Katarína Korecká

Spomína si na svoju prísnu ruskú učiteľku klavíra, ktorá mu pichala ceruzku pod prsty. Bol tým, čo sa neraz označuje pojmom zázračné dieťa, a&nbsp;jeho hudobná kariéra išla nahor raketovým tempom. Čoraz častejšie sa presadzuje aj doma, ale cestovanie a&nbsp;práca po boku opernej divy Edity Gruberovej, ktorá je ženským náprotivkom Luciana Pavarottiho, mu priniesli do života nový a&nbsp;nepoznaný rozmer.

O&nbsp;účinkovaní na svetových pódiách aj v&nbsp;ich zákulisí sa so šéfdirigentom Orchestra Slovenského rozhlasu PETROM VALENTOVIČOM (38) zhovárala KATARÍNA KORECKÁ.

Práve ste sa vrátili z&nbsp;Berlína, kde Edita Gruberová oslávila 50. výročie na scéne, a&nbsp;v&nbsp;Bratislave ste dirigovali vianočný koncert, v&nbsp;ktorom bola Edita Gruberová hlavnou hviezdou. Ako vznikla vaša spolupráca?&nbsp;

Bola to náhoda. Robil som v&nbsp;Nemecku projekt jednej nahrávky ako klavirista. Šlo a&nbsp;nahrávanie CD a&nbsp;koncert. Dirigent musel odísť do Helsínk. Pracoval som tam ako pomocný dirigent aj so spevákmi, aby boli dobre pripravení. Dirigoval som skúšku Belliniho opery La Straniera (Cudzinka). Po nej za mnou prišla pani Gruberová a&nbsp;spýtala sa, či by som s&nbsp;ňou nechcel robiť koncert vo Viedni. Bolo to v&nbsp;roku 2013. V&nbsp;tom čase som začal dirigovať aj v&nbsp;Slovenskom národnom divadle, kam ma pozval bývalý šéf pán Haider, a&nbsp;takisto v&nbsp;Košiciach. To všetko sa udialo, keď som mal 33 rokov. Dovtedy som bol len asistent alebo korepetítor. V&nbsp;tom roku sa to zlomilo.

Bol to koncert záverečných scén opier o&nbsp;troch tudorovských kráľovnách - Anna Boleynová, Maria Stuartová a&nbsp;Roberto Devereux - vo Viedni v&nbsp;Theater an der Wien. Hral rozhlasový orchester z&nbsp;Viedne, v&nbsp;ktorom som ešte ako študent hral na klavíri. Poznal som sa s&nbsp;hudobníkmi, bolo zaujímavé vrátiť sa tam po desiatich rokoch ako dirigent. Koncert mal veľký úspech a&nbsp;znamenal začiatok našej spolupráce.

Čo ste sa od Edity Gruberovaj naučili z&nbsp;profesionálnej stránky?

Veľmi veľa. Obdivujem jej profesionálny prístup, vždy je stopercentne pripravená. Už rok dopredu debatujeme o&nbsp;detailoch projektu. Na čom sa dohodneme, to platí. Na druhej strane je pani Gruberová veľmi fajn človek, ktorý sa na nič nehrá. Keď v&nbsp;Baden Badene dostala cenu Herberta von Karajana na podporu mladých umelcov, dala ju mne a&nbsp;barytonistovi Richardovi Švedovi. Odvtedy ma podporuje, volá si ma ako svojho dirigenta alebo klaviristu. Chce, aby som ďalej rozvíjal kontakty, ktoré som vďaka nej získal.&nbsp;

Áno. Často mi po koncerte rozpráva príbehy z&nbsp;minulosti. Nemala to jednoduché, bola iná doba. Rozumieme si hudobne aj ľudsky, dobre sa nám spolupracuje, rovnako cítime hudbu, jednotlivé frázy. Nemusíme veľa rozprávať, všetko ide samo od seba aj z&nbsp;hudobnej stránky.&nbsp;

Spolu aj veľa cestujete. Aký je to život?&nbsp;

