Vystupuje ako veľmi kultivovaná dáma, ale keď ide o zdravotníctvo, vie sa poriadne rozohniť a pomenúva veci „natvrdo“. ANDREA KALAVSKÁ, bývalá ministerka zdravotníctva opustila post po tom, čo neprešla jej reforma. V minulosti strávila roky na rôznych misiách v nebezpečných oblastiach, a preto jej nerobí problém po odchode z funkcie opäť pracovať ako lekárka. „Keď nás porovnám s Južným Sudánom alebo Haiti, tak, áno, máme lepšie zdravotníctvo. Ale prečo sa neporovnávame so Švajčiarskom?“ pýta sa v rozhovore s LENKOU DALE.
Opustili ste ministerský post a objavili sa na bratislavských Kramároch ako lekárka na internom oddelení, nie ako manažérka niekde inde. Ste spokojná?
Človek má robiť tam, kde je potrebný. Od troch rokov som chcela byť doktorkou. Bola som na misiách v Afrike, Ázii, Južnej Amerike, na miestach postihnutých zemetrasením aj vojnou. Úprimne, aj počas ministrovania mi chýbala medicína.
Kde ste podľa vás osožnejšia - v nemocnici alebo vo funkcii?
Dúfam, že v súčasnosti som osožnejšia tu, pri pacientoch. Mala som po odchode viaceré lukratívne ponuky, ale povedala som si: Andrea, celý život si chcela zachraňovať ľudské životy, tak to rob, je tu pandémia, kríza, nedostatok zdravotníckych pracovníkov, a tak som sa vrátila k pacientom. Chcela som zachraňovať životy aj ako ministerka. Keby som ňou bola, možno by som ich zachránila viac, ale jednoducho mi nebola táto moc daná. Tak robím to, čo viem a čo má význam.
Rezort má na tento rok nižší rozpočet o vyše 200 miliónov eur za poistencov štátu. Odmeny pre zdravotníkov by mali prísť po kritike na účty tento mesiac.
Vláda nás odkopla do koša. Toto si nedovolí žiadna krajina, že by takto doslova napľula do tváre svojím rozpočtom pre zdravotníkov. Mali sme najviac úmrtí počas druhej vlny, takže práce v nemocniciach bolo strašne veľa. Nemocnice sú poddimenzované technicky, personálne, materiálne, vidíte, ako to vyzerá… A oni v čase, keď zdravotnícky personál padá od únavy, mnohí zdravotníci odchádzajú zo zdravotníctva, dajú zdravotníctvu najnižší rozpočet alebo najmenšie percento poistencov štátu za niekoľko desiatok rokov. Čo si má ten zdravotník myslieť, že si z neho robia žarty?!
Neohlásený protest nebola chyba záchranárov, ale tých, kvôli ktorým tam išli. Však pokojne ich ešte nahnevajme, nech to zabalia. Kto za nich príde robiť?
Sme v nemocnici, pôsobí to tu dosť depresívne. Pracovať celý deň v ochranných skafandroch s pacientmi napojenými na kyslík, keď vám navyše pacienti aj umierajú, to naozaj nie je komfortné zamestnanie.
Pozrite sa napríklad na sanitárky. Mnohé vo vyššom veku tlačia na vozíku pred sebou osemdesiatkilového kovidového pacienta, majú tam aj kyslíkovú bombu a poctivo ho tlačia. Za smiešne peniaze. A niekto si povie, možno aj vy, prečo toto robí? Ale keby ste sa dusili vy alebo ja, ďakovala by som pánubohu za takých ľudí. Lenže spoločnosť to nemôže takto nechať, že sa bude spoliehať na pocit zodpovednosti zdravotníkov.
Záchranári a sestry protestovali pred parlamentom, kde upozorňovali nahlas a verejne na neriešenie situácie zdravotníkov. Vieme, ako to dopadlo. Polícia niekoľkých zadržala, vrátane šéfa záchranárov.
Bolo mi veľmi ľúto, ako to dopadlo. Záchranári sa veľmi snažia. Idú na adresu, na ktorej nevedia, čo bude. Za malé peniaze, čo dostávajú, robia piatky, sviatky a takto dopadli? Som smutná z našej spoločnosti. Ani nejde o to, čo sa stalo, myslím to zatýkanie, ale podstatné je, že nemal byť vôbec dôvod, aby tam išli. Záchranár má mať taký komfort, aby nepotreboval ísť pred parlament a dožadovať sa lepších podmienok.
Záchranári sú vyťažení, tu pred centrálnym príjmom na Kramároch je rušno, vidieť, že sanitky neustále prichádzajú.
