Venuje sa hlavne súdnictvu a slovenskej mafii.

Ľudmila Lacková

Černákovci mali uneseného Szymaneka pár dní postrážiť, ale skončilo sa to tak, že sa najprv pokúsili výkupné Poliakom vyfúknuť a&nbsp;keď im Poliaci na to prišli, Černák poslal milionára do pekla strelou z&nbsp;pištole. Na poprave sa zúčastnil aj pozvaný zástupca poľského podsvetia, ale ten na rozdiel od černákovcov výstrel v&nbsp;Szymanekových ústach ťažko predýchaval. Černák to ani po vyše dvadsiatich rokoch nevie pochopiť. „Poliak bol dosť vykoľajený. Celý večer nič nehovoril, len pil jeden pohárik za druhým, akoby bol na takej akcii prvýkrát.“

Grzegorza Szymaneka považovali v&nbsp;polovici deväťdesiatych rokov za deviateho najbohatšieho muža Poľska. Kontroloval veľké množstvo firiem. Mal povesť človeka, ktorý peniaze požičia v&nbsp;podstate hocikomu, ale za nekresťansky vysoký úrok. Do prvej poľskej privatizácie sa Szymanek zapojil prostredníctvom manželky Aleksandry a&nbsp;získal podiely v&nbsp;bývalom štátnom podniku Unitra. Časť týchto podielov v&nbsp;podstate vymenil za dvadsaťdva luxusných áut takých značiek ako Jaguar, Rolls-Royce, Porsche a&nbsp;Ferrari. Pôvodný majiteľ áut sa však cítil oklamaný a&nbsp;žiadal Szymaneka, aby mu vozidlá vrátil. On odmietol a&nbsp;začalo sa drsné naťahovanie o&nbsp;tri milióny dolárov. Od tohto obdobia si Szymanekovci platili súkromnú ochranku.

Szymanekov majetok narastal vďaka podvodom s&nbsp;DPH. Fiktívne obchodoval so softvérom vyvážaným do zahraničia a&nbsp;na maskovanie podvodu využíval chránené dielne, v&nbsp;ktorých invalidi kopírovali počítačové programy. V&nbsp;roku 1995 mu už šliapala na päty polícia. Dva dni po tom, čo Szymanekovci odcestovali na dovolenku do Francúzska, vtrhli policajti do dielne družstva invalidov a&nbsp;zároveň prehľadali rodinnú vilu Szymanekovcov. Boháč dostal echo, že len čo prekročí poľské hranice, nasadia mu na ruky želiezka a&nbsp;poputuje do väzby. Rozhodol sa radšej skrývať. Krátko nato na neho vydali medzinárodný zatykač.

Szymanek začal používať guatemalský pas na falošné meno a&nbsp;prenajal si byt neďaleko železničnej stanice vo Viedni. Telefonický kontakt na neho mala len manželka, ale inak v&nbsp;Rakúsku žil celkom komfortným životom. Venoval sa hlavne tenisu, podnikanie v&nbsp;Poľsku postupne likvidoval.

Dolárový milionár hľadaný Interpolom nemohol uniknúť záujmu podsvetia. Videli v&nbsp;ňom tučnú a&nbsp;zároveň ľahkú korisť. V&nbsp;prípade problémov by predsa nehľadal pomoc u&nbsp;polície. Poľská mafia teda začala honbu na Szymaneka.

Kľúčovú úlohu pri Szymanekovom dolapení zohral jeho krakovský sused Andreas Malinowski. Ten pašoval alkohol a&nbsp;cigarety do Hamburgu i&nbsp;do Petrohradu, spolupracoval pritom s&nbsp;wolominským gangom a&nbsp;blízko mal ku krstnému otcovi poľskej autičkárskej mafie Nikosovi Skotarczakovi. Szymanekovu viedenskú adresu získal Malinowski od vychovávateľky Szymanekových detí, ktorú im sám odporučil. Od nej sa dozvedel aj to, že Szymanek sa nikde nepohne bez svojho prenosného počítača. V&nbsp;laptope mal zaznamenané všetky dôležité informácie týkajúce sa jeho financií, čísla bankových účtov v&nbsp;rôznych bankách sveta aj postupy, ako realizovať bankové prevody. Keď­že údaje zašifroval, mafia potrebovala dostať nielen Szymaneka, ale aj jeho počítač. Vo Viedni nasadili na milionára človeka, ktorý sledoval jeho zvyky. Dvadsiateho februára 1996 ho odchytili na ulici a&nbsp;násilím strčili do auta. Zrejme dosť podcenili Szymanekovu odvahu i&nbsp;mrštnosť, lebo pri zastavení auta na križovatke na červenú sa mu podarilo nohami prehodiť automatickú prevodovku a&nbsp;ujsť prednými dverami.

