Žiadne zauchá ani povinná škola. Blogerka šokuje kontroverznými spôsobmi výchovy

Jej dcéra nikdy nesedela v školskej lavici. Je to recept na šťastné detstvo?

Blogerka Zdeňka Šíp Staňkovská: Žiadne zauchá ani povinná škola

Lenka Dale

Rozprúdila stojaté vody, čo sa týka výchovy v&nbsp;Česku. ZDEŇKA ŠÍP STAŇKOVÁ (44) je blogerka, autorka populárnej knihy Deti sú tiež ľudia, podľa ktorej vznikol aj rovnomenný film. Deťom podľa nej často upierame zdravý vývoj. Jej dcéra je už tínedžerka a&nbsp;nikdy nechodila do školy. „Dieťa má právo si vybrať,“ konštatuje v&nbsp;rozhovore s&nbsp;LENKOU DALE žena, ktorá oslovila českú verejnosť až tak, že sa jej tisíce ľudí zdôverujú so svojimi najintímnejšími traumami.

Dieťaťu, keď neposlúcha, zoberiete spred nosa notebook. Dovolili by ste si to isté k&nbsp;partnerovi?

Upozornili ste na prípad detí, ktoré na kurze plávania doslova potápali a učili ich plávať tým, že bojovali o život. Niektoré deti priamo na kurze vracali, k iným volali záchranku. Ako vyzerá kauza dnes? Netuším, lebo prebieha veľké policajné vyšetrovanie pre podozrenie z týrania detí. Tak uvidíme. Ľudí ste dokázali zaujať aj témou sebariadeného vzdelávania, o&nbsp;ktorej sa až toľko nehovorí. Čím ste ich nadchli? To je dobrá otázka! Začala som sa jej venovať vyslovene kvôli svojim deťom, najstarší syn má dnes 22 rokov, stredná dcéra pätnásť a&nbsp;najmladšia päť rokov. Spočiatku sa moje blogy rozšírili do úzkej skupiny podobne ladených ľudí. Princíp spočíva v&nbsp;tom, že zavrhujem všetko, čo nie je zo všetkých strán dobrovoľné. Ako si to predstaviť? Videla som, že staršie deti zrkadlia moje traumy, a&nbsp;preto som sa rozhodla konať. Základom riadeného sebaovládania je vlastne dobrovoľnosť, rešpekt a&nbsp;úcta. Nielen my však podľa tejto filozofie berieme ohľad na deti, čo si prajú a&nbsp;aké majú potreby, ale aj ony na nás. Osobne však vnímam, že máme na deti často nereálne požiadavky. Chceme, aby ony ovládali svoje emócie, aby sedeli ticho dve hodiny, aby sedeli rovno. Popierame ich vývojové potreby, a&nbsp;pritom ani my sami nie sme správnym príkladom. Najviac vecí „z&nbsp;donútenia“ sa od nás vyžaduje v&nbsp;detstve. A&nbsp;práve z&nbsp;detstva si nesieme traumy na celý život. Nechcela som zo svojich detí vychovať úzkostných dospelých poznačených traumou. Čo považujete za základ výchovy? Komunikáciu. A&nbsp;nehovorím, že musíme vedieť dať na všetko odpoveď. Je zaujímavé, ako na Instagrame hráte v&nbsp;krátkych videách úlohu dieťaťa aj dospelého. Ponúkate tým vlastne iný spôsob pohľadu na situáciu, ktorá je v&nbsp;rodinách pri výchove dôverne známa. Áno, lebo často ide len o&nbsp;nepochopenie dieťaťa, ktoré sa rodičovi zdôveruje s&nbsp;niečím preň dôležitým a&nbsp;rodič mávne rukou, že o&nbsp;nič nejde. Pre dieťa je to však dôležité a&nbsp;nezáujem si pamätá. Rodič si to v&nbsp;tej chvíli pritom ani neuvedomí. Často ide o&nbsp;chýbajúcu empatiu. Akoby sme sa k&nbsp;deťom nesprávali rovnocenne, vzhľadom