Bolo síce decembrové ráno, ale slnečné lúče naplno prenikali do nemocničnej izby. Akoby prezrádzali niečo hrejivé o manželskom páre, ktorý túto izbu na bratislavských Kramároch už niekoľko dní obýval. Práve na 25. výročie sobáša Gabriely (45) a Vladimíra (49) si manželia takpovediac opäť povedali áno. Svedkom tentoraz nebol nikto príbuzný ani blízky, ale nepríjemné ochorenie, ktoré s manželkinou pomocou zostalo zažehnané, verme, že navždy. Transplantácia obličky od živého darcu je podľa odborníkov vždy výnimočná situácia a v tomto prípade platí, že keď niekto daruje srdce na dlani, nemusí ísť vždy len o srdce.

Nechcem tu zostať sama

Príbeh transplantácie životne dôležitého orgánu manželov z Trnavy je o to pozoruhodnejší, že pani Gabriela, darkyňa obličky, pracuje ako hlavná sestra oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcovo-cievnych chorôb. „Z praxe poznám mnoho prípadov pacientov, ktorým zlyhalo srdce či iné orgány. I ako potom chátrajú. Preto som vedela, že čím dlhšie budeme čakať, tým to bude horšie,“ vysvetlila racionálne dôvody podstúpiť celý proces. „Vždy hovorím, že ešte sme dosť mladí a nechcem tu zostať sama. Keď sa dá, keď je riešenie, tak ho treba vyskúšať,“doplnila svoj hlavný dôvod Gabriela.

Zlyhávanie obličiek, ako sme sa dozvedeli, sa neprejavuje zvláštnymi bolesťami. „Začalo sa to tým, že som mal obličkový kameň. Mal som navyše stopy krvi v moči a podobné veci. V práci som chodil na preventívne prehliadky a viackrát mi opakovali, že je tam kameň a bolo by dobré dať ho vybrať,“ uviedol pán Gabriel. Po odporúčaní lekára si dal obličkový kameň vybrať v domnienke, že tým sa jeho problémy s obličkami končia. Neskôr sa však vyskytli  zápaly, ktoré sa párkrát zopakovali. Po nutnej operácii sa opäť vytvoril kameň.

Napriek tomu, že pán Vladimír pravidelne navštevoval urológa, stav obličiek sa pomaly zhoršoval, najmä v poslednom období pred transplantáciou. „Bolesti som nemal, skôr som pociťoval únavu, nevládal som. Chodievali sme na turistiku, bicykloval som, tam sa to najviac prejavovalo,“ vysvetlil Vladimír. Bolesti sa teda neprejavovali pri bežných činnostiach, ale v momente, keď išlo o podanie väčšieho výkonu.

Horšie výsledky si vyžadovali pravidelnejšiu návštevu odborníkov, ktorí už vedeli najlepšie riešenie, ako predísť najhoršiemu. „Dali mi na výber aj dialýzu. Ja som zo začiatku nechcel transplantáciu. Lekárka mi hovorila, aby som sa spýtal v rodine, ale viete, ako je to, chodiť po rodine a pýtať sa. Jednoducho som to nebral do úvahy, bol som rozhodnutý pre dialýzu,“ uviedol o svojom počiatočnom váhaní Vladimír. Lekári rovnako vysvetľovali, že ak sa nájde živý a zdravý darca, nijako zvlášť ho to neobmedzí v bežnom fungovaní. Vladimírova manželka mala vo veci hneď jasno a oznámila mu, že je ochotná darovať mu svoju obličku. On však nesúhlasil a bol rozhodnutý absolvovať inú liečbu aj za cenu opakovaných návštev dialyzačného zariadenia. „V ambulancii u lekára som však stretával ľudí, ktorí na dialýzu chodili, a nebol to veľmi utešujúci pohľad. Okrem toho si to vyžadovalo každý druhý deň chodiť do nemocnice. Niektorí ľudia to dosť zle znášajú. Aj pri pohľade na režim, ktorý je s tým spojený, je to zaťažujúci proces,“priznal Vladimír prvotné váhanie.

