Tip na článok
Biznismen Anton Siekel chce šéfovať slovenskému športu

Známy slovenský milionár prekvapil. Neuhádnete, čomu sa chce venovať

Biznismen Anton Siekel chce šéfovať slovenskému športu.

Galéria k článku (3 fotografie )
Branislav Delej (54 r.) Známy športový lekár. Šéflekár Slovenského olympijského tímu. Kandidatúru oznámil ako prvý. V prípade úspechu chce prebudovať SOV na prirodzeného lídra športu. A pripraviť transparentné a demokratické stanovy. Momentálne sú podľa jeho slov nastavené tak, že ani výkonný výbor, ani dozorná rada nemôžu nahliadať do aktivít dcérskej spoločnosti Slovenská olympijská marketingová, a. s.
Marián Majzlík (43) Riaditeľ základnej školy v Žiari nad Hronom, predseda Slovenskej asociácie športu na školách. Za najväčší problém považuje prácu s mládežou. Túži zastrešiť všetky športy, aby vznikol jednotný komunikačný kanál.

Rodený Bratislavčan ANTON SIEKEL (47), úspešný podnikateľ, ktorého finančná skupina FPD vlastní desiatky spoločností nielen v Európe, ale aj v Singapure, Malajzii, na Srí Lanke či v Severnej Amerike, dnes sníva iný sen.

Jeden z najbohatších Slovákov, čestný predseda Slovenského zväzu džuda aj Nadácie Slovenského olympijského výboru bude už o pár dní - 26. novembra - kandidovať na post šéfa Slovenského olympijského výboru. Zhováral sa s ním RASTISLAV HRÍBIK.

Čo človeka ako vy presvedčí, aby sa dal na funkcionársku dráhu?

Mám energiu, čas a záujem. Nejde o osobnú ambíciu. Netúžim byť najvyšší predstaviteľ niečoho. Šport však mám rád odmalička a chcem pomôcť.

Do volieb vás prihlásil džudistický zväz. Museli vás dlho lámať?

Ten proces sa nezačal pred týždňom ani pred mesiacom. Vyplynulo to z atmosféry a z celej situácie okolo mňa a biznisu, ktorý robím. Delegoval som veľa povinností dennodenného riadenia na kolegov. Mám viac času venovať sa športu, v ktorom mám veľmi veľa priateľov. Odtiaľ už bol iba krôčik k tomu robiť šport trochu aj v rámci olympizmu, v rámci Slovenského olympijského výboru (SOV). Najskôr som dostal ponuku od pána Chmelára na prácu v Nadácii SOV. Bol to potom prirodzený posun. Nielen zo strany džudistov. Aj zástupcovia atletického a plaveckého zväzu sa ma pýtali, či nemám záujem kandidovať. Cítim však podporu aj mnohých iných športových zväzov.

Trúfate si na to?

Trúfam. Viem, že ľudia od vás vždy niečo očakávajú. Budú sa pýtať. O mesiac, o tri mesiace, o rok. Ani vo svojom postavení nechcem meniť život tak, že sa budem musieť hanbiť za niečo, čo som kedysi tvrdil. Že som nebol schopný docieliť to. Snažím sa byť aj v dnešných diskusiách opatrný v tom, čo viem sľúbiť. Viem sľúbiť len to, čo držím v rukách. No budem veľmi rád, keď mi ľudia povedia, že vidia nejaké zmeny, niečo badateľné. Prirodzene, to všetko v prípade, že vo voľbách uspejem.

Chcete slovenskému športu pomôcť. Stojí vôbec za záchranu?

Nenachádza sa v situácii, že by ho bolo treba zachraňovať. Nie je to také tragické. Na druhej strane je tam obrovský priestor na zlepšenie. Rezervy sú určite pomenovateľné a ľahko identifikovateľné. Za posledný rok sa však urobil kus práce. Nebagatelizujme to. Prijal sa nový zákon o športe, ktorý prináša pravidlá do fungovania športových zväzov aj celého športového hnutia. Vnímam to ako významný medzník. Tak ako každá legislatívna zmena, aj táto sa musí overiť praxou, musí sa na ňu reagovať. Peniaze sú v športe veľmi dôležité, ale samy osebe riešenie neprinášajú. Môžu však pomôcť napredovaniu. Vidím tam veľa tém.

Mohli by byť skúsenosti z podnikania vašou výhodou pri voľbe nového šéfa?

