Jana Čavojská

VALENTINA FEDORČUK (27) počas okupácie nakrúcala z Chersonu televízne spravodajstvo, aby informovala svet o situácii v meste. Pracovala s priateľom Vladislavom Radkovským pre ukrajinský Piaty kanál, kanál Freedom a televíziu Hromadske. Neustále pritom riskovala život, lebo novinárom hrozilo minimálne, že ich Rusi zatvoria do „pivnice“, teda na miesta, v ktorých väznili a mučili ľudí. A Valentina sa bála, že už nikdy neuvidí svoju dcérku Káťu, ktorú na začiatku okupácia poslala z mesta. V ukrajinskom Ivano-Frankivsku sa s ňou rozprávala JANA ČAVOJSKÁ.

Čo by ti hrozilo, ak by sa okupanti dozvedeli, že si novinárka?

S&nbsp;novinármi zaobchádzali zle. Jednu novinárku držali mesiac v&nbsp;pivnici. Bolo nám jasné, že by sa to stalo aj nám, ak by zistili, že nakrúcame pre televíziu. Objaviť sa na ulici s&nbsp;kamerou bolo príliš nebezpečné. S&nbsp;Vladom sme nakrúcali na mobilné telefóny. Zo začiatku sme robili aj priame prenosy. Neskrývala som svoju tvár a&nbsp;pod príspevkami som mala meno a&nbsp;priezvisko.

Bolo. V&nbsp;júni som televízie poprosila, aby moju tvár neukazovali a&nbsp;môj hlas menili. Všetkým známym som povedala, že som z&nbsp;Chersonu odišla. Na sociálne siete som pridávala fotky z&nbsp;Kyjeva a&nbsp;posty o&nbsp;svojom živote tam. A&nbsp;pokračovala som v&nbsp;práci potajomky.

Ako ste posielali videá do redakcií? Fungoval internetový signál?

Na začiatku áno. Neskôr to bolo zložitejšie. Signál sme museli hľadať. Mali sme miesto za nemocnicou, kde väčšinou bol. Pri posielaní súborov sme boli veľmi opatrní a&nbsp;neustále sme menili VPN adresy. Potom sme cestovali na dedinu, do Beryslavu, kde žijú Vladovi rodičia. Tam bol stabilnejší internetový signál. V&nbsp;Chersone niekedy aj týždeň nebola elektrina, a&nbsp;teda ani internet. Ruskí vojaci to robili naschvál. Elektrinu vypínali, aby ľudia nemohli dávať vedieť, čo sa v&nbsp;Chersone deje. Obyvatelia mesta niekedy zverejňovali na sociálnych sieťach pozície ruských vojakov. Aby sa to nedialo, Rusi vypínali elektrinu. No len čo ju zapli, ľudia ich pozície opäť zverejňovali.

Neuvažovali ste o&nbsp;odchode z&nbsp;mesta?

Zostávali sme kvôli mojej práci. Okrem toho som sa bála. Hovorilo sa, že majú zoznamy všetkých novinárov. Takže by ma mohli zobrať na prvom blokposte.

Ale mohli ťa prísť zadržať aj domov, nie?

Bývala som v&nbsp;prenajatom byte, nie na adrese svojho trvalého bydliska. Na začiatku sme si všetci mysleli, že sa to rýchlo skončí. Že o&nbsp;dva, tri týždne, maximálne mesiac prídu naše vojská a&nbsp;Cherson oslobodia. Ale v&nbsp;auguste sme túto nádej už strácali. Už nebola elektrina, voda ani plyn a&nbsp;bolo čoraz nebezpečnejšie zostávať v&nbsp;meste. Ruskí vojaci zastavovali ľudí, preverovali doklady a&nbsp;prezerali mobilné telefóny. Zisťovali, kto čo písal na sociálne siete. Takto väčšinou preverovali Vlada ako vodiča. Raz sa vojakovi nepáčil jeho post na sociálnej sieti a&nbsp;začal naňho kričať, že mu rozbije hlavu. Druhý vojak to prišiel skontrolovať a&nbsp;povedal, nech Vlada pustia, že ten post nie je až taký vážny.

Prečo to robili? Aby vytvárali atmosféru teroru?

Áno. Chceli držať ľudí v&nbsp;strachu. Každý sa bál vyjsť s&nbsp;telefónom na ulicu. Extrémne nebezpečné bolo zverejňovať ruské pozície. Ak by niečo také v&nbsp;tvojom mobile našli, hneď by si šla k&nbsp;nim do pivnice. A&nbsp;tam ľudia zomierali.

