Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Vyhrážal si sa mne aj mo­jim deťom. Svojimi vyhrážkami a&nbsp;intrigami si zo mňa spravil klamára, ale už sa ťa nebojím. Nesmej sa, Miki. Moje dcéry sú už veľké, moja rodina nežije na Slovensku. Už z&nbsp;teba nemám strach. Tie časy, Miki, sa pominuli. Som na tom zdravotne zle, ale budem sa s&nbsp;tebou konfrontovať, aj keby som tu mal odpadnúť, - rozohnil sa Alexander Horváth, keď ho vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) pri objasňovaní okolností vraždy košického bosa Róberta Holuba posadil za jeden stôl s&nbsp;Mikulášom Černákom. Aj pri tejto emotívnej konfrontácii v&nbsp;ilavskej väznici sa ukázalo, že svoju verziu udalostí spred dvadsiatich rokov má každý zúčastnený.

V&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia bol Černák hlavou stredoslovenskej mafie a&nbsp;Horváth, prezývaný Šaňo, švag­rom bosa východoslovenskej mafie Holuba. Obaja si už odpykávajú trest za spáchanie ťažkých zločinov a&nbsp;zároveň sú obvinení z&nbsp;účasti na Holubovej vražde. Ani jeden z&nbsp;nich - aspoň zatiaľ - svoju vinu nepopiera. Černák sucho konštatuje, že on vraždu Holuba zorganizoval a&nbsp;Horváth priznáva, že sa nechal obalamutiť a&nbsp;svojho švagra i&nbsp;bosa zároveň zradil. „Keby za mnou neprišiel Badó a&nbsp;Kollárik a&nbsp;nepovedali mi, že ma vlastný švagor chce dať zavraždiť, nikdy by som k&nbsp;tebe, Miki, nedošiel. Nešiel by som s&nbsp;tebou zavraždiť Róberta Holuba,“ pripomenul Černákovi.

Konfrontáciou oboch aktérov sa vyšetrovateľ snažil odstrániť rozpory, ktoré vyplynuli z&nbsp;ich výpovedí. Sadnúť si museli oproti sebe a&nbsp;počas svojich vyjadrení sa dívať do očí tomu druhému.

Černák tvrdil, že s&nbsp;úmyslom zavraždiť Holuba pricestoval do Košíc aj so svojimi kumpánmi už niekoľko mesiacov pred prvým pokusom o&nbsp;Holubov atentát. Horváth oponoval, že je to donebavolajúci nezmysel: „Miki, keby ste prišli do Košíc zabiť Róberta Holuba - ako to ty uvádzaš vo svojej výpovedi, tak by ste ani jeden ‚stamaď‘ neodišli. To mi, Miki, ver. To jak keby sme prišli naša partia k&nbsp;vám do Bystrice a&nbsp;ty by si zistil, že ťa chcem dať dole. Kto z&nbsp;nás by ‚stamaď‘ odišiel?! Všetkým by si nám hlavu odrezal!“

Nervy oboch mafiánov začali pracovať pri interpretáciách prípravy nevydareného útoku na Holuba na benzínovej pumpe. Podľa Černáka Holubov pohyb v&nbsp;ten deň sledoval Horváth. Horváth to popiera. Podľa neho tú úlohu dostal Badó, ale keďže Badó je Černákov človek - čo Černák povie, to Badó spraví -, tak ho Černák kryje. Veď Černákovi nejde o&nbsp;pravdu, len o&nbsp;vlastné podmienečné prepustenie. „Ty robíš všetko účelovo, ty si scenárista,“ vykričal mu Horváth. Zároveň logicky zdôvodňoval, že on sa priznáva k&nbsp;horším veciam, tak prečo by sa nepriznal k&nbsp;nejakému sledovaniu, keby to tak naozaj bolo: „Ty si múdry chlap, Miki. Tak mi to vysvetli.“ Šikovne pri tom podotkol, že rovnakú formulku - Keď sa priznávam k&nbsp;iným veciam, prečo by som sa nepriznal aj k&nbsp;tomuto - predsa používa aj Černák.

