Chorú nohu netreba amputovať za každú cenu. Je tu experimentálna bunková liečba

Nohy ich bolia tak strašne, že sa im už nechce žiť. Na Slovensku má každý rok asi päťtisíc pacientov nedostatočne prekrvené nohy. Prečo je dobré nedať si odstrániť vždy a za každú cenu kŕčové žily a ako môžu pred amputáciou nôh zachrániť človeka kmeňové bunky?

Predstavte si, že máte tridsaťosem rokov, tri vyrastajúce deti a žiadne zdravotné problémy. Zrazu vás začnú pobolievať nohy. Horné aj dolné končatiny chytia fialovú farbu. Problémy robí aj palec na nohe. Chirurgicky vám odstránia necht a nájdu pod ním škaredú chronickú ranu. Začnú vás liečiť. Mesiace užívate antibiotiká, ale nič sa nezlepšuje. V noci spíte dvadsať minút, nohy počas oddychu príšerne bolia. Amputujú vám palec na nohe, už ste aj túžili, aby bol preč.

Robil len problémy. Dozvedáte sa, že asi prídete o obidve nohy. Namiesto toho, aby ste sa starali o deti, ony sa musia starať o vás. Toto sa stalo Lenke. Ešte pred rokom a pol ani len netušila, kde v Leviciach ordinuje nejaký odborník na cievy, a bola presvedčená, že ho potrebujú len cukrovkári. Zrazu uňho bola každú chvíľu. Po prvých dvoch mesiacoch ťažkostí sa dozvedela diagnózu.

Lenkine problémy spôsobila pravdepodobne Bürgerova choroba. Je to ojedinelá porucha, ktorú majú najčastejšie fajčiari. Cievy rúk a nôh sú zapálené, zväčšené a môžu byť blokované rôznymi krvnými zrazeninami. Choroba nakoniec zničí tkanivá, môže viesť ku gangréne a k amputácii. Lenke sa už neprekrvovali celé chodidlá, preto tie reči o odstránení nôh. Pátrala na internete, až sa dopracovala k experimentálnej liečbe. „Nemala som čo stratiť, lebo toto nebol život,“ hovorí Lenka Gubániová, ktorá sa teší na moment, keď pôjde s vlastnými nohami na pedikúru. Na riziká experimentálnej liečby nemyslela. Vedela, že sa jej už nedá ublížiť. Iba pomôcť.

To, že pokročilí cukrovkári môžu prísť o končatinu, už nie je nič nové. Každý desiaty sa dopracuje k syndrómu diabetickej nohy a hrozí mu amputácia. Cievy sa zúžia alebo celkom zavrú a nastáva problém. Krv, ktorá prestane prúdiť do tkanív a kostí, neplní svoju základnú funkciu - transport živín a odvoz odpadkov. Vyhladované tkanivá a kosti odumierajú. Lekári do vás vtedy môžu napchať tony antibiotík. Lieky sa nemajú ako dostať na miesto rany. Preto môže prísť pacient o nohu aj pre nevinnú ranku po pedikúre.

Z piatich tisícov pacientov, ktorí takto trpia, je väčšina cukrovkárov. „Nie sú to iba tí najťažší diabetici. Cukrovkár, ktorý je len na diéte alebo liekoch, môže mať nohu v horšom stave ako pacient v najrozvinutejšom štádiu cukrovky, ktorý si pichá inzulín,“ varuje cievny chirurg Ján Tomka z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb. Podľa neho to závisí aj od pridružených chorôb. Asi dvadsať percent pacientov vôbec nemá cukrovku a odumieranie nôh príde ako blesk z jasného neba.

Pred piatimi minútami im nič nebolo a teraz im hrozí amputácia. Ak nepomáhajú lieky na riedenie krvi alebo na rozšírenie ciev, môže to skúsiť odborník na liečbu katétrom. Balónikom a stentom, ktoré sa používajú aj pri infarkte, skúsi spriechodniť uzavreté cievy. Chirurg zas môže urobiť cievnu obchádzku, bajpas, a používa na to takzvanú veľkú skrytú žilu. Na život ju až tak nepotrebujeme, zato s obľubou sa na nej robievajú problémové varixy. Vyradiť kŕčovú žilu zo života je dnes už hračka. Existuje na to viacero techník od vyrezania až po vypálenie. Ale čo ak ju budete potrebovať?

„Nie je správne neuvážene operovať všetky kŕčové žily, najmä tie nezávažné, lebo v mladosti to všetko pacientom vyoperujú a potom, keď žilu potrebujeme na koronárny bajpas, tak ju nemajú,“ hovorí Ján Tomka. Ak vás trápia kŕčové žily, o ich zničení by mala byť reč až vtedy, keď už neexistuje iné riešenie. Cievni chirurgovia, ktorí nemajú vzhľadom na zničenú kŕčovú žilu po čom siahnuť, môžu ešte na záchranu nohy použiť umelé cievy, tie sú z tkaniny alebo z goratexu, ktorý poznáme z nepremokavého športového oblečenia. Operácia však môže pacientovi s nedokrvenou nohou zachrániť končatinu len vtedy, ak sa mu zablokovali väčšie cievy na nohách. Problémom sú tie malé.

„Nohy som mal biele ako liptovská bryndza,“ hovorí šesťdesiatročný Viktor Vrábel. Farmár, ktorý žije neďaleko Terchovej, kedysi jazdil na koňoch, teraz mu musí stačiť, že ich nakŕmi. Problémy, podobne ako v Lenkinom prípade, sa začali palcom na nohe. Chronická rana sa mu vôbec nehojila, na topánke si musel vystrihnúť priestor pre palec, aby vôbec mohol chodiť inak ako na boso. Ďakoval za to, že zima túto sezónu nebola taká krutá. Nohy mal ľadové a biele.

