Bol všade, kde sa dialo niečo temné a nekalé. Jaroslav Svěchota ako bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti ovládal remeslo, ktoré bolo v prvých mesiacoch a rokoch po revolúcii 1989 v nových politických pomeroch dôležitým a vplyvným faktorom. Keby nestál na strane zločinu, ale proti nemu, mohol sa so svojimi schopnosťami stať vzorom pre mnohých mladých ľudí dychtiacich zmeniť svet na lepšie miesto na život alebo aspoň archetypom kladného akčného hrdinu z filmového trileru. Tak zostal len temnou postavou na pozadí novodobých dejín Slovenska.

Drsné roky deväťdesiate

Hviezdne obdobie Jaroslava Svěchotu prišlo po predčasných voľbách, ktoré sa konali v septembri 1994 a v polovici decembra vznikla nová vláda koalície Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), Slovenskej národnej strany (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS). Na jar 1995 premiér Mečiar dal zmeniť zákon o Slovenskej informačnej službe (SIS). Vláda odvolala dovtedajšieho riaditeľa SIS Vladimíra Mitra, ktorý odmietol Mečiarovu žiadosť spravodajsky rozpracovávať novinárov a opozičných politikov. Táto činnosť sa rozbehla až po máji 1995, keď sa stal riaditeľom SIS Mečiarov blízky človek z HZDS Ivan Lexa a do služby ako riaditeľ vnútorného spravodajstva nastúpil skúsený spoľahlivý Jaroslav Svěchota, preverený minulými skutkami. Neskôr sa stal námestníkom riaditeľa SIS. Od nástupu Svěchotu do SIS sa traduje plodná spolupráca tajnej služby s domácim podsvetím. Svěchota mal dar viesť nenútenú komunikáciu, pri ktorej človek nadobudol pocit, že je „starému“ alebo „doktorovi“, ako ho titulovali slovenskí gangstri, seberovný. Dôstojne vyzerajúci muž v zrelých rokoch vzbudzoval už na prvý pohľad úctu a rešpekt. Mal pokojný prejav bez emócií a zároveň empatický prístup k partnerovi. To vytváralo v slovenských pohlavároch podsvetia dojem, že sú „niekto“, že sú dôležití, že sám štát ich potrebuje, preto sú chránení z najvyšších poschodí bezpečnostných a politických štruktúr. Svěchotovi absolútne dôverovali.

Hry v podsvetí

Šéf košického podsvetia Róbert Holub sa chválil medzi svojimi, že „starý“ mu ponúka a vyberá, čo môže sprivatizovať, aké má od neho dôležité informácie z politiky i o konkurencii a ako s jeho podporou môžu ovládnuť čokoľvek, čo si len povedia. Lenže Svěchota neposkytoval tieto výhody z altruizmu. Vždy dôsledne sledoval svoje ciele. Napríklad výmenou za pomoc Holubovi v privatizácii mala byť likvidácia Mikuláša Černáka. „Povedzte si, na ktorú policajnú stanicu ho majú predviesť. Prepustia ho v noci, bude bez mobilu, bez zbrane a bez ochranky. A je váš,“ povedal svojho času Svěchota košickému bosovi. Holub napokon po istom váhaní na túto ponuku nepristúpil. O nejaký čas prišiel sám o život po prestrelke v bratislavskom hoteli Danube, kde ho zranili. Dorazil ho až strelec v nemocnici na Kramároch. Podobne dopadol najslávnejší pohlavár bratislavského podsvetia deväťdesiatych rokov Miroslav Sýkora. Svěchotovi bezmedzne dôveroval, myslel si, že je pod jeho ochranou nedotknuteľný. Zabudol však, že takáto ochrana má svoje medze, ak narazí na konflikt záujmov. K takému konfliktu došlo, keď si Sýkora začal uplatňovať nároky za svoje služby. Neprozreteľne sa napríklad pochválil, že dostal objednávku na likvidáciu Jozefa Majského. Prejavil eminentný záujem buď sa podieľať na privatizácii niektorej banky, alebo získať Bratislavské energetické závody v Rači. Vtedy narazila kosa na kameň. Autor tohto článku sa rozprával s Jaroslavom Svěchotom naposledy v lete 1999 krátko po tom, ako Svěchotu prepustili z väzby. Stále mal zvláštny tik, aký mal už v roku 1991 pri prvých stretnutiach. Vždy keď dostal otázku, pozrel najprv na veľmi krátky okamih do očí a potom jeho zrak už len skákal kade-tade, ani na moment nepozeral do očí partnerovi. To nevyvolávalo pocit istoty a dôvery. 