Keď zbadáte štyri záchranky pred nemocnicou a vidíte záchranárov v ochranných oblekoch, máte pocit, že sledujete Star Trek. Záchranári vykonávajú psychicky aj fyzicky náročnú prácu, mali by im poďakovať a nie ich dohnať pred parlament.
Takže rozumiete ich neohlásenému protestu?
Neohlásený protest nebola chyba záchranárov, ale tých, kvôli ktorým tam išli. Však pokojne ich ešte nahnevajme, nech to zabalia. Kto za nich príde robiť? Ja som mega idealistický človek, ale toto ma už rozhnevalo. Je to veľmi depresívne.
Zdravotníctvo je v dosť žalostnom stave a korona mu nepomohla. Pracujete na kovidovom oddelení, v čom vidíte hlavné problémy?
Pracujem na internej klinike, ktorej časť sme reprofilizovali na kovidové oddelenie. A toto vidím ako problém. Na úkor bielych lôžok sme museli rozšíriť dve kovidové chodby. Ale pacientov s bielymi diagnózami, teda bežnými internými, neubudlo, je ich stále ten istý počet. Kto sa bude starať o nich? Snažíme sa, iste, ale lôžok aj personálu pre bielu medicínu je vzhľadom na kovid menej.
Ministerstvo zaviedlo bodovací systém pre pacientov s kovidom. V prípade, že by nebolo miesto na pľúcnu ventiláciu, má sa rozhodovať podľa bodov. Už ste to niekedy urobili?
My postupujeme tak, že každého pacienta vyšetríme, aj ho obodujeme, ale zohľadňujeme jeho celkový zdravotný stav, či má ísť na pľúcnu ventiláciu. Zatiaľ každý, koho sme indikovali, pľúcnu ventiláciu dostal. Ako to bude ďalej, ťažko povedať.
Akú úlohu podľa vás zohrá omikron?
Nechajme sa prekvapiť. Gro už nebude delta, ale omikron. Podľa mňa ten, kto nie je zaočkovaný, bude stopercentne nakazený. Iná cesta asi nebude. Buď budete zaočkovaný, alebo nakazený. V súčasnosti 90 percent našich pacientov na kovidovom oddelení sú nezaočkovaní ľudia, už neviem, aký jasnejší dôkaz ľuďom na ochranu vlastného zdravia dať.
Predseda parlamentu Boris Kollár odprezentoval ako riešenie pandémie zrušiť lockdown a vytvoriť 7-tisíc lôžok pre pacientov s kovidom. Je to dvojnásobok oproti súčasným kovidovým lôžkam. Viete si to predstaviť?
Ani pán Kollár si to asi nevie predstaviť, je to populizmus najhrubšieho zrna. Teraz sú kovidové lôžka poväčšine na úkor bežných oddelení a bežných nekovidových lôžok. Ak vytvoríte 7-tisíc kovidových lôžok, tak moja otázka je - kto tam pôjde robiť? Už teraz nemáme dostatok personálu na bielu medicínu. Pán Kollár však na toto nemyslí.
Súhlasíte s tým, ako štát manažuje pandémiu?
Riadenie pandémie musí byť skutočným riadením a na Slovensku má veľké medzery. Nie som s tým spokojná. Malo by to byť riadenie Slovenska ako celku a nie hasenie nejakých problémov. Na každé rozhodnutie sa čaká veľmi dlho, pravidlá veľakrát nie sú jasné, nie sú dobre komunikované, nie sú predvídateľné a vyvoláva to chaos.
Ministri zdravotníctva sa pre kovid vymenili. Vidíte vy rozdiel medzi ministrovaním Krajčího a Lengvarského?
Určitý posun tu je. Prinajmenšom pán minister Lengvarský má oveľa kratší reakčný čas, ako mal pán minister Krajčí. Súčasný minister tiež počúva viac odborníkov a riadi sa ich radami, ale, samozrejme, nemá politickú silu, aby to pretlačil na vláde, čo je škoda.
Vy ste vytvárali konzílium odborníkov, boli ste poradkyňou Matovičovej vlády pre pandémiu. Prečo ste odišli?
Na konci prvej vlny som začala zaznamenávať určitý časový posun medzi tým, čo odborníci navrhli a vláda schválila. Politicky mi začalo vadiť, že ministerstvo, ktoré som zanechala podľa mňa v najlepšom stave, ako sa len dalo, začal pán minister Krajčí riešiť nejakými personálnymi čistkami. Šliapal po práci, ktorú som robila štyri roky, a preto som mu nemohla z titulu odborníčky v konzíliu radiť. Povedala som preto vtedajšiemu premiérovi Igorovi Matovičovi, že už nemôžem byť poradným orgánom, či už jeho, alebo ministra Krajčího. V rámci zachovania nejakej osobnej integrity som odtiaľ odišla.