Pokus o&nbsp;únos rozhodil hlavne Szymanekovu manželku. Trvala na tom, že rodina už ďalej nebude žiť oddelene. Zbalila veci a&nbsp;po veľkonočných sviatkoch sa s&nbsp;deťmi presťahovali do Janova, kam sa medzičasom presunul aj Szymanek. Ilúzia pokojného rodinného života pod falošnými identitami sa rozplynula v&nbsp;okamihu, keď Szymanekova dcéra priniesla z&nbsp;talianskej školy vysvedčenie na cudzie meno. Až vtedy Szymanekovcom došlo, akú budúcnosť pripravili svojim deťom. Pre ich dobro sa opäť oddelili. Aleksandra sa s&nbsp;deťmi vrátila domov do Poľska a&nbsp;Szymanek neprestával špekulovať, ako zo zložitej situácie vyviaznuť. Snažil sa získať kanadské občianstvo, o&nbsp;podmienkach osobne rokoval na kanadskom veľvyslanectve v&nbsp;Ríme, ale Kanaďania na obchod s&nbsp;podvodníkom nepristúpili.

Medzinárodná spolupráca mafiánov: Pri ďalšej zmene destinácie v&nbsp;roku 1997 si Szymanek vybral Slovensko, kam cesta rodiny z&nbsp;Poľska na stretnutia s&nbsp;ním netrvala dlho. V&nbsp;Nitre si prenajal vilu, čas trávil bicyklovaním, lyžovaním, kúpil si dogu. Spojil sa so Slovákom maďarského pôvodu Zoltánom Gyalogom, aby mu pomohol orientovať sa v&nbsp;novom prostredí. Netušil, že v&nbsp;Poľsku plánujú druhý pokus o&nbsp;jeho únos a&nbsp;Gyalog už od jari 1997 pracuje pre únoscov.

Prvého júla 1997 sa v&nbsp;banskobystrickom hoteli Lux uskutočnila schôdzka Malinowského s&nbsp;miestnym bosom Mikulášom Černákom. Tlmočníka nepotrebovali, Černák sa po poľsky naučil ešte v&nbsp;časoch, keď si zarábal pašovaním tovaru. Malinowski ukázal Černákovi časopis Sukces, kde v&nbsp;rebríčku najbohatších Poliakov ťukol prstom na Szymanekovo meno a&nbsp;prezradil mu, že tento pracháč sa práve skrýva na Slovensku. Oni vedia kde a&nbsp;od Černáka potrebujú, aby milionára pár dní podržal niekde v&nbsp;závetrí. Černák prikývol. Za stotisíc mariek je ochotný do toho ísť. Na znak uzavretej dohody si muži podali ruky.

Na konci augusta sa Szymanekovci vrátili z&nbsp;dovolenky v&nbsp;Assisi, rozlúčili sa na benzínovej pumpe medzi Bratislavou a&nbsp;Piešťanmi. Szymanek si ako vždy bral so sebou počítač a&nbsp;disketu, pomocou ktorej sa dali informácie v&nbsp;ňom dekódovať, z&nbsp;opatrnosti zveril Aleksandre.

Už na druhý deň dostali černákovci pokyn, aby na parkovisku pred motorestom Halier pri Lučenci prevzali odchyteného Szymaneka. Omámeného muža s&nbsp;poranenou hlavou odviezli v&nbsp;noci do známeho penziónu Shark v&nbsp;dedine Bystrá, kde Černák choval svoje tigre. Tam si Szymaneka podali Poliaci, ktorí sa v&nbsp;Bystrej objavili už o&nbsp;pár hodín.

Čo sa udialo nasledujúce dni, nie je celkom isté. Vyzerá to tak, že Poliaci sa snažili dostať k&nbsp;Szymanekovým peniazom cez jeho počítač, čo sa im vôbec nedarilo, a&nbsp;Černákovi dohodnutých stotisíc mariek po dvoch dňoch nezaplatili. Černák zúril. Cítil sa oklamaný. Nevedel, čo si so Szymanekom počať, bol nútený opakovane meniť miesto jeho úkrytu. Szymanek tento zmätok využil. Ponúkol, že Černákovi za svoju slobodu zaplatí viac, ako mal dohodnuté za jeho ukrývanie. Dá štyristotisíc mariek! Černákovci neodolali. Szymanekovi poskytli telefón, nech volá manželke a&nbsp;dohodne odovzdanie výkupného. Prešibaný milionár telefonoval do Poľska niekoľkokrát. V&nbsp;dlhých telefonátoch cez rôzne indície uvádzal opisy objektov a&nbsp;miest, kde ho zadržiavali, v&nbsp;šifrách dokonca aj celé adresy.

