Trinásť rokov trvalo, kým sa uzavrela kauza vraždy podnikateľa Jána Kubašiaka. V novembri v roku 2006 vtrhla do jeho rodinného domu v Polomke trojica mužov v kuklách na hlave. Po tvrdej bitke ho za prítomnosti jeho manželky, vtedy sedemročnej dcéry, sedemročného synovca a ďalších piatich ľudí vrátane privolanej policajnej hliadky popravili ranou do hlavy. Na strašný zločin si členov policajného gangu najal Kubašiakov spoločník a kedysi rodinný priateľ. O tom, ako rodina prežívala ťažkú traumu, prečo nepodľahla strachu, ako sa to obyčajne v podobných prípadoch stáva, sa s Kubašiakovou manželkou, dnes MÁRIOU SIHELSKOU (51), rozprávala redaktorka ĽUDMILA LACKOVÁ.

Igor Šajgal si už odpykáva osemročný trest za objednávku prepadu, pri ktorom zavraždili vášho manžela. Vnímate to ako zadosťučinenie?

Neviem. Trošku áno. Myslím, že každý čaká, že po trinástich rokoch príde veľká úľava, ale ranu to ani tak nezahojí.

Také to vau neprišlo?

Vau neprišlo. Za mrežami mal byť už dávno a na dlhšie. Ale že ho konečne zavreli, ma potešilo. Aspoň nerobí zle ďalším ľuďom.

Kedy vám napadlo, že v zločine má prsty on?

Hneď tú noc, keď sa to stalo, nás zobrali na výsluch a pýtali sa, či niekoho podozrievame. Povedala som, že si to určite objednal Šajgal. Chcel ovládnuť firmu, ktorú mal spolu s manželom. Vyhrážal sa, že naše deti môžu ostať sirotami rovnako ako deti Mariána Karcela (Karcela dal v roku 2000 zastreliť mafiánsky bos Černák - pozn. red.). Posledné týždne pred vraždou nás sledoval človek, ktorý pracoval pre Šajgala. O Šajgalovej vine som nemala pochybnosti.

Hovoríte, že Šajgal mal ísť do väzenia na dlhší čas. Narážate na to, že pôvodne bol obvinený z objednávky vraždy?

Odsúdený je len za objednávku lúpeže dokumentov, lebo objednanie vraždy sa nepodarilo preukázať. Podľa mňa si najal vrahov. Jeden z nich - Červeňan - k nám prišiel päť dní pred vlastnou svadbou. Policajtom povedal, že ponuka bola taká vysoká, že sa nedala odmietnuť. Kto by už len ponúkal toľko peňazí za odcudzenie papierov? Ak Šajgal naozaj chcel len dokumenty, prečo k nám neprišli, keď nikto nebol doma? Prečo Petlušovmu výstrelu predchádzal Roszíkov pokyn: „Už môžeš“? Indícií o objednávke popravy je viac.

Čo cítite voči Petlušovi?

Nad ním ani nerozmýšľam. Je to zloduch. Nechápem, ako sa z bývalého učiteľa stal vrah, ako sa z človeka stane takéto zviera. Možno ho väzenie zmení.

Veľa ľudí sa čuduje, že stále bývate v dome, kde sa to všetko stalo.

Potrebovala som ostať s rodinou a všetci bývajú blízko nás. Príbuzní k nám dlho chodili spávať, aby sme v noci neboli sami. Koniec koncov, človek pred problémami neujde. Mňa vždy vyľaká, keď náhle zhasnú svetlá. V ten večer vyplo elektrinu. Sedeli sme pri sviečkach, keď k nám vtrhli. Odvtedy nemôžem byť v tme. Nenávidím to. S tmou sa mi automaticky vracia pocit z tej noci. Vybavujú sa mi všetky zvuky. Ako chvíľu nebolo počuť nič iné, len odlepovanie pásky. Predpokladali, že budeme doma len my, ale mali sme návštevu - brata so ženou a s ich synom aj mužovho kamaráta, sedem nás bolo dokopy. Na to neboli pripravení, doniesli si len dvoje pút. Na spútanie ostatných použili lepiacu pásku. Ťahali jeden pás pásky za druhým, v tme sa niesol rýchly praskot odliepania. Potom znel v dome plač detí. Synovca dali do kuchyne, kde začali mlátiť manžela. Veľmi sa bál, kričal. Vraveli mu, nech je ticho, ale mal len sedem rokov. Nedokázal prestať. Naša Ivanka plakala tiež. Pre deti to bolo strašné.

Keď muži v kuklách z vášho domu odchádzali, vedeli ste, čo sa vlastne stalo?

