Keď konečne naučil Bratislavčanov jazdiť verejnou dopravou, prišiel koronavírus. A spôsobil jej obrovské straty. Pomoci od štátu sa však zatiaľ nedočkala, nepatrí totiž súkromníkom. S vírusom sa podľa neho Bratislava popasovala dobre najmä vďaka prístupu obyvateľov. A hoci mu pandémia pridala roboty, paradoxne mu pomohlo, že má malé dieťa. „Jonatánko ma v podstate zachránil,“ hovorí s tým, že musel spomaliť a venovať sa rodine, a tak nevyhorel. O tom, ako sa zmenilo hlavné mesto, sa s primátorom MATÚŠOM VALLOM (43) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.
Počas lockdownu boli obchody pozatvárané, turisti, ktorých bolo predtým plné centrum, tu nie sú. Ako pandémia ovplyvnila rozpočet mesta?
Pokles v tržbách za ubytovanie turistov uvádza štatistický úrad na 75 percent. Bratislava má z turizmu približne 4 milióny eur ročne, teraz je to prirodzene výrazne menej. Ale ani náhodou to nie je náš hlavný príjem. Mesto závisí od podielových daní fyzických osôb. Vlani bol ich výber asi o 25 miliónov eur nižší a tento rok to bude podobne. Náš najväčší problém sú však zmarené zisky v dopravnom podniku. Podľa odhadov do jesene môžeme prísť o 37 miliónov eur. Len za január a február tohto roka sme strácali na lístkoch 2,5 milióna eur mesačne. Zabrzdiť sme museli aj míňanie vo vlastných radoch, aj odložiť niektoré investície. Čakajú nás ťažké rozpočtové roky.
Vodiči MHD sú v štrajkovej pohotovosti. Čo bude znamenať strata 37 miliónov pre verejnú dopravu v meste?
Usilovali sme sa, aby nám štát pomohol. Vieme, že program prvej pomoci schválený Európskou komisiou nerozlišuje medzi súkromným a verejným vlastníctvom dopravných podnikov. V iných mestách a regiónoch dostalo 54 súkromných dopravcov možnosť čerpať pomoc, ale štyria dopravcovia, ktorých vlastnia mestá, nie. Myslím si, že je to neférové. Zatiaľ budeme straty sanovať z vlastných peňazí. Nechceme ustúpiť z toho, čo poctivo budujeme dva roky. Mestská hromadná doprava je jediná odpoveď na zápchy v meste. Obrátili sme sa na Európsku komisiu, aby potvrdila, či môžeme čerpať pomoc z európskych schém rovnako ako súkromné spoločnosti.
Čelili ste veľkej kritike za zrušenie najlacnejšieho lístka, hoci ste zároveň zlacnili ročné električenky.
Osemdesiatpäť percent všetkých jázd sa udeje na električenky. Ročnú električenku má 45-tisíc ľudí. Hľadali sme kompromis a ročný lístok sme zlacnili o štvrtinu. Teraz ešte robíme na tom, aby sme celoročný lístok dokázali rozdeliť do viacerých splátok tak, aby bol naozaj prístupný každému.
Bývalý minister financií a terajší premiér prišiel s návrhom zvýšiť daň z nehnuteľností. Akým spôsobom to bolo prezentované mestám, keďže táto daň ide im?
Túto daň vyberajú mestá a obce. My máme v rozpočte 40 až 50 miliónov eur z dane z nehnuteľností. Nie je to väčšina, ale je to pomerne veľká časť z rozpočtu. Zatiaľ s nami nikto z vlády túto ideu nekonzultoval a to presne ukazuje, že vzťahy sú naštrbené. Je to veľmi zlý postup. Ako mesto sme však túto extrémne nepríjemnú vec už urobili. Dostal som síce veľa negatívnych reakcií, ale niektoré mestské časti to finančne zachránilo a nakoniec to aj Bratislave veľmi pomohlo po nástupe COVID-19.
Koho v Bratislave najviac zasiahol covid?