Aleksandra už neriešila, či Szymanekovi hrozí väzenie, keď na druhej miske váh videla položený jeho život. Mala strach. Zo Szymanekových telefonátov pochopila, že situácia je veľmi zlá. Hovoril o&nbsp;nejakých zamaskovaných Poliakoch s&nbsp;modulátormi hlasov, ktorí ho surovo zmlátili. Slovenskí únoscovia sa vraj k&nbsp;nemu správajú lepšie, ale ktovie, ako to bolo naozaj. Aleksandra dlho nerozmýšľala, o&nbsp;pomoc požiadala poľskú políciu a&nbsp;jej príslušníci hneď na druhý deň pricestovali na Slovensko. Začalo sa veľké pátranie s&nbsp;pomocou vrtuľníka. Vďaka informáciám podsunutým Szymanekom policajti presne kopírovali jeho presuny z&nbsp;jedného úkrytu do druhého. Len ten posledný nenašli.

Invalidný vozík za miestenku na vražde: O&nbsp;totálne amatérskom vyjednávaní černákovcov so Szymanekom sa dozvedelo poľské podsvetie. Černákovi dali najavo, že nielen konal poza ich chrbát, ale ešte aj pobabral všetko, čo sa dalo, a&nbsp;teraz im dýcha na chrbát polícia. Černák sa dušoval, že on žiadne peniaze za Szymaneka nezinkasoval a&nbsp;prisľúbil, že stopy zahladí. Szymaneka zlikviduje. Aby na poľskej strane už nevznikli pochybnosti o&nbsp;Černákových čistých úmysloch, ponúkol Poliakom divácke miesto na Szymanekovej poprave. Nech vyberú jedného-dvoch svojich zástupcov, ktorí sa na poprave zúčastnia.

Grzegorz Szymanek sa naposledy ozval rodine jedenásteho septembra 1997. V&nbsp;ten deň policajti prepočítavali pripravené výkupné, ale pokyny na odovzdanie peňazí únoscom už neprišili a&nbsp;Szymanekov osud ostal v&nbsp;rovine dohadov. Až o&nbsp;pol roka, na jar 1998, mafián Šaňo Horváth polícii prezradil, že bol očitým svedkom vraždy nejakého poľského milionára. Za vraha označil Mikuláša Černáka a&nbsp;bol ochotný proti mafiánskemu bosovi svedčiť. Išlo o&nbsp;prelomové svedectvo, nikdy predtým polícia nemala dôkazy o&nbsp;vraždách spáchaných černákovcami. Aj Horváth by bol držal jazyk za zubami, keby ktosi na neho nestrieľal a&nbsp;nedostal ho zásahom do chrbtice na invalidný vozík. Horváth bol presvedčený, že strelca za ním poslal Černák. Chcel sa ho zbaviť práve preto, lebo bol svedkom Szymanekovej vraždy. Horvátha prepadol ohromný strach, že Černák ho nenechá na pokoji dovtedy, kým ho celkom nedorazia. Hoci aj na nemocničnom lôžku. Veď tak to urobili aj s&nbsp;jeho švagrom, bosom košickej mafie Róbertom Holubom. Len ten strach ho prinútil spolupracovať s&nbsp;orgánmi činnými v&nbsp;trestnom konaní. Horváth vedel dokázať, že si vraždu nevymyslel. Policajtom ukázal miesto, kde bolo Szymanekovo telo zahrabané. Podrobne opísal, ako sa s&nbsp;bosom Holubom a&nbsp;jeho osobným ochrankárom Fabiánom ocitli na Černákovo pozvanie na mieste popravy.