Netušila som, že sa to skončilo takto. Porozhadzovali nás po celom dome, každého do inej miestnosti, aby sme nemohli navzájom komunikovať, a ešte na nás pohádzali pokrovce, aby sme ani náhodou nič nevideli. Mňa s Ivankou dali do zadnej časti domu. Manžela zastrelil Petluš v obývačke pištoľou s tlmičom, počuli sme len niečo ako puknutie žiarovky. Nevedela som, že je mŕtvy, až kým som neprišla k nemu celkom blízko. Ležal na zemi. Dotkla som sa dlaňou jeho chrbta a cítila som, že nedýcha.

Ako sa správali policajti, ktorých ste potom privolali?

To si ani nepamätám. Prišli asi dve policajné autá a vzápätí sanitka, lebo Ivanke bolo veľmi zle. Nám prikázali opustiť dom, aby sa neporušili stopy. Zobrali nás na výsluch na Pohorelskú Mašu. Domov som sa vrátila s bratom a so švagrinou nadránom. Už tam nebol nikto. Policajti zobrali stopy, telo. Príbuzní stihli upratať. Ďalší deň nám pyrotechnici kontrolovali autá. Stalo sa to v utorok a až do soboty, kým chytili všetkých troch páchateľov, pri dome neustále stáli policajti zo špecializovaných zložiek s dlhými zbraňami v rukách.

Dôverovali ste polícii? Prepad u vás vykonali dvaja bývalí policajti a jeden aktívny. Ten kvôli zločinu požiadal na krajskom policajnom riaditeľstve v Trenčíne o dovolenku.

Počas vyšetrovania som stretla veľa dobrých policajtov. Nejeden mi dal číslo svojho mobilu a povedal, aby som volala aj o polnoci, ak budem mať pocit ohrozenia. Akoby ma chceli presvedčiť, že nie sú všetci rovnakí. Možno práve preto, že to spáchali policajti, sa snažili oveľa viac. Vraveli, že ani ruská či talianska mafia nerobí takéto veci, ako sa stali u nás.

Ktoré obdobie po traume bolo najťažšie?

Hneď po vražde nie. Ľudská myseľ je asi tak nastavená, že prvé chvíle som ani nevnímala. Až časom som si naplno uvedomovala, čo sa stalo a čo sa ešte môže stať. Z pohrebu si vôbec nič nepamätám Akoby som bola niekde inde. Iba ten večer, ten si pamätám. Ten si pamätať nechcem, ale pamätám.

Využili ste potom pomoc psychológa?

Ivanka bola na tom veľmi zle, s ňou som chodievala na sedenia so psychologičkou. Ja som bola pod tlakom celých nasledujúcich trinásť rokov. Smrťou a pohrebom sa to neskončilo. Začali sa peripetie vyšetrovania, výsluchy. Napojili nás na policajný pult centrálnej ochrany, často k nám chodili policajti v nepriestrelných vestách, s puškami kontrolovať, či je všetko v poriadku. Aj pri výpadkoch elektriny vždy prišli. Chodili kvôli našej bezpečnosti, ale človek to tak nikdy nevníma. Zľaknutie a strach sa objavili vždy znova. Šajgal mi robil zle neustále. Podal na mňa štyridsať trestných oznámení a taký istý počet obchodných sporov vedie proti našej rodine. Keby som vedela, čo ma čaká, tak sa hodím do tej jamy, nech ma zakopú spolu s manželom. Veľakrát som z ničoho nič odpadla, neraz ma museli hospitalizovať.

O týchto problémoch ste nikdy nehovorili. Rozprávali sme sa spolu už dva dni po vražde, potom ešte veľakrát a mala som pocit, akoby vás viac ako smútok ovládol hnev. Plakali ste vôbec?

Nie. Nevládala som plakať.

V podobných prípadoch ostanú najbližší akoby zľaknutí, stiahnu sa, snažia sa ostať neviditeľní. Vy ste robili pravý opak.

Aj mnou to otriaslo, takisto som pociťovala beznádej. Aj strach. Ale hnalo ma vedomie, že sa musím postarať o tri deti, že sa nemôžem uzavrieť do seba. Boli aj obdobia, keď na mňa rodina tlačila, aby som to už nechala tak. Veď sa niečo môže stať deťom alebo mne a deti ma potrebujú. Lenže keď si pred zlom budeme zatvárať oči, tak nás všetkých zožerie. Človek sa musí postaviť, aj keď je to ťažšia cesta. Hádam chceme pre svoje deti vytvoriť slušnú budúcnosť. Keď necháme takých Šajgalov a Kočnerov, nech si robia, čo chcú, ako to tu bude vyzerať?! Nemôžeme si povedať - veď už sa stalo, čo už s tým, nech sa stará niekto iný. Psou povinnosťou každého je nenechať veci len tak.

