Slovensko má od mája tohto roka 14 europoslancov. „Zarezávať“ ich však môže len 13. Tou poslednou čakajúcou poslankyňou Európskeho parlamentu je kádeháčka Miriam Lexmann. Kým jej miesto uvoľní niektorý z britských kolegov, táto nová posila Hlinovho hnutia pracuje stále na svojom „starom“ mieste, v Medzinárodnom republikánskom inštitúte. Aké je pracovať pre organizáciu založenú hercom a prezidentom Ronaldom Reaganom? Za čo bude bojovať v Bruseli, keď konečne po brexite zaujme svoje miesto? Aký zákon Smeru a SNS kvituje? S MIRIAM LEXMANN (46) sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Prečo znie vaše priezvisko neslovensky?
Je to meno nemeckého pôvodu. Rodina Lexmannovcov k nám prišla v roku 1853, usídlili sa na strednom Slovensku. Myslím si, že dali Slovensku veľa. Možno poznáte príbeh pátra Mikuláša, ktorý bol predstavený rádu dominikánov. Bol to človek, ktorý žil v Košiciach. Evanjelizoval prostredníctvom pozdvihnutia kultúrneho aj duchovného života. Postavil divadlo, založil niekoľko orchestrov, bol športový pilot. Za vojny zachránil Židov, sám sa musel skrývať. V 50. rokoch ho zatkli počas Barbarskej noci a do dvoch rokov vo väzení zomrel v dôsledku zlého zaobchádzania v pracovnom tábore v Králikoch na Morave. Takže príbeh môjho priezviska je typický pre Slovensko. Naozaj sa tu striedalo množstvo národov, ktoré sa vzájomne obohacovali.
Narodili ste sa ako Lexmannová?
Áno, mala som to tak v rodnom liste. Keď začal Vladimír Mečiar robiť radikálne jazykové reformy, bolo pre mňa formou protestu proti zásahom mečiarizmu do kultúrnej oblasti, že som „ová“ prestala používať. A keďže mám zmiešaný, teda aj nemecký pôvod, vydali mi nový rodný list na základe vtedajších zákonov.
V kampani v eurovoľbách ste rodinnú históriu zmieňovali. Hovorili ste, že ste z disidentskej rodiny. Byť z disidentskej rodiny je plus?
Myslím si, že pre krajinu je dôležité, aby nezabudla, čím prešla. Mrzí ma, že na 40 rokov veľmi škaredej totality sa zabudlo a aj v dennodennom živote sa na to zabúda. Obete komunizmu nikdy nedostali v spoločnosti status, aký by si zaslúžili. Boli to ľudia, ktorí strávili časť života vo väzení alebo ho úplne stratili len preto, aby sme tu dnes mali slobodu. Slobodu v roku 2019 berieme automaticky, ak sa však náš národ nevyrovná so svojou históriou, či už z obdobia Rakúsko-Uhorska, 2. svetovej vojny, alebo nedávnou, myslím, že sa ťažko posunie. Treba vedieť, kedy sme urobili dobre a kedy sme zlyhali. Treba si uvedomiť, že nepriateľ nebol iba externý, ale aj ľudia u nás zohrali v týchto režimoch negatívnu úlohu.
Má podľa vás slovo disident v našej spoločnosti pozitívnu konotáciu?
Obávam sa, že väčšina ľudí nemá povedomie, že ide o ľudí, ktorých by si bolo treba vážiť a ďakovať im napríklad za to, že si môžeme ísť nakúpiť do Rakúska, na zahraničnú dovolenku alebo si vybrať študijný smer. Úcta voči bývalým disidentom sa akosi vytratila, aj preto som si vybrala hovoriť o rodinnom príbehu. Tým, ako vnímam premenu našej krajiny, by som tému disidentstva možno chcela vrátiť do verejnej diskusie. Aby sme o tom premýšľali a aby sme si uvedomovali, že socializmus nebol len mlieko a chlieb za pár halierov, ale aj to, že si ľudia nemohli zvoliť slobodne svoje povolanie alebo zatvárali kňazov. Takéto povedomie nám pomôže v tom, aby sme sa vyvarovali akéhokoľvek úpadku smerom k novej forme totality. Lebo táto hrozba je tu stále.
Takže ste dôraz na svoju rodinnú históriu nechceli využiť len na to, aby ste sa odlíšili od iných kandidátov v kampani?
