Tip na článok
Libor Oller: Odsúdený ako organizátor vlakovej lúpeže.

Libor Oller: "Keď ste dostali štempeľ mafia, to už nešlo z človeka dolu."

Milan Žitný

Za veľkou vlakovou lúpežou v Rakúsku stála „mafia z východu“, svedkom bol černákovec Lenhart

Galéria k článku (6 fotografií )
Libor Oller: Odsúdený ako organizátor vlakovej lúpeže.
Nitrianske Pravno: Tu dnes žije Libor Oller.
Kirchstetten: Malá dedina, kde na miestnej stanici vyrabovali poštový vozeň vlaku a zabili jedného z úradníkov.

Poštový úradník Herbert Filtz nemal v pondelok deviateho apríla 1990 dobrý deň. A to ani nechcel do služby v poštovom vlakovom vozni nastúpiť. Snažil sa vymeniť sa s kolegom, lenže neuspel. Bol zodpovedný vedúci zmeny a operatívne ho nemal kto nahradiť. Jeho správanie vo vozni akoby potvrdzovalo, že nemal alebo nechcel byť v ten deň v práci. Jeho troch kolegov, ktorí sa spolu s ním nachádzali v poštovom vozni vlakovej súpravy smerujúcej z hornorakúskeho mesta Linz do Viedne, prekvapilo, že nezamkol bezpečnostnú skriňu s peniazmi. Bolo to dôležité opatrenie, pretože v sejfe mali byť uložené poštové vrecia a v nich viac než 35 miliónov šilingov. V prepočte by dnes išlo o sumu 2,7 milióna eur. Lenže Filtz ich do zamknutého sejfu neuložil. Nikdy predtým také vážne porušenie predpisov podľa kolegov neurobil. Skrine vždy zamykal, poctivo dodržiaval predpisy, uviedli úradníci neskôr.

Prepad

Keď vlak zastal v stanici obce Kirchstetten, ktorá leží asi 16 kilometrov od Sankt Pöltenu smerom na Viedeň, do poštového vozňa podľa výpovedí poštových úradníkov vtrhli dvaja alebo traja maskovaní muži. Výpovede o počte páchateľov neboli jednoznačné. Do vagóna sa dostali lupiči cez záchodové okienko. Herberta Filtza, ktorý im vykročil v ústrety, zasiahli výstrely z krátkej guľovej zbrane. Ostatných troch úradníkov páchatelia nezabili, len spútali putami a lepiacou páskou.

Kirchstetten: Malá dedina, kde na miestnej stanici vyrabovali poštový vozeň vlaku a zabili jedného z úradníkov.
Kirchstetten: Malá dedina, kde na miestnej stanici vyrabovali poštový vozeň vlaku a zabili jedného z úradníkov.
Internet

Vlaková lúpež rakúsku verejnosť šokovala. Médiá volali po odhalení a dolapení páchateľov, rakúski kriminalisti však nemali jedinú konkrétnu stopu, ktorej by sa mohli chytiť. Prostredníctvom Interpolu rozposlali základné informácie so žiadosťou o preverenier, či sa v danej krajine u niekoho nevyskytli nečakané väčšie sumy šilingov. Nebolo možné pátrať po konkrétnych šaržiach bankoviek, pretože v poštovom vozni prevážali použité peniaze, nie nové. Preto sa pátranie po peniazoch sťažilo. Trvalo takmer dva roky, kým sa na policajtov usmialo šťastie. Časom sa ukázalo, že to bolo zvláštne šťastie, ktoré niekto postrčil. V máji roku 1992 pricestoval do Rakúska jeden občan Slovenska za policajným komisárom Wernerom Windischom, aby mu porozprával, kto stál za vlakovou lúpežou. Páchateľom, ktorý vnikol do poštového vozňa a zabil Herberta Filtza, bol podľa tohto občana istý Jozef Jurík z hornej Nitry, recidivista, pätnásťkrát trestaný pre majetkovú trestnú činnosť. Z československého väzenia vyšiel v januári 1990 po vyhlásení amnestie prezidentom Václavom Havlom. O štyri mesiace prepadol vlak a zabil štátneho zamestnanca, tvrdil onen občan.