Ako v&nbsp;Chersone fungoval praktický život? Továrne a&nbsp;prevádzky pracovali? Obchody boli otvorené? Alebo bolo všetko zavreté?

Prvé mesiace bolo všetko zatvorené. Nakúpiť sa dalo len na trhu alebo na ulici. Kto choval zvieratá, predával tam mäso, kto pestoval zeleninu, predával zeleninu. Po troch-štyroch mesiacoch prelepili Rusi ukrajinské supermarkety svojimi značkami. Prácu v&nbsp;nich mali možnosť získať iba ľudia s&nbsp;ruským pasom. Začali privážať tovar z&nbsp;Krymu a&nbsp;z&nbsp;Ruska a&nbsp;predávali ho za ruble. Všetko však bolo strašne drahé. Šampón, ktorý stál predtým päťdesiat hrivien, predávali v&nbsp;prepočte za dvestopäťdesiat. Sprchovací gél stál päťsto hrivien.

Odkiaľ mali ľudia peniaze, keď boli zatvorené banky?

Kto mohol, vybral si z&nbsp;bankomatu peniaze na začiatku okupácie, kým v&nbsp;nich ešte bola hotovosť. Neskôr sa dalo zameniť na ulici. Postávali tam ľudia, ktorým ste preposlali peniaze na účet cez bankovú aplikáciu a&nbsp;oni vám vyplatili hotovosť s&nbsp;tým, že si pre seba strhli sedem percent. Takže my mladí, čo máme nejaké úspory, sme mohli nejako prežiť. Najhoršie na tom boli dôchodcovia, ktorým chodili dôchodky na poštu. Nedostávali ich, tak nemali žiadne peniaze.

Dobrovoľníci rozvážali potraviny. Na začiatku okupácie ponúkali v&nbsp;niektorých kaviarňach a&nbsp;reštauráciách jedlo zadarmo. Napríklad aj náš kamarát Alexej takto kŕmil ľudí. No potom sa ruskí vojaci na takýchto dobrovoľníkov zamerali. Aj Alexeja zobrali na výsluch. Bol to taký výsluch v&nbsp;úvodzovkách. Keď ho pustili, prestal rozdávať jedlo. Dôsledne mu totiž vysvetlili, aby to už nerobil.

Prečo nechceli, aby si obyvatelia pomáhali?

Rozdávali svoju humanitárnu pomoc a&nbsp;takto si po ňu nikto nechodil. Háčik bol však v&nbsp;tom, že dostať ju mohli iba ľudia s&nbsp;ruským pasom. Vybav si náš pas a&nbsp;môžeš dostať kúsok chleba. Niekto nemal inú možnosť. Dôchodcovia alebo mamy s&nbsp;tromi-štyrmi deťmi. Čo mali robiť? Museli prosiť o&nbsp;chlieb, aby nakŕmili deti. Miestni ľudia sa najprv pozerali s&nbsp;nevôľou, ak si niekto šiel niečo vziať od Rusov. No potom pochopili, že taká je jednoducho situácia.

Na humanitárnu pomoc, jedlo, dôchodok mali nárok len ľudia s ruským pasom. Kto požiadal o ruský pas, dostal desaťtisíc rubľov. Rovnako kto dal dieťa do ruskej školy.

Takže okupanti sa takto snažili prinútiť ľudí, aby si vybavili ruské pasy.

Áno. Na humanitárnu pomoc, jedlo, dôchodok mali nárok len ľudia s&nbsp;ruským pasom. Kto požiadal o&nbsp;ruský pas, dostal desaťtisíc rubľov. Rovnako kto dal dieťa do ruskej školy. Ľudia o&nbsp;tie pasy žiadali nie preto, lebo kolaborovali s&nbsp;Rusmi, ale preto, lebo nemali inú možnosť. Lenže to so sebou prinášalo ďalší risk. Ako budú po oslobodení vysvetľovať Ukrajine, že majú ruský pas? Podarí sa im dokázať, že by inak zomreli od hladu?

Nič také nebolo. Ani plienky a&nbsp;príkrmy pre batoľatá. V&nbsp;tomto boli veľmi aktívni dobrovoľníci. Na internete vznikli skupiny, kam ľudia písali, čo potrebujú, a&nbsp;dobrovoľníci to na bicykloch roznášali po meste. Napríklad aj ja som tam musela prosiť o&nbsp;hygienické vložky. Nebolo ich odkiaľ zobrať. Dobrovoľníci nám ich vydeľovali po kúskoch.

