Tip na článok
Prežili krízu: Reštaurácie Ľuba Romana a jeho synov boli v čiernych číslach.

Vlado Müller nebol homosexuál, tvrdí o kamarátovi Ľubo Roman

Už za socializmu zarábal Ľubo Roman kráľovsky, dnes si užíva tisícdvestoeurovú penziu i finančnú podporu synov. Vďaka tomu precestoval Čínu, Južnú Afriku i Ameriku.

Galéria k článku (4 fotografie )
Vlado Müller: Mali výnimočný vzťah.
Manželka Ines: S Ľubom Romanom je od svojich štrnástich rokov.
Thajsko: Umelec by tam už mohol robiť aj sprievodcu.

Herec Ľubo Roman vyrastal ako sirota, napriek tomu sa dokázal vypracovať medzi najlepšie platených umelcov na Slovensku. V živote mu stačilo objatie jedinej ženy, jeho manželky Ines, ktorej vďačí za výchovu dvoch synov.

Už pred rokmi im prenechal rodinnú firmu, aby na ňu nečakali ako princ Charles na trón. Jeho najväčšími priateľmi boli Vlado Müller (†60) a Paľo Mikulík (†63). Aj o ich smutných odchodoch a rodinných útrapách sa s ĽUBOM ROMANOM (69) zhováral KAROL BUSTIN ml.

Ste spokojný s honorárom za Búrlivé víno?

Áno, ani som sa nedohadoval. Sú to ľudia, ktorí ma vedia oceniť.

Predpokladám, že peniaze neboli prvotná motivácia...

Už nie som na to odkázaný. Ponúkli mi zápornú úlohu a ja nie som z tých mladých hercov, ktorí by sa jej báli. Som vo veku, keď hľadám iné výzvy. Moja postava je taká výrazná, že aj keď nie som na obraze, je o nej reč. To je ako s prezidentom, nemusí sa ukazovať a stále sa o ňom hovorí. Dokonca sa na ten seriál aj dívam.

Už si v reále niekto naozaj myslel, že ste Baxa?

Najmä dámy hovoria: „Pán Roman, naozaj musíte hrať také niečo?“ Dokonca som už počul: „Teda, vy ste v tom seriáli pekná sviňa!“ Hovoríte, že na honorár nie ste odkázaný. Dokážete vyžiť z penzie?

Ale áno. Mám ju pomerne vysokú, 1 200 eur, pretože som mal od mladosti vysoké príjmy, z ktorých som platil odvody, bol som riaditeľom divadla a aj v politike som dosť zarábal. Ale nie som odkázaný na dôchodok.

To znamená, že vám pomáha rodina?

Iste. Starajú sa o nás naozaj excelentne. Je to výsledok dobrej výchovy, ktorú dostali od manželky. Hoci je inžinierka ekonómie, pracovala len tri roky. Dohodli sme sa, že lepšia investícia je, keď ostane doma a bude sa starať o deti, ako keby pracovala na budovaní socializmu. Mohli sme si to dovoliť, bol som vychytený herec.

To ste museli byť dosť vyťažený.

Hoci som nebol zaslúžilý umelec... Viete, herci boli za socializmu platovo zaradení do viacerých kategórií. Všetci chceli byť zaslúžilí alebo národní umelci, aby boli v najlepšie platenej kategórii. Ale tú dostali aj herci bez titulu, ktorí boli žiadaní alebo veľmi kvalitní. A ja som ju mal. Aj s platom som mesačne zarobil 20- až 25-tisíc korún.

Mali ste niekoho, kto nad vami držal patronát, alebo videli, že ste talentovaný, a preto vás obsadzovali?

Jedno s druhým. V mladosti som mal ľudí, ktorí vedeli, v akej som situácii, že som vyrastal bez rodičov. Veľmi rád si spomínam na Karola Machatu, ktorý sa za mňa prihovoril, keď bolo treba. Alebo na Jána Klima, starého otca Maroša Kramára.

To bol človek, ktorý mi v živote veľmi pomohol. Ako šéf na Novej scéne mi raz hovorí: „Ivan Mistrík odchádza do Slovenského národného divadla, budeš mať u nás dobrý nástup, naskúšaš všetky jeho hry.“ Takže vďaka nemu som sa rýchlo dostal do hereckej špičky. A potom si pomáhajú aj sami herci, sú herecké skupiny kamarátov.

Kto patril do tej vašej?