Myslím si, že áno. Ja som športoval od detstva, ale nevenoval som sa mu profesionálne. Robil som biznis. Dokážem sa pozrieť na súčasné problémy očami športovca, ale viem do toho vnášať systém riadenia firiem.

V čom vidíte najväčší problém súčasného športu?

Som hlboko presvedčený, že by sa mal oveľa viac zjednocovať názorovo. Prezentovať sa ako komunita, ktorá má spoločné záujmy. Nachádzať ich. Viem, že nie vždy je to jednoduché. Chápem, že veľké zväzy a malé združenia majú často rozličné záujmy. Vždy je tam však priestor na to, aby sa našli spoločné témy. Také, ktoré sa majú riešiť prioritne. Okrem iného, náš šport musí mať sebavedomie. Funkcionári či športovci nemôžu len žiadať. Musia byť schopní niečo ponúknuť. Šport má v každej krajine významné postavenie. Slovensko nemôže stáť bokom.

Nebude ťažké zjednotiť zväzy?

Bude. Nebuďme naivní, ale treba mať ambície. Také, o ktoré stojí za to popasovať sa. Už som diskutoval s množstvom zástupcov športových zväzov a mám z toho dobrý pocit. Majú záujem sadnúť si za stôl a hľadať riešenia.

Budete to v prípade volebného triumfu stíhať?

Keby som si myslel, že nie, tak do toho nejdem. Nekandidoval by som ani v prípade, že by som necítil podporu rodiny. Mám veľké dcéry, ktoré dnes žijú v zahraničí. Pôjde len o to, či svoje ciele dokážem naplniť.

Aj vaše dcéry športovali?

Tak ako ja robili džudo. Som na ne pyšnejší než na seba. Boli aj majsterky Slovenska. Ja som to tak vysoko nedotiahol. Vďaka dcéram som však mal možnosť spoznať šport aj z pohľadu rodiča, ktorý chodí na tréningy, na súťaže po víkendoch. Som rád, že aj dnes fakt, že sa dali na šport a špeciálne džudo, hodnotia ako jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré sme mali ako rodina. Jednak vďaka tomu ľahšie znášali pubertu, jednak im šport dal veľmi veľa. Nie je to fráza. Šport vás naučí padať, prehrať, znovu vstať a pokračovať. A má svoje pravidlá. To je tiež dôležité.

Nechceli ísť radšej na balet?

Aj keď zo začiatku som ich k džudu priviedol ja, našli v tomto športe veľa do života. Hodnotia to ako veľmi dobrý krok. Nielen džudo. Ony hrali na univerzite basketbal, volejbal. Aj dnes majú blízko k akémukoľvek športu. Jedna žije v Amerike, v Los Angeles, druhá sa teraz vrátila z Austrálie. Začína v Cambridgei.

Bolo džudo váš prvý šport?

Začínal som s futbalom v Devínskej Novej Vsi. Tak ako veľa iných chlapcov. Potom som chvíľu chodil na tréningy karate, lebo sa mi to zdalo dobrodružné. Dlho som tam nevydržal, no džudo so mnou zostalo.

Dostanete sa ešte aj dnes na tatami?

Je to smutné, ale veľmi nie. Viac som v telocvični pri nejakých súťažiach ako sám v kimone.

Čo bude jedna z vašich prvých vecí, ak vo voľbách uspejete?

Do športu išlo dlho tak málo peňazí, že nebolo mysliteľné, aby sa financovalo zázemie. Urobím zo svojej pozície všetko pre to, aby sa posilnilo financovanie športovej infraštruktúry či podpora mládeže. Ja sa teším aj zo štadióna v Trnave. Budem sa tešiť, aj keď sa otvorí Národný futbalový štadión, lebo to patrí ku krajine. Bavme sa o tom, že to má byť za adekvátnu cenu a v štandardných podmienkach, no nespochybňujme to, že ho potrebujeme. Ako krajina sa môžeme presláviť Lúčnicou, tešme sa z toho, keď má potlesk v Tokiu. Úspešnými vedami niekde na univerzite a športom. Keď prichádzali futbalové reprezentačné tímy na Pasienky a videl som tie fotky, opadanú omietku, bolo mi z toho smutno. Dnes je najvyšší čas podporiť budovanie infraštruktúry aj v ďalších športoch. Rád by som však využil skúsenosti z manažmentu. Keďže som nepôsobil v exekutíve SOV, bolo by pre mňa dôležité oboznámiť sa s každým zamestnancom v olympijskom výbore. Porozprávať sa s ním. Zistiť, aké sú priority. Nastaviť firemnú kultúru. Docieliť tímovosť.