Slovenská stopa

Komisár Windisch okamžite po výpovedi onoho občana odcestoval na Slovensko, aby informoval tamojších kolegov, čo sa dozvedel. Slovenskí kolegovia začali konať. Nastal však nemalý problém. Jozef Jurík nemal čo k udaniu povedať ani nepodal vysvetlenie k danej veci. Nie preto, že by nechcel. On totiž už nebol nažive.

Mŕtvy svedok, dobrý svedok

Ak by si niekto myslel, že to je koniec pátrania a nemá dôvod veriť na zázraky, veľmi by sa mýlil. Lebo začali sa diať zázraky. A nie hocijaké.

Na mŕtveho, ktorý sa už nemôže brániť, sa dá zvaliť kadečo. Vrátane vraždy. Keby bol Jurík žil, musel by byť pyšný, čo všetko zázračne dokázal. Napriek svojej obezite tento podsaditý muž, ktorému robilo problémy vyjsť dvadsať schodov, vedel mrštne vyskočiť na rám okna vagóna, prevliecť sa jeho úzkym otvorom na toalete a po vniknutí do priestoru s poštovými zamestnancami sa zmeniť na štíhleho. Tak opísali poštári vraha - štíhly muž vysoký asi 170 centimetrov. Jeho komplic sa takisto zázračne dokázal premeniť z vysokého muža na priemerne vysokého ako Jurík, tiež okolo 170 centimetrov. Ďalším zázrakom, ktorý sa 9. apríla 1990 na železničnej trati neďaleko Sankt Pöltenu udial, boli jazykové schopnosti. Jozef Jurík nehovoril po nemecky, ak si odmyslíme lámaný prejav východoeurópskeho recidivistu, pochytený počas pár týždňov na slobode. Pri lúpeži mu to však išlo náramne dobre. Plynulou nemčinou vydával poštárom pokyny, čo majú robiť, pýtal sa, kde sú uložené peniaze a podobne. Aj keď všetci traja svedkovia lúpeže v poštovom vozni sa nedokázali zhodnúť, či boli lupiči dvaja alebo traja, bol tam zrazu istý Poliak. Podľa rakúskych kriminalistov tam bol, aj keď nevedeli nielen meno, ale ani opísať vzťah medzi Juríkom a neznámym Poliakom. To, že nemal meno, že jeho prítomnosť nikto nepreukázal, nepotvrdil, to nikomu z vyšetrujúcich rakúskych orgánov neprekážalo.

Nitrianske Pravno: Tu dnes žije Libor Oller.
Nitrianske Pravno: Tu dnes žije Libor Oller.
Milan Žitný

Zázrakom z nijako neoverenej a nepotvrdenej výpovede sa na mieste činu ocitol neidentifikovaný poľský lupič. Najväčší zázrak sa uskutočnil podľa pravidiel sci-fi literatúry. Jozef Jurík a jeho komplic mali nadprirodzenú schopnosť premiestňovať sa v čase a priestore v zlomku sekundy. Vo chvíli, keď vo večerných hodinách okolo 21.45 došlo k prepadu, pricestoval autobusom Jozef Jurík práve domov do Bojníc k mame, pretože deň predtým mu zomrel otec. Druhý deň so sestrou zariaďovali pohreb. Rakúski kriminalisti, po nich i prokurátor a napokon porota a súdny senát uznali, že naprirodzené javy sa dejú, výpovede svedkov sa priebežne menili, takže všetko sa napokon udialo tak, ako to obžaloba opísala. Nič to, že na strane obhajoby boli fakty, ktoré hovorili niečo diametrálne odlišné. Všetci uverili mužovi, ktorý prišiel v máji 1992 na rakúsku políciu s oznámením o páchateľoch lúpeže napriek tomu, že v roku 1993 svoju výpoveď odvolal, pretože ho ju naučili slovenskí kriminalisti.

Hlava bez tela

Jozef Jurík zmizol 31. októbra 1990. Vtedy ho videli v Prievidzi naposledy. V tom čase nikomu nechýbal. Ani jeho družke Helene Kochovej, ktorá si už v deň Juríkovho zmiznutia vzala k sebe iného muža. V nasledujúcich dňoch svojho druha nehľadala, pritom používala jeho auto. Nechýbal ani jeho telesnému strážcovi a vymáhačovi dlhov Pavlovi Lenhartovi. Tento bývalý mestský policajt je pre znalcov slovenského podsvetia 90. rokov známa firma, pôsobil v skupine Mikuláša Černáka. Začiatkom deväťdesiatych rokov mal povesť nebezpečného muža. V čase, keď robil bodygarda viacerým osobám z podnikateľského prostredia, mnohí buď záhadne bez stopy zmizli, alebo ich našli zavraždených. V roku 1997 sa sám stal obeťou, komplici z Černákovej zločineckej skupiny ho vylákali do banskobystrického sídla súkromnej bezpečnostnej služby Security 3. V Černákovej kancelárii ho potom zastrelili.

