Tip na článok
SIS pod vedením Lexu: Sledovala ústavných činiteľov, opozičných 
politikov, diplomatov, verejne činné osobnosti i kritických novinárov. Fotografia je z tlačovej konferencie uneseného syna prezidenta Michala Kováča.

Správali sa ako sekcia organizovaného zločinu: Mečiarovská tajná služba ostro sledovala politikov aj novinárov

Milan Žitný

O piatej hodine ráno v októbri nebýva človeku príliš do spevu, keď treba ležať na sklopenom sedadle v studenom aute s vypnutým motorom, nepúšťať rádio, aby nič nedávalo okoliu najavo, že vo vozidle niekto je.

Galéria k článku (4 fotografie )
Šéf SIS: Po nástupe Ivana Lexu, vpravo, sa stala z tajnej služby sekcia organizovaného zločinu. V parlamente pri jeho prejave poslanci protestovali.
Skener: V tom čase ešte neexistovala na Slovensku mobilná sieť GSM, iba analógová NMT. Tak bolo možné počúvať hovory príslušníkov SIS takisto pomocou frekvenčného skenera.
Premiér Vladimír Mečiar: Slovenskú informačnú službu riadilo cez Ivana Lexu HZDS.

Obzvlášť vtedy, keď o sto metrov ďalej na ulici sídliska stojí iné auto a v ňom tiež ktosi čaká, ale o prítomnosti prvého vozidla s vodičom vnútri nesmie vedieť. Prvé auto pozoruje z diaľky druhé vozidlo - v tom sedia príslušníci útvaru sledovania Slovenskej informačnej služby (SIS). Vo vozidle SIS-ky po dlhom čakaní počuť mužský hlas z vysielačky. „Dvadsaťdvojka, ako to vyzerá?“ Vo vysielačke to zapraští. „Stále čakáme.“ To isté počúva vodič v prvom vozidle, len zvuk ide z prijímača, tak­zvaného frekvenčného skenera, do slúchadla v uchu vodiča, aby komunikáciu počul iba on, nie okolie. Rovnaká otázka a odpoveď sa počas nekonečných tridsiatich minút párkrát zopakujú. Potom sa Dvadsaťdvojka ohlási: „Máme výlet.“

Rikše, raketky, balíky a šľapky

Z vchodu paneláka asi dvesto metrov pred vozidlom sledovačky vyšiel muž a nasadá do svojho auta. „Áno, máme výlet, tak sa pripravíme. Koho tam ešte máme?“ zaznie z vysielačky. To je hlas skupinára, ktorý riadi sledovanie objektu z centrály. Hlási sa Tridsaťdvojka, Sedemnástka a Devätnástka. Vývoj odrazu naberá rýchly spád. Dvadsaťdvojka vzrušene kričí do mikrofónu: „Pozor, chlapi, nech vám neujde, vystrelil z ulice, jazdí jak sviňa rýchlo! Sedemnástka, ide k tebe! Nedrž sa za ním, vezme ho vpredu Devätnástka!“ Auto, ktoré sleduje siskársku sledovačku, počká, až všetky „rikše“ alebo „raketky“, ako siskári prezývajú svoje autá, „vyletia“, až potom sa pomaly pohne za nimi v bezpečnej vzdialenosti. Vodič počúva ich komunikáciu, preto vie, ktorým smerom sa všetci pohybujú, a môže sa vyhnúť prezradeniu.

Je koniec októbra 1996. Uplynulo pol roka od vraždy Róberta Remiáša a štrnásť mesiacov od zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska, udalostí, ktoré dramaticky pohli nielen verejnosťou na Slovensku, ale mali vážny negatívny dosah aj na medzinárodné postavenie krajiny. Stala sa čiernou dierou na mape Európy. Sledovačka SIS pod vedením riaditeľa Ivana Lexu sleduje od jeho nástupu do funkcie v máji 1995 ústavných činiteľov, opozičných politikov, diplomatov, verejne činné osobnosti i kritických novinárov. Sú takzvane spravodajsky rozpracovaní ako záujmové osoby či nepriatelia štátu, čo znamená, že sú na nich založené spisy, v ktorých operatívci zhromažďujú získané informácie o týchto osobách. Ďalšie využitie poznatkov je potom na nadriadených. Kompromitácia takýchto „objektov záujmu“ SIS je jednou z možností. De facto sa od mája 1995, po nástupe Ivana Lexu, stala z tajnej služby sekcia organizovaného zločinu.