Hovorí sa, že s Igorom Matovičom ste mali blízky vzťah.
Mali sme korektný pracovný vzťah, poslednýkrát som s ním hovorila na konci prvej vlny v júni 2020, keď som mu oznamovala, že odchádzam.
Uvažujete o návrate do politiky?
Keď sa poriadne nahnevám. (Smiech.) Ale vážne, nevylučujem, že by som sa do politiky ešte niekedy vrátila.
Celkovo sa vláde vyčíta, že nerešpektuje názory odborníkov z konzília. Ako to podľa vás je?
Podľa mňa je to tak, že rozhodnutia konzília niekedy berú do úvahy, niekedy nie. Reakčný čas na rozhodnutia je veľmi dlhý. Čo reálne vidno? Možno konzílium niečo navrhne alebo sa rapídne zmení situácia a odborníci i analytici bijú na poplach… Vidíte, že vláda sa ide stretnúť, vidíte však aj to, že je tam totálna nejednotnosť a potom sa prijme nejaké rozhodnutie, ktoré sa za týždeň zmení, za dva týždne sa opraví a potom ťažko očakávať, že národ bude s vládou spolupracovať.
Takže chaos vo vláde spôsobuje nedodržiavanie opatrení?
Áno, veď keď každý má vo vláde na niečo iný názor, menia svoje nariadenia podľa toho, na čom sa práve kto dohodne. Čiastočný lockdown, úplný lockdown, lockdown so zmenenými pravidlami… Čo to je? Opatrenia majú byť jednoduché a efektívne, založené na kvalitných dátach a nie na pocitoch politikov. Musia sa tiež dať kontrolovať, aby tí, ktorí ich dodržiavajú, neprišli skrátka oproti kvázi „víťazom“, ktorí ich nedodržiavajú a obchádzajú systém.
Pán predseda parlamentu Kollár má lyžiarske stredisko na Donovaloch, strediská sú otvorené a nad tým sa každý len pousmeje a všetko je v poriadku. Aj to je v poriadku, že štátny tajomník na ministerstve zdravotníctva prevádzkoval MOM-ky.
Premiér sa vyjadril, že je zástancom povinného očkovania. Ako to vidíte vy?
Ja som totálne za očkovanie, lebo iná cesta nie je. Zaočkovaný pacient, ak sa u nás už vyskytne, je to jeden z desiatich, oveľa lepšie reaguje na terapiu, ide domov, dokážeme ho vyliečiť. Neočkovaní pacienti umierajú a ostávajú na vysokých dávkach kyslíka. Vo vyspelých krajinách to téma nie je. Keď vláda povie očkujte sa, ľudia to spravia. Ale na Slovensku sa vláda háda, prekrúca tvrdenia odborníkov, takže ani pri očkovaní jej ľudia neveria. Bojím sa, čo by tu spravilo zavedenie povinného očkovania so spoločenskou situáciou, iné východisko ako povinné očkovanie aspoň vybraných skupín obyvateľstva však asi nevidím.
Ľudia majú možno len strach z vedľajších účinkov vakcín, z toho, že sa im po vakcinácii niečo stane. Nejako sa to však nebralo do úvahy, automaticky začali byť označovaní za nezodpovedných a antivaxerov.
Toto hovorím. Téma vakcinácie bola extrémne zle podchytená a treba dookola vysvetľovať, prečo nie sú tieto obavy na mieste. Mala som vzdelaného pacienta - bol na tom veľmi zle a pýtala som sa, prečo sa nedal očkovať. Že nebude podporovať farmaceutický priemysel. Tak mu vravím, v poriadku, prinesiem vám z kuchyne slepačí vývar, rožok a čaj, aby ste sa uzdravili… Máme tu síce lieky, vďaka ktorým môžete odísť z nemocnice po svojich, ale predsa len takisto ich vyrába farmaceutický priemysel a sú oveľa drahšie než vakcína a vy nechcete podporovať farma priemysel, ktorý všetky lieky vyrába... Súhlasíte s vývarom alebo chcete lieky? Vybral si lieky.
V čase, keď ste boli ministerkou, váš manžel odišiel z firmy Pfizer, aby ste neboli v konflikte záujmov. Nevrátil sa tam, keď ste opustili post?
Manžel prácu opustil, aby sme sa vyhli podozreniu z akéhokoľvek konfliktu záujmov. Vlani v apríli sa po piatich rokoch vrátil, pracuje tam na oddelení klinického skúšania liekov. Dúfam, že preto môžem robiť doktorku. Nie som si istá, z akej farmaceutickej firmy dávam pacientom lieky. Niekedy si myslím, že kto ako žije, tak rozmýšľa… Za väčší konflikt záujmov považujem, že pán predseda parlamentu Kollár má lyžiarske stredisko na Donovaloch, strediská sú otvorené a nad tým sa každý len pousmeje a všetko je v poriadku. Aj to je v poriadku, že štátny tajomník na ministerstve zdravotníctva prevádzkoval MOM-ky.