Kniha Rasťa Havaldu: Príbehu veľkej vlakovej lúpeže sa venoval miestny novinár. Poukázal v nej na množstvo nelogických postupov a spochybnil závery vyšetrovania.
Kniha Rasťa Havaldu: Príbehu veľkej vlakovej lúpeže sa venoval miestny novinár. Poukázal v nej na množstvo nelogických postupov a spochybnil závery vyšetrovania.
ARCHÍV R. HAVALDU

Koncom marca 1992 náhodný hľadač srnčích parohov našiel na poli medzi Chvojnicou a Tužinou pri Nitrianskom Pravne ľudskú lebku. Po porovnaní chrupu s Juríkovou zubnou kartou polícia konštatovala, že nájdená lebka je telesným pozostatkom Jozefa Juríka. Miesto, kde sa lebka našla, sa nachádzalo asi dva kilometre od domu, v ktorom býval sedemdesiatdvaročný Jozef Oller. Tohto pána označil občan oznamovateľ rakúskemu komisárovi Windischovi za Juríkovho vraha.

Černákovec Lenhart v akcii

Oznamovateľ Juríkovej vraždy nešiel na slovenskú políciu, ale rovno k Rakúšanom. Oným občanom, ktorý koncom mája 1992, dva mesiace po náleze Juríkovej lebky, dobrovoľne pricestoval do Rakúska, aby rozkryl pozadie vlakovej lúpeže, nebol nikto iný než Juríkov osobný strážca. Pavol Lenhart podrobne opísal, ako sa mu opitý Jurík pochválil vlakovou lúpežou a porozprával mu, kto sa na nej zúčastnil. Lenhart tiež uviedol, že videl, ako Jozef Oller v noci 31. októbra 1991 nakladal do auta vrecia, v ktorých vraj bolo telo zavraždeného Juríka. Windisch nelenil, nič z Lenhartovej výpovede neoveroval a v polovici júna 1992 už referoval na Slovensku o „svojich“ zisteniach. Nastalo zatýkanie. Ako prvého vzali do väzby starého pána Jozefa Ollera. Nasledoval jeho zať Ladislav Mečiar a miestni podnikatelia bratia Vladimír a Marián Švejdovci, ktorých Lenhart označil za ďalších účastníkov vlakovej lúpeže. V prípade sedemdesiatročného Jozefa Ollera však overiteľné fakty svedčili v jeho prospech a popierali Lenhartovu výpoveď, takže ho museli prepustiť. Napriek tomu Lenhartovej prvej výpovedi verili ako Písmu svätému, ba aj keď svoje tvrdenia v priebehu nikekoľkých nasledujúcich mesiacov rôzne menil. V roku 1993 odvolal svoju výpoveď, ale aj tak ju prokurátor použil v obžalobe a sudca ju uznal ako oprávnenú. Ostatní obvinení na Slovensku si odsedeli dvadsaťdva mesiacov väzby. Za ten čas sa dôkazy proti nim nikam neposunuli. Zákonné dôvody väzby pominuli, takže ich museli pustiť na slobodu.

Kniha Rasťa Havaldu: Príbehu veľkej vlakovej lúpeže sa venoval miestny novinár. Poukázal v nej na množstvo nelogických postupov a spochybnil závery vyšetrovania.
Kniha Rasťa Havaldu: Príbehu veľkej vlakovej lúpeže sa venoval miestny novinár. Poukázal v nej na množstvo nelogických postupov a spochybnil závery vyšetrovania.
ARCHÍV R. HAVALDU

Nový príbeh

Verzia s Juríkom ako hlavným aktérom lúpeže bola vzhľadom na Lenhartovu pochybnú výpoveď a zmeny, ktoré robil, slabá. Problém bol aj s ďalšími svedkami, všetci do jedného vypovedali, že iba počuli od Juríka alebo od niekoho, komu sa Jurík chválil, že vylúpil vlak v Rakúsku. Istý svedok tvrdil, že bol pri tom, ako Jurík vyberal balíčky nových rakúskych bankoviek z tašky, lenže pri lúpeži išlo o staré, použité bankovky. Okrem toho sotva mohol niekto uveriť, že jednoduchý recidivista, akým bol Jurík, bez znalostí rakúskych reálií a zázemia v Rakúsku mohol naplánovať taký zločin, akým bola vlaková lúpež. Ak to teda nemohol byť Jozef Oller, kto bol organizátor lúpeže a kto potom zavraždil Juríka ako nepohodlného svedka, bolo treba prísť s inou verziou, ale viac uveriteľnou. Verejnosť sa postupne pripravovala na modifikovaný príbeh článkami v slovenských i rakúskych médiách, ktoré písali o nebezpečnej, krutej východoeurópskej mafii, operujúcej aj za hranicami svojho domova. A bežal čas...

Posun nastal v piatok siedmeho mája 1993, keď rakúska polícia zatkla Ollerovho syna Libora. Jeho dvoch bratrancov Vladimíra a Mariána Švejdovcov a švagra Ladislava Mečiara uväznili slovenské orgány o šesť týždňov. Teraz už boli parametre nastavené lepšie než po prvej Lenhartovej výpovedi. Libor Oller bol emigrant, utiekol z Československa s niekoľkými kamarátmi v januári roku 1978 za veľmi dramatických okolností. S odstupom desaťročí si na to spomína: „Pomocou znalostí jedného utekajúceho, ktorý slúžil predtým na československo-rakúskej hranici ako vojak základnej služby, sme sa dostali cez ostnaté drôty do Rakúska. Získali sme politický azyl a o nejaký čas aj rakúske štátne občianstvo. Boli sme vtedy najšťastnejší na svete. A ešte viac, keď o pár rokov mohla prísť za mnou moja manželka s dcérou.“

Libor Oller pracoval v osemdesiatych rokoch vo firme, ktorá vyrábala plastové okná a zamestnávala mnoho utečencov z komunistických krajín. V roku 1985 mal Oller nepríjemný zážitok s rakúskou políciou. „Mňa, majiteľa firmy, môjho švagra Ladislava Mečiara, ktorý krátko predtým emigroval tiež, vzali policajti, hrubo s nami zaobchádzali, nadávali nám do východnej čvargy a tvrdili nám, že sme vylúpili nákupné stredisko Shopping City Süd.“ Vypočúvanie nemalo základné štandardy demokratickej krajiny, pretože Ladislava Mečiara museli po výsluchu ošetriť v nemocnici, kde lekár konštatoval značné poranenia na tele v dôsledku fyzického násilia. Na druhý deň ich museli policajti prepustiť. „Ukázalo sa, že s lúpežou sme nemali nič spoločné. Ktosi nás udal, podozrenie sme mali na jedného bývalého zamestnanca,“spomína dnes Libor Oller. Vtedy sa prvý raz stretol s komisárom Windischom. „Bol veľmi nepríjemný, dával najavo, že sme menejcenní imigranti z východu. Zrejme mi nezabudol, ako som mu oponoval.“

Návrat domov

Po revolúcii sa Oller vrátil nadšene na Slovensko a začal podnikať. Jeho biznis bol však hlboko stratový, štátu i dodávateľom dlhoval milióny korún. To bol jeden z argumentov obžaloby - lúpežou chcel vyrovnať pasívnu bilanciu. „Povedal som, že ak by som bol vylúpil vlak, tak by som predsa splatil dlhy, ale ja mám tie dlhy aj dnes. Sudca reagoval, že som veľmi inteligentný a prefíkaný, preto sa neprezradím takým hlúpym spôsobom, aby som odrazu splatil dlhy, čo by muselo byť štátnym orgánom nápadné.“

Sudca vzal po zadržaní Libora Ollera do väzby, aj keď proti nemu neexistovali žiadne dôkazy či stopy, ktoré by smerovali k nemu. „Obžaloba mi nekládla za vinu, že som sa zúčastnil na lúpeži, ale že som ju vymyslel a zorganizoval. Predsa len ja jediný ako rakúsky občan som mohol mať znalosti o rakúskych reáliách, len ja som si mohol zistiť, kedy, kde a v ktorom vozni budú prevážať peniaze. Ale nikto sa nenamáhal skúmať, či som také väzby na železničné prostredie alebo poštovú službu mal, alebo som sa náhodou nepoznal s tým zastreleným úradníkom Filtzom. Vôbec nič ich nezaujímalo. Opierali sa len o výpovede slovenských svedkov, z ktorých ani jeden nedokázal podať hodnoverné, konzistentné a hlavne priame svedectvo o mojej účasti. Všetko bolo postavené na princípe počuli sme...“ Libor Oller ako príklad uvádza výpoveď jedného svedka: „Vravela mi manželka, že počula v kaderníctve, ako tamtí vraveli, že Jurík a Oller...“ Sudca nemal žiadny problém s dlhou výpoveďou takéhoto svedka. „Svedkovu manželku, ktorá v tom kaderníctve podľa jeho tvrdenia bola a čosi počula, tú nevypočul nikto z orgánov ani sudca nežiadal, aby ju predovolali. Našu žiadosť zamietli ako neodôvodnenú.“

Rozsudok bol zjavne naplánovaný dávno predtým, než ho vyniesli. Nič nezmenilo ani to, že viacerí svedkovia odmietli prísť na súd s odôvodnením, že majú strach. Súd sa uspokojil s ich výpoveďami z prípravného konania. Ani keď Pavol Lenhart svoju výpoveď odvolal a vyhlásil, že ho tak vypovedať donútili slovenskí policajti, nikto sa tým nezaoberal. Nepomohlo ani to, že mladý novinár z Prievidze Rastislav Havalda, ktorý sa prípadu podrobne venoval a získal viacero svedectiev zaznamenaných na zvukových kazetách, prišiel svedčiť na súd, aby vyvrátil nepravdivé konštrukcie svedkov obžaloby. Väčšina médií bola výdatne kŕmená obrazom rozsiahlej zločineckej štruktúry na hornom Ponitrí, ktorá z východnej Európy prenikla do Rakúska. Libora Ollera prokurátor v záverečnej reči označil za „profesora zločinu“. Oller k tomu dodáva: „O mojom otcovi vyhlásil, že bol príslušníkom ŠtB, pritom môj otec bol celý život obyčaný údržbár. Prokurátor tiež tvrdil, že s Juríkom sme páchali trestnú činnosť už v 70. rokoch, než som ušiel na Západ, a že som vtedy podpísal Juríkovi dlžobný úpis na 800-tisíc korún. Lenže ja som sa s Juríkom vtedy vôbec nepoznal. Rozprával kopu nehorázností, krikľavých lží a ja som nedostal priestor, aby som to mohol vyvrátiť.“

Verdikt

S rozsudkom nemala potom porota žiadny problém: Je vinný. Dvadsať rokov natvrdo. Stalo sa to v roku 1994. Libor Oller vyšiel z väzenia po devätnástich rokoch. Peniaze z lúpeže paradoxne nezaujímali nikoho okrem rakúskej pošty. „Chceli odo mňa 2,8 milióna eur, ale ja ich nemám. Ja som sa žiadnej lúpeže nedopustil,“ vraví dnes Libor Oller. Ako dôchodca poberá na Slovensku dôchodok vo výške sto eur, v Rakúsku päťsto.

V roku 2005 Najvyšší súd SR potvrdil pre ostatných obvinených z vlakovej lúpeže bratov Švejdovcov a Ollerovho švagra Ladislava Mečiara šesť rokov nepodmienečne. Prečo súd určil takým ťažkým a nebezpečným zločincom, akými podľa dovtedajších tvrdení mali byť, iba šesť rokov, a to v tej najľahšej nápravnovýchovnej skupine, už predseda senátu Najvyššieho súdu SR Juraj Majchrák nevysvetlí. Šesť rokov po vynesení rozsudku nad údajnými páchateľmi vlakovej lúpeže spáchal samovraždu.

Peniaze z lúpeže sa nikdy nenašli. Nikde sa nepodarilo chytiť stopu po nich. A tak aj skutoční páchatelia zostali neznámi. Pre verejnosť a justičné orgány to nie je dôležité. Slepá spravodlivosť si vie vždy nejakých vinníkov nájsť.

VIDEO Plus 7 Dní