali pracovať na svojom ministerstve ani ako referenti.
Považujete plán obnovy, teda návrh veľkých reforiem, za najväčšie zlyhanie vlády?
To ešte nevieme povedať, lebo ešte nie je celkom hotový. Ale už to, že sme ho do Bruselu ešte neposlali, naznačuje isté problémy. Ak sa chceme veľmi porovnávať s Českom, tak oni ho do 15. októbra poslali a v pomerne konzistentnej podobe.
Vláda hovorí, že má ešte čas.
Áno, naši sa síce vyhovárajú, že je čas a bič plieska na konci, že rozhodovať sa bude až na jar, ale zatiaľ to vyzerá tak, že sme to nejako nepochopili. Plán obnovy je na dve veci: nakopnúť krajinu reformne v čase krízy do iného, vyššieho typu ekonomiky a do zelenej ekonomiky. Zatiaľ však nevidím ani veľa reforiem, ani veľa zeleného. Už, prosím, neopravujme fasády, prejdime do 21. storočia. Modernosť neznamená oprava hlavnej stanice v Bratislave, ako sme sa už dozvedeli, že sa plánuje z týchto peňazí. Mať peknú a funkčnú stanicu je výborné, ale po prvé z iných peňazí a po druhé - to samotné z nás modernú krajinu neurobí.
Je niečo optimistické, čo môžete povedať o novej vláde? O jej premiérovi?
Igor Matovič je síce značne populistický, je chameleónsky, to, čo povie dnes, už zajtra neplatí, ale má aj jednu charakteristiku, na ktorej sa dá stavať. Nemá nacionalistické sentimenty ani antičeský sentiment ako Mečiar, ani antimaďarskú nahnevanosť Roberta Fica, ani antirómsku nechuť ako Mikuláš Dzurinda. To, že Igor Matovič nič také nemá, nie je vzhľadom na našu históriu úplne málo. Ale otázka je, či to v kontexte iných jeho nedostatkov bude stačiť.
Je osud premiérskej funkcie rozdeľovať národ? V kampani delil
Igor Matovič Slovákov na skorumpované elity a ich obete, ako premiér zas na tých, ktorí mu fandia a ktorí spochybňujú všetko, čo robí.
Mnohí politici silne polarizujú spoločnosť. V Maďarsku napríklad neexistuje nikto, kto nemá názor na Viktora Orbána. Buď ho milujú, alebo nenávidia, stred sa vytratil, tak to bolo aj u nás v minulosti s Vladimírom Mečiarom. Igor Matovič sa tak ďaleko ešte nedopracoval, ale, bohužiaľ, je na dobrej ceste: buď je k nemu nechuť, alebo zbožňovanie.
Pri zvolení Zuzany Čaputovej vznikali tiež iniciatívy „nie je naša prezidentka“, niektorí sa s ňou nestotožňovali. Dnes však akoby utíchli. Čím to je?
V prvom rade ona nie je populistická politička. Pomáha jej aj to, že nie je v exekutíve. V pozícii prezidenta máte priestor na to, aby ste boli rozvážni, samozrejme, ak na to máte osobnosť. Zuzana Čaputová na to má, je autentická, zrejme by takto pôsobila, aj keby bola vo vláde - ibaže v exekutíve by s týmto typom politiky bola neúspešná. Ľuďom sa páči, že v nej vidia láskyplný pohľad a nie až toľko ega, ktoré nemôžeme prehliadnuť pri všetkých iných politikoch. Nahráva jej aj československá tradícia, ktorá má korene v monarchii, a to je syndróm zbožňovaného panovníka. Zuzana Čaputová do tejto tradície zapadla.
Ak bude jej popularita a dôvera rásť, vznikne debata o vyšších kompetenciách pre prezidentský úrad?
To je citlivá záležitosť. To, že je konflikt medzi vládou, špeciálne medzi Igorom Matovičom a prezidentkou, je už verejné tajomstvo. Možno to ešte niektorí nevidia, ale už je to zrejmé. Čítam to tak, že prezidentka je momentálne v štádiu, keď uvažuje o tom, či prejde do otvorenejšieho sporu s vládou. Možno to vyhodnotí tak, že v mene psychického zdravia spoločnosti bude musieť v niektorých veciach vystúpiť razantnejšie. Potom je otázne, ako zareaguje Igor Matovič. Nezabúdajme, že má ústavnú väčšinu.
Vy si myslíte, že by jej kompetencie skôr okresal, ako by jej pridal?
Keby mu niečo veľmi nevyhovovalo, ktovie, či mu nenapadne ísť opačným smerom. Ak by sa to náhodou stalo, bol by to veľmi zlý signál a možno aj začiatok jeho konca. Viem si však predstaviť, že by mu to mohlo napadnúť.
Je chyba vlády, že ministri komunikujú s občanmi ako s malými deťmi?
Igor Matovič to tak robil od roku 2010. Ak by som hľadal niečo pozitívne, povedal by som, že ani funkcia ho nezmenila. On príliš nevyrástol, veľa nezmenil. Je úspešný v politike, lebo zostal sám sebou. Aj Mečiar sa vedel autenticky rozplakať, sám sa vedel dojať. A Igor Matovič navyše vedie stranu Obyčajní ľudia a je fakt, že mnohí sú pomerne obyčajní. Tu je však chyba v premýšľaní niektorých voličov - od Obyčajných ľudí očakávajú neobyčajné vládnutie.