aj na ich vek, samozrejme. Čo znamená správať sa rovnocenne? Dieťaťu, keď neposlúcha, zoberiete spred nosa notebook. Dovolili by ste si to isté k&nbsp;partnerovi? Asi nie, zrejme mu bežne neberiete počítač za to, že vám nevyhovel. Takisto nie­ktorí rodičia nútia deti sedieť za stolom, až kým neprehltnú posledný kúsok nenávidenej zeleniny. Opäť sa pýtam – necháte aj manžela sedieť za stolom, kým nenechá prázdny tanier? Nehovoriac o&nbsp;tom, keď dieťa donesie poznámku zo školy, že dalo niekomu facku, a&nbsp;doma dostane za to poza uši. Jemu vyčítajú násilné správanie, a&nbsp;pritom mu robia to isté. Tak to byť nemá. Sú rodičia, podľa ktorých je zaucho výchovným prostriedkom. Sú aj rodičia, ktorí majú voči deťom tvrdú výchovu, takzvanú sparťanskú. Čo vy na to? Násilie do vzťahov nepatrí. Výchova prostredníctvom fyzických trestov deti učí, že konflikty sa riešia silou, a&nbsp;to má veľmi negatívne dôsledky. U&nbsp;detí, ktoré zažívajú násilie v&nbsp;rodine, môže byť neskôr normálne, že aj v&nbsp;dospelosti sú vystavené takýmto vzorcom správania. Fyzické tresty narúšajú vzťahy v&nbsp;rodine, zvyšujú agresivitu a&nbsp;zhoršujú vzťahy medzi rodičmi a&nbsp;deťmi. Existuje množstvo štúdií, ktoré dokazujú, že fyzické tresty majú dlhodobé negatívne dôsledky na vývoj dieťaťa. Keď sa dieťa nespráva štandardne, zvyčajne sa povie, že je zlé a&nbsp;nevychované. Je to tak? Nikdy by som tento termín nepoužila. Žiadne dieťa podľa mňa nie je zlé, ono len používa modely, ktoré v&nbsp;rodine „odkukalo“, a&nbsp;nemalo sa kde naučiť reagovať inak. Podľa vývojovej psychológie je v&nbsp;poriadku, ak je dieťa sebastredné a&nbsp;sebecké, až niekedy medzi piatym a&nbsp;ôsmym rokom sa u&nbsp;neho začína viac vyvíjať empatia. Ak nejaké dieťa bije na pieskovisku iné lopatkou po hlave, je to v&nbsp;poriadku? Určite to nemusí znamenať, že ho bijú doma. Možno to niekde odpozorovalo a&nbsp;v&nbsp;danej chvíli to bol jediný spôsob, ktorým dokázalo vyjadriť svoje emócie. Na nás je už zistiť a&nbsp;odkomunikovať s&nbsp;ním, čo sa deje. Žiadne bábätko sa nenarodí zlé. Neexistuje gén bitkára ani agresivity, existujú predispozície, ale veľa závisí od prostredia a&nbsp;jeho reakcií, čo sa v&nbsp;dieťati posilní a&nbsp;čo utlmí. Existuje situácia, keď si podľa vás dieťa zaslúži, ako vraveli naši rodičia, „jednu po zadku“? Neviem si takú predstaviť. Tak sú ľudia, čo vravia, že aj psíka treba pri výchove občas udrieť… Dnes už len, s&nbsp;prepáčením, magor používa pri výchove psa násilie. Berme to tak, že veľa rodičov vlastne nevie inak reagovať, ako trebárs zauchom, mnohí si nedokážu sami poradiť so svojou frustráciou a&nbsp;emóciami. Čo v&nbsp;takýchto prípadoch? Osveta je kľúčová – musíme rodičom pomôcť pochopiť, ako sa vyvíja dieťa a&nbsp;čo sa deje s&nbsp;ich emóciami, aby dokázali správne reagovať a&nbsp;nehádzali svoju frustráciu na dieťa.

Všetko, čo by sa deti naučili v&nbsp;škole, sa môžu naučiť aj mimo nej. A&nbsp;oveľa viac.

