Volala sa Irma Hadžimuratović, mala päť rokov a reportéri BBC ju nazvali sarajevskou princeznou. Napriek tomu, že lekári bojovali týždne a týždne za jej záchranu a prevoz mimo obliehaného mesta, dievčatko nakoniec na zranenia z bombardovania zomrelo. Včera Sarajevo, dnes Jemen. Začiatkom februára obletela svet správa o smrti dvojtýždňových siamských dvojičiek. Aj pre ne lekári naliehavo žiadali pomoc zahraničia. Letisko v hlavnom meste Saná bolo však pre boje uzavreté.

Bosniansky lekár, ktorý dnes pracuje v pražskej nemocnici Motol, vie, že najťažšie bitky zvádzajú vojnoví lekári často s neochotou nezainteresovaných, ba niekedy až zlomyseľných byrokratov a medzinárodných úradníkov takzvaných mierových síl. O svojich skúsenostiach so zložkami Organizácie Spojených národov (OSN) napísal vojnový lekár EDO JAGANJAC (62) knihu Sarajevská princezná. V rozhovore s VERONIKOU COSCULLUELA rozpráva o tom, či sa jeho vzťah k „modrým prilbám“ zmenil a prečo jeho rodina odmietla v Prahe status utečencov.

Keď ste opustili Bosnu, aká bola vaša trasa?

UNICEF ma poslal na kongres do Petrohradu v januári 1993. Dopoludnia som letel zo Sarajeva do Splitu, rovnaký večer zo Splitu do Záhrebu, kde som čakal na ruské vízum asi týždeň. V Petrohrade som potom strávil ešte týždeň. Nakoniec som letel do Prahy. Nikdy som netušil, že budem žiť v Česku alebo nejakom inom štáte východného bloku.

Prečo? Zdali sa vám východoeurópske štáty horšie ako Juhoslávia? Lebo u vás bol iný socializmus?

Pred príchodom do Česka som nikdy nebol v nejakom štáte východného bloku. Náš juhoslovanský socializmus bol veľmi odlišný. Precestoval som ako študent celú západnú Európu a nikdy som po návrate domov nepocítil politický nátlak. Pre nás bolo cestovať prirodzené. Spomínam si, že ani moji rodičia, ani ja sme neboli v strane. Všetci sme aj tak mali dostatok peňazí a užívali sme si slobodu. Východ som si vtedy predstavoval ako obrovské väzenie, kde ľudia trpia. Po odchode zo Sarajeva som mal pozvanie do Nórska a do Anglicka. S rodinou som sa stretol v Prahe, kam predo mnou odišli moje dcéry a žena. No a manželke sa páčila práve Praha. Týmto konštatovaním moje plány o Nórsku alebo Anglicku zvädli.

Prečo ste si vybrali Prahu a nie povedzme Bratislavu?

Náhodou. Zhodou okolností Česko a Slovensko boli jediné štáty v Európe, ktoré nevyžadovali vízum. No a v Prahe mal môj bratranec známeho, preto sme sa rozhodli pre toto mesto.

Našli ste v Prahe domov alebo sa tam stále aj po vyše 20 rokoch cítite ako v exile?

Je to jednoduché. Keď idem do Sarajeva, idem domov. Keď sa vraciam do Prahy, vraciam sa domov.

Aký ohlas mala vaša kniha Sarajevská princezná v Česku? Spoznávajú vás vaši pacienti aj ako spisovateľa?

Netušil som, ako ju prijmú čitatelia, ale nech som čakal čokoľvek, skutočnosť bola lepšia. Pacienti a neznámi ľudia ma berú ako spisovateľa. Ja sám seba za spisovateľa nepovažujem. Som chirurg a chirurgia je oveľa serióznejšia práca. Písanie je pre mňa zábava.

Aké bolo spomínať si na malú Irmu a na vašich kolegov z vojny, na strach, stres, nedostatok po 20 rokoch pokojného života? Prečo ste sa rozhodli knihu napísať v roku 2015?