Práveže nie. Chcela som priviesť ľudí k tomu, aby sme sa spoločne zamysleli nad tým, čo sa tu dialo za komunizmu.
Vy aj vaša rodina sa poznáte s Jánom Čarnogurským, s jeho synom ste chodili do školy. Stretávate sa ešte?
Áno, občas sa stretneme, vymeníme si názory, ktoré sa líšia, ale nejde o nejaký aktívny kontakt.
Všimla som si, že v rozhovoroch spomínate „nové“ a „staré“ KDH. Čo si mám pod tým presne predstaviť? Staré, to je Čarnogurský, Hrušovský, Figeľ a nové Hlina, Štefanec, Lexmann?
Asi by som nerobila hrubú čiaru, ale po tom, ako sa KDH nedostalo do parlamentu, samozrejme, potrebovalo obnovu. Pán Figeľ vedel o potrebe zmien na kandidátke aj vo vedení, ale nevyšlo to tak, ako sa očakávalo. Možno už bolo neskoro, ľudia sa pre KDH nerozhodli. Odvtedy pán Hlina jasne obnovuje KDH aj personálne, čo sa tvárí týka.
Prečo ste získali stranícku knižku až v roku 2016? Pohybovali ste sa pritom dlho v blízkosti Pavla Hrušovského aj Jána Figeľa…
Členstvo sa mi nezdá ako jediný spôsob, ako podporovať stranu. S pánom Hrušovským som spoluvytvárala dokumenty, ktoré definovali pozíciu národnej rady pri tvorbe európskej legislatívy po vstupe do EÚ. Pôsobila som v zahraničnom výbore strany, kde som zas spolupracovala s pánom Figeľom. Dlhodobo som však žila v zahraničí, takže členstvo v strane som neriešila. Po tom, ako sa KDH nedostalo do parlamentu, bola som motivovaná zintenzívniť spoluprácu, aby som hnutiu pomohla. Vstúpila som aj preto, lebo bolo treba dokázať, že je to strana, do ktorej stále vstupujú ľudia, a nie všetci utekajú preč, keď je po rokoch mimo parlamentu.
Motivoval vás aj Alojz Hlina?
Nepovedala by som to tak. Kontinuita práce existuje aj po jeho nástupe, ale je pravda, že ma pán Hlina a pán Mikolášik (Miroslav Mikolášik, exposlanec za KDH medzi 2004 a 2019 - pozn. red.) oslovili, aby som kandidovala do Európskeho parlamentu.
Čo konkrétne sa zmenilo, odkedy ste ho zvolili za predsedu KDH?
Povedala by som, že pán Hlina má iný štýl politiky ako jeho predchodcovia. Viac sa snaží zviditeľňovať KDH. Nespolieha sa len na to, že ľudia, ktorí majú tie isté hodnoty, nás prirodzene budú voliť. Je to nevyhnutné, veď v tomto ideologickom priestore je dnes viac strán, ako to bolo zvykom. Pri pohľade na súčasnú politickú i vnútropolitickú situáciu vidieť značný rozdiel medzi aktuálnym vedením hnutia pod pánom Hlinom na jednej strane a predošlými kormidelníkmi na druhej strane - či už ide o pána Čarnogurského, Hrušovského, alebo Figeľa.
V čom?
Snaží sa zaujať voliča oveľa priamočiarejšie, čo je na jednej strane pre KDH ťažšie teraz, keď je mimo parlamentu.
Je s ním menšia nuda, ako bývala s jeho predchodcami?
(Smiech.) Politika vždy vytvára dosť situácií, aby nuda nebola, takže si nemyslím. V KDH nejde len o predsedu. Na Slovensku máme strany, ktoré majú jedno-dve, tri silné mená a sú hlavne o osobnosti predsedu, ale u nás to tak nie je. Naša voličská základňa sa cíti súčasťou strany. Strana je definovaná spoločenstvom ľudí, nielen lídrom.
Ste veľmi veriaca?
Človek nevie posudzovať vieru podľa veľkosti. Jeden človek môže cítiť, že je silno veriaci, a druhý si o ňom môže myslieť, že jeho viera je slabá. Takže posúdenie hĺbky mojej viery nechám na Pána Boha.
Pochybovali ste niekedy?