Podľa vás sa pred voľbami Igor Matovič prihováral citlivo aj voličom Mariana Kotlebu. Dnes jeho minister Naď nazval protestujúcich opicami. Čo sa stalo?
Na začiatku mal Igor Matovič tendenciu obracať sa aj na sympatizantov ĽSNS. Dnes je mu zrejmé, že táto strana sa na neho zamerala pomerne nevkusným spôsobom: priniesla mu truhlu pred dom. A nech si myslíme o intelektuálnej výbave ľudí z ĽSNS čokoľvek, nemôžete niekoho nazvať opicou ako minister. V mnohých krajinách by bolo také vyjadrenie na okamžité odstúpenie. Myslím si však, že aj u nás je to veľmi vážna vec. Politická kultúra na Slovensku síce nie je ukážková, ale toto išlo cez čiaru aj na naše pomery.
Zmätok máme ako občania aj v tom, či premiér počúva alebo nepočúva odborníkov. V prvej vlne im naoko dával veľkú moc, teraz sa snažil pretlačiť ďalšie kolo plošného testovania napriek ich odporúčaniam.
On je v mnohých ohľadoch antiexpertne a antiintelektuálne orientovaný, čo sa prejavuje voči domnelej bratislavskej kaviarni - a je tiež antielitársky. To, že dá na niektorých expertov, je pravda, ale často dá na tých, ktorí s ním súhlasia. Keď príde rozkol, vymení ich. Povedal by som, že je v tomto zmysle expertne promiskuitný.
Vám prekáža aj to, že premiér neprizval do konzília sociológov?
To mi prekáža najmenej. Skôr sa čudujem, že nepočúva ani psychiatrov, nikoho z komunikačných, behaviorálnych vied. Má pocit, že zdravý sedliacky rozum bude stačiť. Sám o sebe povedal, že je sedliak z Trnavy. Má pocit, že aj bez nejakého komplexného naštudovania problematiky má dobrú intuíciu.
Robert Fico je späť v diskusných reláciách. Ako hodnotíte jeho doterajšie pôsobenie v opozícii?
V lete by som ešte povedal, že voľný pád Roberta Fica je prakticky nezastaviteľný. Vidíme na ňom mnohé znaky, že to už nie je ten istý človek, akého sme poznali. Odvtedy sa situácia trocha zmenila. Smer 1 a Smer 2 majú spolu v prieskumoch skoro 30 percent. Po potenciálnych predčasných voľbách by teda potrebovali už len jedného partnera do koaličnej vlády. Uvedomenie si toho dalo Robertovi Ficovi obrovský rozlet, ktorý vidíme. Smeru s Hlasom sa vytvára reálna šanca dostať sa zas k moci. Robert Fico to pochopil.
Veľa sa hovorí aj o právach žien. Minister práce Milan Krajniak postoval primitívne vtipy o manželkách. Všimli si ho aj Česi, relácia Branky Body Kokoti mu prisúdila titul „prasák týdne“. Majú sa ženy pripraviť na horšie časy?
Snahy o sprísnenie interrupcií budú pokračovať. Časť klubu OĽaNO to považuje za kľúčovú časť svojej agendy, preto sú v parlamente. Keď hovoríte o hodnotení Milana Krajniaka v Česku, tak oni by zrejme povedali aj to, že je to taký chlapácky humor. Nepatrí to do verejného priestoru politiky, väčšina z nás si to nemyslí a mnohí sa nezasmejú nad vtipom: „Čo by si manželka bezo mňa počala, ona navarí, ja zjem, ja zašpiním, ona uprace.“ Krajniak to povedal preto, že taký asi je, a tiež preto, že jeho voličstvo na to zareaguje s pochopením.
To, že obhajoval dámske návštevy u Borisa Kollára štýlom, že išlo o dámy v rokoch, je rovnako zvláštny typ humoru.
Hodnotíte to ako nadprácu? To, že v niektorých prípadoch obhajuje Borisa Kollára argumentmi, ktoré sú ťažko pochopiteľné, čítam ako precíznu analýzu situácie. Hoci poznáme mená dám, ktoré za Borisom Kollárom chodili do nemocnice, stále sa nájdu ľudia, ktorí si povedia, že na Krajniakových slovách niečo bude. Povedia si, pravda bude niekde v strede.
Viac FOTO Michala Vašečku v GALÉRII
To znie dosť neuveriteľne, že ho niekto môže brať vážne v tejto veci.
Pravda je šedivá. Uvedomme si, že mnohí ľudia sledujú politiku len jedným okom a nečítajú všetko. Počujú trochu tam, trochu inde. Povedia si, ak toto povedal, niečo na tom pravdy bude. Väčšina populácie je v tomto špecifickom prípade veľmi dobre informovaná, ale stále sú aj takí, v ktorých môžu skrsnúť pochybnosti. Niektorí ľudia o politiku nezavadia, ako je rok dlhý. Vyhýbajú sa jej, nerozumejú jej. Nepoznajú politikov. Tváre ani mená. Rozpoznateľnosť niektorých, ktorí boli ministrami mnoho rokov, je 55 percent. Robili sme prieskum v roku 1997. Jediný, kto mal stopercentnú rozpoznateľnosť, bol Vladimír Mečiar. Mňa to vtedy šokovalo. V tomto zmysle to vlastne nie je až taký nepochopiteľný pokus Milana Krajniaka vylepšiť imidž lídra strany.
