Tip na článok
Christian Tod: „Ľudia od politikov vždy chceli veľké vízie. A nič sa nedeje.“

Známy ekonóm: „Ľudia od politikov vždy chceli veľké vízie. A nič sa nedeje.“

Čo by ste robili, keby vám suma na živobytie každý mesiac prichádzala na účet len tak?

Ekonomické teórie o základnom nepodmienenom príjme presadzujú vyplácanie peňazí každému za nič. Bez toho, že by musel niečo urobiť alebo dopredu platiť poistenie. Mesačný príjem od štátu by mal byť dostatočne vysoký na dôstojné živobytie. Dostávali by ho všetci, bez ohľadu na to, či sú študenti, zamestnanci, alebo seniori, bohatí či chudáci. Zazobaní podnikatelia aj mladé mamičky.

Zabezpečí vraj ľuďom šťastie. So základným zabezpečením sa budú môcť venovať tomu, čo ich baví a v čom sú dobrí. Skončí sa extrémna chudoba. Keďže všetky ostatné sociálne dávky zaniknú, odpadnú obrovské náklady na štátnych zamestnancov v systéme sociálneho zabezpečenia. Utópia?

Čoraz viac ľudských pracovných miest zaniká pre robotizáciu. V priebehu niekoľkých rokov to môže vo vývoji nezamestnanosti spôsobiť značné problémy. Situáciu by mohla riešiť daň z robotickej práce, ktorá by zároveň mohla slúžiť na vyplácanie nepodmieneného základného príjmu. Rakúsky ekonóm CHRISTIAN TOD (41) sa téme nepodmienený príjem venuje už niekoľko rokov. Vlani dokončil dokumentárny film Free Lunch Society. Pokúsil sa v ňom odpovedať na otázku, či ľudia prestanú pracovať, keď im štát začne vyplácať peniaze za nič.

Rozprávala sa s ním JANA ČAVOJSKÁ.

Považujete sa viac za filmára alebo za ekonóma?

Som filmár s ekonomickým vzdelaním, čo mi pomáha pri práci na filmoch. Ekonómiu som začal študovať, lebo to chceli moji rodičia. Nesúhlasili s tým, aby som šiel na umeleckú školu. Vraj mám vyštudovať niečo poriadne. Tak som šiel na ekonómiu. A ukázala sa ako extrémne zaujímavá. Naozaj ju mám rád. Pomohla mi porozumieť, ako funguje svet.

Prečo vás začal zaujímať nepodmienený základný príjem?

K prvému článku o ňom som sa dostal, keď som uvažoval o téme diplomovej práce. Tú myšlienku som predtým nepoznal, ale v skutočnosti bola totožná s mojím svetonázorom o tom, ako by mala fungovať ekonomika. Pripomínala mi môj najobľúbenejší seriál Star Trek Next Generation. Tam ľudia v budúcnosti robia, čo ich baví a čo im dáva zmysel. Nemyslia pritom na peniaze. Je o nich postarané. Táto myšlienka sa mi zdá prirodzená a chcem ju propagovať.

Aké sú podľa vás jej najväčšie výhody?

Sú tri. Prvá je spravodlivosť. Aby bol človek skutočne slobodný ako ľudská bytosť, potrebuje mať zá­kladné finančné istoty. Zdroje našej planéty, pôda, voda a vzduch, patria nám všetkým spoločne. Každý z nás je oprávnený využívať svoj podiel. Môžeme ho volať základný príjem. Toto etické odôvodnenie považujem za najdôležitejšie. Druhá výhoda je efektivita. Keď ako ekonóm prepočítam model základného príjmu, vyjde mi, že s ním lepšie prerozdelíme zdroje. Ľudia si už nebudú vyberať povolania po­dľa toho, koľko v nich zarobia. Sústredia sa na to, v čom sú dobrí. Budú rozvíjať svoj talent. V práci tak budú lepší a efektívnejší. Z toho bude profitovať celá ekonomika. Tretia výhoda je úplná nevyhnutnosť riešenia situácie, keď stroje nahrádzajú prácu ľudí. Toto sú tri hlavné dôvody, pre ktoré je základný príjem dobrý nápad.

Kritici nepodmieneného príjmu sú presvedčení, že ľudia prestanú pracovať, keď budú aj tak dostávať peniaze. Ak by sa každý venoval tomu, čo ho naozaj baví, zostanú nám práce, ktoré nebude chcieť robiť nikto.

V USA a Kanade prebehli v 60. a 70. rokoch minulého storočia veľké experimenty. Ukázali, že keď dáte ľuďom peniaze, neprestanú pracovať. Vyberú si inú prácu, štúdium, začnú podnikať. Pokiaľ ide o práce, ktoré nikto nechce robiť, nemyslím si, že také existujú. Mne sa nejaká práca nepáči, no podľa iného je skvelá. Niekto možno celý život túži byť smetiarom. S nepodmieneným príjmom sa ním konečne bude môcť stať. Ak sa predsa len ukáže, že nejakú prácu nechce nikto robiť, ponúkneme za ňu vyššiu mzdu. Nepodmienený príjem má slúžiť len na základné zabezpečenie. Ľudia si radi privyrobia.