Je to život s&nbsp;kuframi. Človek je pár dní na jednom mieste a&nbsp;potom ide zase niekam inam. Je to život po hoteloch, po reštauráciách, občas náročný. Ale koncerty a&nbsp;vystúpenia stoja za to. Publikum nadšene tlieska. Pani Gruberová je taká populárna, že len čo príde na pódium, ľudia tlieskajú a&nbsp;my nemôžeme začať. Sú to krásne pocity. Takisto po koncerte, keď ľudia doslova šalejú. Zažívam to vďaka nej, často sme na pódiu už len my dvaja, orchester je preč a&nbsp;publikum stále tlieska.

Na klavíri hráte odmalička. Aké bolo vaše prvé stretnutie s&nbsp;hudbou?

Keď som bol malý, žili sme v&nbsp;Rusku, kam vyslali môjho otca jadrového fyzika. Mama si tam zaobstarala klavír, na ktorom hrala rôzne pesničky, a&nbsp;mňa to fascinovalo. Už ako trojročný som začal hrať na klavíri, veľmi ma to bavilo, stále som chcel hrať. Rodičia spomínajú, že len čo som prišiel zvonku, dal som si dole rukavice a&nbsp;bežal som ku klavíru.

V&nbsp;troch rokoch a&nbsp;dodnes si pamätám, ako mi moja prvá učiteľka Mária Ivanovna pichala ceruzky pod prsty, aby som mal dobré postavenie ruky. Takže začal som ako malé dieťa a&nbsp;nič iné okrem klavíra som nechcel robiť.&nbsp;

Ruská škola je veľmi prísna, spomínate si na to?&nbsp;

Je to tak. Musel som byť vždy stopercentne pripravený. Učiteľka si veľmi zakladala na technike. Boli tam naozaj vysoké nároky, ale vďaka tvrdej ruskej škole som dostal dobré základy. V&nbsp;hre som pokračoval aj po príchode domov, denne som cvičil tri-štyri hodiny. Hrával som najmä svoje veci, skladby, ktoré som mal rád, komponoval som a&nbsp;improvizoval. Stupnice ma veľmi nebavili. Našťastie som včas zistil, že sú veľmi dôležité, lebo sú základom techniky.&nbsp;

Okrem klavíra ste sa venovali spevu v&nbsp;známom Bratislavskom chlapčenskom zbore.&nbsp;

Tam som sa dostal vďaka rodičom, ktorí sa zoznámili v&nbsp;zbore a&nbsp;dobre to poznali. Nahovorili ma, aby som šiel na konkurz. Vzali ma a&nbsp;spieval som tam päť rokov. Čo bolo zaujímavé, na prvý zájazd som šiel do Ruska do mesta Dubno, kde sme predtým s&nbsp;rodičmi žili. Zbor a&nbsp;zborové spievanie sú pri vývoji hudobníka dôležité. Človek pracuje s&nbsp;rôznymi dirigentmi a&nbsp;vidí, ako sa buduje hudobné dielo od začiatku. Často sme koncertovali a&nbsp;vždy ma fascinovalo, keď sa spojil zvuk zboru a&nbsp;orchestra. Bola to pre mňa dobrá škola.&nbsp;

Ako ste sa dostali k&nbsp;dirigovaniu?&nbsp;

Moja učiteľka klavíra pani Habánová ma poslala na konzervatórium za dirigentom Karabom. Pri dirigovaní by som mal klavír, kompozíciu a&nbsp;hudobnú teóriu na oveľa vyššej úrovni, takže aj lepšie vzdelanie. Poslúchol som a&nbsp;oplatilo sa. Popri dirigovaní som na konzervatóriu študoval klavír, o&nbsp;rok som spravil prijímačky na samostatné štúdium klavíra. Vo štvrtom ročníku, po maturite, som sa rozhodol skúsiť Viedenskú univerzitu - odbor dirigovanie. Mal som pred sebou ešte dva roky na konzervatóriu, tak som to bral ako skúmanie terénu. Na prijímačkách bolo 150 ľudí z&nbsp;celého sveta, brali pätnástich. Nerátal som s&nbsp;tým, že by ma zobrali. Ani som nepočkal na výsledky, ale na druhý deň som zavolal do školy. Povedali mi - Bestanden. Pretože som vtedy vôbec nevedel po nemecky, len po rusky a&nbsp;po anglicky, tak som chvíľu hľadal v&nbsp;slovníku, čo to vlastne znamená. Neskôr, keď som si podával žiadosť o&nbsp;štipendium, tak­zvané Starthilfe, som zistil, že som na prijímačkách skončil prvý. Takže som si v&nbsp;Bratislave dokončoval konzervatórium a&nbsp;zároveň som študoval na univerzite vo Viedni.&nbsp;