Seniorov a nielen preto, lebo ich najviac ohrozuje. Máme tu aj epidémiu samoty. Ukázalo sa, aké veľmi dôležité sú ľudské kontakty, rodinné vzťahy. Po obmedzení kontaktov v domovoch seniorov alebo aj návštevných hodín v nemocniciach ľudia veľmi trpeli. Problémy to však spôsobilo aj mladšej generácii. Máme žiakov, ktorí nevideli svojich spolužiakov, lebo počas pandémie začali napríklad strednú či vysokú školu a teraz sú vo svojej bubline osamotení. Ohrození boli aj ľudia bez domova. Tí nemali kam ísť do karantény. Sústredili sme sa preto práve na seniorov a ľudí bez domova.
Bol som síce doma, ale v jednej ruke som držal malého a druhou som mailoval na mobile. Musel som sa naučiť to isté, čo každý vysokopostavený manažér. Nájsť hranice.
Zriadili ste karanténne mestečko pre bezdomovcov. Pomohlo to obmedziť šírenie vírusu?
Som presvedčený, že áno. V jednom momente sme mali mestečko naplnené na viac ako sto percent. A dvakrát sme ho zväčšovali. Pomohla aj organizácia DePaul, ktorá zriadila dočasné karanténne mestečko. Nenechali sme nikoho s covidom na ulici. Nešlo však len o ľudí bez domova. Stávalo sa, že robotníkov z východného Slovenska po pozitívnom teste vyhodili z ubytovne a ocitli sa na ulici. Aj takých ľudí sme prichýlili.
Bol štát nápomocný alebo to bolo skôr naopak?
Prvé karanténne mestečko by sme neurobili bez spolupráce s armádou, Ikeou a inými súkromnými partnermi. Bolo neuveriteľné vidieť, aký bol súkromný sektor ochotný pomáhať mestu. So štátom sme však mali rovnaké problémy ako ostatní ľudia. Neskoré, chaotické a nepravidelné informovanie, ktoré nebolo založené na dátach, ale skôr na pocitoch. Vláda stratila podporu veľkej časti samospráv aj po tom, čo prenikli na verejnosť hlášky bývalého premiéra o tom, že starostovia sa majú konečne starať o ľudí. To sa dotklo veľkej časti starostov. Ukázali sme, že sa vieme postarať o ľudí. Z pandémie vychádzajú samosprávy oveľa silnejšie a s oveľa väčšou podporou obyvateľstva.
Správali sa Bratislavčania podľa vás zodpovednejšie ako iní?
Musím sa pochváliť našimi obyvateľmi. Bratislavčania a Bratislavčanky ukázali, že vedia, čo je disciplína, vedia pochopiť, keď im niekto vysvetľuje fakty. Rúška sú dobrý ukazovateľ. Som presvedčený, že ak by sme nemali také zodpovedné obyvateľstvo, Bratislava mohla dopadnúť oveľa horšie. Pandémia ukázala, že sa vieme v ťažkých časoch zomknúť.
V Bratislave je čakáreň na vakcíny najviac preplnená. Ľudia sú ochotní cestovať aj ďaleko, len aby sa dostali k vakcíne.
Áno, to je vec, ktorú som riešil už v januári v súvislosti s našimi lekármi. Čakali na očkovanie a pritom inde mali voľné termíny. Je úplne logické, že ak je v meste Bratislava väčšia vôľa očkovať sa, tak je potrebné sem dať aj viac vakcín. Nechcem zobrať inému mestu žiadnu vakcínu. Som, samozrejme, rád, keď sa očkuje celé Slovensko. Ale ak je niekde dvetisíc voľných miest a Bratislavčania tam cez pol krajiny cestujú, tak poprosím, aby sa tých dvetisíc voľných vakcín radšej prenieslo sem.
Čím si vysvetľujete, že v Bratislave je väčší záujem o očkovanie ako v iných častiach Slovenska?
Asi to je prirodzené. Aj v iných krajinách v hlavných mestách žijú ľudia, ktorí viac „veria“ na vedecké riešenie. Je tu možno väčšia informovanosť, menšia penetrácia rôznych hoaxov a antivaxerských skupín. Ľudia v Bratislave sa chcú vrátiť k svojmu životu a máme tu aj veľa covidom postihnutých rodín s mnohými obeťami. Ľudia vidia, že covid je reálna vec.
Ceny bývania sa šplhajú do veľkých výšok, ceny tovarov tiež. Stáva sa z Bratislavy mesto pre bohatých?