Sýkorova vražda

Pri stretnutí v júli 1999 dostal Svěchota otázku: „Čo ste robili v hoteli Holiday Inn, keď zastrelili Sýkoru? Dozerali ste na popravu?“Tvrdil, že tam nebol. Keď však počul, s kým si tam kývol na pozdrav, kapituloval. Iba namietol, že tam bol s iným cieľom. Podobne ako v hoteli Danube, keď strieľali na Holuba. Po ďalšom argumente autora, že ak sa Sýkora po incidente s Petrom Križanovičom nepohol bez silnej ochranky, ale do hotela Holiday Inn šiel iba so šoférom, mohlo to znamenať len jedno - ten, s kým sa mal stretnúť, bol pre Sýkoru zárukou spoľahlivosti a zaručoval mu jeho bezpečnosť. Navyše Sýkorovo auto v tej chvíli sledovala policajná sledovačka pre drogovú trestnú činnosť, na jednej fotke či televíznom zábere bolo vidno Volks­wagen patriaci „sledke“, takže Sýkora bol v danej chvíli ľahká korisť, dôsledne naservírovaná na tácni vrahom. „Sledku“ podľa policajných zdrojov objednal Svěchota s odôvodnením, že službe by hrozilo riziko prezradenia. „Čo sa dalo robiť, keď ktosi iný toľko vecí zbabral?“ znela reakcia Jaroslava Svěchotu. Koho mal na mysli, už nepovedal. Nereagoval ani na otázku, či si treba pod tým predstaviť vysoké politické kruhy, ktoré Sýkora vydieral svojimi privatizačnými požiadavkami. Rovnako odmietol hovoriť o svojom podiele na zmiznutí muža, ktorý bol milencom dcéry jedného vysokopostaveného politika z Mečiarovho vládneho obdobia a ktorý ju zásoboval drogami.

Miroslav Sýkora: Na mieste jeho vraždy v hoteli Holiday Inn sa objavil aj Jaroslav Svěchota.
Miroslav Sýkora: Na mieste jeho vraždy v hoteli Holiday Inn sa objavil aj Jaroslav Svěchota.
archív

Realizátor únosu

Jednou z akcií, na ktorých sa objavil Svěchotov rukopis, bolo zavlečenie Michala Kováča mladšieho. Svěchota onoho času v rozhovore na poznámku, že zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska bol mimoriadne hlúpy nápad, reagoval stručne: „Viem, že vy mi to nebudete veriť, ale ja som to nevymyslel.“V tom mal výnimočne pravdu. Nápad so zavlečením prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska nevznikol v hlave Jaroslava Svěchotu. Dobové kuloáre skloňovali ako autora myšlienky jedného vplyvného a mocného podnikateľa, ktorý dodnes múti vody vysokého biznisu na Slovensku. Nápad vraj uzrel svetlo sveta v jednom bratislavskom erotickom salóne. Svěchota bol „len“ realizátor myšlienky zavlečenia, čo v rozhovore pre PLUS 7 DNÍ nepoprel, iba za duchovného otca označil Vladimíra Mečiara. V prvom momente to musela byť pre profesionálneho spravodajcu veľká výzva, pocit, že prichádza ďalšia hviezdna chvíľa. Pustil sa do práce. Po tom, ako dostal pokyn zrealizovať zavlečenie, v auguste 1995 kontaktoval Svěchota vysokopostaveného funkcionára z rakúskeho ministerstva vnútra a v rámci spolupráce ho požiadal o pomoc a súčinnosť 30. a 31. augusta 1995. Slovenská strana tvrdila, že bude nacvičovať akciu boja proti terorizmu a potrebovali by v jej rámci premiestňovať niekoľko vozidiel cez hraničné priechody s Rakúskom tam a naspäť. Tak to vysvetlil Svěchota svojmu rakúskemu kolegovi.  Ten súhlasil, vyžiadal si zoznam vozidiel a zariadil, aby na všetkých troch priechodoch so Slovenskom boli v dané dni zabezpečené hladké presuny vozidiel zo Svěchotovho zoznamu. Akcia rakúskej strany bola kamuflovaná ako profylaktické dni na hraničných priechodoch Petržalka - Berg, Jarovce - Kittsee a Moravský Ján - Hohenau. O týchto rakúskych  kontrolných dňoch je zmienka v rakúskom vyšetrovacom spise, ktorý autor tohto článku získal ešte v roku 1995, spis však obsahuje údaje len z prvých siedmich dní. Aj z nich sa však dá vyčítať, že Rakúšania, aj keď nevedomky, pomáhali pri teroristickom skutku zavlečenia do cudziny.