Nie každý nájde v sebe takú silu. Zločin spáchaný na najbližších často zrazí ľudí na kolená.

Veľa ľudí mi vravelo - jáj, toto by som ja nedokázal. Oslovila ma aj Karcelova žena. Vravela, ako ma obdivuje, lebo jej strach o deti nedovolil ozvať sa. Ale ja si nemyslím, že som spravila niečo nadľudské. Len všetko, čo bolo v mojich silách, aby sa zločin vyšetril.

Ako vyzeral výsluch svedkyne vraždy a zároveň manželky zavraždeného?

Na výsluch som prišla ráno o ôsmej a traja Šajgalovi obhajcovia s vyšetrovateľom ma vypočúvali tak, že sa prestriedali. Raz sa šiel jeden napiť a na cigaretku, potom druhý, tretí, postupne si zašli aj na obed, ale vždy bol niekto z nich pri mne, dookola sa pýtali to isté. Boli drzí, žiadne ohľady na mňa nebrali. Útočili, chytali ma za slovíčka, snažili sa ma zmiasť, pomýliť. Mne nikto nepovedal, že dáme si prestávku. Až o pol štvrtej vyšetrovateľ oznámil, že je veľa hodín, musíme končiť. Ja som nebola podozrivá, ale poškodená a musela som absolvovať celodenné výsluchy. Vtedy som si povedala, že sa vôbec nečudujem, že ľudia nechcú chodiť vypovedať. Ale prežila som to, neubudlo zo mňa.

Mária Sihelská (Kubašiaková): „Manžela zastrelil Petluš v obývačke pištoľou s tlmičom, počuli sme len niečo ako puknutie žiarovky.“
Mária Sihelská (Kubašiaková): „Manžela zastrelil Petluš v obývačke pištoľou s tlmičom, počuli sme len niečo ako puknutie žiarovky.“
Zdroj: JÁN KROŠĽÁK

Zúčastňovali ste sa aj na súdnych pojednávaniach. Chceli ste mať veci pod kontrolou?

Cítila som to ako povinnosť voči manželovi. Bola som na každom pojednávaní, hoci nebolo jednoduché počúvať tie klamstvá. Ako si oni už nič nepamätajú. Ako vlastne nikto z nich nič zlé nespravil.

Ako poškodená ste mali na súde vlastných právnych zástupcov. Osvedčilo sa vám to?

Postavenie poškodeného je u nás ešte stále katastrofálne. Poškodený nie je ani len stranou v konaní! Všetky jeho práva sa vzťahujú len na náhradu škody. Nie na to, čo sa stalo. To je absurdné. Keď som navrhovala nejaké dôkazy, súd nás automaticky odmietol. Na navrhovanie dôkazov na preukázanie vraždy svojho muža som nemala právo. Už by bolo načase, aby parlament prijal zákony na ochranu poškodených. V súčasnosti môže mať poškodený právneho zástupcu iba vtedy, ak si ho sám zaplatí. Koľko ľudí na to má peniaze?! Podľa mňa by poškodený mal mať právo na advokáta plateného štátom rovnako ako obvinený. Veď on sa ešte počas pojednávania trápi vecami, ktoré sa stali. Vidí ich emocionálne, nie právne. Výpoveď poškodeného je dôležitá a ak ho právnik neupozorní, čo nesmie zabudnúť povedať, on sám nevie, čo je dôležité. Nedokáže objektívne vyhodnotiť fakty.

Neobťažoval vašu rodinu záujem médií o tento prípad?

Medializácia celej kauze iba pomohla. V prípade figurovalo množstvo policajtov a keby na vyšetrovanie a na súdy netlačili novinári, možno by sa to zamietlo pod koberec. Stalo sa dokonca, že na jedno pojednávanie som nedostala ani predvolanie, informovali ma o ňom práve novinári. Sama som od nejakého času už nemala problém hovoriť o tom, čo sa stalo. Veď som to opakovala toľkokrát na výsluchoch, na súde. Ale v zásade mi bolo lepšie nehovoriť o tom a nemyslieť na to. Zamestnať si hlavu niečím iným.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa v takejto situáciu ocitnú?

Každý má pocit, že chce byť sám, ale najhoršie je zavrieť sa so svojimi myšlienkami. Treba si nájsť akúkoľvek činnosť. Čokoľvek. Mne veľmi pomohlo, že som si v tom čase robila vysokú školu.

Pre štúdium práva ste sa rozhodli v súvislosti s týmito udalosťami?