V noci sa nevyspal, šklbavá bolesť ho vždy prebrala zo sna. „Dospával som cez deň posediačky,“ hovorí. Cez lekára v Žiline sa dozvedel o jedinej, ale zatiaľ neoverenej možnosti záchrany nohy. O kmeňových bunkách predtým nepočul nič. Nikdy túto informáciu pre svoj život nepotreboval. Hrozilo aj to, že mu experimentálna terapia nepomôže. Ale čo už bolo horšie ako toto?

Viktorovi ani Lenke nemohli pomôcť chirurgické bajpasy ani spriechodnenie ciev pomocou katétra. Mali dve možnosti - amputáciu alebo experiment. Bunkovú liečbu robia angiológovia v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb už päť rokov a absolvovalo ju vyše osemdesiat pacientov. Nejde teda o žiadne pokusy na myšiach. Napriek tomu ešte nemá v medicíne miesto ako tradičný zákrok. Liečba má zahojiť rany a prekrviť odumierajúce tkanivá pomocou kmeňových buniek.

V kostnej dreni sa nachádza zmes rôznych kmeňových buniek. Ak sa v tele stane chyba, napríklad ak sa nám zatvorí cieva, imunita okamžite koná. Vyženie ich do krvného obehu a dopraví na poškodené miesto. Plnia tam funkciu opravára. Podľa tejto logiky by mali kmeňové bunky doputovať k zatvorenej cieve a vytvoriť okolo nej cievne obchádzky, aby mohla krv prúdiť aj na nedostupné miesta. Iné bunky by sa zas pustili do hojenia rán. To sa deje, ale nie v takom rozsahu, aby to pacienta zachránilo.

„Problém je, že tých buniek v krvi nie je dosť, aby to dokázali urobiť. Preto ich musíme vybrať z kostnej drene v omnoho väčšom rozsahu a vpichnúť na poškodené miesto my,“ vysvetľuje princíp bunkovej terapie Juraj Maďarič, primár oddelenia kardiológie a angiológie Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb.

Lenka s Viktorom si museli ľahnúť na operačný stôl, lekári im vybrali z bedrovej kosti kmeňové bunky a vložili do centrifúgy. Keď boli bunky pripravené, pacienti ich dostali do nohy. „Bunky podávame buď viacerými vpichmi pozdĺž uzatvorených tepien, alebo, ak je to vhodnejšie, infúzne ich púšťame do tepnového riečiska pomocou katétrov,“ vysvetľuje Juraj Maďarič. Pacienti celý zákrok prespali a nemali z neho žiadne nepríjemné zážitky. To, čo presne bunky začnú s nohou robiť, nikto nevie. Teória hovorí, že jeden typ buniek začne vytvárať nové cievy a druhý typ regeneruje poškodené tkanivá. Ale je to teória. Čo sa však deje v realite?

Lekári umelé kĺby a kardiostimulátory po mŕtvych používať nechcú

„Tri týždne po zákroku sa nedialo vôbec nič, mala som stále obrovské bolesti a v noci som spala len pár minút. Na dvadsiaty štvrtý deň po zákroku som si večer ľahla do postele, nadopovala sa tabletkami a čakala ďalšiu zlú noc. Keď som sa na druhý deň zobudila, neverila som, čo sa stalo. Spala som šestnásť hodín v kuse,“ rozpráva Lenka Gubániová. Bolesť prestala, nohy dostali farbu a začali na nich rásť jemné chĺpky. „Ženy sú rady, keď sa nemusia holiť, ale keď mne po takomto dlhom čase začali rásť, bolo to niečo úžasné,“ teší sa Lenka.

„Je to dôkaz, že nohy sa začali prekrvovať,“ vysvetľuje Juraj Maďarič, ktorý nikdy neveril, že sa mu raz pacientka poďakuje za chĺpky na nohách. Viktor sa tiež potešil - na prvý pohľad - drobnosti. „Keď mi zružoveli palce na nohách, bol som veľmi rád. Neviete si predstaviť, aké príjemné bolo teplo, ktoré mi začalo prechádzať cez nohy už krátko po zákroku,“ spomína. Terapia oboch zachránila od amputácie a zbavila bolestí. „Do roka odhodím palicu a zamestnám sa,“ robí si plány Lenka. Nie všetci pacienti však dopadnú tak dobre ako títo dvaja.

„Vo vyše sedemdesiatich percentách prípadov sa nám podarilo zvrátiť vďaka bunkám amputáciu u pacientov. Ale je férové priznať, že časti chorých nepomohla ani táto liečba a o nohu prišli,“ hovorí angiológ Juraj Maďarič. „Bunky už nestihli uplatniť svoj regeneračný potenciál alebo tí ľudia boli už natoľko chorí, že ich vlastné bunky mali obmedzenú regeneračnú schopnosť,“ vysvetľuje neúspech.

S terapiou experimentuje viac tímov sveta a skúšajú na ňu rôzne bunky - z tuku, krvi, kostnej drene. Ťažko chorým dokonca podávajú aj bunky od darcov. Všetci hľadajú cestu, aby to čo najlepšie fungovalo. Potom sa terapia môže stať overenou a začnú ju platiť aj poisťovne. V súčasnosti na ňu musia lekári zháňať granty.

Medicínsky zázrak. Tridsiatnička prežila vážnu cievnu mozgovú príhodu, zrazeninu jej museli vytiahnuť zvnútra mozgu. Prečo dostávajú cievne príhody čoraz mladší ľudia, akú úlohu zohráva genetika a aké sú nové možnosti pre pacientov, sa dozviete v najbližšom čísle PLUS 7 DNÍ.