SIS mala denne v uliciach hlavného mesta desiatky a desiatky vozidiel plus pešiakov, takzvané balíky, ktoré vodiči podľa potreby vykladali na trase, aby prešli „na šľapky“, čiže aby sa pustili za objektom sledovania pešo. Netrénovaný človek nemal šancu identifikovať ich. Ak šiel autom, vozidlá sledovačky boli nielen za ním - v bezpečnej vzdialenosti -, ale aj pred ním a v bočných uliciach ako sprievod, aby im neunikol niekde na križovatke a aby si mohli objekt vo vhodnom okamihu odovzdať a stiahnuť sa. Riziko prezradenia sa tak minimalizovalo. Ak šiel objekt sledovania mestskou hromadnou dopravou, nemal šancu zaregistrovať záujem SIS. Jeden „balík“ nastúpil s ním, druhý zase inými dverami, po pár zastávkach nastúpili iní, ktorých dopravili na zastávku vozidlá sledky, a prvé balíky hneď, ako odovzdali objekt sledovania, vystúpili.

Mečiarov minister vnútra: Gustáv Krajči, druhý zľava, tvoril s Lexom tandem.
Mečiarov minister vnútra: Gustáv Krajči, druhý zľava, tvoril s Lexom tandem.
NASA

Štátny banditizmus

To všetko bolo možné počuť bez akéhokoľvek maskovania v éteri. Ich komunikácia pritom bola trestuhodne jednoduchá. Bratislavské ulice mali prezývky. Pražskej ulici hovorili Matička (ideme po Matičke), Vajnorská ulica bola Nórska a Žabotova ulica, kde v jednej budove sídlilo viacero opozičných politických strán vrátane Mečiarovho arcirivala Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), bola jednoducho Žaba. Naivné ako detská riekanka. V konečnom dôsledku darebácke ako činnosť mafiánskej skupiny. Neslúžilo to na ochranu krajiny a jej ústavného poriadku, ale na ochranu vládneho hnutia HZDS. Vláda a jej služba sa voči vlastným občanom správali ako banditi.

Dôkazy o nezákonnom spravodajskom rozpracovaní v rozpore so zákonom o SIS a o porušení zá­kladných práv sledovaných a odpočúvaných osôb, ktoré každému zaručuje ústava, podal pritom v máji 1996 v parlamente sám riaditeľ Lexa v správe o činnosti SIS za rok 1995, teda za ten rok, v ktorom prí­slušníci SIS zavliekli Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Bola to škandalózna udalosť. Lexa čítal v parlamente správu, obkolesený opozičnými poslancami s provokatívnymi nápismi na transparentoch, a vymenovával novinárov, ktorí podľa neho spolupracovali s cudzími mocnosťami proti záujmom Slovenskej republiky. Medzi nimi bol spomenutý aj autor tohto textu, v tom čase redaktor Rádia Slobodná Európa. V správe označený ako Milan Ž. Ten istý Milan Ž., ktorý o pár mesiacov, v polovici októbra 1996, získa príslušné frekvencie komunikácie sledovačky SIS a teraz, sediac skoro ráno v studenom aute, počúva ju v éteri a opatrne sa vlečie za jej vozidlami, aby mapoval, koho aktuálne rozpracovávajú, aby sa dal odhadnúť smer záujmov SIS v jej ďalších darebáctvach. A že ich bolo dosť, na to si stačí prečítať tak­zvanú Mitrovu správu o činnosti SIS za obdobie 1995 - 1998.