Keď ešte nebol problém z&nbsp;Chersonu vyjsť a&nbsp;vrátiť sa len s&nbsp;pasom, bez povolenia, vozili ho z&nbsp;Mykolajiva a&nbsp;z&nbsp;Kryveho Rihu. Lenže vždy bol risk ostreľovania. Dobrovoľníci nasadzovali život, aby do mesta priviezli potraviny a&nbsp;lieky. A&nbsp;často sa stávalo, že ich ostreľovali. Raz prosili ľudí o&nbsp;požičanie auta, lebo ich auto pri ostreľovaní poškodili tak, že bolo nepojazdné.

Podpredsedníčka ukrajinskej vlády Iryna Vereščuková sa snažila dohodnúť zelené koridory, ale Rusi počas celej okupácie nedovolili ani jeden. Rovnaké to bolo s&nbsp;humanitárnou pomocou pre Cherson. Okupanti nepustili ani jeden cez svoje blokposty. Ľudia sa pokúšali odísť z&nbsp;mesta, no bez zelených koridorov to znamenalo, že sa kedykoľvek mohli dostať pod paľbu. A&nbsp;veľa ľudí aj zomrelo. Napríklad pri Davidovom Brode, keď Rusi strieľali na autobus. Tvrdili, že zomrelo osem ľudí, no svedkovia hovoria, že mŕtvych bolo oveľa viac. Šesťdesiat až sto. Ostreľovali aj osobné autá. Raz tak zomrela celá rodina. Otec, mama, žena a&nbsp;dve deti. Niečo sa stalo na blokposte, nejaký nepochopiteľný konflikt, a&nbsp;ruskí vojaci ich všetkých v&nbsp;aute postrieľali. Preto sa veľa ľudí bálo odísť.

Ako sa ruskí vojaci spávali na blokpostoch?

Boli rôzni. Niektorí nazreli do pasu, zavtipkovali, zapriali pekný deň a&nbsp;pustili ťa. Iní všetko kontrolovali a&nbsp;preverovali. Ale bolo to jedno. Ten, kto s&nbsp;nami na blokposte prehodil milé slovo, mohol na nás včera vypustiť raketu alebo v&nbsp;pivnici zabiť nášho suseda. Sú to cudzí vojaci. Neprišli sa sem s&nbsp;nami kamarátiť.

Chersončania proti okupácii niekoľkokrát protestovali.

Áno. Až kým Rusi nezačali strieľať do ľudí. Boli sme na všetkých protestoch. Prvé tri boli obrovské, prišlo asi päťtisíc ľudí. Na tom poslednom strieľali a&nbsp;použili slzotvorný plyn. Niekoľko ľudí skončilo s&nbsp;ťažkými zraneniami.

Rusi zatýkali ľudí a&nbsp;vie sa, že mnohí sa nevrátili domov.

Mohli ťa zobrať na ulicu a&nbsp;ni­kto nevedel, čo je s&nbsp;tebou. Neobťažovali sa tým, že by príbuzným oznámili, že ťa zatkli. Človek jednoducho zmizol. Dialo sa to každý deň. Príbuzní potom dávali fotky na internet alebo vylepovali papiere s&nbsp;fotografiou. Ľudia nemizli len za vážne prečiny. Stačilo, že sa niekto pár minút zdržal a&nbsp;bol vonku počas zákazu vychádzania. Raz sme videli mladú ženu, mohla mať devätnásť rokov, s&nbsp;maličkým dieťaťom na rukách, ako prišla k&nbsp;veliteľovi a&nbsp;pýtala sa na svojho muža. Zobrali ho preto, že vyšiel na ulicu počas zákazu vychádzania. Takých mužov brali aj na nútené práce pre armádu, na kopanie zákopov a&nbsp;podobne.

Boli medzi Chersončanmi ľudia, ktorí s&nbsp;okupantmi kolaborovali?