Napokon padlo rozhodnutie pre transplantáciu. O svojich plánoch informoval manželský pár najskôr rodinu. „Máme 22-ročného syna, ktorý študuje v Prahe, a on to zobral. V podstate aj tušil, že sa takto rozhodneme,“povedala nám Gabriela, ktorá musela absolvovať rad vyšetrení. Pritom, ako priznáva, nebola dvadsať rokov u lekára, ak neráta pravidelné preventívne prehliadky.

Pozitívna reakcia prišla aj zo strany Vladimírovej rodiny. „Keď sme to hovorili bratovým súrodencom, bola som veľmi milo prekvapená, lebo švagriná je takisto zdravotná sestra, tak mi vynadala, čo sme to nepovedali skôr. Mužov brat je rovnaká krvná skupina, on by bol tiež ochotný. A takisto ochotu prejavila manželova sestra aj jeho mama,“uviedla Gabriela. Vladimírova mama je však sedemdesiatnička a napriek tomu, že sa ako prvá podujala absolvovať potrebné vyšetrenia a darovať obličku, manželia ju tomuto procesu nechceli vystaviť. „Bola to super reakcia, veľmi sme sa tešili, lebo práve toho sme sa báli, ako to vezme rodina,“ dodala Gabriela v nemocničnej izbe deň pred transplantáciou.

FOTO z transplantácie obličky v GALÉRII. Ak nemáte radi krv, radšej ale nepozerajte >>

BIKINY REZ Gabriele vybrali obličku spôsobom, aby neporezali svalstvo.
BIKINY REZ Gabriele vybrali obličku spôsobom, aby neporezali svalstvo.
Zdroj: Michal Smrčok

Rodičia deťom

Samotný proces prípravy darovania obličky prebehol počas piatich až šiestich týždňov, keď lekári vykonali Gabriele kompletné vyšetrenie. Proces bol robený navyše v zrýchlenom režime. „Pacienti sa k nám, bohužiaľ, často dostanú, až keď je o päť minút dvanásť,“uviedla Zuzana Žilinská, primárka transplantačného oddelenia Urologickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Všetko závisí od toho, kedy sa začne s diagnostikou pacienta, ktorý bude potrebovať dialýzu alebo transplantáciu. Zlyhanie obličiek má päť štádií.

„S prípravou pacienta na transplantáciu alebo zaradenie na čakaciu listinu sa má začať na konci tretieho, najneskôr vo štvrtom štádiu chronického ochorenia obličiek. Pacienta treba vyšetriť a žiada si to čas. Ak sú zdravotné komplikácie, treba sa im venovať a pacienta na transplantáciu pripraviť. Napokon, čas je potrebný aj na hľadanie vhodného živého darcu z blízkeho okolia pacienta a vyšetrenia na posúdenie spôsobilosti na darcovstvo,“uviedla odborníčka.

„Na Slovensku možno zaradiť pacienta na čakaciu listinu na transplantáciu obličky až po začatí pravidelnej dialyzačnej liečby. Preto je dobré, ak je pacient v čase začatia dialyzačnej liečby už vyšetrený a spôsobilosť na transplantáciu zhodnotená. V prípade, že pacient má niekoho blízkeho, kto by mu mohol darovať obličku, nemusí na dialýzu vôbec nastúpiť. Dialýza sa začína až v piatom štádiu obličkového ochorenia, takže počas štvrtého štádia ochorenia je dostatok priestoru na vyšetrenie, prípravu a rozhodnutie o vhodnosti liečby transplantáciou,“dodala Žilinská.

Pri ochorení obličiek sa ťažko predpokladá, ako rýchlo sa bude stav pacienta zhoršovať a koľko času zostane na jednotlivé vyšetrenia. „U pani Gabriely a pána Vladimíra sme mali času menej, keďže sa nám prihlásili v čase, keď už bolo ochorenie pokročilé,“ uviedla odborníčka, ktorá hodnotí veľmi pozitívne, že okrem konečného darcu sa v polovici programu ponúkli za darcov aj Vladimírov brat či sestra. „Nie každý má také šťastie. Nielenže by sa hodili ako darcovia, ale pozitívna je aj skutočnosť, že v nich je vôľa pomôcť,“dodala.

V programe darcovstva podľa Žilinskej najčastejšie chcú darovať obličku rodičia svojim deťom, súrodenci svojim súrodencom, časté sú darcovstvá medzi manželmi alebo partnermi. „Stretávame sa aj so situáciami, keď deti chcú darovať obličku svojim rodičom, málokedy však rodičia akceptujú takúto ponuku,“povedala nám o svojich skúsenostiach odborníčka. Problémom je aj situácia, ak človek, ktorý sa rozhodol darovať obličku svojmu blízkemu, napokon orgán darovať nemôže pre zdravotné problémy. Túto informáciu ťažko prijíma a zmieruje sa s ňou.

Na priblíženie vyšetrení, ktoré predchádzajú darcovstvu, ide podľa Žilinskej o veľmi podrobnú preventívnu prehliadku. „Potrebujeme poznať zdravotný stav a kondíciu potenciálneho darcu, vedieť, či dotyčný nemá nejaké skryté ochorenia, ktoré by sa mohli transplantáciou obličky preniesť na pacienta, napríklad infekcia alebo nádorové ochorenie. Zdravotný stav darcu musíme detailne poznať aj preto, aby sme sa uistili, či zvládne operáciu a môže plnohodnotne fungovať len s jednou obličkou,“ uviedla. Ak je človek úplne zdravý a je v dobrej kondícii, tak odborníci predpokladajú, že mu oblička aj pri bežnej športovej aktivite chýbať nebude. O tom sa však lekári musia ubezpečiť.

Napriek tomu, že sa vyskytnú prípady nevhodných darcov, samotný skríning odhalí rôzne ochorenia aj u potenciálneho darcu. „Mali sme mamičku, ktorá chcela darovať obličku synovi a zistili sme u nej počiatočné štádium rakoviny prsníka. Vyliečila sa vďaka skorému chirurgickému zákroku. Rovnako manžel chcel darovať obličku manželke a zistili sme počiatočné štádium rakoviny hrubého čreva. Manželka napokon dostala obličku od mŕtveho darcu a jej muž sa vyliečil,“povedala nám o vedľajšom pozitívnom efekte po­drobných vyšetrení Zuzana Žilinská. Takisto pri skríningu lekári nájdu u možných darcov cukrovku či problémy so srdcom.

FOTO z transplantácie obličky v GALÉRII. Iba pre tých, ktorým krv neprekáža >>

VZÁCNA CHVÍĽA Zuzana Žilinská považuje živých darcov za prioritu programu darcov.
VZÁCNA CHVÍĽA Zuzana Žilinská považuje živých darcov za prioritu programu darcov.
Zdroj: Tony Štefunko

Desať percent darcov

Program orgánových transplantácií je na Slovensku založený najmä na mŕtvych darcoch. Odbery od mŕtvych darcov podporuje aj cirkev. Orgány možno získať aj od živých darcov. „V krajinách Európskej únie s dobre fungujúcim transplantačným programom sa až 20 percent obličiek transplantuje od živých darcov. Na Slovensku sme s výnimkou ojedinelých rokov transplantovali obličky od živých darcov u menej ako 10 percent pacientov, vďaka systematickej osvete sa však poradilo preklenúť 10-percentný podiel živých darcov na obličkovom transplantačnom programe,“ uviedla Žilinská, ktorá netají cieľ dopracovať sa aj na Slovensku k dvadsiatim percentám.

Ročne sa na Slovensku urobí okolo 160 transplantácií obličiek, z čoho je približne šestnásť od živých darcov.

Pri darovaní obličky zohráva dôležitú úlohu krvná skupina. Vladimír s Gabrielou mali aj to šťastie, že ju majú rovnakú. „V prípade živého darcu stačí dodržať pravidlá ako pri transfúzii krvi. Krvná skupina 0 predstavuje univerzálneho darcu a to isté akceptujeme pri transplantácii obličiek,“ vysvetlila Žilinská. Ak je darca s krvnou skupinou AB tak podobne ako pri transfúzii môže byť nápomocný len pacientovi s krvnou skupinou AB.

Pacient, ktorý úspešne získa novú obličku, môže viesť plnohodnotný život, bez obmedzení, môže študovať, pracovať, športovať, cestovať, ale aj založiť si rodinu a počať dieťa. 

Nenecháva nás to chladných

Úspešná transplantácia obličky vedie nielen k obrovskému zlepšeniu zdravotného stavu a kvality života, ale umožní pacientovi aj resocializáciu či sebarealizáciu, v ktorej ho dialýza doposiaľ obmedzovala, hovorí docent Ján Breza, prednosta Kliniky pediatrickej urológie Národného ústavu detských chorôb v Bratislave. Samotná transplantácia má navyše psychologický benefit - ešte viac zbližuje darcu a príjemcu obličky, utužuje vzťahy a zlepšuje pocit sebahodnoty darcu.

„Keď daruje obličku napríklad manželka manželovi, je to taký prejav altruizmu, že to človeka nenechá chladným, ani nás to nenechá chladných,“ povedal nám na chodbe neďaleko operačnej sály urológ Ján Breza, ktorý transplantáciu vykonával.

Obličku sme darkyni vybrali cez takzvaný bikiny rez. Tento prístup má mnoho výhod, používa sa v drvivej väčšine prípadov. „Jednak je esteticky výhodný - ženy jazvu skryjú do plaviek,“ uviedol urológ po­dľa ktorého je tento druh rezu výhodný aj z praktickej stránky. „Sú tam lomné línie kože. Keď sa to pekne zhojí, tak po pár rokoch sa rana niekedy ani nedá nájsť. Druhá vec je, že rezom neporušíme svaly, ktoré by mohli krvácať,“ dodal Breza. Podľa odborníka je porušenie svalu častým zdrojom bolesti pri pooperačných stavoch.

Samotný transplantačný odber orgánu u darkyne vykonali laparoskopicky, pomocou tenkých nástrojov, ktoré sú pichnuté cez päťmilimetrový alebo dvanásťmilimetrový kanálik. „Takto obličku poodpájame, vypreparujeme. Až v momente, keď ju vyťahujeme, ju chytíme rukou,“ vysvetlil odborník.

Po odpojení obličky od krvného obehu sa do artérie vloží kanyla, teda hadička, cez ktorú preteká preplachujúci roztok. „Účelom prepláchnutia orgánu je jeho konzervácia, z obličky sa vypláchne krv a zároveň ju chladíme ľadovým roztokom, aby nedochádzalo k odumieraniu buniek,“dodal.

Transplantácia obličky spočíva podľa odborníka v drvivej väčšine prípadov v tom, že pacientovi sa transplantuje darovaná oblička do jeho tela bez toho, aby sa odstránili jeho vlastné, zlyhané obličky zostávajú v jeho tele. „Potom obličky napojíme na krvný obeh príjemcu a močovod napojíme na močové cesty - najčastejšie do močového mechúra. Ak všetko dobre pôjde, tak oblička od žijúceho darcu začne fungovať pomerne rýchlo,“ uviedol Ján Breza. Pacient je po operácii na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde sa sleduje, koľko močí a či nie je iný problém. Veľa závisí podľa odborníka od toho, ako telo prijíma iný orgán. Proces transplantácie trvá obvykle do dvoch hodín.

FOTO z transplantácie obličky v GALÉRII. Iba pre tých, ktorým krv neprekáža >>