Žili v praveku a hlbokom európskom vnútrozemí - pri brehoch Váhu a stredného Dunaja v mladšej bronzovej dobe. Napriek tomu vyzerali, že mohli byť spolubojovníkmi slávneho Achilla, Odysea či Agamemnóna pod hradbami bájnej Tróje. Tak ako hrdinov mykénskej kultúry, aj ich chránil pancier obopínajúci trup, chrániče predkolenia i prilba a v rukách zvierali honosné meče. To všetko sa ligotalo zlatistým leskom bronzu. Železo sa v našich končinách objavilo o 500 rokov neskôr.

Na rozdiel od Achilla a ostatných po stredoeurópskych „bronzových bojovníkoch“ nezostali hrdinské eposy. Ich slávu však pripomínali monumentálne mohyly. Najväčšie dosahovali priemer vyše 50 metrov a výšku trojposchodového domu. Všetky vyrástli v priebehu jediného storočia. Potom sa naši „bronzoví bojovníci“ zo záhadných príčin rozplynuli v toku dejín.

Chudoba sa končila v jamkách v zemi

Tak ako v širokom okolí, aj v spoločnosti „bronzových bojovníkov“ ľudí po smrti spaľovali. Spálené telesné zvyšky prostého ľudu sa uložili do jednoduchých jamiek v zemi (takzvané jamkové hroby). Vznikali takto celé pohrebiská, mohyly však na nich chýbali. Akoby sa dobová elita dištancovala od plebsu.

V GALÉRII si pozrite porovnanie bojovníka stredodunajských popolnicových polí a gréckeho antického hrdinu>>

Menšie mohyly niekedy nachádzame v zoskupeniach - mohylníkoch. Monumentálne mohyly však stáli samostatne. Výskumníci predovšetkým pričinením archeológa Jozefa Paulíka objavili a čiastočne alebo úplne preskúmali 14, všetky na západnom Slovensku. Jedna obzvlášť impozantná stála v Čake pri Leviciach. Počas výskumu v 50. rokoch mala priemer vyše 50 metrov a výšku päť metrov.

Podobne rozsiahlu mohylu sa podarilo objaviť v Kolte pri Nových Zámkoch. Podľa odhadov dosahovala pôvodne výšku až 14 metrov. Medzi najlepšie preskúmané patrí mohyla široká 25 metrov pri Očkove v okrese Nové Mesto nad Váhom. Archeológovia tam našli drevenú pohrebnú komoru vyhĺbenú až päť metrov pod úroveň povrchu terénu. Bojovník v centrálnom hrobe mal rúcho pretkávané zlatom! Žiaľ, každú z týchto mohýl ešte v praveku vykradli. Môžeme len hádať, o aké poklady nás dávni zlodeji pripravili.

Našťastie, vykrádači nevzali všetko a mnohé predmety v hroboch ponechali alebo prehliadli - prestížnu keramiku, bronzové šperky, zvyšky zbraní a pancierov, dokonca zlaté predmety. Archeológovia ich na základe tvarov a výzdoby pohrebnej keramiky tradične prisudzujú čakanskej (12 mohýl) a velatickej kultúre (2 mohyly). Novšie sa tieto rozdiely nepovažujú za smerodajné. Uprednostňuje sa širší pojem kultúra stredodunajských popolnicových polí - „popolnicové polia“ odkazujú na žiarové pohrebiská -, do ktorej sa radia nálezy od bývalej Juhoslávie po Rakúsko a Českú republiku.

Mocné rody či mocné kniežatá?

Čo boli zač ľudia, ktorí spočinuli v monumentálnych mohylách? Západoslovenské monumentálne mohyly ďaleko presahujú mohyly navŕšené susednými komunitami slávnej lužickej kultúry, ktoré merajú menej ako šesť metrov. To podľa niektorých bádateľov naznačuje, že ich budovala spoločnosť, ktorej organizácia presiahla úroveň kmeňových vodcov. Hovorí sa o pravekých „kniežatách“.

Archeológ Pavol Bobek z Archeologického ústavu SAV v Nitre však upozorňuje, že „kniežacie mohyly“ vznikali postupne. „Takéto rozmerné mohyly nie sú výsledkom jednorazovej akcie,“ hovorí. „Pridávaním ďalších, sekundárnych hrobov dochádzalo aj k zväčšeniu násypu, čoho výsledkom sú mohyly obrovských rozmerov.“

V monumentálnych mohylách teda okrem centrálneho, zrejme hlavného hrobu eventuálne spočinulo viacero ľudí. Interpretujú sa ako hroby poddaných alebo príbuzných. Azda sú tieto praveké monumenty svedectvom o mocných rodoch? Podľa Pavla Bobeka prinajmenšom naznačujú stratifikáciu spoločnosti, teda dedenie spoločenského postavenia.

Ďalšou indíciou je skutočnosť, že v monumentálnych mohylách často nachádzame bronzové nádoby spájané s rituálnym pitím alkoholických nápojov, aké charakterizovalo bojové družiny rôznych indoeurópskych etník. Viacerí archeológovia ich považujú za sprievodný jav vzostupu bojovníckych elít, čiže náčelníkov bojovníkov s bojovnými družinami.

Roľníci aj významné ženy

Na druhej strane by sme nemali skĺznuť k „romantickej“ predstave o radikálne patriarchálnej až mačistickej bojovníckej spoločnosti. V troch monumentálnych mohylách (Dedinka, Bratislava-Rusovce, Veľké Ripňany) sa v centrálnej, najdôležitejšej pozícii našli ženské hroby. Išlo azda o praveké kráľovné či princezné alebo, ako uvažoval archeológ Jozef Paulík, veľkňažky, ktorých moc bola náboženská, nie politická, vychádzala zo spoločenskej funkcie?

Archeológ Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea upozorňuje, že prvá možnosť nevylučuje druhú. „U Churritov a Akkadčanov boli kňažkami v chrámoch kráľovské dcéry,“ hovorí.

Postavenie žien v stredoeurópskej bronzovej dobe je však podľa neho nezodpovedaný problém - staroveké pramene, o ktoré by sme sa mohli oprieť, sú protichodné. „Napríklad v starovekých demokratických Aténach žili ženy asi ako dnes v Afganistane, zahalené a iba doma, na ulicu mohli len v sprievode. Naopak, na Kréte vtedy mohli ženy disponovať majetkom a boli oveľa slobodnejšie,“ vraví výskumník.

A čo vieme o ľuďoch, ktorí mohyly navŕšili pre svojich vodcov? Podľa Pavla Bobeka spoločnosť stredodunajských popolnicových polí pripomínala spoločnosť o 1 000 rokov neskorších Keltov a Germánov. „S prihliadnutím na poznatky z tohto obdobia u nás a v susedných krajinách sa zdá, že išlo o spoločnosť žijúcu prevažne roľníckym spôsobom života, v menších aj vo väčších rozptýlených usadlostiach, ktoré boli vo veľkej miere sebestačné,“ hovorí Dr. Bobek. „Bohaté hroby, rozmerné mohyly a opevnené hradiská odrážajú svet elity, združujúcej a určite aj ovládajúcej tieto menšie usadlosti.“

Neboli len na parádu

Bronzové panciere, prilby a meče predstavovali nádherné, zlatisto sa lesknúce a zároveň vzácne a prestížne predmety. Ale stopy po opotrebovaní, poškodení, opravách a dokonca opätovných poškodeniach po opravení jasne svedčia, že sa využívali v bojoch, a to opakovane. Hoci bronz sám osebe je pomerne krehký, v súčinnosti s koženým či iným organickým podkladom predstavoval účinnú ochranu.

Nedávny objav bojiska na brehoch severonemeckej rieky Tollense starého 3 300 rokov potvrdil, že počas mladšej doby bronzovej sa v Európe odohrávali konflikty, na ktorých sa zúčastňovali tisíce bojovníkov. Našli sa tam kosti mužov, ktorí zahynuli pri konflikte, v ktorom bojovalo možno až päťtisíc bojovníkov. Kostry často niesli staršie zahojené bojové zranenia, čo podľa archeológov naznačuje, že mohlo ísť o profesionálnych vojakov. Izotopové analýzy nájdených ľudských zvyškov navyše ukázali, že časť bojujúcich doputovala zďaleka.

Je možné, že sa medzi nimi ocitli aj bojovníci z územia dnešného Slovenska? „Nevylúčil by som to,“ hovorí Pavol Bobek. „Pôvodné závery prírodovedných analýz boli nedávno spresnené a zdá sa, že okrem domácich možno počítať skôr s bojovníkmi z územia Českej republiky, čo je oblasť nám geo­graficky nie taká vzdialená. Viem si však predstaviť, že výrazný nárast populácie v mladšej bronzovej dobe viedol k vzniku akejsi bojovníckej vrstvy, ktorá sa nechala najímať do podobných konfliktov.“

Slovenský archeológ však dodáva, že ak sa do tohto či podobného konfliktu zapojili bojovníci z nášho územia, išlo skôr o jednotlivcov ako veľké skupiny. Z Tollense každopádne zatiaľ analyzovali len hŕstku kostier, takže sa oplatí sledovať, čo prinesú ďalšie výskumy.

Boli to Dórovia?

Krátko po roku 1200 pred n. l. sa monumentálne mohyly prestávajú budovať a vytrácajú sa aj artefakty s nimi spájané. Ba čo viac, rozsiahle územia Podunajskej nížiny zostali vyľudnené. Čo sa stalo?

V minulosti niektorí archeológovia uvažovali, že ľud stredodunajských popolnicových polí obývajúci dnešné západné Slovensko vtrhol na územie dnešného Grécka, kde spôsobil kolaps mykénskej kultúry. Áno, naši „bronzoví bojovníci“ vraj v skutočnosti boli grécki Dórovia. Novšie bádanie však zistilo, že žiadna dórska invázia sa neodohrala, príchod tohto kmeňa na územie dnešného Grécka nepochádzal z nášho ani blízkeho územia a predovšetkým nastal dávno po kolapse mykénskej kultúry.

Fakt je, že v čase vyľudnenia dnešného západného Slovenska (12. storočie pred n. l.) nastalo dlhšie obdobie chladu a zvýšených zrážok. Niektorým poľnohospodárskym komunitám mohlo spôsobiť kolaps základu ich živobytia, čo by viedlo k migrácii. Ale migrácii kam? To, aspoň zatiaľ, zostáva záhadou.

V GALÉRII si pozrite porovnanie bojovníka stredodunajských popolnicových polí a gréckeho antického hrdinu>>