To nemôžem s&nbsp;určitosťou povedať. Ale nikdy som s&nbsp;nimi nevidela nikoho, koho by som poznala. Boli ľudia ako Stremousov, ktorý s&nbsp;nimi spolupracoval, no z&nbsp;obyčajných ľudí som nepoznala nikoho. Na 9. mája, Deň víťazstva, urobili slávnosť. Išli sme tam nakrúcať a&nbsp;boli sme v&nbsp;šoku. Ľudí na námestie priviezli autobusmi. Nepoznala som tam nikoho. Zrazu prišli traja chalani, mohli mať devätnásť rokov, s&nbsp;ukrajinskými stužkami na hrudi. Zastavili ich prví vojaci. Strhli im stužky, prezerali ich mobily. Stáli sme cez cestu a&nbsp;Vlad to nenápadne nakrúcal na telefón. Vojaci ich potom odviezli. Video sme publikovali na TikToku. Mama jedného z&nbsp;chlapcov šla za veliteľmi s&nbsp;otázkou, že sa nevrátil domov, či nie je u&nbsp;nich. Povedali jej, že nie. Naše video však bolo dôkazom, že ho zadržali. Keď im ho ukázala, priznali, že chalani sú u&nbsp;nich v&nbsp;pivnici. Pustili ich po týždni a&nbsp;pol. Odkázala som im, aby sa mi ozvali. Ale bolo to pre nich príliš nebezpečné. Je pochopiteľné, že málokto by v&nbsp;ich situácii rozprával novinárovi, čo sa dialo v&nbsp;pivnici. Mama jedného z&nbsp;nich mi len povedala, že prišiel hrozne dobitý a&nbsp;veľmi tam schudol, lebo im nedávali nič jesť. Iná situácia: pred mestským úradom raz ruskí vojaci priviazali chlapca, možno trinásťročného, k&nbsp;stĺpu. Neviem, čo také hrozné urobil. Práve ho silno udreli do tváre, keď sme išli okolo. Nemohli sme mu prísť na pomoc, lebo by tam priviazali aj nás. Zároveň sme nemohli na seba upozorňovať. Bolo mi z&nbsp;toho dva dni psychicky zle. Že som to videla a&nbsp;nič som nemohla urobiť.

V&nbsp;Buči zostali po Rusoch v&nbsp;uliciach mŕtve telá zavraždených ľudí. V&nbsp;čom bola okupácia Chersonu iná?

Možno vraždenie skrývali, aby ľudia proti nim tak neprotestovali. Daj Boh, aby nebolo veľa obetí. Ale už počas okupácie rieka vyplavovala telá. Napríklad telo člena domobrany s&nbsp;tehlou priviazanou o&nbsp;nohy. Novinárka, ktorú mesiac väznili v&nbsp;pivnici, hovorila, že tam často počula, ako zabíjajú ľudí. Počula aj ich rozhovory o&nbsp;tom, čo urobiť s&nbsp;mŕtvymi telami. Ju ako ženu nebili. Snažili sa ju psychicky zlomiť, takže ju dali do cely, v&nbsp;ktorej to všetko počula.

Cítila si nádej, že sa to celé raz skončí?

Niektorí hovorili, že to takto bude navždy a&nbsp;musíme sa s&nbsp;tým zmieriť. Ale my sme si boli istí, že okupanti tu nevydržia. Boli chvíle, keď ma opúšťala nádej a&nbsp;začínala som panikáriť. A&nbsp;na múroch som videla nakreslené ukrajinské vlajky, na chodníkoch nápisy Sláva Ukrajine. Objavovali sa každý deň. Morálne ma to veľmi podržalo. Kým je tu človek, ktorý sa nebojí a&nbsp;v&nbsp;noci kreslí vlajky, ako sa môžeš opúšťať? Až referendum ma naozaj vystrašilo.

Bolo referendum poslednou kvapkou, situáciou, keď si si uvedomila, že je to už príliš nebezpečné a&nbsp;najlepšie bude mesto opustiť?

Áno. Po referende nás považovali za súčasť Ruskej federácie. Ešte viac by všetko kontrolovali. Mohli by vyhlásiť mobilizáciu, ktorá by sa mohla vzťahovať aj na Vlada. Presne ako DNR a&nbsp;LNR, kde organizovali dobrovoľnícke batalióny, ale vieme si predstaviť tú ich dobrovoľnosť. Ak by zistili, že som novinárka, nešla by som len do pivnice, ale na desať rokov do väzenia. Keby ma vyviezli na územie Ruskej federácie, nikto by mi tam nepomohol. Ak by aj Cherson naši oslobodili, z&nbsp;väzenia by som sa nedostala. To už bolo veľmi vážne. Okrem toho bolo čoraz nebezpečnejšie nakrúcať aj na mobilný telefón. Mám osemročnú dcéru Káťu. Z&nbsp;mesta odišla s&nbsp;mojou mamou ešte v&nbsp;apríli do Ivano-Frankivska a&nbsp;odvtedy som ju nevidela. Moja mama sa bála odísť, cesta bola vzhľadom na ostreľovanie strašná. No bála sa aj, že k&nbsp;nej môžu prísť Rusi pre to, čo robím.