Rok ste strávili aj v&nbsp;Paríži v&nbsp;rámci programu Erasmus.&nbsp;

Veľmi som chcel ísť do Paríža, aby som sa naučil po francúzsky. Bolo ťažké dostať sa tam. Napokon som mal šťastie, lebo niekto z&nbsp;Paríža chcel ísť do Viedne. Bol som v&nbsp;ročníku vynikajúceho maďarského dirigenta Zsolta Nagya, ktorý často diriguje aj na Slovensku. Dodnes sme v&nbsp;kontakte.&nbsp;

Ako si máme predstaviť štúdium dirigovania?

Človek musí mať rozhľad, musí poznať partitúry, musí ich vedieť čítať, musí technicky ovládať nástroje aspoň teoreticky. Ich rozsahy a&nbsp;možnosti.

Všetky nástroje v&nbsp;orchestri?&nbsp;

Áno, všetky. Keď niečo od hudobníkov žiadam, musím vedieť, čo od nich žiadam. Napríklad hoboj v&nbsp;nízkej polohe znie veľmi silno, ťažko sa mu hrá ticho, naopak, klarinet znie v&nbsp;tejto polohe veľmi dobre. Keď je nejaká nízka poloha, tak viem, že od hoboja nemôžem žiadať piano. Musím ovládať, ako nástroj znie v&nbsp;určitej polohe, aby som vedel povedať, akú farbu chcem, akú dynamiku. Dirigovanie je vlastne hra s&nbsp;farbami.&nbsp;

Keď sa pozriete na partitúru, počujete hudbu?

Dirigent by mal byť schopný premietnuť si do hlavy to, čo vidí, a&nbsp;predstaviť si, ako to znie. V&nbsp;romantických alebo klasicistických partitúrach je napríklad C-dur rozpísaný do jedno­tlivých nástrojov. Treba dobre ovládať hudobnú teóriu, ako znejú jedno­tlivé akordy, obraty, kedy je vrchol frázy a&nbsp;podobne.&nbsp;

Vyzerá to tak, že všetko vám šlo ako po masle. Pamätáte si prvú dirigentskú výzvu?

Stravinského Svätenie jari. Študovali sme to na hodinách dirigovania a&nbsp;museli sme sa to vyslovene učiť. Menia sa tam takty a&nbsp;je to naozaj ťažké dirigovanie. Alebo opery Richarda Straussa. Tam už človek naozaj nemôže byť nepripravený. Celá moja práca spočíva v&nbsp;príprave. Keď prídem pred orchester, musím hráčom presne povedať, čo chcem, ako by to malo znieť. Musia poznať moju predstavu. Nemecká škola bazíruje na klavíri a&nbsp;francúzska škola sa nezameriava na klavír, ale viac na prácu s&nbsp;orchestrom. V&nbsp;Paríži som dirigoval aj hodinu a&nbsp;pol. Vo Viedni niekedy len desať minút. Tam sa všetko najprv robí pri klavíri. Celé dielo sme si najskôr osemručne prehrávali na dvoch klavíroch a&nbsp;profesor nám ukazoval, ako by sme mali konkrétnu časť dirigovať. Až keď sme si to celé pripravili, šli sme pred orchester.&nbsp;

Po skončení univerzity ste mali pomerne zaujímavú cestu.