Odhalení sledovači

Vysielacie frekvencie, na ktorých komunikovala sledovačka SIS, patrili do režimu utajenia, informácie o nich neboli voľne prístupné. Všetky licencie na používanie zariadení na komunikáciu v éteri podľa zákona vydávali vtedy štátne rádiokomunikácie po splnení podmienok stanovených zákonom. Novinár Milan Ž. po nich nepátral ani sa neusiloval o ich získanie, mal čo robiť vo svojej novinárskej práci. Zaúradovala náhoda.

Niekedy v prvej polovici októbra 1996 okolo polnoci mi zazvonil mobil. Volal kolega Eugen Korda, ktorý pracoval ako reportér spravodajstva českej televízie NOVA na Slovensku. Stretávali sme sa denne. Čo sa týkalo činnosti vtedajšej vlády premiéra Vladimíra Mečiara, nedával si servítku pred ústa. Keď v októbri 1996 zavolal po polnoci, bol dosť vydesený. „Môžeš prísť ku mne? Hneď?“ Niečo sa muselo stať, tak sa pýtam: „Ide ti o život?“Najprv nechápal. „Ako?“Zopakoval som dôrazne, odsekávajúc slová: „Ide-ti-v-tejto-chvíli-o-život?“Lebo v tých časoch sa nedalo nič vylúčiť, po zavlečení prezidentovho syna, Remiášovej smrti, množstve vrážd a zmiznutých ľudí z podnikateľského pro­stredia, bielych koní bolo treba rátať s každou, aj krajnou možnosťou. Pochopil. „Nie, nehrozí.“ Ráno mi potom vyrozprával, čo sa mu večer prihodilo. Bol v Slovenskej televízii, odkiaľ každý deň odosiela svoje hotové príspevky do Prahy. Cestou domov zobral kolegyňu Danku z STV. Doma vyzdvihol syna, aby ho odviezol na tanečný tréning do Vrakune. Neďaleko bývala Danka. Keďže mal čosi okolo hodiny času, chcel ísť zatiaľ niekam na kávu. Danka poradila motorkársky klub Harley Davidson a šla tiež. Po chvíli, ako si objednali, prišla čašníčka. „Prepáčte, vy ste pán Korda? Máte u nás v kancelárii telefón.“Neveril, nikto predsa nemohol vedieť, že sedí na káve v Harleyi, na tom sa dohodli s Dankou len pred chvíľou a bez svedkov. Čašníčka ho vyzvala, aby si šiel telefonát prevziať, inak to zloží. Šiel do kancelárie. V slúchadle sa ozvalo: „Dobrý večer, pán Korda, volám sa tak a tak, nemusíte sa ma báť, ja som kamarát Milana Ž., chcem vás upozorniť, že vás sleduje SIS-ka.“Reportér sa rozčúlil: „Čo mi to rozprávate? Kto vlastne ste?“ Hlas v telefóne zopakoval, čo už povedal, a spýtal sa: „Pán Korda, odkiaľ viem, kde ste?“Vtedy reportér spozornel. Hlas pokračoval: „Pán Korda, tam, ako sedíte, sú za vami pri stene hracie automaty, však?“ Áno, boli tam hracie automaty. „A pri jednom je mladý muž s volkmenom na ušiach, však?“Áno, bol tam mladík so slúchadlami na ušiach. „Pán Korda, tak to nie je wolkmen.“ Mladý muž so slúchadlami vysielačky na ušiach podával skupinárovi informácie, čo práve „objekt“ - 500 - robí. V žargóne bol objekt sledovania označený číselným kódom 500, bydlisko objektu bolo číslo 501 a pracovisko 502. Muž bol označovaný ako kohút, žena sliepka, dieťa kuriatko. Kuriatko v tej chvíli tancovalo, kohút a sliepka sedeli na káve. Tak nejako referoval sledkár, v žargóne balík, o aktuálnej situácii v Harleyi.