Ešte stále však neviem, kedy nastal u&nbsp;vás zlom. Sama ste povedali, že spočiatku to sledovala len malá skupinka ľudí. Áno, nechtiac odbieham od odpovedí. Bolo to na Štedrý deň, asi dva a&nbsp;pol roka po tom, čo som s&nbsp;písaním začala. Na Vianoce som svojim sledovateľom položila otázku, čo hovoria ich blízki na tento typ výchovy. Vtedy sa to začalo šíriť. To, čo sa začalo diať, bolo priam obrovské. Prišlo mi od ľudí asi osemtisíc zážitkov, príbehov. Osemtisíc! Tento materiál bol pre mňa neskutočne cenný, lebo sa tam opakovali určité vzorce správania, ktoré sa zdajú veľmi bežné, no vlastne majú hlboký vplyv na našu psychiku. Ľudia písali o&nbsp;tom, čo sa im stalo, ako ich to trápi, boli to rôzne formy násilia. Keď som to čítala a&nbsp;čítam dodnes, uvedomila som si, že to, čo sa dialo v&nbsp;detstve, má v&nbsp;dospelosti následky. Z&nbsp;tých príbehov nakoniec vznikla kniha Deti sú tiež ľudia, ktorá má teraz už druhé, rozšírené vydanie. Nie všetci ľudia na vás však reagujú pozitívne. Nie, kedysi som čítala komentáre a&nbsp;sú aj veľmi nepríjemné. Raz mi jeden človek napísal len: „Si sviňa.“ Nič viac. Nuž, čo s&nbsp;tým narobím? Normálny človek si nesadne za počítač, aby písal takéto veci. Nijako vás to nezasahuje, nevyvádza z&nbsp;miery? Nie. Je to vnútorný problém, frustrácia toho človeka, nie môj. Načrtli ste už, že okrem riadeného ovládania ste zástankyňou unschoolingu, teda domáceho vzdelávania, a&nbsp;propagujete ho. Prečo? Pracovala som ako učiteľka, kým som s&nbsp;dcérou neostala doma. Postupne sme však zistili, že tradičný školský systém nám proste nevyhovuje. Keď mala dcérka možnosť rozhodnúť sa, či pôjde do školy, rozhodla sa, že nie. A&nbsp;dodnes do školy nechodí. Teraz je zapísaná na strednú online školu v&nbsp;USA. Ako vidíte, aj cudzí jazyk sa môže dieťa naučiť doma, možností je dnes nekonečne veľa aj vďaka internetu. Musela robiť nejaké každoročné preskúšania v&nbsp;škole, však? Áno, musíte splniť nejaké požiadavky pri domácom vzdelávaní. Asi som vo výhode, že som pôvodne učiteľkou, ale bežne to ľudia, ktorých poznám, zvládajú a&nbsp;ich deti sú šťastnejšie, keď nemusia byť v&nbsp;prostredí, ktoré im nerobí dobre a&nbsp;stresuje ich. Vyvíjajú sa zdravšie. Je na rodičoch, ako dokážu skĺbiť pracovný čas a domškolu. S&nbsp;kým sa vaša dcéra stretávala a&nbsp;hrala, keď nemá spolužiakov? S&nbsp;domácim vzdelávaním sme začali asi pred deviatimi rokmi. Vtedy bolo „domškolákov“, ako tieto deti zvyčajne volajú, pár stoviek. Naozaj veľmi málo. Takže sme jazdili hodinu k&nbsp;mnohým kamarátom tam a&nbsp;hodinu späť. Ale dnes je už v&nbsp;Česku domškolákov oveľa viac, asi šesťtisíc. Takže my vôbec nestíhame. Všetky skúšky, všetkých kamarátov. Naopak, sme takí presocializovaní, že si často povieme, že radšej budeme dnes doma. Nie je problém sa stretávať s&nbsp;inými ľuďmi. A&nbsp;zároveň žijeme bežný život, takže dieťa je neustále medzi rôznymi ľuďmi. Skutočná socializácia prebieha v&nbsp;skutočnom svete. Čo konkrétne vám najviac prekáža na tradičnom školskom systéme? Pre mňa je to najmä tá nedobrovoľnosť, deti nemajú možnosť naozaj rozhodovať o&nbsp;svojom živote. Mnohé sa cítia bezmocné, pretože nemôžu zmeniť situáciu, do ktorej sa dostanú. A&nbsp;to, že sú pod neustálym tlakom, že musia robiť veci, ktoré im vôbec nedávajú zmysel, je pre ne psychicky veľmi náročné. Ak si to predstavíme z&nbsp;pohľadu dospelého – je to, akoby nás niekto nútil byť v&nbsp;prostredí, kde sa cítime zle, kde nás šikanujú, kde nemôžeme nič povedať. A&nbsp;navyše ak dostaneme trest, keď sa pokúsime vyhraniť… Myslím, že to je veľmi nezdravé a&nbsp;nezávideniahodné. Čo je podľa vás pre deti prirodzené? Osobne si myslím, že najprirodzenejšie je byť s&nbsp;deťmi čo najdlhšie a&nbsp;podporovať ich v&nbsp;tom, čo ich zaujíma. Moja najmladšia dcéra sa napríklad teraz stále zaujíma o&nbsp;slnko a&nbsp;mesiace. A&nbsp;ak bude chcieť ísť do školy, bude to jej rozhodnutie. Ak dieťa chce ísť do školy, väčšinou to znamená, že si chce nájsť kamarátov. Ak im však dokážete zabezpečiť kamarátov inak, nemajú dôvod tam ísť. Všetko, čo by sa deti naučili v&nbsp;škole, sa môžu naučiť aj mimo nej. A&nbsp;oveľa viac. Takže úplne odmietate školský systém? Áno, po mnohých skúsenostiach zo školstva, kde som pracovala ako učiteľka, viem, že to prostredie je toxické. Či už psychicky, emocionálne, alebo fyzicky. A&nbsp;ak sa to dá, je lepšie zostať doma, kde má dieťa väčší priestor na rozvoj, kde je obklopené ľuďmi, ktorí ho podporujú. Samozrejme, nie každý má rovnaké možnosti, ale ak sa môže rodič rozhodnúť, pre mňa je to lepšie riešenie. Nemáte obavy, že tieto deti budú mať neskôr problém so socializáciou? Nie. Niektoré sa rozhodnú povedzme na druhom stupni, že chcú ísť do školy, niektoré túto potrebu nemajú ani neskôr. Isteže z&nbsp;nich asi nevyrastú zamestnanci korporácií, ale môžu z&nbsp;nich byť šikovní rezbári alebo si vyberú iné povolanie, kde nemusia byť v&nbsp;kontakte s&nbsp;množstvom ľudí.