Pevne verím, že sa to nestane. V Bratislave žijú všetky sociálne skupiny a vrstvy a je dôležité, aby sa tu cítili dobre. O žiadnu exkluzivitu v tomto prípade nestojíme.
Veľa kancelárskych budov je v súčasnosti poloprázdnych. Trend vo svete je, že sa asi nie všetci pracovníci vrátia do kancelárií. Mnohí možno ostanú na home office. Premenia sa v budúcnosti v Bratislave kancelárske budovy na obytné?
Dobrá ukážka sú banky, ktoré sa snažia o moderné riadenie. Dá sa na nich sledovať vývoj. Niektoré majú posledný rok polovicu ľudí na home office a ich produkcia sa zvýšila. To sa deje po celom svete. Biznis s kancelárskymi budovami je preto ohrozený. Viem, že veľké projekty sa už pokúšajú meniť administratívne priestory na byty. Mesto je flexibilnejšie pri vydávaní rozhodnutí, pracujeme teraz o polovicu rýchlejšie.
Ste nominovaný na cenu za najlepšieho starostu na svete. Ako sa to podarilo?
Ja som sa to dozvedel až z médií. Myslím, že ma nominoval niekto z Európskej komisie. Som za to vďačný, ale nejako k tomu nevzhliadam. Je to skôr záväzok.
Ako sa vám zmenil život po nástupe do funkcie?
Radikálne. Táto funkcia vyžaduje úplne celého človeka na 24 hodín sedem dní v týždni. Stáva sa mi, že vyjdem z fyzioterapie, kde chodím pre bolesť chrbta, a čaká ma tam človek s blokom a so zmluvami, lebo vie, že tam chodím a chce riešiť nejaký problém. Ale vždy, keď idem po meste, veľmi rád sa s ľuďmi rozprávam. Som tu na to, aby som obyvateľom slúžil. Všetko je však sťažené epidémiou.
Manželke ste zložili nejednu pieseň a je známe, že ste sa veľmi dlho snažili o dieťa. Podarilo sa, až keď ste nastupovali do funkcie. Ako stíhate ešte aj starostlivosť o malého človiečika?
Manželka bola tehotná vo finálnych mesiacoch kampane. Podarilo sa to po dlhých rokoch snaženia. Je to najlepšia vec, aká sa mi mohla stať. Jonatánko ma v podstate zachránil v tom, že ak by som nemusel manželke pomáhať a vypnúť občas telefón, sústrediť sa na niečo iné, bol by som už dnes pravdepodobne vyhorený. Tempo prvý rok vo funkcii bolo divoké. Ešte aj o jednej v noci som s niekým telefonoval. Asi to bolo potrebné, aby sme mesto rozbehli, ale dlho by som to nevydržal.
Ako vníma vaša žena, že ste dlho v práci?
Pred tým, ako prišiel covid, mal som možno jeden večer za týždeň voľný. Mal som stretnutia s obyvateľmi, s poslancami a do toho ešte občas koncert s Parou. Prišiel covid a ja som každý večer doma. Mám na starosti kúpanie, niekedy Jonatánka ukladám spať. Linda je veľmi tolerantná, ale boli momenty, keď vyslala signál - pozor, blížiš sa k hranici mojej tolerantnosti. Potrebujeme ťa. Často sa totiž stalo, že som bol síce doma, ale v jednej ruke som držal malého a druhou som mailoval na mobile. To je rovnaké ako neprítomnosť. Musel som sa naučiť to isté, čo každý vysokopostavený manažér. Nájsť hranice.
Manželka pracuje alebo je doma so synom?
Je doma. Robila v hudobnom priemysle, ktorý je dnes zastavený. Takže má takú prirodzenú materskú.
Ako teraz fungujete v kapele Para?
Kapela je moje milované hobby. Vlani sme mali mať obrovský koncert k 25. výročiu, čo sa, samozrejme, nepodarilo. Pochopili sme, že nás baví byť spolu a hrať, ale naživo. Online svet nie je pre Paru funkčný. Aj náš spevák Lasky sa vzbúril, že on žiadne online koncerty robiť nebude. Je podľa mňa jedným z najlepších frontmanov na Slovensku a potrebuje mať ľudí pred sebou. Čakáme teda na to, kedy sa to skončí, a veľmi sa tešíme na koncerty.