K&nbsp;chate pri Polomke zabezpečili černákovci pre hostí odvoz vojenským UAZ-om, lebo ležala hlboko v&nbsp;lese, v&nbsp;teréne, kam sa bežné auto nevyštverá. Bohatého Poliaka schovávali na poschodí chaty. Černák usadil hostí na prízemí a&nbsp;zabával ich veselými historkami, kým jeho pobehaji vonku horúčkovito makali na príprave hrobu. Len čo mali hotovo, Černák zavelil: „Ideme von.“ Muži pochytili petrolejové lampy, baterky a&nbsp;chodníčkom viditeľným vďaka zapnutým svetlám UAZ-u smerovali k&nbsp;stromom, pod ktorými sa črtala čerstvo vykopaná jama. K&nbsp;jame už privádzali spútaného a&nbsp;biedne vyzerajúceho milionára, keď z&nbsp;nej ešte ktosi vyhadzoval posledné kamene. Stačil jediný pohľad vôkol a&nbsp;Szymanekovi došlo, čo sa ide diať. Tentoraz mu nezakryli oči, ani muži stojaci okolo jamy nemali tváre zakryté kuklami. Szymaneka zachvátila panika. Niečo vykrikoval po poľsky, ale jeho strach ostal bez reakcie. Černák ho schmatol, šmaril na vykopanú zem a&nbsp;opýtal sa: „Dáš peniaze?“ Szymanek zúfalo opakoval: „Dám. Dám!“ Černák sa vžil do svojej roly mafiánskeho bosa a&nbsp;teatrálne predniesol: „Stretneme sa v&nbsp;pekle.“

„Potom Černák vsunul pištoľ do Poliakových úst a&nbsp;vystrelil. Videl som, ako Poliakovi padla hlava. Bol som šokovaný. Otočil som sa a&nbsp;bežal som preč. Pri tom behu som počul aj druhý výstrel. Pribehol som k&nbsp;autu a&nbsp;pribehol tam aj Holub a&nbsp;Fabián,“ vypovedal Šaňo Horváth v&nbsp;roku 1999 na súde priamo pred Mikulášom Černákom, sediacim na lavici obžalovaných. Černák sa z&nbsp;Horvátha verejne vysmieval, že je len hlúpy cigáň. Opakoval, že on rozhodne nikdy nikoho nezavraždil a&nbsp;o&nbsp;nejakom Szymanekovi v&nbsp;živote nepočul. Postaral sa o&nbsp;to, aby Horváthovo svedectvo navždy stratilo váhu. Stačila jediná návšteva černákovcov u&nbsp;Horvátha v&nbsp;liečebni v&nbsp;Kováčovej, ako prídavok ponuka advokáta Jordána na mastný balík za zmenu výpovede a&nbsp;v&nbsp;roku 2001 už Horváth na súde označil za Szymanekovho vraha Štefana Fabiána. Vypovedal: „Fabián vytiahol pištoľ, vložil ju do Poliakových úst, vystrelil… Ako som odchádzal od tej jamy, počul som aj druhý výstrel, ale kto vystrelil, neviem.“

Pre nedôveryhodnosť korunného svedka súdy Mikuláša Černáka spod obžaloby oslobodili.

Prípad Grzegorza Szymaneka riešili aj poľské súdy, páchateľov spoza svojej strany hranice poslali do väzenia. Aleksandra sa až po viac ako desiatich rokoch dozvedela, že z&nbsp;únosu profitoval aj rodinný priateľ Szymanekovcov. Muž, ktorý pri nej stál v&nbsp;najťažších chvíľach a&nbsp;o&nbsp;každom jej kroku na záchranu manžela vedel. On narábal s&nbsp;peniazmi pripravenými na výkupné a&nbsp;obalamutil ju natoľko, že ich už nikdy nevidela. Jemu pol roka po únose zverila aj disketu na odkódovanie údajov zo Szymanekovho počítača a&nbsp;ani počítač, ani disketu už späť nedostala.

Zistenia poľských súdov pomohli otvoriť cestu spravodlivosti aj na Slovensku. Krajský súd v&nbsp;Banskej Bystrici oslobodzujúci rozsudok nad Černákom zrušil a&nbsp;povolil obnovu procesu Szymanekovej vraždy. Černákovi sa to najprv vôbec nepáčilo, ale za posledné roky sa kadečo zmenilo. Napokon sa k&nbsp;Szymanekovej vražde sám priznáva, aj keď to nie je priznanie „len tak“. Niekdajší bos Mikuláš Černák hovorí - Áno, ja som strelil Szymanekovi do úst, ale druhú ranu na ešte chrčiaceho Szymaneka vystrelil Ján Kán. Kána kedysi Černák oslovoval „bratu“, bol dôležitým mužom v&nbsp;hierarchii černákovcov, ale v&nbsp;predošlých slovenských ani poľských konaniach ho nikto nespomínal ani len ako jedného z&nbsp;početných divákov vraždy, nieto ako strelca. Príbeh uneseného milionára teda ešte nedospel do svojho konca, aj keď sa v&nbsp;ňom začala kapitola, ktorá možno so Szymanekovou smrťou ani nesúvisí.