Je pravda, že dodnes nie som schopný myslieť na Irmu bez emócií. Slzy sa vždy natlačia do očí samy… Začal som písať ihneď po príchode do Česka, keď boli moje spomienky živé. Kým vyšla v roku 2013 v bosniančine v Sarajeve, už roky ležala hotová v mojom počítači. Knižka vlastne nebola písaná pre nejaké publikum a dostala sa z môjho počítača omylom. Potom ma prehovorili, aby som súhlasil s jej vydaním. Ak som aj mal nejaké obavy, teraz to neľutujem.

Ako sa odohralo to prehováranie?

Raz som upratoval počítač, chcel som ho vyčistiť od starých súborov. Natrafil som na Sarajevskú princeznú. Roky som tie spomienky nečítal. Začal som čítať a v tej chvíli mi volala kamarátka. Prežívala vtedy ťažké obdobie. Je chorá a depresívna z chemoterapie. Premýšľal som, ako ju teda odtrhnúť od myšlienok na chorobu, a pozeral som sa na text „princeznej“. Pochopil som, že sa pozerám na riešenie. Táto moja kamarátka bola novinárka Rádia Slobodná Európa a celú vojnu strávila v Sarajeve. Požiadal som ju teda, aby mi opravila gramatiku „v jednom texte“. Mesiac nato mi volal vydavateľ zo Sarajeva. Ona mu text poslala bez môjho povolenia a až potom ma prehovorila, aby som súhlasil s vydaním.

Počas vojny v Sarajeve ste boli kontaktom medzi nemocnicou a OSN. Z vašej knihy cítiť, že táto organizácia vám nie je po chuti. Myslíte, že jej metódy sú dnes iné?

Počul som, že je to dnes inak. Bohužiaľ, stále mám silnú nedôveru v medzinárodné organizácie OSN. Sú bohaté a namyslené, rady rozhodujú o živote iných a sú plné neschopných dobrodruhov.

Stále vás vie OSN rozčúliť? Na čo máte v súvislosti s touto organizáciou najhoršie spomienky?

Až na výnimky sú moje spomienky hlavne o ľahostajnosti ľudí, ich zamestnancov, k osudu iných ľudí, a tak by to nemalo byť. Vo vojnových podmienkach sú títo zamestnanci starostlivo chránení ozbrojenými jednotkami OSN a žijú v relatívnom luxuse. V takom, aký si ľudia v ich okolí nedokážu ani predstaviť.

Čo by ste povedali svojej dcére, napríklad, keby vám oznámila, že túži pracovať pre OSN?

OSN môže pomôcť ľuďom v teréne naozaj veľmi silno. Som presvedčený, že keby sa tam zamestnali moje deti, správali by sa v jej štruktúrach inak ako väčšina úradníkov OSN, ktorí vystupujú v mojej knihe. Myslím, že by sa ich snaha a činy podobali na to, ako to robil Unu z UNHCR. Na prvom mieste by pre ne bol človek, dieťa a to by prevážilo nad „nedá sa“, nad pravidlami a pečiatkami. Unu stále žije, preto vám jeho priezvisko nepoviem. V knihe sú všetky priezviská živých ľudí „tajomstvom“. Uviedol som ich len mŕtvym.

S rodinou: Usadili sa v Prahe. S manželkou nežiadali o štatút utečenca, prácu zohnali pomerne ľahko.
S rodinou: Usadili sa v Prahe. S manželkou nežiadali o štatút utečenca, prácu zohnali pomerne ľahko.
Zdroj: Archív E.J.

Vaša kniha prišla v čase, keď sa o utečencoch veľa hovorí. Ako vnímate debatu o nich v Česku, ale aj všeobecnejšie v strednej Európe?

Xenofóbia v strednej Európe je katastrofická. Populistická politika ju podporuje a zneužíva, aby získala moc. Ľudia sú zmanipulovaní a myslia si, že na Európu sa valí invázia moslimov, ktorí všetko chcú zmeniť. Je to smutné. Kam zmizla v tejto debate ľudskosť?

Pochádzate z multikultúrneho prostredia, Bosna je svojou povahou taká krajina. Mnoho ľudí na Slovensku neverí, že cudzie ich dokáže obohatiť. Máte nejaký príklad, že nemajú pravdu?