Oklamaní Rakúšania

Keď rakúsky policajný funkcionár dostal  31. augusta 1995 správu, že v Hainburgu pred policajnou stanicou našli Mercedes s prezidentovým synom, mal zlú predtuchu. Porovnal evidenčné číslo vozidla so Svěchotovým zoznamom a zistil, že Kováčov Mercedes tam bol nenápadne uvedený medzi ostatnými vozidlami. Rakúsky policajt pochopil, že Svěchota ho podviedol. Ihneď ho zavolal, že sa na druhý deň musia neodkladne stretnúť. Historická schôdzka sa uskutočnila v reštaurácii hotela U zlatej koruny v rakúskom Hainburgu. Funkcionár vynadal Svěchotovi, že slovenská tajná služba zatiahla rakúsky štát do aktu terorizmu, a žiadal vysvetlenie. Svěchota sa nedal vyviesť z miery a povedal, že predsa vopred informoval rakúskeho kolegu, čo sa ide robiť, a on s tým vtedy nemal žiadny problém. Tak prečo teraz tieto výčitky? Šokovaný rakúsky dôstojník pochopil, že de facto sa stal spolupáchateľom a rakúske orgány nebudú môcť prípad vyšetriť bez rizika, že verejnosť sa dozvie o podieli viny rakúskych orgánov. Sotva niekto bude v mediálnej smršti veriť, že to neurobili úmyselne a vedome. To by znamenalo pre rakúsky štát obrovskú hanbu a pre neho osobne koniec kariéry. Preto sa nikde nič z pozadia a podielu rakúskych štátnych orgánov na zavlečení prezidentovho syna do Rakúska neobjavilo. Len vyšší krajinský súd vo Viedni v odôvodnení rozsudku, keď prepúšťal Michala Kováča mladšieho z vydávacej väzby, uviedol, že na zavlečení „sa podieľali slovenské štátne orgány“. Táto veta sa opierala o utajenú výpoveď podvedeného rakúskeho dôstojníka. Po prepustení Michala Kováča z vydávacej väzby musel ešte prezidentov syn zostať určitý čas vo Viedni kvôli administratívnemu ukončeniu prípadu. Vtedy za ním prišiel rakúsky policajt, predstavil sa a povedal mu: „Zatiaľ budú okolo vás vo dne v noci moji ľudia. Nie preto, aby ste neušli, ale preto, aby vás ochránili, aby vám to vaša služba neurobila znova.“ Na otázku prezidentovho syna, či si teda tiež myslí, že to bola SIS, odpovedal: „Nie, pán Kováč, ja si to nemyslím. Ja to viem.“

Koniec hviezdnej éry

Jaroslav Svěchota počas väzby v roku 1999 poskytol podrobnú výpoveď slovenským orgánom činným v trestnom konaní, samozrejme, zo svojho uhla pohľadu. O zavlečení nehovoril ako o únose alebo trestnom čine terorizmu, ale eufemisticky ako o „príchode Michala Kováča mladšieho do Rakúska“. Svěchota zostal do poslednej chvíle taký, akým bol na začiatku. Chladným nástrojom bez emócií. Už keď bol vážne chorý, usiloval sa ešte „obrať“ Slovenskú informačnú službu o časť jej majetku - istý objekt neďaleko bratislavského letiska. Chcel zrejme zabezpečiť rodinu na čas, keď tu už nebude. To svedčí o tom, že až tak úplne bez emócií nebol. V roku 2004 bol odsúdený za spreneveru majetku SIS z obdobia, keď bol námestníkom. Sprenevery mu oddávna zjavne spôsobovali problémy, ale nevedel im odolať. Rozsudok nenadobudol právoplatnosť, keďže sa odvolal a v novembri 2004 zomrel. V slovenskom politickom i kriminálnom prostredí zanechal hlbokú stopu, ktorá dlho nezarastie trávou. I keby sa na jeho meno a konkrétne skutky časom zabudlo, ich dôsledky ho prežijú o niekoľko desaťročí.