Áno, človek musí vieru prijať srdcom a čiastočne aj rozumom. Je to dar, ktorý sa rozumom nedá úplne pochopiť, ale dá sa silne racionálne podložiť.
Viera sa dá racionálne podložiť? Vysvetlíte to nejako?
Závisí to od toho, aký má človek prístup. Ja som racionálny typ a veci som si do hĺbky naštudovala, aby som vedela presne, čo viera znamená. To mi pomohlo prijať ju. Napríklad fenomén slobody - na jednej strane ju veriaci človek berie ako najväčší dar od Boha, na druhej strane je ťažké vysvetliť, ako sa mám cítiť slobodná, keď musím na to, aby som bola dobrou kresťankou, plniť učenie, ktoré vyplýva z Písma a od učiteľov cirkvi. No po štúdiu sa dá do určitej miery racionálne pochopiť, že výberom správnej životnej cesty, správneho postoja k životu alebo zmyslom života, ktorému všetko podriadime, dosiahneme najvyššiu formu slobody.
Viete oddeliť súkromnú sféru viery od politickej?
Nemyslím si, že to je možné. Človek nemôže byť veriaci doma a vonku len zamestnanec firmy či učiteľ. To platí aj pre politika. Viera je súčasť jeho osoby, myslenia, hodnotového rebríčka. Vieru žijeme každú sekundu života. Samozrejme, niekedy zlyhávame, inokedy sa nám to darí lepšie. Aj zo sekulárneho pohľadu, ak existuje skupina ľudí, ktorá považuje ochranu života od počatia za svoju primárnu hodnotu, nie je možné, aby sa verejne nečinila tak, aby život chránila celá spoločnosť.
Máte pocit, že kádehácku agendu preberajú iné strany, napríklad čo sa týka rodinnej politiky?
Niekedy ma fascinuje, koľko politických strán chce bojovať o konzervatívneho voliča. O tých, povedzme, 20 percent ľudí, ktorí chodia pravidelne do kostola, považujú život za hodný ochrany od počatia, manželstvo za zväzok muža a ženy. Tento zápas mi nie je sympatický práve preto, že vidím veľa aktérov, ktorí chcú ľudí získať na kresťanské hodnoty, a pritom ich dlhodobo nežili.
Menujte, koho myslíte? Borisa Kollára?
Úsudok o životnom a politickom štýle Borisa Kollára ponechám na čitateľov. Pokiaľ ide o politické kroky Kotlebovej strany, sú v úplnom rozpore so sociálnou náukou cirkvi. Veľké výhrady mám aj k politickej angažovanosti pána Harabina. Ďalej treba povedať, že bude pozitívne, ak sa Smeru a SNS podarí urobiť potratový zákon prísnejším, na druhej strane som prekvapená, že strana, ktorá je 12 rokov pri moci, si spomenie na túto tému pár mesiacov pred voľbami - v čase, keď majú historicky najnižšiu podporu v prieskumoch. To sa mi zdá nefér. Ale ak zákon sprísnia, budem len rada.
Prečo ho treba sprísniť? Poznáte fakty o tom, že počet interrupcií klesá, aká je situácia v krajinách, kde platí zákaz, že ženy potrebujú čas na zistenie tehotenstva a tiež na pokojné premyslenie rozhodnutia. Poznáte históriu, aký boj ženy vo svete viedli?
Áno, zaujímam sa o túto problematiku a fakty poznám. Zákon treba sprísniť preto, lebo život je hodný ochrany od počatia. Je to život, ktorý sa vyvíja. Nejestvuje bod po počatí, v ktorom možno povedať - teraz už je to človek, predtým ním nebol.
Čiže vy ste za úplný zákaz interrupcií?
Keby záležalo na mne, vyslovila by som sa za úplný zákaz, ale, samozrejme, aplikujúc maximálne možnú účinnú pomoc a osvetu ženám, ktoré dieťa nosia pod srdcom, zo strany štátu. Už aj sprísnenie však považujem v duchu ochrany práv dieťaťa za pozitívne. Informovaný súhlas sa berie ako formalita. Ženy nie sú dostatočne informované, že dieťaťu tlčie srdce, že má nechty, očné viečka a podobne.
V troch mesiacoch?