Hovorili ste o tom, že biela medicína, teda klasické ochorenia, sú pre kovid vážnym problémom. V čom presne?
Prichádzajú nám na oddelenia pacienti s pokročilými stavmi rakoviny, ktorá sa nepodchytila v začiatočných štádiách. Máme pacientov s obličkovými ochoreniami, ktorí by mali chodiť na pravidelné terapie do nemocnice, ale nechodia, lebo nemáme lôžka. Odsúvajú sa plánované hospitalizácie, pacienti nedostávajú adekvátnu terapiu, ich ochorenie progreduje. Takisto ak ste mali naplánovaný operačný výkon, ležíte doma v bolestiach alebo inak trpíte. Je to extrémna situácia.
Máte predstavu, ako z nej pri daných možnostiach von?
Áno, očkovanie. Zachytila som vyjadrenie pána Igora Rattaja (šéf Tatry Mountain Resort - pozn. red.), ktoré je veľmi výstižné - že jeho nezaujímajú neočkovaní, ak on dostane plnohodnotnú starostlivosť v nemocniciach. Súhlasím s ním a to je presne problém. Až 99 percent kovidových pacientov sú neočkovaní ľudia. A očkovaní nedostávajú plnohodnotnú starostlivosť. Stále hovorím - keď nezaočkovaný má slobodu nezaočkovať sa, tak aj ten zaočkovaný má právo a slobodu dostať plnú zdravotnú starostlivosť, pretože si hradí všetky odvody, a ja si myslím, že má nárok aj na prevenciu a terapiu.
Už teraz patrí Slovensko medzi krajiny, kde je najkratšia dĺžka života.
Žiaľ, áno, a kovid to nezlepšuje. Patríme aj medzi štáty, kde je najväčší podiel zbytočných úmrtí. Koronakríza toto ešte zväčší.
Hovorí sa, že epidémia sa dá vyhrať pred nemocnicou, nie v nemocnici. Súhlasíte?
Áno, musíme sa snažiť dostať situáciu pod kontrolu tak, aby nebol nápor na nemocničné lôžka. Či sa to niekomu páči, alebo nie, naozaj je jedinou cestou očkovanie. Nie je čas vyberať si, čo sa vám páči. Ak nechcete zomrieť, chcete normálne žiť, fungovať, chcete aby deti chodili do školy, aby ste vy dostali štandardnú zdravotnú starostlivosť, inej cesty ako očkovanie niet.
Ako trávite svoj voľný čas? Neboja sa ľudia kontaktu s vami, keďže ste v styku s kovidovými pacientmi?
Nikto sa s nami nechce stretávať, lebo každý sa nás bojí. Ja osobne sa aj snažím nestretávať s ľuďmi, stretávam sa len s blízkou rodinou. Keď mám konečne niekedy voľno, ideme na turistiku, ale nie je to často. Tak vidíte, akú máme aj my lekári kvalitu života.
Ako vnímate vy osobne pandémiu a jej vplyv na ľudí, na chod štátu?
Som smutná z nášho slovenského národa a zo spoločnosti, v ktorej žijem. Sme veľmi sebeckí a nezaujímame sa o spoločné dobro. Pýtam sa, kde je naša spoločnosť a kam sa chceme dostať. Nevidím to ružovo. Máme vládu, ktorá neprijíma pravidlá na základe dát a dôkazov. Nie sme národ, ktorý pokyny vlády rešpektuje, a nemáme vysokú zaočkovanosť. Viac veríme hlúpostiam, hoaxom ako vedcom a dátam. Tak kde to vlastne žijeme?
Pochodili ste svet, pracovali ste v rôznych misiách. Ako z tohto pohľadu vidíte zdravotníctvo?
Keď nás porovnám s Južným Sudánom alebo Haiti, tak áno, máme lepšie zdravotníctvo. Ale prečo sa neporovnávame so Švajčiarskom, s Nórskom, so Švédskom? Už sme asi fakt v tomto balíku. To je smutné.
FOTO V GALÉRII
Z vašich vyjadrení ma zaujal váš názor spred rokov. „Vždy som túžila mať pohľad orla, mať nad životom nadhľad, dúfam, že sa mi to bude vždy dariť, ale súčasná spoločnosť sa mi zdá niekedy prevrátená naruby.“ Stále tak vidíte svet?
Je lepšie byť orlom a pozerať na svet z nadhľadu a zakúsiť ozajstnú slobodu, ako byť sliepkou, ktorá vidí nanajvýš to, že dostala zrno. Nie?