Černák sa bránil: „Nemám dôvod Bada vyviňovať. Prečo by som vyviňoval nejakého Cigáňa?“

Horváth sa k&nbsp;„Cigáňom“ tiež hlási, vo vzduchu teda visela otázka, či išlo o&nbsp;urážku. „Ja nie som rasista. Nazval som ho Cigáň, lebo je Cigáň,“ konštatoval Černák a&nbsp;zdup­likoval, že informácie o&nbsp;Holubovi podával Horváth.

„Nie je to pravda,“ trval na svojom Horváth. „Ty si si ma pomýlil s&nbsp;Badóom. Badó je tmavší,“ dodal prostoreko a&nbsp;Černák sa schuti zasmial.

Horváthovi dochádzala trpezlivosť: „Miki, klameš. Prečo Badóa chrániš? Prečo klameš?!“

„Ja si na sto percent pamätám, že si volal ty,“ upieral Černák na Horvátha oči a&nbsp;ten mu kontroval: „Na tisíc percent klameš.“

„Ty klameš. Si magor,“ zlostne odpovedal Černák a&nbsp;Horváth mu nič neostal dlžný: „Prečo ma urážaš, ty psychopat?“

Rozdiely vo výpovediach obvinených sa týkajú aj zabezpečovania zbraní. Černák tvrdí, že on získaval zbrane od Juhoslovanov a&nbsp;predával ich východniarom. Horváth zase, že Černák sa len robí dôležitým, veď oni sa o&nbsp;zbrane vlastne nezaujímali.

„Šaňo, však vtedy sme chodili všetci ozbrojení. Však si nosil pod tým dlhým kabátom samopal,“ nechápal Černák, čo to Horváth splieta. Horváth sa ohradil: „Mal som dlhý kožený kabát, ale nikdy som pod ním nemal samopal. Keď sme išli niekedy na akciu, tak som si zbraň zobral, ale nikdy som ju nemal pod kabátom. Miki klame. Mojimi zbraňami boli moje ruky. Ja som pouličný bitkár. Nikdy som nebol vrah.“

„Čo ma chceš presvedčiť, že ste boli nindžovia?“ posmešne reagoval Černák. „Ozbrojení sme chodili my aj vy. Ešte raz ti vravím, Šaňo, ty to dobre vieš, chodili ste ozbrojení ako Rambovia, vozili ste zbrane v&nbsp;aute.“

Horváth vysvetľoval, že on osobne zbrane viezol len raz. Na Černákov pokyn prevážal z&nbsp;Brezna na východ tašku, v&nbsp;ktorej boli tri samopaly, štyri pištole, zásobníky. V&nbsp;Košiciach si tašku z&nbsp;Horváthových rúk prevzal zase Černák. Ale žeby Černák zbrane východniarom predával, to Horváth vylúčil. Zobchodovaný vraj nebol ani jeden jediný náboj.

Černák zopakoval pôvodné tvrdenie a&nbsp;pridal aj niečo nové: „Teraz som si spomenul na to, že som vybavoval aj samopal Agram, ktorým zavraždili Klešča. Ty si ho mal v&nbsp;rukách a&nbsp;dával si ho vrahom.“

To už Horvátha poriadne vytočilo. „S&nbsp;vraždou Klešča nemám nič spoločné. Vypovedal som v&nbsp;tej veci ako svedok, ale len kvôli tebe. Prišiel za mnou Badó, údajne ty si ho poslal, že mám nejaké videozáznamy, kde si nahratý vo vzťahu k&nbsp;vražde Szymaneka. Badó sa do mňa pustil. Neviem, či ma chcel zabiť, alebo vyhnať z&nbsp;Košíc. Ja som chorý človek, pripútaný na vozík, nikdy už chodiť nebudem. Zľakol som sa. Preto som si to celé o&nbsp;Kleščovej vražde vymyslel. Skutočnosti, ktoré som poznal len z&nbsp;počutia, som hodil na Badóa, na Surového a&nbsp;na teba.“