Sledovali ho: Eugen Korda pracoval ako reportér spravodajstva  českej televízie NOVA na Slovensku.
Sledovali ho: Eugen Korda pracoval ako reportér spravodajstva českej televízie NOVA na Slovensku.
TASR

Hneď v ten deň večer sme zašli k môjmu starému kamarátovi, hovorme mu trebárs Peter, domov. On bol ten hlas v slúchadle, ktorý upozornil na sledku SIS. Peter bol vášnivý rádioamatér s kvalitným technickým zázemím. Vysvetlil, že k frekvenciám sledovačky sa dostal po vražde Róberta Remiáša v apríli 1996. Mal zoznam všetkých pridelených licencií na prevádzkovanie rádiostaníc, ale SIS na zozname uvedená nebola. Vylučovacou metódou počúval každú frekvenciu jednu za druhou a identifikoval - toto je prevádzka letiska, toto je záchranná služba, toto sú policajti. Ale toto nie je mestská polícia v Petržalke. A toto nie je súkromná eseročka. Tu beží úplne iný druh komunikácie. Prišiel na frekvencie, kde komunikovali tajní. Až začiatkom roka 1998 ostali frekvencie sledovačky odrazu zascramblované - zakódované. Pár dní nato neznámi páchatelia rozmlátili Kordovi auto. Trvalo to niekoľko dní, kým Peter zostrojil dekodér a odpočúvanie sledovačky mohlo pokračovať až do výmeny vlády na jeseň 1998. Po nástupe nového vedenia SIS po jesenných voľbách 1998 páchateľov rozbitého Kordovho auta identifikovali ako príslušníkov SIS.

Ako som odpočúval siskárov

Odpísal som si od Petra frekvencie a začal som s vlastným odpočúvaním. Od jedného známeho som mal frekvenčný skener veľkosti ručnej vysielačky, ktorý sa na to dal využiť. Frekvencie neboli nijako maskované, takzvane scramblované, ktokoľvek ich mohol so zariadením v cene jednej tisícky vtedajších nemeckých mariek v éteri počúvať. Mohol na ne naraziť náhodou pri prehľadávaní pásiem. To bolo na profesionálnu tajnú službu veľmi amatérske počínanie. Ku skeneru som pripojil kazetový diktafón a nastavil voice recording system, ktorý spúšťal záznam vtedy, keď sa objavila komunikácia. Peter označoval kazety dátumom a časom začiatku a konca záznamu. Lenže nemali sme čas zaznamenávať všetko. Peter spočiatku sám kupoval magnetofónové kazety, ale šlo to do peňazí, ja som dostával kazety ako spotrebný tovar v redakcii, ale tiež to malo obmedzenia. Preto sme nemali úplne všetky záznamy a kontinuálne, niektoré udalosti sa nám nepodarilo zachytiť. Často šlo o dramatické momenty.

Pokusy o kompromitáciu politikov

Ak sa dnes niekto pozastaví nad týmito riadkami, že predsa nie je možné, aby spravodajská služba, ktorej činnosť má byť utajená, pracovala takto amatérsky, môže si vypočuť nahrávky. K dispozícii sú desiatky magnetofónových kaziet so záznamami komunikácie sledovačky SIS. Stalo sa, že počas jedného víkendu sledovačka intenzívne „robila“ kohosi na Wilsonovej ulici. Išlo o Romana Kováča, poslanca za opozíciu, ktorý v roku 1994 opustil HZDS a stal sa jedným zo zakladateľov opozičnej Demokratickej únie. V parlamente som sa ho spýtal, čo porábal celý víkend na Wilsonovej v takom a takom aute. „Mama mi tam býva,“vysvetlil. Prekvapilo ho, že viem o jeho pohybe. Keď som mu povedal, že ho sleduje SIS, nechápal. „Načo im to je? Rekonštruujeme mame byt. Čo je na tom zlé?“No zlé na tom bolo to, že keď v sobotu večer odchádzal od mamy, zastavil sa v neďalekej krčme U hasiča a pri pulte si objednal pivo. „To je pravda, ale potom som to zmenil na kofolu,“ spomenul si poslanec. Tak som mu to vysvetlil. „Za vami stál siskár a mal ,káčko‘, čo znamená skrytú malú kameru v ,buzitaške‘ a nakrúcal vás vrátane toho, ako ste si objednávali pivo. Treba rátať s tým, že v krajnom prípade by sa v ich televízii objavila reportáž, ako nám tu opozícia káže o morálke a pritom chľastá, potom si sadá za volant a ohrozuje deti na uliciach. Alebo by za rohom čakala dopravná hliadka, ktorá vás zastaví, dá vám fúkať a informácia sa vzápätí dostane do médií. Alebo ešte krajšia by bola taká pripravená autonehoda, ktorú ste síce nezapríčinili, ale vy, samozrejme, nafúkate, takže ste vinný, a médiá budú o tom referovať. A vy budete verejne znemožnený.“