Vždy som bol tak trošku solitér. Nechcel som ísť napríklad do Divadla na korze, kde hrali moji kolegovia z detských čias - Stano Dančiak, Paľo Mikulík, Peter Mikulík, Julo Satinský. Mal som rád veľké divadlo, mne sa v pivnici hrať nechcelo. Málilo sa mi obecenstva.

Národné divadlo vás nelákalo?

Mal som toľko príležitostí na Novej scéne, že som tam nepotreboval ísť. V šatni sedel Kňažko, Horváth, Müller, Labuda, Dančiak, Mikulík, Kukura, Huba a ja. Viete, divadlo sa robí v šatni. Tam sa vymýšľa. To, čo teraz robia chlapci v Partičke, sme my hrávali v šatni. V tom bol geniálny Stano Dančiak. Vedel zahrať aj sedemdňovú salámu, ktorá visí u mäsiara. A to títo chlapci ešte nedokázali (smiech).

Dnes divadlá nemajú štýl. Či idete tam, alebo tam, stále je to rovnaké. Keď som založil Divadlo West, všetci sa čudovali, že som na Slovensko priniesol bulvárne divadlo. Mysleli si, že nám budú po javisku behať nahé ženy. Dnes hrajú bulvár všetky profesionálne divadlá, aby vôbec niekto prišiel na predstavenie.

Myslíte si, že aj SND sa odklonilo?

Áno. Národné divadlo je a vždy bude Národným divadlom, ale raz je také a raz také. Záleží na tom, aký šéf práve prišiel. Teraz sa tam vystriedali viacerí, takže to je také nevykvasené. Keď som sa stal županom, z Arény odišiel Milan Sládek. Vtedy som sa dohodol s Jurajom Kukurom, aby ju rozbehol trošku iným smerom. A teraz to je divadlo, ktoré má štýl.

Nevolal vás tam ešte hrať?

Hovorili sme o tom v období, keď som odišiel z politiky, ale mladí herci, ktorých som nepoznal, ma stále vnímali ako politika. Necítil som sa dobre. Druhá vec je, že aj keď som s nimi robil neskôr, nebolo to o partnerstve, úcte, nebrali ma ako kolegu.

Kto vám to dal najviac pocítiť?

Bolo to podvedomé. Niekedy som cítil, že im beriem prácu, lebo jej v tom čase nebolo veľa. Preto som ani nedaboval. Potom som natočil jeden film, druhý film, znova som začal dabovať a prišiel som na to, že už robím staré postavy. No a polovica hercov, čo ich môže dostať miesto mňa, je mŕtvych. Takže už nikomu neberiem živobytie (smiech).

Vyčítal vám niekedy niekto do očí, že ste boli v politike?

Do očí nikdy. Čo si o mne mysleli, to si viem predstaviť. Naopak, keď som bol ministrom kultúry, divadelníci mi držali palce. Keď som bol v parlamente, mal som pauzu pre ťažký infarkt. No a keď som sa stal županom, nemal som ten pocit.

Čím ste sa k infarktu dopracovali?

Bol som prepracovaný. Ako riaditeľ Novej scény som chodil po svete, hľadal licencie. Potom som sa stal ministrom kultúry, čo bolo tiež hektické. Keď som prišiel do parlamentu, ocitol som sa v opozícii. Nastala noc dlhých nožov, fajčil som osemdesiat cigariet a pil dvadsať káv denne. Bola to záležitosť zlej životosprávy a veľkého stresu. V politike nemáte priateľov, len známych, ktorí vás použijú na nejaký účel a potom sa spoja s niekým iným.

Viacerí vaši kolegovia, a to nielen z lokálnych divadiel, ale aj z Národného, sa sťažujú na nízke penzie…

Herecké platy nie sú vysoké. A okrem toho mnohí neplatili odvody z honorárov. Viete, zobrať si všetky peniaze a hurá… Lenže potom sa staroba opýta, čo ste robili predtým, a všetko sa vám vráti. Tam mnohí urobili chybu. Teraz je ich penzia pomerne nízka a príležitostí už nemajú toľko, čo znamená, že živoria. Okrem toho boli zvyknutí po večeroch žiť iný spoločenský život a teraz im to chýba.

Pamätáte sa, ako ste zarobili prvé peniaze?

Keď som ako dvanásťročný prišiel do Detskej dramatickej družiny. Paľo Mikulík, ktorý tam už pol roka bol, mi hovorí: „Tu aj zarobíme!“ Bolo to šesť, sedem korún. Neskoršie honoráre slúžili na chod rodiny - mojich súrodencov. Prikladal som ich k sirotskému dôchodku.

Akými povolaniami okrem umeleckých ste prešli?

Cez prázdniny sme s bratom pomáhali na stavbe, kde som sa naučil fyzicky robiť. Pre rozhlas, televíziu a školu som málo športoval. Neviem sa ani poriadne lyžovať. Ale už cvičím každé ráno.

Ako?

Mám zostavu s činkou. Vždy, keď sa zobudím, cvičím 15-20 minút.

Napadlo vám už za socializmu, že by ste začali podnikať?

Vlastne celá naša rodina podnikala, na čo sme po štyridsiatom ôsmom doplatili. Možno som to mal v sebe zakódované. Filmovali sme raz na Záhorí, kde som objavil vyhorenú tehelňu. Kúpil som ju, prestaval a zistil, ako celý mechanizmus beží. Potom som kúpil starý dom a celý ho zrenovoval. Okrem toho mala moja manželka vonku rodinu a do zahraničia sme cestovali na festivaly. Tam som zistil, že veci sa dajú robiť aj inak ako u nás.

Mnohí vaši kolegovia mali kaviarne, reštaurácie a skrachovali. No vám sa darí dobre.

Asi nemali takých šikovných synov ako ja. Neverím, že by som to sám bez nich udržal. S mojimi deťmi to bolo trochu o inej dôvere, než keby som sa do toho pustil s nejakým podnikateľom. Iní herci večer namiesto toho, aby dávali pozor na tržby, hrali divadlo. Nevzdali sa svojej profesie. A to sa nedá.

Aj vás zamestnanci okrádali?

Nie, no nikdy som nevidel podnik zospodu. O to sa starali synovia. A viete, potom je lepšie celé im to prenechať. Lebo pracovať po štyridsiatke u otca a nemať perspektívu, to je ako s princom Charlesom. Čaká, kedy sa konečne stane kráľom, a mama nie a nie zomrieť. A čakať, kedy otec zomrie, aby mali podnik? Tak to nie...

Mnohé reštaurácie skončili aj počas krízy. Ako sa darilo tým vašim?

Samozrejme, aj my sme to cítili. Ostali sme v čiernych číslach, synovia boli nešťastní, kam až sa to uberá. Našťastie, nikomu neplatíme nájmy. Tie, najmä v centre mesta, reštaurácie preriedili. Majetok viete založiť a tie najťažšie finančné časy prežiť s pomocou banky.

Ako spomínate na obdobie, keď Pavol Mikulík po porážke býval u vás v Leberfingeri?

S ním bola aj zábava, aj to bolo smutné. Mnohí pochybovali, či z neho neprofitujem. To ma urážalo! On bol človek, s ktorým sme boli od desiatich rokov v pionierskom paláci, v tábore sme spávali na jednej posteli. A mal problémy aj v rodine. Našiel som ho v päťdesiatke v starobinci. Ako posledné som Paľkovi vybavil čestné miesto na cintoríne v urnovom háji.

Komunikujete s jeho bratom, režisérom Petrom Mikulíkom a so švagrinou Zuzkou Kocúrikovou?

Áno, myslím si, že Peter, na rozdiel od inej rodiny, bol príkladom bratskej lásky. Asi pol roka po tom, ako Paľko zomrel, som sa stretol so Zuzkou, ktorá mi povedala: „Ľubo, vieš, my sme s tebou cez Paľka vlastne rodina.“

Veľkí kamaráti ste boli s Vladom Müllerom. Dá sa povedať, že ste mali jedinečný vzťah?

Áno, áno. Vlado Müller bol zvláštny herec a zvláštny človek. Bol niečo také ako Karol Machata. Bohom obdarený s úžasným talentom. Už na prvej čítačke hral tak, ako to malo vyzerať. Okrem toho rád žil - bol to renesančný človek, veľmi vtipný chlapec, mal veľa kamarátov a mal rád víno. Tiež bol trošku nedotklivý. Jediný ja som mu mohol vždy všetko povedať, ale aj on mne. Keď ochorel a zomieral, bolo to pre mňa veľmi ťažké.

Aj vtedy ste sa s ním stýkali?

Samozrejme. Raz sme obaja ležali v nemocnici a stretávali sa na chodbe. Hovoril mi, ako jeho liečba dobre pokračuje, hoci ja som mal už vtedy iné informácie.

Ako to zvládal psychicky?

Nedával to najavo. Vnútorne sa veľmi trápil, lebo schudol a vlastne chradol. Mal rakovinu hrubého čreva. Aj ho operovali, no nebolo mu pomoci. Tragické bolo vidieť, ako zhasína.

Ako reagujete na chýry o jeho údajnej homosexualite?

Určite nebol homosexuál. Nemám nič proti gayom, ale môžem odprisahať, že nie. Zamieňali si to zrejme s tým, že bol veľmi kamarátsky a každému sa snažil pomôcť, čo bolo niekedy až na škodu.

Rozprávali ste sa spolu aj o jeho synovi, dnes slávnom spevákovi Richardovi?

Riška som poznal už ako maličkého, ešte keď chodil na klarinet. Ale to, že opustil jeho matku, nebola Vladova vina. Tam bola vina skôr na druhej strane.

V čom?

Eliška prišla ako herečka na Novú scénu z Nitry, kde bola hviezda. V Bratislave sa nenaplnili jej sny, nedarilo sa jej. Vladovi áno. On bol absolútna superstar a ona od roly k role hrala čoraz menej. Ťažko to znášala, a teda bol problém aj v rodine. On si našiel novú ženu, až keď sa s manželkou rozišiel. Veľa ľudí mu po jeho smrti ubližuje, ale ja som s ním bol superkamarát a veľmi dobre som ho poznal. Vždy som bol proti hlúpym rečiam, lebo špinia jeho pamiatku.

Čiže Rišo si to zle vykladal?

Rišo si to vykladal ako syn mamy, ktorá to zle niesla. Snažil sa jej pomôcť a tým sa od otca vzdialil.

Vy ste s vašou manželkou spolu takmer päťdesiat rokov. Ako ste sa spoznali?

Filmovali sme spolu. Hrala vo filme My z 9. A, mala štrnásť a ja sedemnásť. Odvtedy bola moja frajerka.

Dá sa povedať, že ste mali v živote len jednu ženu - vašu manželku?

Áno. Moja žena bola vždy krásavica, nepotreboval som nijakú inú.

Ako prešlo tých päťdesiat rokov?

Žiť s človekom, ako som ja, zase nie je nejaká veľká zábava. Naopak, musela veľa vecí prehltnúť. Venovala sa rodine a mojej kariére. A tak to išlo.

Čo si na nej najviac ceníte?

Je veľmi dobrá matka a gazdiná. Má úžasný vzťah k prírode, ku kvetom, k zvieratám. Na chate vedela našim deťom aj vnukom vytvoriť prostredie, kde chovali sliepky, kačice, kozy, barany, zajace, aby žili s prírodou.

Nikdy nežiarlila na vaše herecké kolegyne?

Myslím, že nie. Nikdy som jej ani nedal príčinu.

Nebáli ste sa, že tým, že ste stále preč, synovia priľnú viac k nej?

Ale áno, samozrejme. Učil som ich disciplíne a manželke sa moja prísnosť nie vždy páčila. Takže stredná cesta, keď sme sa dohodli, bola najsprávnejšia.

Vždy ste boli činorodý. Čo plánujete najbližšie?

Núkali mi, aby som išiel filmovať do Česka, ale nezdá sa mi to, robiť konkurenciu Búrlivému vínu. Nemám nič proti tomu, keď herci hrajú tam aj tam. Majú rodiny a potrebujú ich zabezpečiť. Okrem toho potrebujú popularitu. Ja sa nemám prečo naháňať. Môj plán je, aby rodina prežila tie najťažšie časy, krízu a aby moji vnuci vyštudovali.

Kam chodíte na dovolenky?

Rád chodím do sveta, no nie do najlepších hotelov. Keď boli vnuci menší, cestovali sme spolu. Zatiaľ som bol v Číne, predtým v Južnej Afrike, v Indii, v Južnej Amerike.

Najbližšia destinácia?

Uvidím, kam budú chcieť ísť deti. Ešte neboli v Thajsku, kde som bol niekoľkokrát a cítim sa tam už ako sprievodca. Na budúci týždeň pôjdem do Švajčiarska za vnukom, ktorý tam chodí do školy.

Čochvíľa budete mať sedemdesiatku. Ako sa cítite zdravotne?

Celkom dobre. Som trošku unavený, ale Búrlivé víno ma naštartovalo. Seriál má pre herca obrovskú výhodu. Film točíte pol roka a potom ho vidí ledva 20-tisíc ľudí. Ale sledovanosť Búrlivého vína bola minulý týždeň v jeden večer 878-tisíc ľudí. A to je štyrikrát do týždňa!

Aj sám pijete víno?

Veľmi málo. Jeden čas, asi dvadsať rokov, som vôbec nepil alkohol. A teraz tým, že moji chlapci importujú víno z celého sveta, sa v tom začínam vyznať.

VIDEO Plus 7 Dní