Schreenshot

Ktorý šport okrem džuda je vášmu srdcu blízky?

My v FPD podporujeme plávanie, atletiku, gymnastiku. Páčia sa mi športy, ktoré zlepšujú pohybovú všestrannosť. K takým mám blízko.

Nebude nevýhodou, že vám doterajší prezident Slovenského olympijského výboru František Chmelár verejne vyjadril podporu?

Ako môže byť podpora niekoho negatívum pri kandidatúre. Ak to tak niekto vníma, potom je ten človek plytký.

Vlastníte akcie aj v americkej spoločnosti The Sports Corporation, piatej najväčšej agentúre, ktorá marketingovo zastupuje esá svetového hokeja z NHL. Prečo ste si vybrali práve hokej?

Zhoda okolností. V mojom živote často rozhoduje. Mám rád hokej, sledoval som ho, poznal som pár ľudí. Keď dcéra išla študovať do USA, tak som sa rozprával s partnerom spoločnosti, ktorý ju prijal do rodiny. Veľmi sme sa zblížili. Impulz nebol biznisový, skôr ľudský. Bola to ponuka z ich strany. Je to biznis, ale je to aj priateľstvo.

Páči sa vám smer, akým kráča športový marketing? Športovci majú tím podporovateľov na sociálnych sieťach. Funguje to diametrálne odlišne než pred desiatimi rokmi.

Je to inšpirujúce. Hlavne príbehy športovcov po kariére. To je priestor, kde aj na Slovensku vidím veľa príležitostí. Ponúknuť im nejakú alternatívu, marketingovú. Jasné, v zahraničí je to iné. Amerika či Kanada majú obrovský trh. Úplne iné príležitosti. V rámci našich možností však stále môžeme niečo urobiť. Je to do budúcna jedna zo silných tém.

S akým ohlasom sa stretla vaša kandidatúra? Neodrádzali vás od toho?

Odrádzanie je silné slovo. Len ma upozorňovali, či sa nesnažím ukrojiť si veľký krajec chleba. S prácou v športe mám viacero skúseností. Začínal som v Judo clube Pezinok, potom som robil aj v Európskej únii džuda. Toto by však bola robota na plný úväzok. Diametrálne odlišná od práce v klube.

Ste ochotný investovať do toho vlastné peniaze?

Roky podporujem šport a budem ho podporovať ďalej nezávisle od všetkého. Financujem aj regionálne súťaže. Tým ľuďom to veľmi pomôže. Aby mohli urobiť ďalší ročník, aby vedeli urobiť súťaž lepšiu. Výška sumy je vždy uhol pohľadu. Keď budem vedieť zohnať peniaze, a myslím si, že budem, lebo kontakty v biznise mám, tak sa ich pokúsim zohnať.

Máte pocit, že dnes sú deti ochotné športovať? Nie sú počítače, sociálne siete, herné konzoly až príliš veľká prekážka?

Decká sa chcú spontánne baviť. Je len na vás, či im dáte loptu, alebo počítač. Zoberte im počítač, spravte im program a budú sa blázniť. Musíte ich zaujať. Emócia, keď sa naháňate za loptou a víťazíte, sa nedá nahradiť videohrou. Nie je to to isté. Pravda, rozlišujme vek. Od päť do desať rokov si trúfam tento názor razantne obhajovať. Potom spohodlnejú. Už majú rady aj iné veci. Presviedčať ich v tom období, aby sa dali na šport, je určite ťažšie, ako keď sú prváci na základnej škole. Začínať v desiatich je úplne iný príbeh.

Ako vnímate úspechy cyklistu Sagana či tenistky Cibulkovej?

Mám veľký rešpekt pred každým úspechom slovenského športovca. V takýchto podmienkach, v takej malej krajine, s takou relatívne malou podporou. Je to kombinácia obrovského talentu, športovej súhry aj šťastia. A to praje len pripraveným. Rok 2016 bol pre nás výnimočný. Pre Slovensko je to výborná správa. Sme malá krajina, pritom čakáme od našich najlepších často príliš veľa. Chceme z olympiády desať medailí, požadujeme takmer vždy víťazstvo. Keď je niekto desiaty, hneď to potom berieme ako výlet. Keď však niekto vydá zo seba maximum, ide na hranici osobného rekordu, tak si zaslúži uznanie, nie kritiku, že nevyhral. Musíme byť objektívnejší. Jasné, fanúšikovia majú právo na kritiku. Oveľa ťažšie ju vnímam od ľudí, ktorí tomu rozumejú, vyznajú sa. Napriek tomu sú neadekvátne kritickí. Len preto, lebo výsledky nejakým spôsobom nepasujú do ich vzorca.