Srdce dieťaťu bije od tretieho týždňa a do smrti sa nezastaví. Od kamarátok viem, že sa lekári pri zistení tehotenstva hneď pýtajú, či si ho chcú nechať, alebo nie, aktívne potrat ponúkajú ako alternatívu.
Podľa vás ženy, ktoré idú na potrat, nevedia, že nosia dieťa? Vedia, len sa rozhodnú nemať ho.
Ja však neviem, do akej miery je ich rozhodnutie slobodné. Do akej miery môžete považovať za slobodné rozhodnutie ženy, ktorej túto možnosť navrhne gynekológ, preto sa skutok vníma spoločensky ako normálny. Žena je v tomto období veľmi zraniteľná. Navyše, ak sú okolo nej ľudia, ktorí na ňu vytvárajú tlak podstúpiť potrat, jej rozhodnutie slobodné nie je. Preto je najlepšou prevenciou to, aby naša spoločnosť pracovala na sieti pomoci pre ženy v takejto situácii. Aby vedeli, že ak dieťa donosia, bude oň postarané. Ak to žena potrebuje, bude postarané aj o ňu.
Povedal vám už niekto, že ste dosť radikálna?
Radikalizmus je podľa mňa, keď nútite druhého človeka robiť to, čo chcete, aby robil, a používate na to manipulatívne prostriedky. Radikalizmus by bol, keby sme sa sústredili na perzekúciu žien, ktoré sa rozhodli pre potrat. Mojou túžbou je len chrániť dieťa a pomôcť ženám, aby takéto rozhodnutie nemuseli prijať.
Nejde v zákone o zákaze interrupcií o to, že by ste nútili ženy robiť to, čo chcete vy?
Ale ide predsa aj o človeka, ktorý je v tele matky. To sa nedá povedať tak, že by sme ženy do niečoho chceli nútiť. Tu sa stavia právo jedného človeka proti vôli druhého. Táto spoločnosť dokonca ústavou chráni život od počatia, ale, paradoxne, právo dieťaťa na ochranu života nik nechráni.
Máte vlastnú rodinu?
Nemám deti a nie som vydatá.
Stretávate sa s otázkami typu, prečo ju nemáte?
Ľudia sa pýtajú. Ani nie tak v kresťanskej komunite, lebo ak sa snažíte žiť život v súlade s Bohom, tak veríte, že to, čo sa vo vašom živote deje, má zmysel, ktorému nemusíte úplne rozumieť. Ale áno, rada by som sa vydala a mala deti napriek tomu, že svoj život dnes nepovažujem za nenaplnený, túžba po rodine je pre mňa stále živá a otvorená oblasť.
Ste „čakajúca“ europoslankyňa, ale v Bruseli už žijete dlhšie. Ako ste sa k práci tam dostali?
Prvýkrát som odišla do Bruselu v roku 2006, keď ma vymenovala stála zástupkyňa NR SR pri Európskej únii. Skončila som nástupom vlády Roberta Fica. Potom som robila radkyňu pre Európsky parlament práve v oblasti spolupráce s národnými parlamentmi členských štátov EÚ. Po niekoľkých rokoch som sa vrátila na Slovensko a začala pracovať pre rôzne medzinárodné organizácie v oblasti ochrany ľudských práv a podpory prenasledovaných ľudí - disidentov, ktorí túžia po slobode v krajinách, kde vládnu rôzne neslobodné režimy. Postupne som sa dostala k práci v Medzinárodnom republikánskom inštitúte a vtedy som sa vlastne vrátila do Bruselu.
Aké je pracovať pre republikánov v dobe trumpizmu?
Naša organizácia nie je predĺžená ruka amerického prezidenta. Založil ju Ronald Reagan na podporu demokracie vo svete. Čiže naše programy sa zameriavajú len na krajiny mimo USA. Politicky sme neutrálni. Nemôžeme pracovať len so stranícky blízkymi organizáciami, ale pomáhame všetkým prodemokratickým zložkám spoločnosti a jednotlivcom, ktorí túžia po slobode.
Ako funguje financovanie?
Hlavne cez Kongres alebo súkromné finančné príspevky.
Takže vás vlastne platí americká vláda.
Kongres schvaľuje priority a potom financie získavame cez Národný fond pre podporu demokracie vo svete. Vláda USA do toho nevstupuje. Sme čiastočne financovaní cez tento fond na základe rozhodnutia Kongresu o jednotlivých programových prioritách a potom aj zo súkromných prostriedkov.
Čo konkrétne robíte?
Podporujeme politické vzdelávanie. Nedávame financie priamo, ale pracujeme na projektovej báze. Snažíme sa stanoviť si ciele, ktoré príslušným spôsobom v rôznych krajinách podporujú prodemokratické ciele. Niekedy ide o rôzne reformy, zmenu politickej klímy či kultúry alebo o zmenu prístupu k politike a správe vecí verejných. Ak ide o režimy s obmedzenou slobodou alebo totalitné krajiny, snažíme sa vytvoriť priestor na verejnú diskusiu aspoň v obmedzenej forme. Hovoríme s politickými predstaviteľmi, predstaviteľmi politických strán, mimovládkami, aktivistami.
Stále to pre mňa nie je dosť konkrétne…
Školenia, tréningy, prieskumy verejnej mienky, písanie analýz, hľadanie expertov, ktorí by vedeli odborne poradiť pri určitých reformách alebo prinesú zahraničnú skúsenosť z krajiny, ktorá už prešla podobnými reformami. Pred voľbami školíme prodemokratických kandidátov, aby vedeli efektívne komunikovať to, ako chcú meniť správu vecí verejných. Snažíme sa napríklad napomôcť vytvoriť účinný spôsob kontroly priebehu volieb a podobne. Zároveň sa sústredíme na fenomény, ktoré ohrozujú už etablované demokracie. Jedným z nich sú dezinformácie a klamstvo šírené prostredníctvom médií a sociálnych sietí. Tu sa snažíme poskytnúť poradenstvo predstaviteľom štátov alebo EÚ, ako sa s týmto fenoménom vyrovnať, aké opatrenia prijať a podobne.
Ktoré krajiny máte na starosti vy?
Venujem sa dvom rovinám - prvou je spolupráca s európskymi inštitúciami v oblasti podpory demokracie. Snažíme sa s EÚ konzultovať, akým spôsobom by sa dali efektívnejšie realizovať ciele Únie v tretích krajinách, a napomáhame pri príslušných zmenách európskych politík v tomto zmysle. Vymieňame si skúsenosti a know-how.
Takže loby?
Loby by som to nenazvala, lebo loby je skôr v komerčnej sfére. Ale, ak chcete, tak áno, robíme loby - za ľudí, pre ktorých Únia tieto programy vytvára, alebo pre tých, ktorých hlas umlčali rôzne totalitné režimy.
Čo by ste robili v Európskom parlamente?
Okrem iného by som chcela podporiť princíp subsidiarity.
Vysvetlíte?
Je to princíp, ktorý vychádza z katolíckej náuky cirkvi a odpovedá na to, akým spôsobom je najefektívnejšie robiť politiku. Jeho podstata spočíva v tom, aby sa rozhodnutia prijímali čo najbližšie k ľuďom. Mnohí naši spoluobčania vnímajú citlivo tlak z Únie v oblasti kultúrno-etických otázok. Podľa princípu subsidiarity všetky tieto otázky spadajú do kompetencií členských štátov. Ak ľudia budú cítiť tlak, ak bude Únia posúvať hranice svojich kompetencií v týchto otázkach, naštrbí si integritu a stratí podporu obyvateľstva. Keby sme zabránili tejto nátlakovej sile, Európska únia by bola silnejšia.
Takže by ste chceli vlastne umlčať Európsku úniu? Veď oni sa len vyjadrujú, sama hovoríte, že kompetencie nemajú. Len možno lobujú a to do politiky patrí. Mýlim sa?
Vyvíjajú tlak, napríklad prostredníctvom iniciatívnych správ poslancov Európskeho parlamentu, v rámci ktorých sa poslanec môže vyjadrovať na mimovoľnú tému, a to sa deje. No naši občania vnímajú veľmi citlivo, keď sa Únia vyjadruje ku kultúrno-etickým otázkam. To, že Európsky parlament hovorí napríklad o povinnej sexuálnej výchove, je prekročenie princípu, ktorý sama Únia stanovila do zmlúv.
Chápem to správne, že by ste v Európskom parlamente chceli bojovať za väčší hlas poslancov NR SR?
Nepovedala by som, že by som bojovala za poslancov NR SR, ale za rešpektovanie kompetencií členských štátov.