Alkohol bol celkom obľúbeným motívom v činnosti sledky SIS. Poslanec František Mikloško bol známy tým, že s alkoholom vychádza po dobrom, ale primerane, a opäť to bola pre sledovačku téma. Lenže Mikloško nechodil po krčmách a kaviarňach, takže nebolo ľahké získať konkrétne poznatky. Sústredili sa preto na čokoľvek z jeho každodenného života, sledovali nielen jeho, ale aj jeho návštevníkov, domácich či zahraničných. V istom prípade, keď mal návštevu z Vatikánu, kráčali od Heydukovej ulice, kde Mikloško býval, pešo po Obchodnej ulici k Župnému námestiu. Okolo seba mali celú armádu „balíkov“ SIS. Len skrytých kamier som narátal trinásť.

Gangsterské metódy

Každému napadne otázka tak, ako to napadlo poslancovi Romanovi Kováčovi. Načo bolo toto všetko skledovanie, špicľovanie, odpočúvanie SIS-ke a HZDS na čele s premiérom Mečiarom dobré? Ako im to pomáhalo v politike? Aký konkrétny úžitok z tohto tupého nástroja niekdajšej komunistickej Štátnej bezpečnosti mali? Odpoveď môže dať bývalý šéf východonemeckej rozviedky Markus Wolf, ktorý v deväťdesiatych rokoch poskytol rozhovor týždenníku Der Spiegel. Hlavnou témou boli archívy Stasi, ktoré po ich sprístupnení vydávali výbušné svedectvá o rozsiahlej činnosti bývalej rozviedky Nemeckej demokratickej republiky (NDR) pod Wolfovým vedením v nepriateľskom západnom Nemecku. Na konci rozsiahleho rozhovoru reportéri týždenníka užasnuto konštatovali: „Pán Wolf, veď vy ste mali fakticky pod kontrolou politiku celého západného Nemecka.“ Šéf výchononemeckých špiónov sa len usmial: „Áno, mal. A čo nám to pomohlo?“

Mal pravdu. Tak ako NDR, spolu s ostatnými komunistickými režimami, prehrala studenú vojnu a špicľovanie ju pred zánikom neochránilo, tak HZDS prehralo svoj historický zápas o existenciu a exriaditeľ SIS Ivan Lexa po rokoch opakovane čelí obžalobe za zavlečenie prezidentovho syna do cudziny. Doba sa zmenila a s ňou i technológie. V éteri už nemožno zachytiť komunikáciu štátnych orgánov technikou z 90. rokov. Zatiaľ čo technika poskočila dopredu, mentalita ľudí za ňou zaostáva. V každej dobe bude preto stačiť, aby sa politická atmosféra v krajine zhoršila, aby sa dostali k moci podobné dobrodružné a bezohľadné typy ako na Slovensku v 90. rokoch a staré gangsterské metódy sa okamžite vrátia.