Máte blízko k Ázii. Majú tamojší ľudia iný vzťah k športu?

Musí to byť iné. Je to iné prostredie, iná spoločnosť. Bodaj by sme sa všetci porovnávali so Singapurom. Tam štát vo veľkom podporuje šport. A nehanbia sa za to. Tam patrí šport k spoločenskému postaveniu. Singapurčania sa chcú prezentovať ako športovci. Na rozličnej úrovni. U nás, keď poviete, že spravíme športové hry alebo ideme na husacinu, 90 percent opýtaných pôjde na husacinu.

Portugalský futbalista Cristiano Ronaldo podpísal pred pár dňami s Realom Madrid novú zmluvu, ktorá mu garantuje astronomický plat - vyše 420-tisíc eur týždenne. Je to ešte morálne?

Je to vec biznisu. Dopytu a ponuky. Má presne toľko, koľko je niekto ochotný dať. Ja by som mu toľko nedal, ale nerád by som do toho vstupoval.

Čo hovoríte na vylúčenie ruských atlétov z OH? Ako vnímate súčasnú pliagu športu doping?

Odmietam kolektívnu vinu. Z princípu. To však neznamená, že ospravedlňujem prehrešky. Ak však bol zo sto atlétov jeden jediný nevinný, tak ten mal športovať. To je precedens do budúcna. Je to veľmi nebezpečná hra. Som za sprísnené kontroly. Ak je podozrenie, nech sú previerky aj trojnásobné. Keby som bol ruský atlét, nechal by som sa pokojne kontrolovať tri razy denne. Ale paušalizovať to a povedať, že ty a ty nebudeš štartovať na olympiáde, lebo máme podozrenie, to bola veľká chyba. Bol som v Riu, Isinbajevovú som tam stretol. Jej sklamanie chápem. Tú možnosť jej už nikto nevráti. Pritom pre propagáciu športu urobila veľmi veľa. Toto bolo nefér. Ja by som sa skôr pýtal, či aj WADA (Svetová antidopingová agentúra - pozn. red.) splnila všetko, čo mala.

Vnímate ako správny trend Medzinárodného olympijského výboru dávať možnosť usporiadať olympijské hry takým nevyspytateľným krajinám ako Brazília?

Nepoznám všetky fakty, ale nemyslím si, že je to správne. Najmä z pohľadu trvalej udržateľnosti organizátorských miest. Zbytočne tak stúpajú náklady na bezpečnosť. Na infraštruktúru, dopravu. Pre mestá je to potom veľký problém. Ja mám inú predstavu - olympiáda by mohla kolovať medzi štyrmi mestami, ktoré by sa dlhodobo vybrali a vedeli by, že hry sa k nim vrátia. Niekde v Európe, Ázii, Amerike. Mestá by si udržiavali infraštruktúru, lebo hostiteľské miesta by boli skoro totožné.

Vnímate olympiádu ako unikátnu udalosť?

Ešte stále má v sebe náboj. Aj veľmi dobre zarábajúci športovci chodia na olympiádu preto, lebo sa tešia z atmosféry. Je to unikátne. Je tam veľa druhov športu. A sú blízko pri sebe. V jedálni sa prechádza tenista zarábajúci milióny s niekým, kto o niečom takom môže len snívať.

Koho by ste zvolili za slovenského športovca roka? Cibulkovú, Sagana?

U mňa by to jednoznačne vyhral Maťko Tóth. Poviem vám prečo. Športovec roka u mňa nie je výsledok, to sa nedá porovnať. Porovnávať fenomén ako Sagan s unikátnou Cibulkovou, veď to je nezmysel. Športovec roka je pre mňa niekto, kto za celých tých dvanásť mesiacov písal nejaký príbeh. A Maťo prešiel nejednoduchým obdobím. Dostal sa na olympiádu, obhájil pozíciu favorita, hoci mal zranenie, z ktorého sa musel dostať. Aj on musel prejsť obdobím, keď zapochyboval, či sa to dá. Ten príbeh je pre mňa na prvom mieste. A olympijské zlato v takej ťažkej disciplíne, ako je chôdza na 50 kilometrov, je úžasná vec. Veľký rešpekt pred jeho výkonom.