&nbsp;Ešte počas školy som bol na konkurze v&nbsp;Norimbergu, hľadali korepetítora, teda klaviristu, ktorý sprevádza a&nbsp;pripravuje operných sólistov. Je to typická cesta mladého dirigenta, že začína ako korepetítor s&nbsp;povinnosťou dirigovať a&nbsp;kde-tu diriguje skúšky či detské predstavenia a&nbsp;získava zručnosti. Na tomto konkurze bol aj dirigent, ktorý pôsobil predtým v&nbsp;Kapskom Meste v&nbsp;Južnej Afrike. Tam práve hľadali dirigenta zboru. V&nbsp;mojom životopise ho zaujalo, že som spieval v&nbsp;zbore, najprv v&nbsp;chlapčenskom a&nbsp;vo Viedni v&nbsp;Zbore Arnolda Schönberga. Pár mesiacov po konkurze sa mi tento dirigent ozval a&nbsp;spýtal sa ma, či by som nechcel ísť ako dirigent zboru do Kapstadtu. Nevedel som, čo je Kapstadt, lebo som poznal len Cape Town (Kapské Mesto) a&nbsp;myslel som si, že je to malá dedina v&nbsp;Nemecku. Tak som si hovoril, že dobre, teda pôjdem tam. A&nbsp;on mi hovorí - Ja som tiež bol v&nbsp;Južnej Afrike dva roky. Tak sa pýtam - Máte na mysli Cape Town?&nbsp;

V&nbsp;Kapskom Meste ste pracovali dva roky.

Bolo to zaujímavé, bol som zbormajster černošských spevákov, ktorí nemali možnosť študovať hudbu ani nevedeli čítať noty. Bol tam apar­theid a&nbsp;školy boli len pre bielych. Mali neuveriteľné hlasy, urobili sme veľa školských projektov aj opier.&nbsp;

Ako ste s&nbsp;nimi pracovali, keď nepoznali noty?&nbsp;

Všetko som im zahral na klavíri a&nbsp;oni sa to učili naspamäť. Carmen sme sa učili štyri mesiace. Cvičili sme aj opery Nabucco, Komedianti, Sedliacka česť, Traviata, Bohéma či Porgy a&nbsp;Bess, s&nbsp;ktorou tento zbor vystupoval po celom svete. Tam som dostal možnosť dirigovať operu. Vtedy som pochopil, že dirigent musí perfektne ovládať dielo a&nbsp;potom je to ľahké. Musí poznať problematiku. V&nbsp;opere je totiž veľa tradícií a&nbsp;človek ich musí poznať. Niekde sa hrá niečo pomalšie, lebo sa to tak hrá už sto rokov alebo to tak lepšie znie, a&nbsp;to človek musí vedieť. Nie všetko je zapísané v&nbsp;partitúre, ide o&nbsp;skúsenosť, keď sa to raz človek naučí, už to vie celý život. Každá opera má svoju vlastnú problematiku.

Samozrejme. Mám ich celé popísané rôznymi farbami. Keď dirigujem, partitúra je de facto dosť ďaleko, ja vidím len malé guľôčky, takže čo potrebujem, to si zvýrazním. Veľmi dôležitý je kontakt s&nbsp;nástrojmi a&nbsp;očný kontakt. Hráči v&nbsp;orchestri vedia, kedy majú hrať, ale keď majú ešte aj očný kontakt, je to lepšie, vytvorí sa istá dôvera medzi dirigentom a&nbsp;hráčmi.

Dnes sa už dirigovaniu venujete naplno, nielen ako dirigent Edity Gruberovej či dirigent v&nbsp;SND, ale od septembra ste šéfdirigentom Orchestra Slovenského rozhlasu.&nbsp;

Chcel by som ten orchester budovať. Je to výzva aj z&nbsp;tej stránky, že môžem robiť viac symfonického repertoáru, čo je ešte náročnejšie ako operný repertoár. Pre mňa je veľká česť, že môžem ako Slovák mať taký významný post. Chcel by som hrávať na prestížnych festivaloch, chodiť na zahraničné turné.&nbsp;