Dnes už len, s&nbsp;prepáčením, magor používa pri výchove psa násilie.

Čo si myslíte o&nbsp;školstve v&nbsp;iných krajinách, napríklad v&nbsp;Nemecku, kde je domáce vzdelávanie zakázané? Je to šialené, že? Myslím, že je to dôsledok histórie, hlavne druhej svetovej vojny. Štát sa bojí, že by sa vytvárali občania, ktorí by sa nemuseli prispôsobiť systému. Ale väčšina rodičov, ktorí sa rozhodnú pre domáce vzdelávanie, to robí preto, že chce svojim deťom poskytnúť kvalitnejší a&nbsp;prirodzenejší spôsob učenia, ktorý nie je len o&nbsp;hraní sa v&nbsp;učebni medzi stenami školy. Ako reagujú vaši rodičia na vaše aktivity? S&nbsp;mamou sa nestretávam, žije stovky kilometrov ďaleko a&nbsp;ani nemá snahu nás nejako vidieť. Dlho som sa snažila o&nbsp;jej bezpodmienečnú lásku, ale potom mi došlo, že nech spravím čokoľvek, nezískam si ju. Takže som to nejako spracovala. Veľmi si však rozumiem s&nbsp;maminkou svojho druhého manžela. Aj s&nbsp;maminkou prvého manžela som si veľmi dobre rozumela. Nezhodujeme sa vo všetkom, ale dokážeme si všetko odkomunikovať. A deti sa na babičky tiež nemôžu sťažovať.

Žiadne zauchá ani povinná škola. Blogerka šokuje kontroverznými spôsobmi výchovy

Lenka Dale

Súvisiace články

Slovensko nemá vlastnú protivzdušnú obranu. Darovalo ju Ukrajine. Kto vlastne chráni náš štát?

Politická smotánka na vernisáži obrazov ministra Kamenického. Extrémne bezpečnostné opatrenia

Verejné tajomstvo: Diskriminácia žien v zamestnaní sa deje. Ženy taja materskú

Výber pre vás