Zhoršenie komunikačných schopností sa však objavilo aj u detí, ktoré na tablete či smartfóne trávili denne dve hodiny. Teraz je tu navyše fenomén Fortnite, hra, ktorá vo svete vyvolala obrovskú závislosť. V USA už vznikajú rehabilitačné tábory pre deti, ktoré zábave pri akčných obrázkoch načisto prepadli. Britská psychologička ju prirovnáva k užívaniu heroínu.

„Hovoríme o takzvanej novodobej závislosti,“ reaguje na posadnutosť detí technikou a videohrami psychologička KRISTÍNA POLÁKOVÁ z prešovskej neziskovej organizácie Trojlístok.

Kristína Poláková: „Rodič dokáže veľmi veľa, aj keď sa tak niekedy necíti,“ hovorí psychologička.
Kristína Poláková: „Rodič dokáže veľmi veľa, aj keď sa tak niekedy necíti,“ hovorí psychologička.
Zdroj: Archív

Akým spôsobom môže rodič bojovať so závislosťou dieťaťa od počítačových hier, ktoré ho zároveň spájajú s kamarátmi, hoci len virtuálne?

Osobne sa mi slovo bojovať spája s veľkým výdajom energie, čo nemusí vždy priniesť očakávaný výsledok, práve naopak, často prináša opačný efekt. Napríklad pri zakazovaní veľmi často dochádza k fenoménu „zakázané ovocie najviac chutí“. Ako schodnejšia cesta sa mi vidí robiť viac toho, čo sa javí ako účinné a efektívne. Nezabúdajme, že deti sú naše najväčšie zrkadlá a nasávajú všetko, čo robíme, doslova ako špongie.

Ak by som teda ako rodič bola radšej, aby sa moje dieťa viac stretávalo s reálnymi priateľmi v skutočnom priestore, čo budem robiť ja?

Rodič dokáže veľmi veľa, aj keď sa tak niekedy necíti. Môže s dieťaťom tráviť čas, častejšie si ho pritúliť, častejšie sa s ním rozprávať o úspechoch, ale i sklamaniach, prejavovať pred ním emócie, a to aj pozitívne, aj negatívne, to všetko sú veci, ktoré sa vo virtuálnom svete strácajú.

Kedy môžeme hovoriť o vážnej závislosti dieťaťa od videohry?

Do života sa premieta rovnako ako každá iná závislosť a postihuje celé fungovanie človeka, a to na psychickej, sociálnej i fyzickej úrovni. Dieťa alebo mladý dospelý venuje danej činnosti viac a viac času, sústreďuje sa na ňu, rozvíja sa takzvané závislé myslenie a tomu prispôsobuje všetko. Ostatné činnosti, povinnosti aj záujmy idú bokom, v dôsledku čoho sa redukujú sociálne vzťahy, respektíve sú značne ovplyvnené v negatívnom zmysle. Ak je takto „zamestnaná myseľ“, neoddýchne si poriadne ani v noci, čo sa odráža na kvalite spánku, na výkone, na fyzickej úrovni. Telo si doslova nemôže oddýchnuť, preto je viac a viac vyčerpané, čo môže byť vstupnou bránou pre ďalšie zdravotné komplikácie. Zvýšené vypätie, stres a nervozita sa potom premietajú do prejavov v správaní, preto sa častejšie stáva, že dieťa zareaguje podráždene, neprimerane situácii, impulzívne.

Ako má rodič postupovať, keď zistí, že jeho dieťa je závislé?

Veľmi si vážim rodičov, ktorí sa prídu poradiť už vtedy, ak sa im niečo nezdá, respektíve si všimnú u svojho dieťaťa zmenu v správaní, prežívaní, prejavoch… Ak vidím, že sa moje dieťa trápi, je namieste odhodiť hanbu, predsudky a vyhľadať pomoc. Často sa však v praxi stretávam s tým, že ľudia otáľajú práve preto, čo je na škodu veci, pretože tak dochádza k zhoršeniu stavu. Ciest, ako „našiť“ pomoc na mieru, je viacero. Možno sa poradiť so psychológom, v súčasnosti má viacero škôl vlastných školských psychológov, prípadne výchovného poradcu. Ísť za obvodným lekárom, ten môže odporučiť ďalšie špeciálne vyšetrenie u psychiatra. Vyhľadať rôzne centrá, zariadenia na pomoc závislým osobám a svoje otázky smerovať na odborníkov. Niekedy stačí vážne len malá rada, rozhovor, vypočutie, niekedy si človek uvedomí, že chce zájsť hlbšie, pokračovať možno v terapii a prebrať viac do hĺbky svoje témy. Pretože závislosť aj spomínané príznaky sú len vrcholkom, ktorý je taký vypuklý, že ho vidíme, ale pod ním je nános bolestí, strachov, túžob, obáv, sklamaní a nedorozumení a na tieto témy terapia predstavuje priestor.