Môže byť nepodmienený príjem pre štát lacnejší než súčasné systémy sociálneho zabezpečenia?

V Rakúsku by sme potrebovali na financovanie základného príjmu vo výške 1 500 eur mesačne pre každú dospelú osobu necelú jednu tretinu HDP. Iba jednu tretinu! Naša ekonomika je dosť veľká. Otázka je, ako chceme zisky z tejto ekonomiky prerozdeľovať.

Vo Fínsku momentálne prebieha experiment, počas ktorého vyplácajú jeho účastníkom mesačne 580 eur ako nepodmienený príjem. Stačí to v krajine s takým nákladným životom?

Základný príjem musí byť dosť vysoký na to, aby človek z neho dokázal vyžiť bez nutnosti pracovať a aby mohol aktívne participovať na politickom, spoločenskom a kultúrnom živote. Fíni majú drahý sociálny štát. Myslím, že s 580 eurami je to len hľadanie lacného systému. Nízky základný príjem, ktorý človeka núti pracovať, má význam len pre vládu. Šetrí jej peniaze.

Takmer sci-fi: „Myšlienka nepodmieného príjmu mi pripomínala môj najobľúbenejší seriál Star Trek Next Generation. Tam ľudia v budúcnosti robia, čo ich baví a čo im dáva zmysel,“ hovorí Christian Tod.
Takmer sci-fi: „Myšlienka nepodmieného príjmu mi pripomínala môj najobľúbenejší seriál Star Trek Next Generation. Tam ľudia v budúcnosti robia, čo ich baví a čo im dáva zmysel,“ hovorí Christian Tod.
FREE LUNCH SOCIETY

Navštívili ste niekoľko projektov s nepodmieneným príjmom. Ktorý by ste označili ako dobrý príklad?

Namíbijský experiment v rokoch 2008 - 2010 bol obrovský úspech. Ľudia dostávali základný príjem iba dvadsať dolárov mesačne. Na namíbijskom vidieku to stačilo na skromné živobytie. A tento základný príjem naštartoval ekonomiku v dedine. Videli sme explóziu podnikateľov a pracovných príležitostí. Zo systému profitovali aj ľudia, ktorí sa prisťahovali v priebehu experimentu a základný príjem nedostávali. V ekonomike totiž boli peniaze, bola tam kúpna sila.

Ako vyzeral život v dedine predtým?

Bola uprostred polí bielych farmárov. Jej obyvatelia kedysi pracovali na farmách. No farmári už pracovnú silu nepotrebovali a ľudí prepustili. Nebolo tam nič. Ani práca, ani pôda. Aj to málo peňazí však naštartovalo ekonomiku.

Nestalo sa teda, že by ľudia len brali peniaze a sedeli so založenými rukami?

V každej spoločnosti je od dvoch do päť percent ľudí, ktorí si vyberú tento životný štýl. Ale spoločnosť s tým dokáže fungovať. Ekonómovia na to používajú príklad s názvom Surferi z Malibu. Na ňom opisujú ľudí, ktorí si vybrali životný štýl ničnerobenia. Ukazuje, že aj oni sú na niečo dobrí. Surferov z Malibu môžeme pozorovať, fotografovať, filmovať. Niečo nakupujú a možno si nakoniec založia surferské biznisy.

Zaujímavé experimenty prebehli aj v USA a Kanade v 60. a 70. rokoch minulého storočia.

Spoločnosť v Spojených štátoch zažívala obrovský tlak aktivistických hnutí za ľudské práva, boj proti chudobe a za úplné zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva. Ako riešenie navrhovali mnohí systém základného príjmu. V tom období chcela spoločnosť v USA prekonávať hranice, dostať sa na Mesiac. Všetko sa zdalo možné a dosiahnuteľné. Rozbehla sa vážna diskusia o základnom príjme. Bola ustanovená prezidentská komisia, ktorá mala navrhnúť riešenie chudoby v USA. Začali sa štyri experimenty. Najväčší, Seattle-Denver experiment, trval od roku 1969 do roku 1980 a bolo doň zapojených desaťtisíc ľudí. Situácia sa medzitým zmenila. K moci sa dostal Ronald Reagan. Pretláčal neoliberálnu ekonomickú agendu. Nesúhlasil so základným príjmom. Vláda experimenty vyhodnotila až v 80. rokoch 20. storočia. V Kanade dokonca iba pred desiatimi rokmi. No z hodnotení vyplynul veľký úspech.

Aké výsledky sa teda ukázali?

Ukázalo sa, že časť ľudí začala pracovať menej hodín a zvyšný čas využila na vzdelávanie. Ľudia si zlepšili vzdelanie, vyštudovali a potom sa vrátili do svojej práce zdatnejší alebo si našli lepšiu pracovnú pozíciu. Počet hodín práce mladých mužov medzi šestnástym a osemnástym rokom klesol o 45 až 50 percent. Tento príklad často uvádzajú kritici základného príjmu. No keď sa naň pozrieme bližšie, vidíme, že tí, podľa nich nezodpovední mladí muži, sa vrátili na stredné školy a dokončili si ich. Experimenty preukázali, že sa v podstate veľa nezmenilo. Ľudia neprestali pracovať, hoci dostávali základný príjem.

Ktorý príbeh z tých, čo ste filmovali, vám najviac utkvel v pamäti?

Namíbia. Strávili sme v tamojšej dedine týždeň a spriatelili sme sa s niekoľkými ľuďmi. Dostalo ma, akí boli šťastní a sebavedomí. Prišiel aj biskup Zephania Kameeta, ktorý experiment inicioval, a dnes je ministrom sociálnych vecí Namíbie. Povedal mi, že predtým boli tí ľudia úplne iní. Nemali žiadne sebavedomie ani sebaúctu.

Ako na myšlienku základného príjmu reagujú rakúski politici?

Podpora je malá a pochádza od menších skupín istých politických strán. Na najvyššej úrovni majú strach. Sociálni demokrati, ktorí už desať rokov strácajú hlasy, navrhujú iba malé zmeny a dlho o nich diskutujú. Nemajú vízie do budúcnosti. Ľudia pritom od politikov vždy chceli veľké vízie. A nič sa nedeje. No v súčasnej situácii, keď roboty berú ľuďom pracovné miesta, sú veľké vízie nevyhnutné. Do dvadsiatich rokov budú roboty schopné prebrať takmer všetky pracovné pozície ľudí. V záujme udržania sociálneho mieru sa niečo musí zmeniť.

Z práce robotov profitujú v súčasnosti ich majitelia. Ako čo najspravodlivejšie distribuovať tento príjem?

Zdaňovaním. Nie samotných robotov a ich vývoja, ale zdaňovaním ich práce. Zdaňovaním príjmu vlastníkov robotov.

Vo výške bežnej dane z príjmu?

O tom môžeme diskutovať. V mojom filme ekonómovia diskutujú o návrate k progresívnemu zdaňovaniu príjmu v USA v 60. rokoch minulého storočia. Najvyššia daň z príjmu pre superbohatých dosahovala 90 percent. A bola to doba, keď USA mali najlepšiu ekonomiku a boli najbohatšou a najrovnostárskejšou krajinou s najsilnejšou strednou triedou.

Musí byť štát bohatý, aby si mohol dovoliť základný príjem?

Nie. Myslím si, že jeho zavedenie je dokonca jednoduchšie pre krajiny globálneho juhu, ktoré ešte nevybudovali sociálne modely štátu, aké máme tu v Európe, no zároveň sú veľmi bohaté. Vrátim sa k Namíbii. Patrí medzi krajiny s najnerovnomernejším rozdeľovaním zdrojov na svete. Je bohatá, má nerastné bohatstvo, ale profituje z neho iba malá skupina ľudí. Keby redistribuovala časť z toho bohatstva ako základný príjem, profitoval by z neho každý.

Počas niektorých premietaní vášho filmu sa diváci môžu registrovať na obed zadarmo, pri ktorom s nimi potom diskutujete o základnom príjme. Prečo free lunch, obed zadarmo?

Je to neslávne známy výrok prezidenta USA Ronalda Reagana. Povedal: Neexistuje nič také ako obed zadarmo. Chcel tým povedať, že nič nie je zadarmo. Čo je, samozrejme, pravda. No elity to vždy používali v zmysle - nechceme dať chudobným ani kúsok z toho, čo máme. Bolo to vlastne ospravedlnenie pre nových boháčov a novú liberálnu ekonomiku. Základná doktrína trhovej ekonomiky hovorí, že trh je schopný všetko regulovať sám, a nemali by sme doň zasahovať ani hovoriť o nepodmienenom príjme.

Lenže obed zadarmo vlastne máme v podobe sociálnych benefitov.

To nie je obed zadarmo. Pre sociálny benefit musí človek vždy niečo urobiť. A hlavne naň dopredu odvádzať poistné.

Našli ste do filmu príbeh, na ktorom ste mohli ilustrovať život človeka zo základným nepodmieneným príjmom?

V Rakúsku máme typ lotérie, ktorej víťaz dostáva do konca života tritisíc eur mesačne. Získal som kontakt na jedného víťaza a nakrútil som jeho príbeh. Vlastní reštauráciu a čerpaciu stanicu, spoliehajú sa naňho zamestnanci. S pomocou troch tisíc eur mesačne už vyplatil pôžičky a zvýšil mzdu zamestnancom. Má väčšiu istotu. Nevlastní ho banka, nebojí sa, že ak biznis pôjde zle, bude musieť prepustiť nejakého zamestnanca. A pracuje presne tak ako predtým.

VIDEO Plus 7 Dní