A aj napriek tomu zostáva Zuzana Žemlová, členka predstavenstva Poštovej banky zodpovedná za oblasť riadenia rizík, nohami stále na zemi. Ako métu si dáva priniesť väčšiu etiku do podnikania.
Robíte v banke celý svoj profesionálny život. Zažili ste aj krízu, ktorú odštartovala v USA banka Lehman Brothers, viaceré zahraničné banky boli v kríze. Ako ste toto obdobie vnímali?
V čase pred vypuknutím bankovej krízy som pracovala pre veľkú americkú medzinárodnú banku. Vôbec sa mi nepáčilo kam finančný svet smeruje - všetky odvetvia rástli, všetko sa zrýchľovalo - a potom to jedného dňa prasklo a mne sa, paradoxne, veľmi uľavilo. Uvedomila som si, že sa všetko začalo vracať do starých koľají, veci sa dávali späť na svoje miesto.
Určite to bol aj veľký nápor na psychiku pracovať v zodpovednej pozícii vo finančnej inštitúcii v čase finančnej krízy. Ako sa vám podarilo zostať v duševnej pohode?
Práve v tej dobe som začala hrať golf. Bola som naozaj pod veľkým profesionálnym tlakom. Golf je svojím spôsobom moja malá mentálna záchrana. Už na druhej jamke ma hra dotlačí k tomu, aby som vypla. Pretože pri golfe musíte mať čistú hlavu a, navyše, vás vyženie do prírody. Je to veľké duševné oslobodenie. Pri plávaní sa mi deje, paradoxne, opak, pretože ešte viac rozmýšľam o práci. Ale aj to je na niečo dobré, lebo sa mi často pospájajú veci do súvislostí, ktoré mi predtým nedávali zmysel.
Vy ste v banke zodpovedná za oblasť riadenia rizík. Ako sa dá zvládať zodpovednosť za milióny požičaných či investovaných eur?
Žiaden risk manažér nie je neomylný. Niekedy sa, jednoducho, podpíšete pod vec, ktorá nakoniec nedopadne dobre. Ja som však nerozhodovala hneď od začiatku o „veľkých“ peniazoch. Špeciálne v riziku je dôležité, že kompetenciu si budujeme postupne. Nebolo by správne, ak by mal človek bez skúseností rozhodovať o veľkých sumách. Ako ale čas plynie a vy na pozíciách postupujete, ani si nevšimnete a podpisujete milióny. Aj keď vám to už nepripadá zvláštne, treba všetko dôkladne posúdiť a zvážiť.
Keď sa pozeráte na profil človeka alebo firmy žiadajúcej o úver, rozhodujú aj pocity, akýsi šiesty zmysel?
Pri malých retailových úveroch má banka nastavené pravidlá a delegované právomoci na ľudí, ktorí úvery schvaľujú alebo zamietajú. Ak vznikne výnimka, ktorá je hodná zreteľa, posudzuje sa úver cez takzvané eskalačné mechanizmy. A až potom sa dostane jeho žiadosť napríklad ku mne. Čím je vyššie riziko, tým vyšší kompetenčný stupeň je do mechanizmov schvaľovania zapojený. Okrem čísel je dôležité pozerať sa aj na samotný príbeh. Musíte zistiť, akým človekom je žiadateľ o úver. Hovorím tomu, že sa rozhodujem „bruchom“. Manažér rizika musí mať, okrem technických zručností a oka na čísla, aj správne brucho.
Dá sa naučiť ako odhaliť podvodníka od poctivého žiadateľa o úver?
Do určitej miery. Pred niekoľkými rokmi som u bývalého zamestnávateľa prešla školením v programe prevencie úverových podvodov. Banka zamestnávala bývalých agentov CIA, ktorí nás učili na čo si dávať pozor. Základné princípy, ktoré nás učili, som určite využila, lebo charakter dlžníka je veľmi dôležitý. Pokiaľ má niekto za sebou históriu, ktorá nie je celkom pekná, treba byť obozretný. Vysoká pravdepodobnosť nevrátenia peňazí sa dá identifikovať. Napríklad, ak sa bavíme o firemných klientoch, najlepší sú takí, ktorí si už prešli krízou, lebo z nej vieme vyčítať, ako na ňu reagujú. Životom ošľahaní, ale čestní klienti, sú najlepší.
Ale určite je to aj praxou. Máte v bankovníctve dlhú históriu.
Síce nemám skončenú ekonomickú vysokú školu, som vyštudovaná matematička, ale zhodou okolností som po vysokej škole začala pracovať v medzinárodnej banke, ktorá prišla na slovenský trh ako jedna z prvých. Tam som sa veľa naučila a už som pri bankovníctve zostala.
Ste vo vrcholovej pozícii, máte ešte nejaké profesionálne méty?
Ja osobne som si celý profesionálny život ako métu dávala integritu a etiku v tom, čo robím. Lebo toto je jedno z poslaní, ktoré by mali banky na trhu plniť. A stále to patrí medzi moje výzvy. Zasadzovať sa o to, aby podnikanie na Slovensku, bolo v poriadku.