Nie. Prihlášku som si dala rok predtým. Po pohrebe som mala prvú skúšku a veľmi som zvažovala, či tam ísť. Považujem za svoje najlepšie rozhodnutie, že som štúdium nenechala. Musela som sa zaoberať učením, pripravovať sa na skúšky. Doma každý plakal, všetci boli nešťastní a keď som prišla do školy, tam nikto nemal odvahu sa na tie udalosti ani pýtať, takže sme sa bavili o bežných veciach. Ešte aj v deň rekonštrukcie vraždy priamo u nás doma som mala skúšku z rímskeho práva. Nemala som čas dopredu sa trápiť tým, že sa s Petlušom, Roszíkom a Červeňanom ocitnem zoči-voči.

Krátko po vražde ste si vybavili zbrojný preukaz, učili ste sa strieľať. Keby ste boli mali pištoľ vtedy večer, použili by ste ju?

Vtedy by zbraň nepoužil ni­kto, to bol moment prekvapenia. Vykopli dvere, vleteli dnu s krikom: „Polícia! Ostaňte, kde ste!“ Len som otočila hlavu, čo sa to deje, a pri mne už stál ozbrojený muž s kuklou na hlave. Oni mali policajný výcvik, Roszík patril medzi špičkových kukláčov. Čo tam človek stihne spraviť? Nič. Odzbrojili ešte aj ozajstnú policajnú hliadku, ktorú k nám privolal chlapec od susedov. Povedali im len: „Tu prebieha nadradená policajná akcia.“ A kdesi kamsi ležali na zemi spútaní aj oni.

Zbraň ešte nosíte?

Nosím ju stále, to už inak asi ani nebude.

Máte ju v noci pri posteli?

Jasné.

Čože?! Túto otázku som nemyslela celkom vážne. Len som žartovala.

Ja nežartujem. Spím so zbraňou pri posteli.

Takže stále nežijete normálnym životom. Ani trinásť rokov po vražde!

Čo je normálny život? Pre každého je normálne niečo iné. Mňa iba vlani policajti informovali o podozrení, že si Šajgal objednal aj moju vraždu.

Mária Sihelská: Vdova po Jánovi Kubašiakovi čaká na spravodlivosť už viac ako desať rokov.
Mária Sihelská: Vdova po Jánovi Kubašiakovi čaká na spravodlivosť už viac ako desať rokov.
Zdroj: Emil Vasko

Šajgala stíhali takmer celý čas na slobode, po prvom odsúdení sa pred spravodlivosťou skrýval. Ako ste mohli fungovať s vedomím, že ho hocikedy môžete stretnúť na ulici?

Musela som sa s tým naučiť žiť.

Neuvažovali vaši synovia o tom, že zoberú spravodlivosť do svojich rúk?

Šajgal našej rodine veľmi ublížil. To, čo sa nám stalo, je hrozná vec. Stalo sa to za prítomnosti detí. Nech sa to nikdy nikomu nestane. Ale prvotný hnev ma asi prešiel. Snažila som sa pocity nenávisti potláčať, nemyslieť na to. Už kvôli sebe, aby som si uľahčila život. Hnev by som prenášala na okolie. Nikdy som nehovorila o vendete. Neviem si predstaviť, že by moje deti mali toto niekomu spraviť. To by som nezvládla.

Ani ako odvetu za svojho otca?

Nie.

Prečo nie?

Som tak nejako nastavená. Vedome som nikomu neublížila a nechcela by som ani, aby to spravili moje deti. Zlo sa každému vráti. Božie mlyny melú. Nech zlo nesie sám ten, kto ho napáchal. Ja žijem s čistým štítom.

Pred pár rokmi ste sa opäť vydali. Ako ste našli silu začať znova?

Dlho som bola sama, naučila som sa so všetkým si sama poradiť. Nehľadala som nový vzťah. S Jankom sme sa viackrát stretli kvôli obchodným veciam. Silu som hľadať nemusela, ja som sa veľmi zaľúbila. Veľmi. Teraz žijeme obyčajným, pohodovým životom. Deti sú už odrastené, majú veľmi pekný vzťah, navzájom si pomáhajú. Tešíme sa z nich a doma v Polomke si budujeme malé hospodárstvo. Chováme psy, mačky, daniele aj pstruhy, staráme sa o sad, v lete chodíme na huby. Teším sa z tohto pekného obdobia. Napriek pokračujúcim obchodným sporom so Šajgalovcami žijem omnoho pokojnejšie ako donedávna. Viete, dlho som nechcela uveriť tomu, že čo vás nezabije, to vás posilní. Ale je to tak. Cítim sa silnejšia. A uvedomila som si, že keď sa prestanete báť smrti, už nie je veľa vecí, ktorých by ste sa mohli báť.