Vražda Róberta Remiáša: Zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska malo vážny negatívny dosah aj na medzinárodné postavenie krajiny.
Vražda Róberta Remiáša: Zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska malo vážny negatívny dosah aj na medzinárodné postavenie krajiny.
TASR

Koaličné vojny a SIS

Nešlo vždy len o vysielačky, ale i o hovory cez mobil. V tom čase ešte neexistovala na Slovensku mobilná sieť GSM, iba analógová NMT. Tak bolo možné počúvať hovory príslušníkov SIS takisto pomocou frekvenčného skenera  V lete 1996 vypukla pre Slovenskú poisťovňu, ktorá sa mala privatizovať, vojna medzi koaličnými partnermi HZDS na jednej strane a Združením robotníkov Slovenska (ZRS) a Slovenskou národnou stranou (SNS) na druhej strane. SNS mala vo vedení poisťovne podpredsedu strany Petra Sokola, ZRS malo šéfa poisťovne Mikuláša Trstenského. Ministerstvo financií ako stopercentný akcionár poisťovne v zastúpení podpredsedom vlády a ministrom financií Sergejom Kozlíkom z HZDS odvolalo oboch nominantov, čo ZRS a SNS vnímali ako porušenie koaličnej dohody. V kuloároch sa trúsili reči, že sa tam kradlo vo veľkom. Nastala neviditeľná vojna, v ktorej podľa zachytenej komunikácie išlo o istý trezor v poisťovni a jeho obsah. Obidve strany sa chceli k nemu dostať. Najprv obsadili generálne riaditeľstvo štátnej poisťovne príslušníci polície, aby ich odtiaľ vzápätí vytlačili príslušníci SIS. Hovory mali medzi príslušníkmi prebiehať diskrétne v náznakoch a kódových slovách, lenže stávalo sa, že museli prejsť do bežného jazyka. Volá príslušník SIS A kolegu B: „Spadlo plátno. Spadlo plátno.“ B sa pýta: „Čo spadlo?“Príslušník A ešte dva razy zopakuje, že spadlo plátno, a keď jeho kolega stále nechápe, vysvetlí mu: „Holdošovi zbrojnoši obsadili poisťovňu!“A bolo to vonku aj bez kódovania. Jozef Holdoš bol policajný prezident, nominant Slovenskej národnej strany. SIS-ku riadilo cez Lexu HZDS. Príslušník A: „O chvíľu dorazia naši chlapci. Musíme sa dostať k tomu trezoru.“

Krátko nato prebehol telefonát medzi vicepremiérom Kozlíkom a štátnym tajomníkom ministerstva spravodlivosti Dobríkom, obaja boli z HZDS. Kozlík ho informoval o dianí v poisťovni a dával mu inštrukcie, čo má robiť na druhý deň. Z ich rozhovoru bolo zrejmé, že valné zhromaždenie, ktoré odvolalo vedenie poisťovne, nebolo právne v poriadku a že Kozlík si to uvedomuje. Tieto rozhovory sa nahrávali tiež. Kópiu nahrávky Korda potom spontánne poskytol predsedovi SNS Jánovi Slotovi s poznámkou, že hoci ho nemá rád, Mečiara má rád ešte menej a že by bolo dobré, keby medzi súpermi vládla rovnosť zbraní. Nevládla však ani tri dni. Reportér TV Nova sa medzi kolegami pochválil, že Slota má dôkaz o nezákonnom valnom zhromaždení, a vzápätí sa táto informácia dostala na verejnosť. Koaličné rokovanie v Trenčianskych Tepliciach medzi HZDS, SNS a ZRS, na ktoré šiel Slota už ako víťaz, dopadlo pre neho a pre šéfa robotníkov Ľuptáka katastrofálne. Z exkluzívneho rozhovoru, ktorý Slota z vďačnosti za usvedčujúcu nahrávku Kozlík - Dobrík sľúbil pre TV Nova, nebolo nič. „Vytiahol na nás oveľa ťažšie kalibre,“ vzdychol si predseda SNS na adresu predsedu HZDS a premiéra Mečiara. Na rokovaní premiér vraj pustil iné kompromitujúce nahrávky a predložil ďalšie dôkazy o veľmi nepekných veciach, spáchaných členmi SNS a ZRS. A bolo po koaličnej kríze. Podpredseda HZDS Sergej Kozlík potom v lete 2003 v rozhovore pre denník Sme s odstupom rokov komentoval, že si nepamätá, že by „boli v takom rozsahu využívané spravodajské hry ako v rámci tejto koalície na odstránenie politických partnerov“.

Prečítajte si aj:

VIDEO Plus 7 Dní