Keby Šaňo Horváth tušil, ako si týmito slovami zavarí, asi by si radšej zahryzol do jazyka. Polícia ho teraz obvinila z&nbsp;trestného činu krivej výpovede. Preskúmaním rozsudku Krajského súdu v&nbsp;Prešove z&nbsp;roku 2011 v&nbsp;kauze vraždy Petra Klešča vyšetrovateľ dospel k&nbsp;záveru, že pri uznaní viny černákovca Slavomíra Surového senát vychádzal výlučne z&nbsp;výpovedí Alexandra Horvátha. Ak Horváth klamal, Surový sedí za tento zločin nevinne. Krivú výpoveď Horváth ospravedlňuje strachom o&nbsp;vlastný život. Chcel, aby Černák a&nbsp;jeho ľudia nevyšli z&nbsp;basy, lebo „to by bol môj koniec. Černák by ma zavraždil alebo by ma dal zavraždiť“.

Kedysi dávno Horváth vychádzal s&nbsp;Černákom dobre, zúčastnil sa aj na povestnej mafiánskej dovolenke na Kanárskych ostrovoch. Všetko sa zmenilo po Černákovom zatknutí. Horvátha chcel ktosi zastreliť, keď v&nbsp;Prešove nastupoval do svojho Jaguara. Po výstrele vykríkol, na zem sa zviezol s&nbsp;roztriešteným stavcom a&nbsp;poškodenou miechou. Odvtedy nechodí, odkázaný je na invalidný vozík, bolesti a&nbsp;strach ho zmenili aj osobnostne. Z&nbsp;objednania útoku upodozrieval Černáka. Predpokladal, že Černák sa zbavuje nepohodlných svedkov svojich zločinov a&nbsp;pre obavu, že mu pôjde po krku, až kým ho nedorazí úplne, Horváth začal spolupracovať s&nbsp;políciou. Podrobne opísal, ako Černák zastrelil poľského milionára Szymaneka a&nbsp;vyšetrovateľov zaviedol na miesto, kam černákovci Szymaneka zakopali. Polícia sa tak dostala k&nbsp;prvej mŕtvole pripisovanej Černákovi a&nbsp;z&nbsp;Horvátha sa stal korunný svedok v&nbsp;prvom veľkom procese s&nbsp;černákovcami. O&nbsp;mnoho rokov to Horváth komentoval trpkými slovami: „Z&nbsp;ťažko zraneného narkomana spravili svedka storočia.“

Na súde v&nbsp;roku 1999 Horváth pôsobil ako svedok ešte dôveryhodne. Szymanekov koniec opísal rovnako ako na začiatku vyšetrovania v&nbsp;roku 1998. Na Horehronie prišiel s&nbsp;bosom Holubom a&nbsp;jeho ochrankárom Fabiánom. Na chate hlboko v&nbsp;horách im Černák ukázal Szymeneka stráženého tromi mužmi, ktorých nepoznal. Szymaneka priviedli k&nbsp;vykopanej jame s&nbsp;rukami spútanými vzadu. Na otázky, čím mal ruky spútané, Horváth odpovedať nevedel. Nespomínal si ani na detaily pre neho bezvýznamné, či mal Szymanek oblečenú teplákovú bundu, alebo tričko, a&nbsp;už vôbec nie, akej farby. Do pamäti sa mu vrylo len to, ako Černák Szymanekovi povedal „stretneme sa v&nbsp;pekle“, potom vopchal hlaveň pištole do Szymanekových úst a&nbsp;vystrelil. Pre Horvátha to bol šok. „Videl som, ako Poliakovi padla hlava. Otočil som sa a&nbsp;bežal som preč,“ vypovedal pred súdnym senátom. „Druhý výstrel som počul pri behu. Hneď za mnou pribehol k&nbsp;autu aj Holub a&nbsp;Fabián.“