Ten, kto s nami na blokposte prehodil milé slovo, mohol na nás včera vypustiť raketu alebo v pivnici zabiť nášho suseda. Sú to cudzí vojaci. Neprišli sa sem s nami kamarátiť.

Veľmi ťažko. Vyplakali sme veľa sĺz. Káti som sľúbila, že čoskoro prídem za nimi. Ale v&nbsp;skutočnosti som chcela zostať v&nbsp;Chersone a&nbsp;robiť tam svoju prácu. Keby som odišla, kto by nakrúcal? Kto by informoval o&nbsp;tom, čo sa tu deje? Samozrejme, robia to aj bežní ľudia. Lenže nevedia, ako správy a&nbsp;videá dostať do médií. Niečo zavesili na internet a&nbsp;Rusi to totálne prekrútili. Po referende sme sa však s&nbsp;Vladom a&nbsp;niekoľkými kamarátmi rozhodli odísť.

Veľmi. Trvalo nám to mesiac. Najprv sme potrebovali prevoz cez Dneper, cez mosty sa už nedalo. Naň sme čakali na dvoch miestach. Potom sme prišli k&nbsp;blokpostu pred Vasilivkou a&nbsp;pred nami bolo päťsto áut. Čakali sme v&nbsp;tej kolóne a&nbsp;Rusi každú chvíľu menili pravidlá. Raz povedali, že treba podať online žiadosť. Potom že ju treba podať osobne v&nbsp;Melitopole. Ani vojaci na blokposte nevedeli, podľa čoho majú povoliť prechod. Denne pustili možno päť áut. Neustále mali nejaké problémy. Jeden deň bol sviatok, po ňom mali krátky deň a&nbsp;robili len do jednej popolu­dní. Potom ochorela žena, ktorá robila registrácie. Na ďalší deň ešte nebola zdravá... Ich zámerom bolo len nás nepustiť. A&nbsp;ľudia čakali. Niektorí nevydržali a&nbsp;vrátili sa naspäť. A&nbsp;zopár ľudí tam v&nbsp;tej kolóne aj zomrelo. Jednému pánovi zlyhalo srdce a&nbsp;zomrel rovno pred našimi očami. To nám už pracovala fantázia: držia nás tam ako živé štíty? Báli sme sa, že nás začnú aj ostreľovať. V&nbsp;deň, keď sme prišli my, ostreľovali kolónu áut a&nbsp;zabili sedemdesiat ľudí. Na ceste boli ešte krátery od mínometov. Bomby dopadli na miesto, na ktorom sme potom stáli my.

V&nbsp;tej kolóne ste čakali štyri týždne?

Na čas sme si prenajali dom v&nbsp;dedine. Auto stálo v&nbsp;kolóne, my sme boli cez deň pri ňom a&nbsp;v&nbsp;noci v&nbsp;dome. O&nbsp;týždeň vojaci zahlásili, že na blokposte žiadne registrácie robiť nebudú a&nbsp;máme ísť preč. Išli sme na veliteľstvo vzdialené štyridsať kilometrov a&nbsp;postavili sme sa do radu na registráciu. Čakali sme týždeň, kým nás zaregistrovali, a&nbsp;deň na odpoveď. Potom sa naše mená objavili v&nbsp;zoznamoch a&nbsp;mohli sme sa vrátiť na blokpost. Tam si od nás vypýtali po dva kartóny cigariet na každého vojaka. Minuli sme na ne tritisíc hrivien. Ale pustili nás. Samozrejme, vysypali a&nbsp;prezreli nám všetky veci, telefóny, laptopy a&nbsp;absolvovali sme pohovory s&nbsp;FSB. Podarilo sa nám však vyviezť pamäťovú kartu so všetkým nakrúteným materiálom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/videa-chersonu-obyvatelia-protestovali-proti-okupacii-kym-nich-rusi-nezacali-strielat" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Vrátiť sa do Chersonu a pracovať. Keď ho oslobodili, veľmi sme sa tešili. Ale v iných mestách a dedinách ľudia stále žijú pod okupáciou. Je pre nich ťažké pozerať sa na naše šťastné tváre, lebo tiež túžia po oslobodení. Sama som bola v takej situácii, keď naši oslobodzovali iné mestá, a tešila som sa z toho, no zároveň mi bolo ťažko, lebo som sa bála vyjsť v Chersone na ulicu. Tam si nikdy nevedela, čo sa s tebou stane. Vojaci mali úplnú slobodu. Mohli si robiť, čo chceli. Lúpili, zatýkali ľudí. Neustále som sa bála, že po mňa prídu a už nikdy neuvidím svoju dcéru.