Ako sa vám pozdáva cesta vášho bývalého partnera v biznise Mária Hoffmanna vybudovať v Šamoríne obrovský športový areál?

Je úžasné, že niekto vlastné peniaze investuje do niečoho takého. Zaslúži si podporu. Každý, kto to videl, to hodnotil ako fantastický priestor, výborné podmienky. Mám pred ním rešpekt. Ja by som si takú veľkú zodpovednosť za prevádzku takého rozsiahleho komplexu nezobral na seba. Nepoznám čísla, ale musí to byť veľmi náročné.

Viete si predstaviť, že aj vďaka šamorínskemu areálu bude raz na Slovensku olympiáda? O zimnú sme sa už dva razy uchádzali.

Vôbec nie. Buďme realisti. Slovensko môže hostiť Európske hry mládeže. Alebo také podujatie, ktoré zvládne. Bez toho, že by sme šli do nejakých rizík. Ak by sme aj kandidatúru vyhrali, tak je to nezodpovedné. Bolo by to ľahkovážne.

Športovci dnes často podstupujú extrémne množstvo kontrol. Je to jediná možnosť, ako aspoň trochu zachovať čistotu športu?

Asi je to daň za technické prostriedky, aj vedecké, ktoré umožňujú doping. Musíme sa s tým zmieriť. Skôr sa bojím iného. Keď niekto dobrovoľne berie doping, je to zle, ale je to jeho rozhodnutie. Bojím sa, aby to nebol krôčik k spôsobu, ako zničiť a zdiskreditovať svojho súpera. Žijeme zvláštne časy.

Kde sa cítite najviac doma?

Samozrejme, na Slovensku, ale veľmi rád sa vraciam do Singapuru. Teraz však už lietam menej. Veľa ľudí sa ma pýtalo, či mi to nie je ľúto, že stále odchádzam. Práve naopak. Ja sa dva razy teším. Keď idem tam, aj keď idem naspäť.

Prečo vás tak opantala Ázia?

Na začiatku to bola dovolenka. Asi pred 16 rokmi. Prostredie sa mi páčilo. Našiel som tam ľudí, ktorí robili biznis. Keď boli deti mladšie, chceli sme sa tam ako rodina odsťahovať. Rozmýšľali sme - buď Singapur, alebo Nový Zéland. Za tie roky to prostredie poznám. Mám tam office, známych, priateľov, advokátov.

A čo Kolumbia? Robíte jej predsa honorárneho konzula.

Chodím tam raz za dva roky. Nechodil by som, keby som sa tam necítil dobre. Mám tam výborné vzťahy. Kolumbia je inšpirujúca krajina v tom, aký progres spravila za posledných pár rokov. Fascinujúca. Tak ako Singapur či Kanada. Rád chodím tam, kde sa dobre cítim.

Ako vyzerajú vaše chvíle oddychu?

Veľmi rád čítam. V detstve som hltal všetky knižky zaradom. Bez rozlíšenia žánru. Aj teraz počas dlhých letov vždy jednu knihu zvládnem. Ekonomickú literatúru, veľa životopisov, napríklad o singapurskom prezidentovi. Prečítam si však aj Dominika Dána. Niekedy to závisí od stavu mysle.

V poslednom čase vás médiá spájajú s financovaním SNS a podporou predsedu parlamentu Andreja Danka. Nemôže vám to uškodiť?

Aj dnes som dostal takú otázku. Robil som poradcu ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi, aj robím. Nikto ma však nespája so Smerom len preto, že sa s ním poznám, či preto, lebo máme k sebe názorovo blízko. Andrej Danko nám robil advokátske služby. Jasné, že ho poznám. Nie je podstatné, či sa poznáme, alebo nie, či môže z tohto dôvodu prísť k nejakému zvýhodneniu. A to vylučujem. Pred rokmi som povedal, že na Slovensku nechcem podnikať v oblasti, kde by som došiel do vzťahu so štátom. Žiadne štátne zákazky nechcem. Z viacerých dôvodov. Toto je jeden z nich. Chcem sa vyvarovať toho, že budem niekomu zaviazaný či niekto by mal byť zaviazaný mne. Kúpele Dudince nie sú ten biznis. Neviem si predstaviť, ako mi on môže pomôcť, aby tam prišli pacienti. To už je absurdné.

VIDEO Plus 7 Dní