Černák sa na súde tváril rozhorčene. On vraj nikdy nikoho nezavraždil, nejakého Szymaneka nepoznal ani len z&nbsp;počutia. Prvostupňový súd veril Horváthovi, Černáka uznal za vinného zo Szymanekovej vraždy. Lenže skôr, ako vo veci rozhodol odvolací senát, Černák Horvátha zlomil. Najprv ho v&nbsp;liečebni v&nbsp;Kováčovej dal „opáčiť“ svojimi mužmi, potom dal na výstrahu zastreliť iného dôležitého svedka, Mariána Karcela, a napokon cez advokáta Jordána ponúkol za zmenu výpovede finančnú odmenu. V&nbsp;roku 2001 Horváth označil za Szymanekovho vraha Fabiána, výpoveď proti Černákovi odvolal. Súdy museli bosa spod obžaloby zo Szymanekovej vraždy oslobodiť.

V&nbsp;Poľsku sa neúspechom slovenského vyšetrovania nenechali odradiť, po Szymanekovom osude pátrali po vlastnej linke. Horvátha vypočuli v&nbsp;roku 2005. To sa už vrátil k&nbsp;pôvodnej verzii, podľa ktorej Szymaneka zastrelil Černák. Aj o&nbsp;štyri roky na súde s&nbsp;poľskými únoscami v&nbsp;Krakove cez telemost zopakoval, že na chatu pri Polomke šiel s&nbsp;Černákom, Holubom, Fabiánom, že Černák vystrelil, on sa zľakol, okamžite ušiel a&nbsp;ako bežal k&nbsp;autu, začul druhý výstrel.

Na krakovskom súde vypovedal ako svedok aj Černák. Kolegov z&nbsp;poľského podsvetia nepodržal. Prezradil, že za ním prišli do hotela Lux v&nbsp;Banskej Bystrici, že chceli dostať Szymaneka. Svoj podiel na únose popieral a&nbsp;spochybňoval, či ľudské ostatky nájdené pri chate neďaleko Polomky vôbec patria Szymanekovi. Vraj, akáže vražda?!

Vďaka novým dôkazom získaným v&nbsp;poľskom procese banskobystrický súd Szymanekov prípad opäť otvoril. Černák najprv protestoval, ale keď sa okolo neho začal motať bývalý siskár, zmenil taktiku. Tak trochu sa k&nbsp;vražde priznáva, tak trochu nie. Do Szymanekových úst strelil on, to áno, ale Szymanek nebol na mieste mŕtvy. Ešte chrčal. Zomrel až po druhej rane do hrude, ktorú Szymanekovi uštedril tretí muž v&nbsp;klane černákovcov, Ján Kán, niekdajší Černákov kamoš.

Vyšetrovatelia, či chceli, či ne­chceli, zase museli vypočuť Horvátha a&nbsp;dočkali sa ďalšej verzie toho, čo videl na vlastné oči. Tá sa v&nbsp;hlavných bodoch zhoduje s&nbsp;Černákovou výpoveďou. Do Szymanekových úst strelil Černák, ale po výstrele Horváth neutekal k&nbsp;autu, iba odskočil, potkol sa a&nbsp;keď sa postavil, videl, ako Černák podišiel ku Kánovi, podal mu pištoľ a&nbsp;Kán vystrelil do Szymanekovej hrude.

Po dvoch desaťročiach uplynutých od vraždy Horváth s&nbsp;pomocou poznámok, do ktorých každú chvíľu pri výpovedi nakúkal, dokázal identifikovať aj doposiaľ neznáme a&nbsp;dávno nebohé osoby prítomné pri vražde, spomenul si na farbu Szymanekovho trička aj na to, čím mal za chrbtom zviazané ruky: „Strelu do hrude som videl, pretože Poliak mal biele tričko. K&nbsp;Poliakovi prišiel Šipula, odomkol mu putá a&nbsp;vyzliekol ho.“

V novom procese na Okresnom súde v Banskej Bystrici bude musieť Horváth vypovedať ešte raz.