V Bosne ľudia rôznych národností a náboženstiev žili spolu po stáročia. Bolo to úplne bezproblémové a nádherné. Nevedeli by sme, že sme nejako odlišní. Boli sme rovnakí. Informácia o tom, k akému náboženstvu či národu prislúchate, bola asi taká dôležitá ako to, či bývate v jednej alebo druhej ulici. Všetci sme oslavovali všetky náboženské a štátne sviatky a netušili sme, ako ľahko cirkev a populisti dokážu vykonať divide et impera (rozdeľuj a panuj). Boli to zlí ľudia, ktorí ťažia z cudzieho nešťastia. Dnes v mojej domovine panuje nedôvera, strach a nenávisť.

Dalo by sa povedať, že ste nenápadný migrant, lebo ste biely, vysoký, výzorom sa od Čechov neodlišujete. Vnímate, že migranti z Ázie, Afriky, Blízkeho východu majú v Európe ťažšiu štartovaciu pozíciu, ako ste mali vy?

Bohužiaľ, máte pravdu. Zlí politici sa snažia národ presvedčiť, že migranti sú nebezpeční a strach je ich silná zbraň pri získavaní moci. Atmosféra voči utečencom sa celkom zmenila. Nás tu kedysi všetci vítali a pomáhali nám. V Česku bolo 40-tisíc utečencov z bývalej Juhoslávie a nikto si nás ani nevšimol. Osobne som nikdy nepočul ani jedno jediné nepriateľské slovo. Nikdy som sa nemusel báť svojho prízvuku. Preto dúfam, že nepriateľstvo voči migrantom nie je až také silné, ako nám môže ukazovať mediálny obraz.

Akú úlohu zohráva vo vašom živote jazyk? Lebo ten je pre migrantov často veľká bariéra. Kam by ste ho zaradili popri humore, jedle a pití, láske a iných veciach?

Neporovnával by som tieto kategórie. Aby bol človek kompletný, musí mať hlavu, ruku, nohu... a tiež lásku, humor, jazyk... Jazyk je základ komunikácie a komunikácia je základ civilizácie. Ľudia sa dokážu dohovoriť na základných veciach, aj keď nehovoria rovnakou rečou. Význam jazyka pri definovaní národov je nadhodnotený.

Aké bolo pre vás učenie češtiny? Kto ju zvládol skôr, vy, manželka, dcéry?

Ešte stále neviem perfektne po česky, obzvlášť mi robí problémy písanie. Manželka hovorí lepšie ako ja, no a deti považujú češtinu za materinský jazyk.

Prezradíte, čo dnes vaše dcéry robia a kde žijú?

Sára vyštudovala Autonoma University v Barcelone, žije s manželom a so synom v Kodani a pracuje pre Úniu. Nina vyštudovala London School of Economics v Londýne, žije s manželom a so synom v Prahe a vlastní informačnú firmu.

Aký vzťah máte dnes k Sarajevu?

Je to môj domov, ale pod vplyvom hnusnej kléronacionalistickej diktatúry sa všetko veľmi zmenilo. Už to nie je veselé, bezstarostné mesto. Osobne sa nerád pozerám na degradáciu ľudskej dôstojnosti vo všetkých štátoch bývalej Juhoslávie. Ročne sa z Chorvátska, zo Srbska a z Bosny odsťahuje vyše stotisíc ľudí. Myslím si, že toto číslo hovorí za všetko.

Poznáte meno Jasmina Alagić? Ona často rozpráva o rodnej Tuzle, o balkánskej náture, temperamente… Vnímate nejaké rozdiely v charaktere medzi Čechmi, Slovákmi a Bosniakmi, Srbmi, Chorvátmi?

Jasminu, bohužiaľ, nepoznám. Ale myslím si, že sme všetci rovnakí. Všetci ľudia na svete sú rovnakí, len vyrastajú v odlišných podmienkach.

V čom je podľa vás iné „skrotiť si“ cudziu krajinu, ak do nej prídete ako utečenec, a vtedy, keď si ju vyberiete dobrovoľne, ako napríklad množstvo migrujúcich Európanov?

Samozrejme, rozdiely v tom, keď niekam prichádzate ako utečenec a ako migrant, existujú. Utečenec je osoba, pre ktorú platia osobitné zákony a pravidlá. Utečenec býva vyhnanec z domova, kam sa nemôže vrátiť. Štát ho drží pod drobnohľadom, aj keď je to chudák, ktorý sa snaží zachrániť si život. Je pod prísnou kontrolou, obvykle v nejakom stráženom zariadení, dostáva finančnú pomoc, ktorá je sotva postačujúca - pokojne poviem nedostatočná - pre život, je zdravotne zabezpečený, ale nemá právo pracovať a zarábať. Vojnoví utečenci nemajú na výber a naozaj si zaslúžia náš súcit a pomoc. Ekonomická migrácia, kam patrí väčšina migrujúcich Európanov, ide za lepším životom a nestrpeli by veci, ktoré si vojnový utečenec ani nevšimne. Migrant je niekto, kto sa presťahuje napríklad z USA do Prahy. Prenajme si byt, nájde prácu, pomaly začne zariaďovať doklady a môže sa kedykoľvek vrátiť domov. Ekonomický migrant rád cestuje sám a utečenec sa snaží spojiť s rodinou. To nie sú jediné rozdiely, je ich viac. Migrácia bude existovať vždy. A vždy ju niekto bude zneužívať vo svoj prospech - aj mafia, aj politika.

Prečo ste odmietli mať status utečenca?

Manželka aj ja sme sa dohodli nežiadať o štatút utečenca. Ne­chceli sme, aby nás štát živil ani obmedzoval. Prácu sme zohnali relatívne ľahko a pokúsili sa žiť ako „normálni ľudia“.

Prečo štáty, národy, ich politici stále pátrajú po nejakej identite? Raz je to lokálna, raz národná, inokedy európska. Snažia sa ju definovať, opísať. Je identita taká dôležitá?

Ťažko povedať. Nejaká iná homogenizácia na základe toho niečoho, o čom hovoríte, je úplne bezvýznamná, ale skvele použiteľná na znepriatelenie určitých skupín. Spomínate si na Remarquov vtip? „Zabil by som všetkých Židov a cyklistov. Prečo cyklistov? A prečo Židov?“ Moja rodina možno má svoju identitu. V Bosne skoro neexistuje nacionálne „čistá“ rodina a cirkvou podporované etnicky čisté štáty, ktoré propagujú „führeri“ na Balkáne, sú zločiny. Úloha cirkvi je na Balkáne výrazne negatívna, lebo cirkev by sa nemala zaoberať ľudom, národom, ale nesmrteľnou dušou. Škoda. Podporovať zločin pri získavaní moci a peňazí je hanba a dlhodobo sa to nevypláca. Myslím si, že v súčasnosti je cirkev najväčšie zlo na tejto planéte.

Dnes máte v Motole na výkon práce všetko, čo treba. Stretávate sa občas s lekármi, ktorí boli pomôcť v krajinách, kde je vojnový konflikt dnes?

Áno, občas sa stretávam s ľuďmi, ktorí pomáhajú v Afrike pri nešťastiach a takisto s vojenskými lekármi. Podmienky sú však neporovnateľné s tými v Sarajeve.

Sú lepšie, ako boli na začiatku rokov 1990 v Sarajeve? Alebo je to jedno a vojna v 90. rokoch sa rovná vojne v roku 2019?

Nemocnice v Sarajeve na začiatku vojny v roku 1992 boli plne vybavené a práceschopné. Postupne mizli ľudia, materiál a neustále bombardovanie čoraz viac poškodzovalo budovy. Bola to blokáda mesta. Počas obliehania nebola elektrina, voda, kúrenie, jedlo ani lieky, kyslík, infúzie. Aj tak sme prežili. Operovali sme s akumulátormi na chrbte a so svetlom na čele. Denne sme si kládli otázky, či budú nemocnicu bombardovať. Zastrelí nás ostreľovač? Počas prvých troch mesiacov vojny nemocnicu zasiahlo vyše 600 rôznych projektilov. Potom sme už nepočítali. Pomoc WHO bola na prežitie zásadná. Dnes sú vojenské nemocnice v teréne dobre vybavené personálom, nástrojmi, liekmi a sú plne funkčné. Hovoril som s chirurgmi, ktorí sa vrátili z Afganistanu. Pre nich boli podmienky, ktoré sú do detailu opísané v mojej knihe, nepochopiteľné. Necítili sa ani na chvíľu ohrození a mali k dispozícii všetko, čo potrebovali. O