Kto bol Jaroslav Svěchota (1941 - 2004)

Revolučné obdobie koncom roka 1989 prilákalo veľké množstvo takzvaných bývalých šesťdesiaosmičkárov. Niekdajší členovia Komunistickej strany Československa (KSČ), ktorých v rámci normalizačných čistiek po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 povyhadzovali zo zamestnania, vylúčili z komunistickej strany a až do jesene revolučného roku 1989 žili a pôsobili na bezvýznamných miestach, nezodpovedajúcich ich kvalifikácii. Jaroslav Svěchota nebol na tom inak. Pracoval ako právnik na Správe ciest. Revolučné udalosti ho neprekvapili, šesťdesiatosmičkári veľmi pozorne sledovali vývoj v Sovietskom zväze po nástupe Michaila Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR v polovici 80. rokov. Na Slovensku i v Česku šesťdesiatosmičkári založili tajné hnutie pod názvom Obroda a pripravovali sa na zmenu politických pomerov. V čase revolúcie boli na rozdiel od občianskych aktivitstov lepšie pripravení na zmeny. Vedeli, čo chcú, aktívne a cielene sa zapájali do diania. Keď v decembri 1989 vznikli po dohodách pri okrúhlom stole medzi dosluhujúcou komunistickou mocou a zástupcami opozičných hnutí Verejnosti proti násiliu (VPN) na Slovensku a Občianským fórom (OF) v Česku vlády národného porozumenia, obrodári už rozmiestňovali svojich ľudí na nové pozície do riadiacich funkcií najmä v bezpečnostných zložkách štátu. Aj Jaroslav Svěchota sa ocitol na dôležitom poste. Nový minister federálneho vnútra Richard Sacher zrušil Štátnu bezpečnosť a jej zložku vnútorného spravodajstva nahradil novým Úradom na ochranu ústavy a demokracie (ÚOÚD). Svěchota sa stal šéfom slovenskej časti tohto úradu. Svoju novú funkciu poňal veľmi svojsky. Kryl príslušníkov ŠtB pred previerkovou komisiou, aby ich zachránil v novej politickej realite. Prehľadával záznamy z archívov a likvidoval tie, ktoré kompromitovali buď jeho samotného, alebo ľudí z radov šesťdesiaosmičkárov, ktorí nastúpili podobne ako on do nových funkcií. Na tieto šarády sa prišlo postupne po prvých slobodných voľbách 1990, keď pri inventúre archívov vysvitlo, že Svěchota síce zničil mnohé dokumenty a záznamy, ale nie dostatočne dôsledne. Tak sa prišlo na to, že jeho samého, bývalého dôstojníka ŠtB, získali na spoluprácu s ŠtB ako agenta v roku 1976 po tom, ako sa dopustil sprenevery. Vtedy dostal na výber - buď trestné konanie, alebo spolupráca. Väzeniu sa vyhol podpísaním záväzku na spoluprácu pod krycím menom Technik. Jeho úlohou bolo získavať informácie z prostredia šesťdesiatosmičkárov, ktorým komunistická moc dávala nálepku pravicoví oportunisti.

Záznam v archívoch: Dokazuje, že Jaroslav Svěchota bol agentom ŠtB.
Záznam v archívoch: Dokazuje, že Jaroslav Svěchota bol agentom ŠtB.
www.upn.gov.sk

Svěchota ako čerstvý riaditeľ ÚOÚD v roku 1990 zničil záznamy v archíve i v evidencii ŠtB aj o novom slovenskom ministrovi vnútra Vladimírovi Mečiarovi, takisto šesťdesiaosmičkárovi. Podľa relevantných zdrojov bol Mečiar vedený v bezvýznamnej kategórii kandidáta tajnej spolupráce (KTS), agentom sa však nestal, pretože so svojím riadiacim dôstojníkom sa kamarátil a verejne stýkal. Svěchota vybral z archívu aj niektoré záznamy na ich ďalšie využitie v politickom boji pred prvými slobodnými parlamenntnými voľbami 1990. Okrem iných zväzok Jána  Budaja, vtedajšieho predsedu VPN, dnešného poslanca NR SR za OĽaNO, evidovaného ako agenta ŠtB s krycím menom Domovník. Škandál okolo Budaja v období volieb 1990 a krátko po nich pripravil VPN o značnú časť dôvery. Budaj prišiel o funkciu predsedu hnutia a na troskách VPN vzniklo v roku 1991 Mečiarovo HZDS. To potom takmer na celú dekádu ovládlo Slovensko a urobilo z neho čiernu škvrnu hanby v Európe. Svěchota bol opäť aktívne pri tom. Na čas sa ešte za federácie presunul z ÚOÚD na pozíciu námestníka ministra vnútra, po rozdelení Česko-Slovenska sa na chvíľu ponoril do politického zákulisia. Tam sa venoval rôznym spravodajským hrám, ktoré zamestnávali médiá i politkov. Pamätníci si spomenú na kauzy Paničov list, Ormeho aféra a podobne, ktoré niesli zreteľný Svěchotov rukopis. Jeho prsty sa objavili aj v niektorých kriminálnych kauzách, ako bola kolková aféra z roku 1993 alebo veľká vlaková lúpež v rakúskom Linzi v apríli 1990.

MILAN ŽITNÝ

Prečítajte si tiež: