Tip na článok
Zlomený Petluš: Dvanásť rokov v leopoldovskej väznici mu dalo zabrať.

Slovenské podsvetie: Cez deň policajti, v noci sa menili na beštie unášajúce deti a mučiace starých ľudí

Do budovy súdu vchádzal apaticky, pomaly, nohy spútané reťazami ledva prekladal.

Galéria k článku (10 fotografií )
Rekonštrukcia: Miesto činu, na ktorom prebehla prestrelka.
Zlomený Petluš: Dvanásť rokov v leopoldovskej väznici mu dalo zabrať.
Stále čaká na spravodlivosť: Vdova po Kubašiakovi chodieva na pojednávania s terajším manželom.

Bez pokynu kukláčov si nedovolil ani pozrieť sa inam ako pred seba, a tak netušil, že medzi verejnosťou v súdnej sieni sedí spolu so ženou, z ktorej spravil vdovu, prvýkrát jej dcéra. Čerstvá maturantka stŕpnutá pri pohľade na zlomeného Petluša bola v roku 2006 to malé dievčatko, ktoré s pištoľou namierenou na čelo nútili otvoriť domáci trezor a potom strelili jej otcovi guľku do hlavy. Keby bola Ivanka prišla na súd krátko po vražde, videla by úplne iného Petluša. Rozdrapený gauner kašľal na to, že je obžalovaný z vraždy. Nesnažil sa spraviť dobrý dojem ani nepredstieral ľútosť. S typickou drzosťou si okato premeriaval každého, kto sa ukázal na pojednávaní, a len čo zbadal mladé súdne úradníčky, pobavene na ne žmurkal. Pri pohľade na novinárov, ktorí o prípade Kubašiakovej vraždy písali, sa zmraštil a vystrúhal výhražné gesto symbolizujúce podrezanie. Ukazovák namieril na krk a rázne ním šklbol do boku. Po dvanástich rokoch strávených v cele leopoldovskej väznice skrotol aj najznámejší člen mimoriadne nebezpečného policajného gangu.

Rany na detskej duši

Vražda Jána Kubašiaka vzbudila obrovský roz­ruch z dvoch dôvodov. Prvým bola skutočnosť, že k zločinu nedošlo skryto, kdesi v tmavej chodbe, ani, naopak, demonštratívne, na výstrahu pred očami náhodných okoloidúcich. Podnikateľa Kubašiaka zastrelili v jeho vlastnom dome za prítomnosti manželky, početnej rodinnej návštevy a dvoch detí. Bol to cynický a vlastne bezúčelný spôsob popravy. Kubašiakov osemročný synovec bol vydesený už vzhľadom troch mužov s čiernymi kuklami na hlave a krik surovo mláteného Kubašiaka ho dostával do triašky. Chlapec nedokázal prestať plakať. Na celý dom nariekal, že sa bojí, že chce ísť k svojmu otcovi. Zamaskovaní muži vnímali jeho nárek len ako otravné vyrušovanie pri svojej práci. Jeden z nich ho podráždene schmatol a šmaril o zem. Z Kubašiakovej dcéry Ivanky, vtedy takisto osemročnej, si zamaskovaní muži spravili pomocníka. Ju si vybrali, aby zháňala kľúče od trezoru. Inak Ivanka sedela ticho, ani nemukla. Vnímala agresorov pokyn mame, aby upokojila svojho muža, i to, ako mama zvolala na otca: „Janči, my sme v poriadku.“ Potom ten v kukle jej mame oznámil: „To bolo posledné, čo ste mužovi povedali.“

Ešte niekoľko týždňov po vražde otca sa zdalo, že Ivanka tragédiu zvláda relatívne dobre. A potom v škole z ničoho nič, bez jediného varovného signálu o zhoršenom zdravotnom stave, odpadla. Vymaniť sa z hrôz toho novembrového večera, o ktorom skoro nikdy nerozprávala, jej pomáhali odborníci. Stačí však malý impulz a všetko má opäť pred očami. Ako vtedy, keď u nich doma večer vypadol elektrický prúd. Zase ani nemukla, len sa ticho zrútila. Dom v tme jej v okamihu pripomenul atmosféru tesne pred vraždou. Páchatelia najprv vypli prúd v celej dedine a potom vtrhli ku Kubašiakovcom do obývačky. Ten strašný večer bude mátať všetkých zúčastnených až do konca života.

Vrah: Krátko po vražde bol Petluš ešte arogantný. Pri pohľade na novinárov vystrúhal výhražné gesto symbolizujúce podrezanie.
Vrah: Krátko po vražde bol Petluš ešte arogantný. Pri pohľade na novinárov vystrúhal výhražné gesto symbolizujúce podrezanie.
Ján Krošlák

Vyšetroval vlastný zločin

Celospoločensky závažnejším dôvodom znepokojenia verejnosti nad Kubašiakovou vraždou bolo zistenie, že všetci traja aktéri lúpežného prepadnutia prešli dôkladným policajným výcvikom. Róbert Petluš ešte rok pred spáchaním tohto zločinu sám vyšetroval trestné činy na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Banskej Bystrici. Róbert Červeňan pár rokov predtým pracoval pri centrálnom pulte ochrany na polícii v Trenčíne. Juraj Roszík bol dokonca aktívny policajt. Kvôli prepadu si od svojho šéfa na krajskom policajnom riaditeľstve v Trenčíne vyžiadal dovolenku. Patril k policajnej elite, nasadzovali ho proti najnebezpečnejším páchateľom ako kukláča.

To, že ide o trojicu mužov schopných všetkého, dokázal ich útek z miesta činu. Cez policajnú hliadku sa doslova prestrieľali, jeden z breznianskych policajtov ostal vážne zranený ležať na zemi. V nasledujúcich hodinách sa zmobilizoval celý Policajný zbor, do terénu vyšla časť armády. Železničné trate, cesty i lesy prehľadávali stovky mužov ozbrojených po zuby, vo vzduchu lietal vrtuľník s termovíziou. Červeňan sa polícii vzdal, Petluš s Roszíkom sa ešte niekoľko dní skrývali. Chytili ich blízko príbytku Roszíkových rodičov.

Nasledujúce vyšetrovanie ukázalo, že Roszík, Petluš a Červeňan nie sú náhodní poblúdenci, ale tvoria súčasť dovtedy utajeného policajného gangu. Gang využíval skúsenosti, schopnosti, vedomosti i informácie získané v Policajnom zbore na násilné oberanie majetných ľudí o peniaze. Hlavnú činnosť gang vykonával prostredníctvom menších skupiniek aktívnych i bývalých kukláčov. Oni unášali, vydierali a mučili podnikateľov, až kým z nich nedostali aspoň pár miliónov korún. Úlohou ostatných členov gangu bolo sabotovať skutočnú policajnú prácu tak, že na najrôznejších pozíciách Policajného zboru prekrývali stopy zločinu či inak bránili odhaleniu páchateľov. Policajt pri pulte centrálnej ochrany dal zasahujúcim kolegom zlú adresu, psovod akože stratil zbraň a nemohol ďalej prenasledovať unikajúcich páchateľov, pracovník expertízneho ústavu zamenil dôkazný predmet. Výstižnou ukážkou absurdného fungovania policajného gangu bol prepad rodičov futbalistu Vratislava Greška v roku 2004. Petluš v ňom figuroval ako páchateľ i ako vyšetrovateľ. On doviezol kukláčov Juraja Roszíka a Miroslava Jacka do rodinného domu Greškovcov v Tajove, strážil okolie a potom ich so získaným lupom odviezol preč. Na druhý deň z pozície skúseného vyšetrovateľa pomáhal mladej kolegyni pri vyšetrovaní prípadu, ba osobne sa zúčastnil na výsluchu pani Greškovej, ktorú zamaskovaní muži zmlátili tak, že utrpela otras mozgu.

Obeť: Ján Kubašiak mal zviazané nohy.
Obeť: Ján Kubašiak mal zviazané nohy.
Archív

Vypľúval zuby, počítal zlomené rebrá: Vrah Róbert Petluš sa stal symbolom policajného gangu, ale v skutočnosti nepatril ani medzi popredných, ani medzi najagresívnejších členov. Vyzerá to dokonca tak, že Petluš sa do zločineckej partie priplietol dávno po tom, čo mala na svojom konte množstvo zločinov. Už v júli 1999, teda viac ako osem rokov pred odhalením existencie policajného gangu, kukláči Peter Kutiš, Jozef Mogilský, Juraj Roszík a ďalší policajti Ľubomír Kurínsky a František Tomáš uniesli podnikateľa Milana Príbelu. Všetci menovaní sa na zločine zúčastnili ešte ako aktívni policajti. Mogilský s Kurínskym patrili k reprezentantom Slovenskej republiky v karate, Mogilský získal v tomto športe titul majstra sveta a považovalo si ho aj vedenie polície. V pohotovostnom útvare pôsobil ako špecialista výcviku. Proti takejto zostave nemal podnikateľ žiadnu šancu.

V čase, keď auto Milana Príbelu zastavili na ceste medzi Trnavou a Dolnou Krupou, viezol so sebou svoju dvanásťročnú dcéru. Mala prázdniny, chcel ju previezť, tešil sa, že strávia spolu pekný deň. Lenže tento deň bol taký hrozný, že Príbelova dcéra sa začala zajakávať.

Z policajného auta vyskákali kukláči so samopalmi. Príbelovi nasadili putá na ruky založené za chrbtom, sotili ho do svojho auta a na hlavu ma natiahli vrece. O tom, čo sa dialo s jeho dcérou, nemal od tej chvíle ani potuchy. Muži ho odviezli do nejakého domu, hodili na zem, vyzliekli donaha a začali vypočúvať. „Výsluch bol jednoduchý,“ opísal Príbela stručne trvalé následky, ktoré mu kukláči spôsobili. „Bili ma fľašou po hlave a držali ma tak, aby som vnímal. Jeden z nich mi dal ranu a mal som zlomené rebro, padla druhá rana a ľadvina bola odrazená, ďalšia rana, ďalšie rebro. Vypľúval som zuby, dokopy som ich stratil šesť. Žiadali desať miliónov slovenských korún, inak mi budú dcéru nosiť po kusoch. Bolo mi jasné, že keď im dám peniaze, už odtiaľ neodídem, ale povinnosťou otca je spraviť všetko, aby zachránil svoje dieťa. Súhlasil som, aby nahrali na diktafón môj odkaz manželke, nech vyberie všetky peniaze, ktoré má v dosahu. Osobné, firemné a nech si aj požičia.“

Príbelovu dcéru gangstri odviezli na iné miesto a nechali ju, nech sa o seba postará. Dievča si ani nepamätalo, ako a kde sa dostalo k telefónu, ale podarilo sa mu zavolať mame. „Príď po mňa, stalo sa niečo strašné.“

Nepomáhali, nechránili

Príbelova manželka rýchlo ratovala dcéru a potom už len bezmocne čakala, čo sa bude diať. Po niekoľkých hodinách zazvonil doma telefón. „Uniesli sme ti manžela. Čakaj, všetko sa dozvieš a nekontaktuj políciu,“ oznámil jej rázne mužský hlas. Neposlúchla ho. Mala strašný strach a verila, že zachrániť jej muža môže iba polícia. Obrátila sa priamo na riaditeľa vyšetrovačky v Trnave, dôrazne ho upozorňovala, že únoscovia ju majú kontaktovať telefonicky, ale žiadnej, vôbec žiadnej pomoci sa nedočkala. Ráno jej únoscovia opäť cez pevnú linku oznámili, že za život manžela požadujú výkupné desať miliónov korún. Horko-ťažko dala peniaze dokopy. Vyčistila firemné účty, pozbierala rodinné úspory, napožičiavala si. Desať miliónov korún vložila do tašky a podľa inštrukcií sadla do auta a odviezla sa ku kamennej soche za mestom. Na trávniku našla papier s ďalšími pokynmi. So zhasnutými svetlami mala pokračovať na letisko a na konci letiskovej dráhy tašku položiť na zem. Domov sa vrátila okolo tretej v noci a zase len čakala. Únos­covia si už zrejme dávno peniaze zobrali a ona o manželovi stále nemala žiadnu správu. Až na druhý deň poobede jej zavolali, že manžela nájde v lesíku pri Trnave. Bol dobitý do krvi, ledva dýchal, v ruke držal náboj kalibru 9 milimetrov, ktorý mu únoscovia nechali na výstrahu.

Príbela odmietal ísť do nemocnice. Trval na tom, že najprv všetko oznámi polícii. Na Okresnom riaditeľstve PZ v Trnave ho vysmiali, že ide o samoúnos. Nezaistili ani jasné stopy pneumatík v blate na mieste, kde Príbelovo auto zamaskovaní muži zastavili.

Prípad únosu podnikateľa Príbelu ostal nevyšetrený, desať miliónov slovenských korún už rodina nikdy nevidela. S rovnakým výsledkom sa skončilo vyšetrovanie únosu štvorročnej dcéry Heleny Bicekovej, vdovy po obchodníkovi so zbraňami. Použiť malé dievča ako nástroj na získanie peňazí sa v roku 2002 neostýchali kukláči Roszík, Kurínsky a tentoraz ich partiu tvoril aj ďalší policajt pracujúci pri pulte centrálnej ochrany Dalibor Ondrejec. Asi netreba pripomínať, že prepad zbitých manželov Greškovcov tiež ostal bez odhalenia páchateľov, rovnako ako pokus o prepad rodiny Kovešovcov v Kalnej nad Hronom. Bezúspešné bolo aj naháňanie Petluša, Roszíka a Jacka v roku 2005 pri ich úteku z domu manželov Smetanovcov v Banskej Bystrici. Ján a Jarmila Smetanovci pracovali ako advokáti a policajný gang si ich vybral v presvedčení, že v dome majú trezor plný peňazí. Lenže Smetanovci žiadny trezor nemali. Gangstri tomu neverili a mučením sa snažili z oboch manželov vydolovať priznanie, kde trezor ukrývajú. Po dvoch hodinách sústavného mlátenia a vyhrážania ušli len preto, lebo náhodou spustili alarm. Jána Smetanu museli ešte v tú noc operovať, Jarmila Smetanová skončila s trvalým poškodením nervov na ruke, obom ostali na tele jazvy po početných popáleninách.

Biblia pre korunného svedka

Ani po Kubašiakovej vražde sa policajný gang nechystal prestať s vyčíňaním. V pláne nasledujúcich akcií už svietil prepad podnikateľa Ivana Kiňa a únos syna hokejistu Pavla Demitru. Len vďaka tomu, že Juraj Roszík po zatknutí začal „spievať“, odvádzali za mreže ďalších a ďalších členov policajného gangu. Nahovárať si, že potrestaní boli všetci členovia tejto sofistikovanej skupiny, nemôžeme ani náhodou. Roszík mohol hodnoverne vypovedať o preukázateľných detailoch zločinov iba v tých prípadoch, na ktorých sa osobne podieľal. O mnohých „akciách“ vedel iba z počutia a, ktovie, o koľkých ani on netušil. Za pomáhanie polícii si vyslúžil neskrývanú nenávisť ostatných členov gangu. Do väzby poslali Roszíkovi Bibliu, aby sa pomodlil pred poslednou cestou, a advokát ho upozorňoval, že vo väzenskej sprche sa môže ľahko pošmyknúť na mydle. Napriek všetkému Rozsík neuhol, nemenil výpovede. Len v jednom jedinom prípade nepovažoval súd jeho svedectvo za hodnoverné. Išlo o prepad advokáta Kozovského, na ktorom sa podľa Roszíka zúčastnil aj známy exsiskár Michal Hrbáček, podozrivý okrem iného z únosu syna prezidenta Michala Kováča. Hrbáček vyšiel z procesu ako nevinný, o jeho pozícii v policajnom gangu kolujú iba dohady. Isté je len to, že poprední členovia gangu sa stretávali v bordeli v Hrašnom, ktorý miestni spájajú práve s Hrbáčkom, a Jacko s Petlušom pre Hrbáčka preukázateľne pracovali. Napríklad vo fabrike Slovglass v Poltári, prebratej násilím.

Prečítajte si tiež:

VIDEO Plus 7 Dní